The Void is back and he’s got a fucking axe

No one is safe from his frenzied attack

He’s up to no good

Lurking in the woods

You’d scream for help if you thought you could.

                                                                      – The Bodycount Continues

Je to tak, The Void aj so svojou bandou sú späť, toho roku už druhýkrát a ako môžeme vidieť na obale, tentoraz má sekeru. Na ich debutový album Ferox som sa pozrel tu a teda sa nejdem nejak viac zaoberať pozadím tejto kapely. Snáď len pripomeniem, že The Void (Duncan Wilkins z Fukpig) je spevákom a frontmanom zoskupenia Make Them Die Slowly, kde dominantnú časť hudby robí Officer R. Kordhell (Mick Kenney z Anaal Nathrakh, pod ktorého vydavateľstvom FETO Records vyšiel aj tento album), akýsi Walter tam bubnuje a Doofusova úloha verejnosti nie je známa. Nech je akákoľvek, táto štvorica nás zoberie opäť na slasher-hororovú rúbanicu s dávkou humoru a kedy inokedy by album mohol mať premiéru, ak nie na Halloweena? Debutový album som si užil aj s ich konštantnými referenciami na staré horory z 80. rokov a hoci sa početné referencie nachádzajú aj tu, v textoch figurujú postavy hudobníkov samých. Napríklad:

A gorgeous day at summer camp

The best time of the year

But The Void stalks these woods

And he’s armed with his shears

                                               – Camp Cadaver

Alebo:

The Void – he’s good with a knife

Officer Kordhell’s corrupt as you like

Doofus – he’s had some bad luck

Walter is twisted as fuck

                                                                      – The Bodycount Continues

Často sú v textoch referencie na nich samých, vytvára to dojem akéhosi príbehu. Každá pieseň má v podstate iné prostredie a narážky na iný typ hororového klišé (vraždenie v škole v piesni Slaughter High, vraždenie v letnom tábore v piesni Camp Cadaver, paraziti z inej planéty v Thrill Me! atď.) , ale fakt, že tam často „vystupujú“ aj oni sami je zaujímavý prvok, ktorý sa na debute nenachádzal. A keď sa toľko venujeme textom tak je ich opäť potrebné vyzdvihnúť. Už aj na debute ma ich veľmi bavilo čítať, boli napísané s umom aj humorom a to isté platí aj pre tento album. Veď posúďte sami:

There’s horror in the hallways

There’s murder during math

A whole new meaning to cutting class.

                                                                       – Slaughter High

Či ďalej v piesni:

For murder he gets ten out of ten

…

A first degree in murder

Victims his alumni

A blood soaked class reunion at Slaughter High

                                                                       – Slaughter High

Alebo:

Just when you’d thought you’d seen it all

A flying one eyed worm

With neither of its balls

                                                                       – Street Trash

Jednoducho, čo strofa to perla a keď si človek raz tie texty prečíta, tak už sú zrozumiteľné a baví sa aj bez toho, aby to popri počúvaní čítal. No poďme už konečne k hudbe: nič iné som ani nečakal, keďže tú hudbu robí Mick a už samotný debut MTDS sa veľmi podobal na tvorbu Anaal Nathrakh, ale platí teda to isté. Na The Bodycount Continues… nenájdeme nové veci v porovnaní s Ferox, je to v zásade to isté. Stále sa to veľmi podobá na Anaal Nathrakh, len to nie je tak extrémne, je to melodickejšie, vokály sú permanentne zdistortionované, len narozdiel od AN tu absentujú čisté refrény. Ale v poriadku, nebudem to porovnávať s AN, ale s Ferox. Musím povedať, že na The Bodycount Continues… je v každej piesni prítomná chytľavá klávesová linka, najmä v refrénoch. Je to taký poznávací znak tohto albumu a vôbec mi nevadí, že to pôsobí tak, že je každá pieseň na jedno kopyto (s výnimkou black metal/crust punkovej rozbíjačky Street Trash). Tie klávesy, okrem toho, že dávajú každej piesni veľmi zapamätateľnú melódiu, aj vytvárajú tú grotesknú harmóniu a strašidelnú atmosféru, ktorá je dôležitou súčasťou MTDS (dokonca na začiatku piesne Hack O’ Lantern  je nemožné prepočuť, že daná klavírna melódia kopíruje soundtrack z kultového hororu Halloween). Mimochodom, neviem, či člen Doofus kapelu opúšťa alebo čo, ale na konci tohto „príbehu“, v poslednej piesni Dead Alive sa naši štyria protagonisti bijú so zombíkmi a chudák Doofus to schytá, zombíci ho pohryzú a frontman The Void sa s ním lúči:

He’s dead, dead in the ground

He couldn’t put up a fight

Now we’re one man down

I’m in no mood to murder tonight.

                                               – Dead Alive

Čiže The Bodycount Continues… je v mojich očiach skôr posun ako krok späť. Kde vidím zlepšenie je najmä textová stránka, ktorá už na debute bola dosť dobrá, ale s týmto „konceptom“ a hudobníkmi ako postavami v jednotlivých príbehoch sa mi to páčilo ešte väčšmi. Čo sa hudby týka, tak ako som už spomínal, nejde o objavenie kolesa, je to presne to, čo by ste očakávali ak ste počuli debut, no chytľavé klávesové melódie odvádzajú dobrú prácu pri zlepšovaní dojmu z počúvania. Je to miestami taká metalová diskotéka, milá hudba na Halloween a poslucháč sa cez tých 36 a pol minúty prehryzie ani nebude vedieť ako. Oddychové počúvanie, môžem to robiť dookola a nezačne mi to vadiť.

 

Hodnotenie: 7,5/10 (Hodnotené na základe Spotify)

Napísal: B.

 

English overview

The Void is back with his three slashers and they are ready to wreak havoc on innocent students, campers, but zombies as well. That’s right, on The Bodycount Continues… the band members are actually characters in a sort of a „story“ of this album. This feature makes the lyrics even more fun and I really had trouble choosing examples of them in the review. When it comes to the music, it’s basically the same, apart from the fact, that now every song has a kind of an iconic dominant keyboard melody, which makes it more harmonically sounding. All in all, it is precisely what you’d expect, but I’m not disappointed in the least. It’s fun music.