Rozhovor – Voices (29.12. 2017)

Trvalo nám viac než rok, kým sme sa dopracovali k rozhovoru s touto britskou progresívno black/deathovou avantgardnou štvoricou šialencov, kvôli ich zaneprázdnenosti novým albumom, ale konečne to je tu. Kvôli časovej krátkosti v súčasnosti rozhovory ani nerobia, takže si to veľmi vážime. Za Bes sa pýtal B. a za Voices odpovedal gitarista Sam Loynes.

 

B.: Zdravím vás, Voices! Ako sa darí? Na čom práve pracujete? Máte nejaké koncerty alebo pracujete na novom materiáli? Sú to už 3 roky od vášho posledného vydania.

Sam: Čas jednoznačne ušiel rýchlo a je to akoby včera, čo LONDON vyšiel. Odvtedy to bolo pre kapelu komplikované obdobie. Jedna pozitívna vec, ktorá z týchto posledných 3 rokov vzišla, je doteraz naša najlepšia práca … album číslo 3. Vo výhľade nemáme žiadne koncerty.

 

B.: Povedz nám niečo viac o Voices. Čo je ideou, ktorá za tým stojí, ako by si charakterizoval žáner, ktorý hráte a vo všeobecnosti, kam to lyricky patrí? Čo je posolstvom Voices?

Sam: LONDON bol kompletne koncepčný. Filmový zážitok v hudobnej forme, zrodený z veľmi produktívneho času. Takže to posolstvo pochádzalo z našich abnormálne aktívnych predstáv zabalených vovnútri mesta, v ktorom žijeme. Posúvajúc sa ďalej sme dosiahli svoj sonický vrchol. Ďalší album je, v určitom zmysle, viac hudobný. Je o piesňach, zvukoch, textoch, návnadách a spájaní našich vlastných hudobných túžob a jednoducho nemôže byť definovaný v rámci nijakého extrémno-hudobného kontextu.

 

B.: Nie je nijakým tajomstvom, že zo štyroch členov Voices dvaja boli v kapele Akercocke a jeden stále je. Idea vytvorenia Voices – komu patrí? Čo vás viedlo k založeniu Voices, keď ste boli aktívni v inej kapele a prečo dvaja z vás odišli?

Sam: Nikto neopustil Akercocke. Tá kapela je kreatívnym zenitom pre majstrov Jasona Mendoncu, Paula Scanlana a Davida Graya. Ktokoľvek ďalší je na periférii. Z môjho pohľadu, ktokoľvek, kto mal také šťastie, aby sa mohol podieľať na tom projekte s takým vplyvným muzikantstvom, by to mal vnímať ako privilégium, aj keď je to iba prchavá dohoda. Voices sa ale zrodili z túžby Petera (Benjamina), Davida (Graya) a mňa po tvorení. Progres Akercockeu bol neistý, pochopiteľne musel ticho ležať na určitú dobu. Potrebný a v konečnom dôsledku pozitívny krok v prebiehajúcom posolstve tej kapely. Voices boli vedľajší produkt tej doby a odvtedy vykvitli do niečoho, čo my všetci považujeme za jednu z našej najlepšej nahratej práce, najmä vrchol, ktorý sme teraz dosiahli s našim nadchádzajúcim albumom.

B.: Teraz by som bol rád, keby si nám povedal niečo o vašich albumoch. Začnime debutom „Voices From the Human Forest Create a Fugue of Imaginary Rain“. Čo má ten názov znamenať? Ak má ten album koncept, čo ním je? Keďže som nedokázal nájsť texty toho albumu, domyslel som si len toľko, že to má čosi dočinenia s ľudskými emóciami. Ale čo piesne ako Dnepropetrovsk, Eyes Become Black či Creating the Museum of Rape? Čo je ich posolstvom?

Sam: Nerád by som bol tak prozaický, aby som jednoducho vypísal významy a metaforické posolstvá za našou prácou. Je to súčasť príťažlivosti pre poslucháča, ako si ty. Ale ako je zjavné, prvý album má v sebe veľa základov. Povedal by som, že má skutočný zvuk štyroch ľudí snažiacich sa vysporiadať sa so životom v Londýne, vysielajúcich svoje denné problémy prostredníctvom hudby. Bolo to z veľkej časti improvizované a tvorba hudby bola rýchla a hektická. Takže si myslím, že ho môžeme klasifikovať ako skutočne prvotný.

