Thy Worshiper – Klechdy (2016)

Poliaci Thy Worshiper boli pre mňa roky spojení predovšetkým so svojím debutovým albumom „Popiół (Introibo ad Altare Dei)“. Album, ktorý spájal poľskú black metalovú tradíciu s prvkami melodického švédskeho black/deathu, som mal svojho času napočúvaný odpredu-odzadu. Po debutovom albume si kapela dala deväťročnú pauzu a v roku 2005 vydala druhý album „Signum“ a po ďalšej úderníckej deväťročnici ho nasledoval aj tretí „Czarna dzika czerwień“. V tom čase som mal ale od kapely pauzu ja a len periférne som zachytil, ako postupne pribúdajú v jej hudobnom prejave rôzne nemetalové prvky. Kapela medzitým odohrala aj nejaký koncert na Slovensku, ale ten som z nejakého zabudnutého dôvodu, nezachytil. Ďalšie EP „Ozimina“ i dnes recenzovaný album „Klechdy“ (je pozoruhodné ako sa s vydaniami kapely zrazu roztrhlo vrece) som už registroval o čosi viac. Stále by som Klechdy (v preklade vraj príbehy) asi vnímal len okrajovo, keby nebolo istej cesty autom mimo diaľnice do Bielych Karpát. Času bolo dosť, a tak sa okrem steakov po ceste otočilo v prehrávači nejedno CD, medzi ktorými mi najviac oslovil práve recenzovaný album.

Klechdy vyšli v roku 2016 vďaka Arachnophobia Records v zaujímavo vyvedenom digipacku, ktorý skrýva až dve CD. Front tvorí čiernobiela fotografia pustiny, v ktorej popredí stojí medzi kostrami jeleňov maskovaná čierna postava, ktorú zdobia o čosi farebnejšie vence. Vence z listov, kvetov i peria a rôzne prírodné motívy potom tvoria grafiku bookletu, digipacku i oboch CD.

Hudba je potom ešte zaujímavejšia ako grafické námety, ale povedal by som, že šamanisticky vyzerajúci motív z obalu celkom dobre odráža, čo sa deje na tomto bojovom poli. Prvé CD sa rozbieha pomalšie. Pieseň „Gorzkie Źale“ začína perkusiou, púšťanými akordmi rockovo znejúcej gitary a čistým ženským spevom, ku ktorým sa pridá veľmi výrazná basa. Pokojne by to mohol byť nejaký progressive rock či postrock, alebo ako sa teraz nadáva podobným podžánrom, ktorých je už hádam viac ako nahrávok. Atmosféra sa ale postupne zahusťuje, skladba sa zrýchľuje a graduje po krátkej „šamanistickej“ vokálnej vložke počujeme aj mužské blackové vokály. Všetko sa to pritvrdilo a človek má pocit, že počúva metalovú nahrávku a zrazu sme pri úvodnom motíve a skladba končí.

Samozrejme nebudem čitateľov trápiť podrobným rozborom každej jednej skladby na albume, skôr bolo mojim cieľom ukázať, aký rôznorodý je album. Ostatne i ďalšia skladba Wila je vystavaná na tribal či šamanistických bicích, ženskom speve a gitarách, ktoré by sa pokojne hodili aj k takým Worm Ouroboros. Veci sa ale pritvrdia s nasledujúcou piesňou „Marzanna“. Disharmonické gitarové postupy a šialené bosorujúce vokály vytvárajú temnejšiu atmosféru hodnú bohyne smrti. Skladba parádne pracuje s dynamikou a zaujímavá je aj kompozične. Ostatne ani žiadna ďalšia skladba nepôsobí prvoplánovo a album obsahuje toľko vrstiev a nápadov, až je jednému hneď jasné, že asi nevznikol z nudy počas upršaného víkendu. Štvrtá ani šiesta skladba, teda Halny a Wschody nie sú o nič menej zaujímavé, ale ja spomeniem kratšiu vsuvku medzi nimi nazvanú Post Coitum. Chceli ste niekedy vedieť, ako by mohol znieť Hlidskjalf, ak by Vikerness mal k dispozícii namiesto midi klávesov drumbľu a husle? Možno aj takto, možno aj nie, ale musím povedať, že to, čo počujem, sa mi naozaj páči.

