Mímiho studňa – Jeseň (2021)

 

 


N. K.H.

Stormkeep – Tales of Othertime (2021)

(melodic black metal)

Už sa mi len zriedka stane, že sa dopredu teším na album nejakej black metalovej kapely, zvlášť takej, ktorá vlastne vydala len jedno EP (Galdrum). Už na ňom ma Američania prekvapili kvalitne prevedeným black metalom európskeho strihu. Debutový dlhohrajúci album pomenovaný Tales of Othertime splnil všetky očakávania, ktoré som mal a možno aj čosi navyše pridal. Dobre skomponovaný rýchly melodický klávesami podporený black metal miestami využívajúci čisté vokály občas pripomenie starý materiál kapiel ako Borknagar, Dimmu Borgir alebo Godkiller. Všetko to stojí na gitarových melódiách s prelínajúcimi sa harmóniami a vyhrávkami s veľmi dobrým, ale stále patrične hutným zvukom. Pre mňa osobne s novými nahrávkami Helheimom a Caverne jeden z najväčších kandidátov na album roka. Texty aj grafika odkazujú na fantasy príbeh a myslím si, že je to skvelý hudobný podmaz pre hranie D&D. Samozrejme nejaké s tonami mŕtvych nepriateľov, vypálenými mestami a opitými hrdinami, ktorí štedro rozhadzujú nahanobené zlato pod nohy potulných spevákov, čo skladajú oslavné básne na ich nesmrteľné činy vykonané mečmi.

 

 


Mythago

Rift – To Quench the Thirst of Wolves (2021)

(atmosferický black metal)

Australský jednočlenný projekt Rift vydal své první EP již v roce 2006, nicméně dlouhohrající novinka následovala až po dlouhých 15 letech hibernace/tvoření. To Quench the Thirst of Wolves je jednoznačně povedená deska, která sice tu a tam působí snad až příliš rutinně, rozhodně ale nenudí a v každém případě jsem jí od vydání protočil už hodněkrát. Pomalejší části mi hodně připomínají DSBM projekt None, se kterým Rift sdílí i jiné podobnosti – zejména pak mohutný zvuk podpořený vkusně zakomponovanými syntezátory nebo současně špinavý i velmi čitelný zvuk kytar. Austrálie ostatně podobně lazených kapel nabízí více a novinka Rift tak perfektně zapadne třeba po bok The Wanderer… a podobně. 

 

 

Dold Vorde Ens Navn – Mørkere (2021)

(black metal)

Skandinávský black metal mě málokdy zklame, když už se k němu dostanu, a že prvotina Dold Vorde Ens Navn bude přesně pro mě jsem věděl již po vyslechnutí jedné z dříve uvolněných písní – Syke Hjerter. Spíše pomalé riffy, dobře artikulovaný blackový skřehot, vkusné využití orchestrálních prvků, čístý zpěv a hojnost akustické kytary. Toho nabízí tahle deska více než dost a byť mne Mørkere ve výsledku nenadchlo tak jak jsem myslel, stále se jedná o jedno z nejzapamatovatelnějších alb minulého roku. 

 

Panychida – Gabreta Aeterna (2020)

(black metal)

Panychida je jedna z těch kapel, která šla vždy tak nějak mimo mě a byť mi jméno nebylo neznámé, nějakého hlubšího setkání s jejich hudbou jsem se dočkal až během tohoto roku. A jsem opravdu rád, že tím vstupním bodem pro mě byla právě jejich poslední deska. S tím, nakolik středobodem mého zájmu je v současnosti folk horor, vesnický román (především pak dílo Karla KIostermanna), a obecně česká krajina a její genius loci, Gabreta Aeterna se mi svou klostermannovsky-váchalovskou estetikou trefila do vkusu tak, jak by se jí to ještě před rokem dvěma nemohlo podařit. Skvěle napsané poetické texty, zachycující Šumavu a těžký život tamních obyvatel, jsou podbarveny výborným mixem black metalových tremol, klasicky heavy metalových riffů a až překvapivě častého užití čistého zpěvu, na které si v black metalu nikdy nebudu stěžovat. Za mě jedno z nejleších alb, která jsem za poslední rok slyšel.