 

B.: Keď už sa bavíme o konceptoch, som si istý, že album „London“ má koncept a celkom badateľný, no zároveň ťažko rozlúštiteľný. Oprav ma, ak sa mýlim, ale hovorí príbeh o určitom narcisistickom „umelcovi“, ktorý, okrem potulovania sa ponurým Londýnom „v chladných autobusoch a chladných vagónoch bez čŕt“, píše samovražedný list, maľuje portrét… samého seba? A vysporiadava sa s… otrávením? Čo je príbehom za týmto albumom? Kto je ten „umelec“/ „herec“, „herečka“ a kto je „Megan“? Na koho žiarli (Last Train Victoria Line)? Prečo ho otrávili? A kto sú „oni“? Mohol by som pokračovať donekonečna s týmito otázkami, takže prosím ťa, podaj nám vysvetlenie a význam vašej práce.

Sam: Je zjavné, že si si skutočne dal záležať, aby si si vypočul každý aspekt tej nahrávky. Za to ti ďakujem. Znova, nechceli by sme zničiť interpretáciu a vizualizácie vytvorené tvojou vlastnou mysľou. Ani netreba hovoriť, že máš hlboké porozumenie a vidíš, čo sme my, na počiatku vzniku, videli, rozprávačsky povedané. Jedna nápoveda pre nadšencov, ako si ty, ktorý je hoden získať hlbšie porozumenie nahrávky a jej vplyvov… choď a zožen si kópiu „Hraníc lásky“ od Grahama Greena. Prečítaj si tú knihu a potom si pozri filmovú adaptáciu, v ktorej hrá Ralph Fiennes. Toto má najbližšie k fyzickej manifestácii konceptov toho albumu, ako sa dostaneš. Nehovorím, že to je priamy sonický preklad, ale skôr „múza“ za tým konceptom.

B.: Bude ďalší album rozprávať príbeh rovnako ako posledný? Ak hej, môžeš nám o ňom aspoň trochu povedať? Kedy vyjde?

Sam: S ďalším albumom už dosahujeme finálnu rovinku. Dúfam, že by to mohla byť skorá 2018ka. Nebude to koncepčný album. Už sme to spravili a nechali sme to tak. Je to album so skutočnými „piesňami“. To bude zjavné, keď sa k nemu ľudia dostanú. Narozdiel od predchádzajúcich, vytvorili sme album akosi spoznateľných, no úplne unikátnych hitov.

 

B.: Čo je vašou inšpiráciou v písaní textov a hudby? Je to len prechádzanie sa „ulicami Londýna“, čo je tak inšpiratívne, alebo je to čosi iné, možno nejaké kapely? Aké kapely má každý z vás najradšej?

Sam: Hudobne my kolektívne zahrňujeme tak širokú škálu hudby, že by bolo nezmyselné sa pokúšať to vymenovať! To je kľúčom, je rovnaká šanca, že táto kapela bude počúvať Avalon od Roxy Music, ako že bude počúvať Bad od Michaela Jacksona. Paradoxne, povedal by som, že v rámci tvrdej hudby sme osobitnejší, než v rámci akejkoľvek inej.

B.: Povedz nám niečo o vašom tvorivom procese. Všetci štyria pracujete spolu, aby ste spravili hudbu, alebo každý má svoje vlastné miesto?  Ak hej, tak potom kto je majstrom za konceptami/textami/hudbou?

Sam: V úplne každom aspekte je to kolaboratívny proces. Na prvých dvoch albumoch bola hudba z veľkej časti improvizovaná s výnimkou jednej, alebo dvoch piesní napísaných individuálne mnou, alebo Peteom spočiatku a potom dotiahnutých do konca v skupine. Napríklad, ja som napísal „The Ultimate Narcissist“ a „Music For the Recently Bereaved“ a Pete napísal „Suicide Note“ a „Cold Harbour Lane“. Ale až cez prinesenie to na skúšku je cesta, skrz ktorú tieto piesne dosahujú svoju plnú formu.

 

B.: Ďakujeme veľmi pekne za tvoj čas a odpovede. Posledné slová pre vašich „podporovateľov“ a čitateľov tohto interview sú tvoje.

Sam: Z posledného zriedkavého času pre Voices vieme, že album číslo 3 vyzve a snáď zapáli iskru ukázanú našimi poslucháčmi v priebehu času až doteraz. Čoskoro prenikne na povrch a keď ten čas príde, Voices vás znova prevedú dole zajačou dierou.

Author: B.

1 thought on “Rozhovor – Voices (29.12. 2017)

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *