Ubehol ďalší mesiac, kedy do Mímiho studne zhrňujeme, čo naši redaktori počúvali alebo čítali.
B.
Apocryphos/Kammarheit/Atrium Carceri – Echo (Kolaborácia 2017)
(cinematic dark ambient)
Ak je niekomu známe čo i len jedno meno z tejto trojice, tak si vie zhruba predstaviť o čo ide. Pre tých ostatných stačí možno povedať: Cryo Chamber. Stále nič? Vydavateľstvo Cryo Chamber je prvá liga dark ambientu: vysoká kvalita všetkých nahrávok, ktoré pod týmto labelom výjdu je tak konzistentná, že k tomu neexistuje prirovnanie. Tejto trojici sa evidentne dobre spolupracuje, pretože Echo je nasledovníkom o dva roky mladšej kolaborácie Onyx presne tejto istej zostavy, nesúca sa v podobnom duchu. Kto očakáva noiseový dark ambient plný náhodných zvukov, praskania statiky, či podobný bordel, ten si na svoje nepríde. Echo pokojným melancholickým klavírom a jemnými vrstvami poľných nahrávok maľuje tmavý zvuk ako štetcom na plátno. Silne scénická hudba a príklad toho, ako sa dá robiť plnohodnotný dark ambient s myšlienkou.
Altar of Plagues – Mammal (2011)
(post-black metal)
Toto už dnes neexistujúce írske zoskupenie má na pôde post-blacku celkom kultový štatút, aj napriek tomu, že fungovali iba 7 rokov. Mammal je druhý album v poradí, ktorý si drží ešte ten ich typický zvuk a podpis, totiž dlhočižné piesne, natiahnuté medzipasáže, niektoré klepačky ponášajúce sa trochu na ranú tvorbu Wolves In The Throne Room. Inak je to veľmi atmosférické, melancholické a nápadité. Altar of Plagues má svoju vlastnú tvár aj v rámci post-blacku.
(progressive post-black metal)
Na nemecký (prioritne) projekt Agrypnie som narazil ešte niekedy minulého roku, konkrétne na album 16(465), ktorý si ma získal svojim veľmi špecifickým prístupom k žánru a kryptickou tematikou. Ide o svojráznu kombináciu agresivity a melanchólie podávanú na rýchlom, skoro až technickom podnose. Priznám sa však, dlho som nevedel prísť na chuť žiadnemu z ostatných albumov a s Grenzgænger som to skúšal viackrát a veru, je to učebnicový príklad albumu, ktorému treba dať šancu, púšťať si ho dookola a objavovať jeho zákutia. On túto snahu odmení.
Theotoxin – Fragment: Erhabenheit (2020)
(black/death metal)
Vôbec netuším, čím ma títo Rakúšania oslovili a lámem si s tým hlavu už nejakú dobu. Už si ani nespomeniem, kedy naposledy som si pustil satanistický black/death a už vôbec nie, že by som ho obohrával dookola. Môj prvý kontakt bol, keď mi na Spotify začala hrať pieseň Yersinia Pestis z albumu Consilivm a zobrazil sa onen vábivý cover art (fotka mníšky s krvavými slzami pozerajúca sa cez slučku). Špecifický zvuk bicích a tá agresivita Theotoxinu ma primäla si to vyhľadať a trochu bližšie popočúvať a hoci teda nie je čo konkrétne vychváliť do oblakov, je to také (paradoxne) oddychové počúvanie, kde netreba hľadať skryté prvky (ako napríklad pri Agrypnie). Theotoxin jednoducho všetko šľahne priamo do tváre a na Fragment: Erhabenheit aj s dávkou epiky.
Devana
Irvin D. Yalom – Liečba Schopenhauerom
(kniha)
Síce nemám nejaký extra vzťah k filozofii, no na odporúčanie som sa na túto knihu vrhla a nebanovala som. Irvin D. Yalom je emeritný profesor psychiatrie na Stanfordskej univerzite a svoju kariéru obohatil aj o beletriu. Liečba Schopenhauerom je veľmi dobre napísaný filozofický román, opisujúci príbeh posledného roka starnúceho psychiatra a jeho terapeutickej skupiny, skrze ktorú sa autor venuje viacerým veľkým témam. A aké má vlastne postavenie Schopenhauerova filozofia v deji príbehu? Každá jedna postava si z jeho filozofie niečo odniesla, buď to útechu alebo beznádej. Nebudem klamať, knihu som síce nezhltla na posedenie ako sa hovorí, trvalo mi to trošku dlhšiu dobu vzhľadom na to, že som na ňu musela mať vyslovene chuť, no jednoznačne sa radí medzi tie najlepšie knihy, po akých som tento rok siahla. Je to síce trošku ťažšie čítanie, no ak si nájdete trošku času na premýšľanie, určite po nej tiež siahnite.
(post-metal)
Jeseň sa mi často spája s melancholickejšou hudbou, ktorá sa nesmierne hodí do upršaných dní, čo sa aj odráža na tomto mojom októbrovom výbere. Sólstafir sú moja srdcovka a môj vzťah k ich hudbe, a celkovo k tomuto albumu, sa prehĺbil pár rokov dozadu, kedy sa mi podarilo navštíviť Island. V podstate som zažila kúsok tejto „islandskej stiesnenosti“, ktorá je spôsobená hlavne zamračenými, chladnými dňami a vlastne aj akousi izoláciou od okolitého sveta. A práve tieto pocity osamelosti a podstatnej skľúčenosti vedia Sólstafir veľmi dobre stelesniť do svojej hudby.
Doom:VS – Aeternum Vale (2006)
(funeral doom metal)
Ide o veľmi zaujímavý jednočlenný projekt, ktorý neomrzí. Aeternum Vale sa dá z latinčiny preložiť ako „Navždy Zbohom“ a je veľmi dobrým príkladom funeral doomovej ťažkopádnosti. Je to vlastne opäť pomalšia záležitosť, ktorej atmosféru veľmi dobre vykresľujú hrdelné vokály, prechádzajúce do čistejších tónov, ktoré sprevádzajú nenáhlivé gitarové melódie a striedme bicie. Tento album ma zatiaľ nestihol nudiť a počas októbra mi neraz vyhrával.
(atmospheric folk/doom metal)
Toto americké zoskupenie pôvodne začínalo ako projekt, no nakoniec mali za sebou 25 rokov pôsobenia a od roku 2016 o nich nie je veľmi počuť. No ale opäť tu mám album, ktorý by sa dal nazvať emočnou vykrádačkou. Zniem už možno totálne zmorene pri tomto výbere, ale neviem si inak pomôcť pri takomto „uplakanom“ počasí. Každopádne, album ma očaril žánrovou kombináciou, v ktorom sa veľmi šikovne prelína folk s doomovými elemantami. Po textovej stránke album taktiež nejako nezaostáva, je veľmi dobre napísaný.
S.
AUÐN – Vökudraumsins fangi (2020)
(atmospheric black metal)
Za mňa bude októbrová Mímiho studňa len v krátkosti, ale určite by som sa rád podelil o nadšenie z nového albumu islandských Auðn Vökudraumsins fangi. Kapelu som zaregistroval už v 2014 kedy vyšiel ich rovnomenný debut a odvtedy sa táto atmosferická partička dostala pod vydavateľstvo Season of Mist. Väčšinou sa stáva, že kapela pri podpise s veľkým labelom začne strácať na kvalite. Napodiv aj tretí album v poradí drží latku veľmi vysoko!
Mika Waltari – Egypťan Sinuhe
(kniha)
Ako oddych od odbornej literatúry mi je srdcu blízka beletria s historickou tematikou. Konečne som sa dostal k svetoznámemu Mikovi Waltari a jeho dielu Egypťan Sinuhe, ktorý vyšiel takmer v 30tich jazykoch sveta a ja si užívam slovenský preklad. Ako názov napovedá príbeh sa odohráva v starovekom Egypte v období 14. storočia p.n.l. za vlády Amenhotepa III. Sinuhe píše knihu v prvej osobe, stáva sa kráľovským lekárom a Waltariho pisárske umenie a osobné pocity sa zrkadlia v hlavnom hrdinovi. Viac vám však prezrádzať nebudem, je to knižka na pár večerov, číta sa ľahko a dostáva do obrazu aj čitateľa, ktorý nie je zbehlý v histórii Egypta.