 

 

Quentin Tarantino – Tenkrát v Hollywoodu (2021)

(kniha)

Tarantino není zrovna autor, o jehož díle bychom na Bese psali (když už se věnujeme filmům, tak je to spíše něco ve stylu tohoto). Nicméně jeho literární debut jsem si užil natolik, že jsem nemohl jinak než ho do naší (ne)pravidelné rubriky zařadit. Románová novinka „magora z videopůjčovny“ vychází z autorova stejnojmenného filmu, který vyšel v roce 2019, a někdy se opravdu čte jako scénář – zejména kvůli vyprávění v přítomném čase, které normálně nemám moc rád, tady mi ale překvapivě nevadilo. Filmovou podobu knihy jsem sice dosud neviděl, ale pokud bych srovnával s Tarantinovými předchozími filmy, tak bych si troufnul tvrdit, že knižní podoba jeho stylu sedí snad ještě víc než ta kinematografická. Pokud si užíváte rozsáhlé dialogy a příběhy, které v podstatě nikde nezačínají a nikam nevedou, tak vězte, že román Tenkrát v Hollywoodu vám to všechno nabídne v míře ještě vrchovatější než Tarantinova filmová díla. Jeho láska k filmu, zde zejména k akčním a westernovým béčkám Hollywoodu 50. – 60. let, zde má tolik prostoru jako nikdy před tím – v knize je zmínka o dobré stovce, a pravděpodobně ještě mnohem více, filmů a herců, kteří v nich hráli a o kterých jste pravděpodobně nikdy neslyšeli. Ale i v případě, že vás filmy tohoto typu míjí, si můžete být jisti, že Tarantino vás svou fascinací nakazí. Fascinace ztraceným Hollywoodem dýchající z každé stránky a vtahující styl psaní totiž pohltí téměř každého, kdo knihu na chvíli otevře. A pokud nás od pana Režiséra čeká více podobného, jsem ochoten se obejít i bez jeho filmů, se kterými by měl s příštím přírůstkem do své filmografie skončit.

 

Andrew Michael Hurley – Hladový lán (2021)

(kniha)

Folk hororová jednohubka na jeden dva večery. O Hurleyho útlé knížce jsme na webu již psali a dostala slušné skóre 7/10. Folk hororových knih mnoho překládáno není, proto si každého přírůstku opravdu cením. A byť se najdou oblasti, v nichž by si Hladový lán ještě nějakou tu péči zasloužil, jeho hutná atmosféra, správně žánrová estetika i krásně provedená obálka mi utkvěly v paměti a nemohu ji tak než doporučit všem zájemcům o tento obskurní subžánr. 

 


S.

Jesenné počasie bolo skôr teplé a slnečné a miestami som mal pocit, že celý október a november pretrváva babie leto. Tá povestná pochmúrna nálada sa akosi nedostavila, preto bolo potrebné si ju navodiť black metalom, ktorého som počúval toto obdobie požehnane. V nasledujúcom výbere z mojej studnice nebudem opakovane spomínať Dold Vorde Ens Navn, ktorý vyššie opisuje kolega Mythago, ale vedzte, že ich novinka je vynikajúcim dielom! Ďalej by som rád spomenul legendárny album od Vader – De Profundis, ktorý som počúval čoraz viac ako sa blížil ich ostravský koncert – o tom si však viac prečítate tu. N. KH ma otcovsky pochválil slovami „Výborný výber“, keď som mu posielal screenshot „now playing“ môjho telefónu. Špeciálny výber môjho jesenného playlistu teda ponúka v riadkoch nižšie.

 

Drudkh – Microcosmos (2009)

(black metal)

Vlajková loď celého žánru od pisateľského umu majstra Romana Saenka nesklame nikdy. Pri výbere albumu k jesennej nálade si môžete vybrať album z diskografie Drudkh doslova náhode. Každý z nich má výbornú atmosféru a hodí sa pre pochmúrne, upršané a sychravé obdobie. Aj keď popravde mi táto jeseň prišla viac teplá a suchá, akoby celé tri mesiace trvalo babie leto, Drudkh si u mňa našiel svoje miesto. Tentokrát som najviac otočil album Microcosmos, ktorý mám rád predovšetkým jeho výborným zvukom, ostrou basgitarou a samozrejme klasickou drudkhovskou poetikou, ktorá využíva lyriku ukrajinských spisovateľov 19. a 20. storočia. Ak chcete soundtrack k jeseni, určite siahnite po Drudkh.

Понад степи і поле, гори й доли,
Понад діброви, зжовклим листом вкриті,
Понад стернища, зимним вихром биті,
З плачем сумним, мов плач по кращій долі

 

Svardenvyrd – Scarred Lands (2021)

(atmosferický black metal)

Už pri publikovaní novinky o návrate Svardenvyrd na scénu som mal radosť a dosť vysoké očakávania. Ich album Obyčej Slunovratu z roku 2005 považuje za jednu z nadpriemerných nahrávok domácej scény. Novinku Scarred Lands som ešte nemal možnosť otočiť vo svojom playliste natoľko, aby som si trúfal na recenziu (predsa len myšlienky treba utriediť a dojmy kus nechať odstáť). Album to však je určite podarený, atmosféra nahrávky je priam ušitá pre jesenné obdobie a tematiku albumu. Tá sa venuje náročnému obdobiu druhej svetovej vojny, kedy sa územím strednej a východnej Európy preháňajú etnické čistky.

 

Pačess – Poupě (2021)

(black/heavy metal?)

Na škatuľke nezáleží a popravde zaradiť novinku od moravského pivného spolku Pačess je celkom náročné. Avšak čo je podstatné, že album ma sprevádza celú jeseň odkedy som si ho kúpil na koncerte (reportáž tu) a neprestáva ma baviť ani v decembri, kedy píšem tieto riadky. Už sa chystám k recenzii a popravde sa jej dočkáte najbližší týždeň, kde sa o tejto nahrávke rozpíšem viac. V Mímiho studni by som ju rád teda spomenul ako nahrávku, ktorú som otočil doma na CD niekoľkokrát, ale aj v prehrávači pri cestách a necestácch v moravskom kraji, dávam ju teda do pozornosti čitateľom aj týmto spôsobom.

 

 

Misþyrming – Algleymi (2020)

(black metal)

Pre niektorých album roka 2020, pre moje spomalené počúvanie hudby to je asi album roka 2021, pretože som si ho pustil až tento rok. Vynikajúca islandská black metalová záležitosť s mierne teplým dotykom rocku! Misþyrming nasadili latku vysoko už s prvým albumom Söngvar elds og óreiðu a s druhou radovkou sa im ju podarilo posunúť ešte vyššie. Algleymi nenudí ani nachvíľu, či už ide o agresívnejšie piesne, alebo spomínané rockovo/punkové rytmi a melódie, ktorých je na albume požehnane. 

 


B.

Anomalie – Refugium (2015)

(post-black metal)

Myslím, že rakúske Anomalie sa tu už mihlo, v novinkách určite a snáď aj v niektorej z častí Mímiho studne. Aj kvôli tomu, že v novembri vyšiel nový album Tranceformation a veľmi ma nedojal a Visions (ktorý ma k Anomalie dostal) mám už vcelku opočúvaný, som si povedal, že skúsim staršiu tvorbu. Refugium zachováva v zásade všetky prvky, ktoré má Anomalie aj naďalej: ide o melodický post-black, ktorý je však o niečo priamočiarejší ako Visions a podstatne viac ako Tranceformation. Chlap sa so štýlmi hrá, každá pieseň má vlastnú tvár a je to priam definíciou albumu, ktorý je potrebné počuť viackrát a objavovať jeho jednotlivé súčasti. Odporúčam najmä skladbu In Fear of Tomorrow, ktorá svojimi vrstvami a posunmi, zmenami pripomína príbeh.

 

Voices – Breaking the Trauma Bond (2021)

(avantgarde/black metal/post-punk/experimental?)

Briti Voices nie sú na Bese novinkou, keďže ich kariéru sledujem už nejakú dobu, máme tu s nimi rozhovor a aj recenziu na predchodcu tohto albumu a rovnako sa budem v recenzii určite venovať aj tohoročnej novinke. Aby som tu zbytočne nestrácal čas a priestor tak len v skratke: som veľmi rád, že sa vrátili k spôsobu, v ktorom si šli na albume London, totiž dlhočizný album s mnohými tvárami a štýlmi, v ktorom je evidentný príbeh. Tu síce o nejakom evidentnom príbehu nemôžeme hovoriť a rozhodne upustili od tvrdosti Londonu, no na 16 skladbách (!!) na Breaking the Trauma Bond počujeme množstvo inovatívnosti, rôznych atmosfér a nálad, od elektronických výstrelkov, cez post-punkové ťahaniny až po melancholicko-blackové klepanice. Post-punk mne veľmi nereže, čiže túto stránku albumu veľmi neoceňujem a hoci toto dielo ako celok nie je určite pre každého, tak si dovolím tvrdiť, že nikto nemôže povedať, že to nie je aspoň zaujímavé.

 

Vukari – Aevum (2019)

(black metal)

Pre mňa úplná novinka, jedného dňa mi to náhodne začalo hrať na Spotify a odvtedy som si to išiel. Viackrát som sa už na Bese vyjadril, že sa na americký black metal pozerám trochu cez prsty, ale kde-tu sa nájde výnimka, ktorá ma poteší a Vukari je jednou z nich. Ide o moderný black metal, ktorý si však nepomáha nijakými kuriozitkami. Je to priamočiare, žiadne klávesy, žiadne efekty, proste režú a funguje to. Nie je to nijak extrémne nápadité, ale keď človek potrebuje niečo tvrdé, čo má aj nejakú atmosféru a melódie, tak si určite príde na svoje.

 

 

Underling – Bloodworship (2015)

(post-black metal)

Typický post-black, v mnohých oblastiach. Pomalé tiché pasáže plné nejakých samplov z filmov, v pozadí hrajúce až romantické čisté gitarky, pomaly prechádzajúce do klepaníc, kde sa romantické čisté gitarky zmenia na romantické tremolo. Je to trochu sladšie, ale tak vychádza to z post-rocku, no. K Underlingu ma dostalo EP Breathe Deeply a odvtedy si začali viac osvojovať hardcore a dopĺňať to ním, avšak tento trend mi pri viacerých post-black veciach veľmi nehrá na nôtu. Ale tiež oddychovka.

 

Humanity’s Last Breath – Abyssal (2019)

(progressive death metal/blackened deathcore/downtempo)

Nie je to úplne záber našich (a ani mojich) žánrov, ale akože v tomto prípade urobím výnimku. Rozhodne nemám rád nejaké príliš technické voloviny, ale títo Švédi dokážu vytvárať strašne temnú a drvivú atmosféru a zvuk vo veľmi nízkych tempách a asymetrických vzorcoch, ktoré ani poslucháčovi neprídu nejak komplikované, kým nad nimi nezačne premýšľať. Odkedy mi to kamoš pustil, tak som ich tvorbu začal žrať lopatou na sneh a neprestáva to baviť. Má to atmosféru, tvrdosť, dynamiku… teším sa, keď (ak) ich uvidím v lete naživo.

 

 

Stig Sæterbakken – Invisible Hands

(kniha)

