V minulej Mímiho studni mala svoju premiéru Amanita a dnes by som rád uviedol nového člena redakcie, ktorým je Serenity. Jeho prvé recenzie ste mohli čítať na nahrávky Necrowretch a Hypnos. Som rád, že sa redakcia rozširuje a my udržujeme stály chod webu. Okrem toho by som rád upozornil na možnosť podporiť nás formou príspevku cez Buy me a coffee. Bes robíme vo svojom voľnom čase od roku 2010 s menšími prestávkami a za každú vašu odozvu a podporu sme vďační!
Serenity
Jar 2024 mi priniesla spoluprácu s Besom a po dlhšej dobe som sa teda dostal ku nejakým hudobným novinkám. Okrem toho sa mi podarilo prečítať zopár kníh od slovenských autorov, pozrieť filmové novinky v čase, keď už novinkami neboli a zúčastniť sa kultúrnych podujatí v našom okolí. Pokúsim sa tieto objavy alebo tipy rozdeliť na pár odsekov.
Ženské hudobné kapely:
V tejto sekcii ma zaujali kapely Kittie a Crypta. Do Besu sa ich žáner síce nehodí, ale natrafil som na ne náhodne. Kittie poznám už takmer 20 rokov a prekvapilo ma, že po dlhšej odmlke sa vrátili k tvorbe (po trinástich rokoch) a v 2024 vydali nový album s názvom Fire.
Crypta je pomerne mladá kapela, ku ktorej som sa dostal cez ich gitaristku Jessicu di Falchi. Tá ešte predtým pôsobila v ženskej formácii hrajúcej covery od Iron Maiden. Preto ma prekvapila zmena štýlu, ale pravdupovediac v Crypte jej to pristane viac. Kapelu spomínam aj pre ich európske turné, ktoré tu počas jari mali a odohrali aj koncerty v Bratislave a Košiciach.
Death/Black – návrat k minulosti
Vďaka Besu som spoznal kapelu Necrowretch a vypočul si aj novinku od Hypnos. Necrowretch ma pri počúvaní dostal až ku kapele Death a vďaka Hypnos som si zaspomínal na Krabathor. A samozrejme spomeniem aj hodiny presedené pri počítači pri sledovaní kanálu Hypnos a Krabathor a pozeraním ich novších a starších videí. Čiže zhrnutím týchto dvoch kapiel som sa dostal ku koreňom mojich začiatkov s metalom.
Na tieto dve kapely a ich nové albumy som spísal aj recenzie, ktoré nájdete na týchto odkazoch: recenzia Necrowretch 2024, recenzia Hypnos 2024
Moja knižná jar
Zaujala ma aj krimi zápletka z prostredia blackmetalovej kapely z Košíc Deti zatratenia od autora Peter Pavonič, ktorú mi poslal šéfredaktor S. Členovia kapely sú hlavní podozriví z vraždy mladého dievčaťa. Alebo to bola nakoniec samovražda? To sa čitateľ dozvie až v závere. Recenzia na knihu na Bese – Deti zatratenia. Z domácich autorov to ešte potom ďalej boli Peter Gašparík – Smrť v Štiavnici, Peter Šloser – Polícia v rukách mafie. Keď tak na to teraz pozerám, je iba náhoda, že všetci prečítaní autori boli Petrovia.
Kultúrna jar
Čo sa týka kultúry, tešil som sa na Noc literatúry – je to podujatie, ktoré sa odohráva v rôznym mestách na Slovensku a v zahraničí. Sú vybrané čerstvé slovenské preklady kníh a na zaujímavých miestach sa potom čítajú úryvky z nich. Ľudia sa tak môžu dostať aj na bežne neprístupné miesta (napr. rôzne zákutia múzeí, galérií a podobne).
Na jar zvykne byť aj prehliadka súčasných severských filmov s názvom Scandi. Mne sa tento rok podarilo vidieť iba film UFO v priestoroch Oravskej knižnice v Dolnom Kubíne.
Čo sa týka filmov, videl som aj Vojnu policajtov (dalo sa) a čo sa týka počítačových hier, po dlhej dobe som prešiel Commandos 1 a zaregistroval som spustenie Vivat Slovakia. Bol som zvedavý, akú hru vymysleli Slováci, keď sa na ňu na Startlabe vyzbieralo takmer 60000 €. Podľa zatiaľ vzhliadnutých videí som to ešte nedokázal posúdiť. Zaujíma ma obdobie, do ktorého je hra zasadená, tak som zvedavý, do akých detailov sa im ju podarí spraviť. Zatiaľ však podľa recenzií mala dosť chýb a nedostatkov – grafických aj hrateľných.
B.
Gaerea – Limbo (2020)
(black metal)
Nebudem klamať, toto dosť súvisí s reportom, ktorý som písal nedávno na koncert vo Viedni, kde Gaerea vystúpila s Wolves In The Throne Room a Mortiferum. Ako som už v reporte uviedol, Gaerea vo mne rezonovala ešte týždeň a ten sa niesol v tónoch celej jej diskografie. Preto by v zásade nezáležalo na tom, ktorý z jej troch albumov sem dám, ale zámerne som zvolil Limbo , pretože som tento album akosi prehliadal. Každopádne, táto portugalská pätica je na svojich albumoch v zásade konzistentná a aj tento album je skvelým príkladom vysoko kvalitného moderného black metalu, ktorý sa nejak nesústreďuje na atmosféru, no má v sebe dynamické emócie, energiu a silu. A pri tom, aké meno si Gaerea posledný rok získava, je určite potrebné o nej vedieť.
Selbst – Despondency Chord Progressions (2024)
(experimental black metal)
Musím sa priznať, voči juhoamerickému black metalu som vždy veľmi skeptický. Nie je to zrejme úplne oprávnené a nechcem vyznieť nejak xenofóbne, no nemôžem si pomôcť a mám dojem, že ten kontinent je celkovo akosi pár dekád pozadu. A toto sa do istej miery odzrkadľuje aj na blackmetáloch z Južnej Ameriky, ktoré sú pre mňa stále niekde v 90kach. To ale vôbec neplatí pre Selbst. Mám problém vôbec pomenovať štýl, ktorý tento venezuelský (presťahovaný do Chile) multinštrumentalista na tomto albume hrá. Môžeme tu počuť pinkfloydovské sóla a vyhrávky, rôzne zasnené alebo heavymetalové čisté spevy, ubolené výkriky a klepanice… skrátka Selbst s tým zvukom naozaj špekuluje a je to kreatívne, komplexné a super. Privítal by som však o niečo lepší zvuk – nie je síce ušušťaný, ale na takýto typ hudby podľa mňa musí byť číročistočistý, aby to vyniklo v plnej miere.
Dødheimsgard – Black Medium Current (2023)
(avant-garde black metal)
Túto nórsku legendu sme tu nedávno mali recenzovanú, takže to netreba nejak rozvádzať. DHG patrí k tým Nórom, ktorí sa napriek drsným začiatkom „elektrifikovali“ a rokmi si ušli do úplne inej dimenzie, podobne ako Ulver, či Manes. V prípade DHG to je práve smerom k avant-garde, či industrialu a albumom Black Medium Current ukázali, že nie sú 30 rokov na scéne pre nič za nič. Album je nápaditý, vyzretý a má v sebe obrovskú dávku umeleckosti, kreativity, no aj odkazov na svoje nórske korene. Veľmi chválim a povinne vypočuť!
We Lost the Sea – Departure Songs (2015)
(post-rock/post-metal)
Fanúšikom post-vecí títo austrálski velikáni určite nebudú neznámou. Ich dlhočizné inštrumentálne melanchólie vypĺňajú nejeden spotify playlist zameraný na sústredenie, alebo chill náladu. A samozrejme aj mimo to: jeden by mohol povedať, že tieto nemé post-rockové zoskupenia, súťažiace o to, ktoré bude mať divnejší názov, sú jedno ako druhé, ale dovolím si tvrdiť, že We Lost the Sea z tohto čiastočne vystupujú. Možno tou vyváženosťou ostrejších pasáží s tými akustickými, atmosférickými… alebo vlastne ani neviem. Každopádne Departure Songs je koncepčný album o zlyhaných snahách ľudí pokúšajúcich sa vydať na akúsi cestu, či už dole do oceánu ako potápač David Shaw, alebo hore do vesmíru ako raketoplán Challenger, len aby tam našli svoju smrť. Silné, kinematické dielo. Mimochodom, piesňami z tohto albumu prispeli aj do soundtracku ku výbornému seriálu After Life, ktorý má rovnako trpkú príchuť ako aj hudba We Lost the Sea.
abriction – Interstates (2023)
(lo-fi/indie post-rock/screamo/shoegaze)
Preto tak veľa prívlastkov/žánrov/označení, lebo je to naozaj ťažké pomenovať, ale ide o projekt mladučkej babeny z USA, ktorá v rámci tejto entity robí albumy všakovakých typov, aj čisto elektronických. Interstates je z tých tvrdších mixov a hoci je toto celé taký bedroom projekt, tak to vôbec nevadí, ba priam to vďaka tomu má špecifický, charakteristický šarm. Je to veľmi precítená, emotívna hudba, miestami uvrešťaná, inokedy zas zasnená… také nálady čerstvej dvadsiatničky. abriction mi odporučil kamarát s tým, že budem jeden z mála, ktorý to dokáže oceniť a trafil klinec po hlavičke. Mega som to ocenil a naozaj neviem, komu inému by sa to páčilo, lebo je to príliš dievčenské dokonca aj na moju priateľku.
S.
(post-punk)
V súčasnosti celkom populárny žáner a vlna post-punku inšpiruje mnohých umelcov k vzniku nových projektov. Fetiš Západoeurópanov k obdobiu života za železnou oponou, brutalizmu a minimalistickej hudbe je z jednej strany pochopiteľný. Na druhej však vytvára bizarné konotácie ľudí žijúcich v prepychovom živote štylizujúcich sa do obdobia totality, ktorá extravagantnému štýlu veľmi nepriala. V istej forme diktatúry vyrástla aj dnes už slávna skupina Molčať Doma. Jej dobre známa a už celkom otravná skladba Sudno pravdepodobne inšpirovala názov ukrajinského post-punku Sudno. Idem pravdepodobne o jednočlenný projekt, viac sa však nedozvedáme ani z oficiálnej stránky. Hudba je klasiky postavená na zádumčivej atmosfére, výrazných basových tónoch a jednoduchých melódiách. Lyrika v ukrajinčine je melancholická, nostalgická, jedna zo skladieb s názvom Vokzali („stanice“) popisuje atmosféru žijúcich staníc. Nuž a kto bol niekedy vo východoeurópskych vlakových, či autobusových staniciach, ten si vie atmosféru predstaviť dokonale.
(depressive black metal)
Síce je už leto v plnom prúde, ale od jari ma držia ešte atmosferické a pochmúrne hudobné žánre a popri tom som objavil skvelý YouTube kanál s názvom Proyect Darkfeeling Ec. Ide o Ekvádorčana, ktorý robí cover verzie rôznych legiend depressive black metal žánru ako Lifelover, Psychonaut 4, Silencer, ale nevyhol sa aj peckám od Gorgoroth, či Katatonia. Okrem samotnej hry na gitaru tu pán Darkfeeling pridáva aj zaujímavý video-edit dotvárajúci atmosféru. Celkovo ma baví na jeho videá pozerať, prináša to akúsi „novú“ skúsenosť a pôžitok z legendárnych skladieb ako Instrumental Assylum, či Too late to call an ambulance.
Flamekeeper – Flamekeeper (2024)
(epic heavy metal)
Teraz dáme niečo veselšie, instantná láska na prvé počutie! Tento projekt talianskeho hudobníka menom Marco Saluzzo, známeho z kapely Demonomancy, vydal len nedávno svoj debutový album a už som ho stihol otočiť asi tristokrát. Ak ste fanúšikov oldschool metalu, maskulinity a čistých vokálov, tak ste na správnom mieste. Epické je tu všetko od riffov, cez vokál, texty až po aranžmá! Flamekeeper odporúčam jednoznačne fanúšikom Manowar, Bathory a ženám, čo majú doma 50 kilového frajera s prepadnutým hrudníkom!