Je u mňa dobrým zvykom porovnávať kapelu s inými spolkami podobného razenia. K čomu prirovnať tento mix metalových i nemetalových prvkov, ktorý priniesli Thy Worshiper? Jediná kapela, ktorá mi napadá ako prirovnanie, by mohla byť fínska šialenosť Oranssi Pazuzu. Ozaj, a čo nám to vlastne Thy Worshiper hrajú za štýl? Metalové archívy uvádzajú death/black/folk metal. Ale pri troche snahy môžeme aj vzhľadom na textové zameranie tento kompilát štýlov označiť aj ako pagan metal alebo progressive pagan metal. Čo je zaujímavé je to, že mi obvykle podobné štýlové mixy nejdú veľmi do uší, lebo znejú tak ako chutí guláš, ktorí varilo zo desať kuchárov. Poliaci však neprišli s albumom, ktorý ide všetkými smermi a nakoniec nesmeruje žiadnym. Album Klechdy má nejakú základnú myšlienku, os, okolo ktorej sa to všetko točí, a ktorá tomu dáva zmysel. To oceňujem, rovnako ako oceňujem hlasový prejav a spevácky výkon vokalistky. Keď som už pri hráčskych kvalitách rovno spomeniem aj zvuk. Ten je živý a priestorný, možno na underground až príliš čistý s gitarami, ktoré znejú viac rockovo ako blackmetalovo, ale ku charakteru nahrávky sa hodí.

Možno sa niektorým čitateľom zdá čudné, že hodnotím nahrávku, a predsa mnohé opomínam. Konkrétne celú jej druhú polovicu, celé druhé CD z digipacku. Nuž, to je vystavané na rovnakých prvkoch ako to prvé, len je možno trochu tvrdšie a viac metalové. Človek tu pri skladbe ako napríklad tretia Gazuba a zvlášť štvrtá Dziady pochopí, kde sa skrýva ten death metal zo štýlového označenia kapely. Možno je to čudné, ale akosi ma toto CD nebaví tak ako prvá časť nahrávky. Príde mi, že Thy Worshiper boli so svojou snahou prísť s dvoma CD až príliš ambiciózni, zvlášť keď sa im tie najlepšie nápady zmestili hlavne na to prvé. Druhé CD sa mi pri počúvaní akosi vlečie. Aj tu ale vyzdvihnem piatu Źywot folklórneho razenia s tradičnými nástrojmi a ženským vokálom.

Takže tu je moje hodnotenie: miestami som bol z prvého CD tak nadšený, že by som albumu Klechdy buchol bez rozmýšľania deviatku. Druhé CD je samo o sebe zaujímavé, ale ak by vyšlo samo, tak by som mu až toľko pozornosti a priestoru nevenoval. Poslucháčom, ktorým aspoň nevadí, že v ich black metale je až toľko experimentov a prímesí, až ten black metal takmer nevedia nájsť, však Klechdy rozhodne odporúčam a záverečný verdikt znie: veľmi dobré. A na záver vyslovujem želanie, aby Poliaci nenabehli na deväťročný režim a aj nabudúce priniesli niečo podobne zaujímavé.

 

Hodnotenie: Veľmi dobré 8/10

Napísal: N. K H.

 

English overview

„Klechdy“ is name of the fourth album of Polish band Thy Worshiper. Double CD digipack release by Arachnophobia Records is a mix of several both metal and non-metal styles with some folklore elements and clean female vocals. Strangely this mix of styles works fine especially on the first CD which sounds more inspired and stronger to reviewer. Stylistically the closest and possibly only comparable band is Oranssi Pazuzu. Production is rather clean but fits the album well. 

Author: NKH

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.