Jedného dňa som čistou náhodou narazil na knihu, ktorá mala v popise, že šlo o nórskeho autora s „blízkym vzťahom ku Slovensku“ a v tom príbehu Slovensko aj hralo pomerne dôležitú rolu. Daná kniha (Cez noc) bola to najtemnejšie a najzúfalejšie čítanie, aké som pravdepodobne mal tú možnosť čítať a odvtedy mi Sæterbakken prírastol k srdcu. Nenapísal toho veľa, nakoľko po knihe Cez noc spáchal samovraždu, čo bolo v pomerne mladom veku, no povedal som si, že určite treba skúsiť aj zvyšok tvorby, hoci toľko ohlasu nezískala. Invisible Hands je taká noir detektívka, aj keď to je v podstate len akoby obal, pod ktorým sa skrýva príbeh strápeného detektíva a okolo jeho psychológie sa točí celý príbeh. V rámci svojho prípadu vyšetrovania nezvestného mladého dievčaťa sa začne stretávať s jej matkou, ktorej sa navyše kvôli strate dcéry rozpadlo manželstvo a náš detektív, každý deň snažiaci sa čo najviac vyhýbať svojej migrénami a paranojou zmietanej manželke, sa matka veľmi rýchlo zapáči. Tieto dve zlomené osoby si zakrátko vypestujú vzťah založený na svojej zlomenosti, ktorý sa samozrejme pretavuje do… nezvyčajnej toxicity. Celkovo treba povedať, že to nebolo pre mňa tak silné čítanie ako Cez noc, nebyť dychvyrážajúceho konca tak by som to hodnotil ako taký celkom zaujímavý nadpriemer, ale vrátane neho…  Určite vydržať do konca.

 

Stig Sæterbakken – Don’t Leave Me

(kniha)

…áno, zabudol som povedať, že som si kúpil rovno dve knihy a prečítal ich za sebou. Don’t Leave Me je svojou premisou dosť podobné Invisible Hands v tom rozmere, že ide taktiež o psychológiu protagonistu v toxickom vzťahu. Tentokrát je však protagonista čerstvo dospelý tínedžer, ktorý sa nechal totálne pohltiť svojou prvou láskou a Sæterbakken detailne a až hrozivo trefne popisuje, čo sa odohráva v mysli žiarlivého chalana, ktorý všade vidí ako mu niekto berie jeho osudovú, najväčšiu lásku na svete. Môže sa to zdať ako niečo, čo by bavilo čítať tínedžerky, či citlivých emákov, no nejde o žiadnu romancu, ale o mučivý portrét chlapca, ktorý nepozná koncept “priveľkej lásky”. Na čo treba poukázať je technika reverznej chronológie, ktorú autor využil a teda tento príbeh je písaný od rozchodu po prvé stretnutie. Myslel som si, že to bude skôr na škodu, keďže ideme v podstate od klimaxu k nudnému úvodu, ale Sæterbakken to zvládol napísať tak, že príbeh skutočne ide od klimaxu k druhému, úplne inému klimaxu, o protagonistovi a jeho svete sa stále dozvedáme viac a.. akosi zvláštne svojsky to graduje. Príbeh je stále horší a horší a keď už máme pocit, že po trištvrtine knihy sa už nemôže stať nič ešte horšie, tak sa to kompletne zmení a dostaneme sa do tak otrasnej špiny, že po prečítaní som ostal bez slov. Toto je snáď ešte bolestivejšie a temnejšie ako Cez noc. S hlavným protagonistom sa zo začiatku vieme (aspoň muži) veľmi stotožniť a na konci sme zo seba zhnusení, s čím sme sa to stotožnili. K tomu dopomáha druhý zaujímavý aspekt knihy a to, že je celá písaná v druhej osobe.  Keď celý čas čítate “pomyslíš si” a “povedal si” a “spravil si” tak je to tak silná sugescia, že človek má naozaj pocit, že to je o ňom. King, Lovecraft, Poe, Barker, či snáď Karika… pff, ak hľadáte naozaj hrôzu v knihe, tak Sæterbakken ukáže, že to najhroznejšie je proste ľudská nátura a jej slabosti. Navyše, je to napísané naozaj krásne, umelecky, keby to aj nebolo tak silné svojim obsahom, tak by to bolo silné minimálne formou. Inak: čítal som od neho tri knihy a všetky som zhltol na dve posedenia, čo sa mne nestáva, takže som si začal trend, ktorý mám v pláne dodržať aj pri ostatných jeho dielach. A tie si určite ešte zoženiem.

 

Author: Bes Webzine

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.