NKH
Rites of Tara – To the Otherworld of Silver (EP, 2023)
(folk/black metal)
Jedna zo zaujímavejších nahrávok, ktorú sme minulý rok opomenuli, je debutové EP od kanadských Rites of Tara. Podobne ako pri svojich ďalších kapelách (Svolder…) skladateľ a zároveň jediný člen projektu, Areadbhar, stavia na black/deathovom základe s heavy metalovým riffovaním podobnom Grand Belial´s Key, Od ďalších kapiel, ktoré pracujú v tomto štýle, sa Rites of Tara odlišujú výraznou prítomnosťou akustickej gitare a melódií vychádzajúcich z keltského folku. Celkovo to dáva „Striebornému zásvetiu“ nástojčivú a zádumčivú atmosféru, ktorú ešte na jej konci podčiarkujú hymnické vokály v skladbe Where the Souls of the Dead Gather. Rozhodne odporúčam, nie je veľa lepších spôsobov ako stráviť necelých 18 minút.
North – We Are, We Remain (EP, 2024)
(black/death metal alebo pagan war metal)
Takže aj v druhom prípade sa pozriem na EP, ktorým je návratový materiál poľských North. „Pamätníci“ ešte možno vylovia spomienku na živé vystúpenie na Slovensku okolo roku 2010. Po vydaní albumu Czekając na sztorm v roku 2011 sa kapela trochu vytratila, aby sa po trinásť rokoch vrátila s novou várkou hrmiacich riffov. Znova tu máme kombináciu blacku a slayerovského death/thrashu, v porovnaní s Rites of Tara je to ale podstatne agresívnejší materiál s ostrým zvukom, ktorý poslucháča núti potriasať hlavou, hroziť rukami a do letnej sezóny plánovať nové nájazdy svojho korya. EP uzatvára cover piesne Fine Day to Day od Bathory. We Are, We Remain si nepochybne zaslúži pozornosť a do budúcnosti sa snáď okrem plnohodnotnej recenzie na Bese aj na plný album Northu, lebo novinka Poliakov predstavuje snáď v ich vrcholnej forme.
Mythago
trhä – av◊ëlajnt◊ë£ hinnem nihre (EP, 2023)
(atmospheric black metal)
Produktivita Damiána Ojedy je sotva uvěřitelná. Projektů má víc než běžný interpret vydá alb za celou kariéru a kdyby nějaký recenzent chtěl poctivě hodnotit každou desku, co za jeden rok vydá, měl by na pár měsíců o práci postaráno. Krom post-black/blackgaze projektu Sadness (který je jedním z mála z tohoto žánru, jenž si občas poslechnu) je jeho hlavním tvůrčím domovem trhä, která je mimo jiné zajímavá tím, že všechny texty jsou psány Ojedou vymyšleným jazykem. I po hudební stránce má ale co nabídnout. Byť 70 % Ojedovy tvorby jde mimo mě, ten zbytek mi převážně neuvěřitelně sedí. av◊ëlajnt◊ë£ hinnem nihre přináší hypnotický black v hodně syrovém hávu. Písně se většinou točí kolem jednoho motivu, který je na hodně dlouhé ploše rozpracováván a variován. Hudba trhä je repetitivní a zároveň se neustále vyvíjí a proměňuje, takže nezačne nudit. Syrový a hutný zvuk kytar, s vokály záměrně utopenými v mixu, je doplněn o syntezátory, které pomáhají melodice i hypnotické atmosféře. Deska mi v něčem připomíná zapomenutý australský projekt The Wanderer…, byť v o něco agresivnější podobě. Tuhle desku jsem si pouštěl i několikrát denně, takže nemůžu než doporučit.
OST hororů ze 70. a 80. let
Nedávno jsem se rozhodl dohánět resty, co se klasických hororů minulého století týče. Ať už jde o sérii Amityville, různé táborové slashery a všemožná lepší i horší pokračování Halloweenu. K vlastnímu překvapení jsem většině z těch filmů propadl více než bych původně čekal. A z velké části je to i díky skvělým soundtrackům. Nejsem člověk, co by si ve volných chvílích příliš pouštěl filmovou nebo herní hudbu. Ale ikonické syntezátorové melodie Johna Carpentera, znepokojivá psychedelie Goblin z filmů jako Suspiria nebo Profondo rosso, či klasické orchestrální (ale o to ďábelštější) skladby provázející Amityville Horror nebo The Omen, mi prostě učarovaly. Určitá syrovost a primitivnost vlastní většině hudby z tohoto období je podle mě jedním z důvodů, proč moderní horor málokdy funguje tak dobře, jako tyhle starší kousky.
Devana
Je to už pomerne dlhá doba odkedy som niečím prispela, či už do Mímiho studne alebo celkovo na Bes (ale to sa hádam už čoskoro zmení!). Najprv by som však chcela začať nejakým úvodom, keďže sa za posledné mesiace toho udialo pomerne veľa. V podstate celú jar som postupne ukončovala vysokoškolské štúdium a nejakú dobu som pobudla aj v zahraničí. Počas tohto pomerne hektického obdobia som akosi nemala priestor na objavovanie noviniek a nejako som sa zasekla na repetitívnom púšťaní opočúvaných playlistov (čo trošku znie ako výhovorka). Takže toto obdobie sa pre mňa nieslo hlavne v post-metalovom/rockovom móde a pokúsim sa aspoň niečo zmieniť, čo som ešte v Mímiho Studni nespomínala.
Russian Circles – Gnosis (2022)
(post-metal, post-rock)
Tejto kapele som prišla na chuť už dávnejšie, ale musela som ju spomenúť, nakoľko ma opäť pomerne často sprevádzala. Russian Circles tvorí trio hudobníkov z Chicaga, ktorí sa venujú čisto inštrumentálnej tvorbe a robia to fakt bravúrne. Gnosis je v poradí ich 8. štúdiový a vlastne aj najnovší album. Čo sa mi na tomto albume najviac páči je to, že skladby tu sú nápadité, popretkávané rôznymi emóciami a dynamikou. Stretnete sa tu pomaly s uspávankami (ako je napríklad skladba Ó Braonáin), ktorú v zápätí hneď vystrieda agresívna nahrávka Betrayal. Tento album určite odporúčam.
God Is An Astronaut – All Is Violent, All Is Bright (2011)
(post-rock)
Všimli ste si niekedy, že tieto post-rockové kapely majú hrozne zvláštne názvy? S redaktorom B. sa na tomto fakte stále smejeme a zoraďujeme si kapely do akejsi bizarnej priečky (ak vám nejaká podobná kapela napadá, kľudne napíšte do komentáru). Ale naspäť ku kapele – opäť ako v predošlom prípade ide o trio hudobníkov, ale títo už pochádzajú z mesta Wicklow v Írsku. V porovnaní s Russian Circles by som túto kapelu charakterizovala ako viac „zasnenejšiu“, celkovo skladby tu pôsobia kľudnejšie a málokedy sa tu stretnete s agresívnejšími pasážami ako v predošlom prípade. Čo ma veľmi prekvapilo je to, že ich najnovší album, ktorý bude vydaný už tento september, je pod záštitou Napalm Records – veľmi som zvedavá na tento výsledok. A áno, ak ste tiež fanúšici tohto žánru, tak God Is An Astronaut si môžete vypočuť naživo začiatkom augusta v Bratislave.
Shirley Jackson – The Haunting of Hill House (1959)
(gothic horror novel)
Celkovo sa nepovažujem za fanúšika hororov a veľmi ich nevyhľadávam. No však paradoxne musím uznať, že niečo na týchto gotických hororových starinách je a veľmi rada ich čítam. Začala som samozrejme knihami ako sú Dracula a Frankenstein, kde sa mi veľmi páčila atmosféra a vlastne aj celkový taký ten starý (honosný) štýl písania. Ku knihe Haunting of Hill House som sa dostala hlavne skrze seriál na Netflixe (ktorý som si samozrejme nepozrela a asi ani radšej nepozriem). Úprimne neviem, či je slovenský alebo český preklad tejto knihy, ale tá angličtina tomu dodávala ten správny šmrnc. V skratke sa dej knihy odohráva okolo prekliateho sídla Hill House, ktorého supernaturálny fenomém sa snaží vedecky dokázať Dr. Montague. Na svoje „štúdium“ si vyberie tri postavy, ktoré majú skúsenosti s paranormálnymi javmi a spoločne sa snažia prísť na to, čo sa v sídle odohráva. Celkovo ide o teňučkú knižočku, ktorú prečítate na posedenie. Ak ste taktiež fanúšikovia gotického hororu, tak túto knihu odporúčam – je písaná veľmi pútavo, zaujímavo a hneď vás vtiahne do deja.
