Voices – Breaking the Trauma Bond (2021)

Londýnska pätica Voices sa už na Bese neraz objavila, pretože – ako pri každej príležitosti hovorím – patrí medzi moje absolútne srdcovky. Okrem nejakých noviniek, či Mímiho studní tu máme rozhovor a tu recenziu na predchádzajúci album a tí, ktorí ju čítali a pamätajú si ju (alebo si ju teraz rozklikli a prečítali) vedia, že ma ktovieako nenadchol (aj napriek vysokému hodnoteniu, čo som udelil), hoci som sa naňho veľmi tešil. Na Breaking the Trauma Bond sme si museli počkať pomerne dlho, čo taktiež stimulovalo môj veľký záujem a tiež ako často spomínam: odkedy som počul ich druhý album v poradí London (2014) len čakám, či sa im podarí sa mu niekedy vyrovnať. Podarilo sa to týmto? Slovami jedného zablokovaného YouTubera: „Let’s find out!“

Charakterizovať Voices z hľadiska žánru bolo vždy ťažké. Najjednoznačnejší bol zrejme ich debut, no odvtedy sa ich zvuk značne posunul a to najmä smerom k akejsi… metalovej avantgarde, ktorá dominovala práve na predchádzajúcom albume Frightened (2018). Ten však, pokiaľ registrujem, nezožal vo všeobecnosti úspech. Aspoň nie taký ako jeho predchodca London, ktorý nielenže mal v sebe podstatne viac black metalu a tvrdosti, no bol aj dlhým, koncepčným dielom s rôznymi náladami, štýlmi, príbehom, veľkým množstvom piesní… skrátka komplex. Frightened mi nerezal nielen tým štýlom, ktorý už v sebe mal len veľmi malé známky extrémneho metalu, ale aj tým, že bol skrátka ochudobnený o obsah, objektívne. Preto ma potešilo, keď sa Voices ešte pred vydaním nechali počuť, že s novým albumom idú opäť smerom k London. A ako zverejnili tracklist, tak to bolo zrejmé: 16 skladieb, dĺžka 1 hodina a 8 minút (podobné ako London s jeho 14timi skladbami a hodinovou dĺžkou), horel som nedočkavosťou. No začal som tento odstavec písať o žánri, ktorý sa značne pohybuje od nahrávky k nahrávke a na Breaking the Trauma Bond to je… kvantum. Je tam black metal, kde-tu známky death metalu, avantgarda, rock, neoklasické plochy dokonca post-punk, elektronika a to všetko s dávkou experimentovania. K tomu ale neskôr.  

Album začína skladbou A Field Without Crows, ktorá sa otvára slákovým introm do polky skladby, po ktorej sa láme do akéhosi divného rocku, v ktorom už známky predchádzajúcej krásnej neoklasiky nepočujeme a poviem to na rovinu – tú skladbu to skazí. Prečo?! Ale dobre, však je to intro, na ktoré zrejme bude druhá skladba nadväzovať a na ten divný rock sa nejak chytí, nie? No hovno. Nasledujúca skladba s názvom Breaking the Trauma Bond je blackmetalová nálož, ktorá zas nemá nič spoločné s tým divným prelomom z intra. Prečo?! Ako človek ale tento album ďalej počúva tak zisťuje, že jeho prvá skladba nám žiaľ naznačila veľmi neblahý trend. Na nahrávke je naozaj veľa štýlov, no prehádzaných cez seba totálne halabala, bez toho, aby mi to dávalo nejaký zmysel. Rozumiem, že nie je riešenie robiť jednu skladbu komplet rockovú, ďalšiu komplet blackovú, ďalšiu komplet deathovú a tak ďalej, lebo to bude znieť ako kompilácia piesní niekoľkých kapiel, ale keď už to miešať, tak aspoň nejak organicky. Nie, že v šesťminútovej skladbe sa po troch minútach zmení black metal na post-punk s kompletne inými melódiami a náladou, akoby to bola úplne iná pieseň od kohosi úplne iného a vôbec… prečo?!

 

Týchto príkladov kvalitatívnej nevyváženosti je na Breaking the Trauma Bond veľa. Okrem už spomínaného A Field Without Crows to platí aj pre Lilacs In-Between, ktorá je do trištvrtiny piesne akýsi podivný veselý post-punk, potom sa na minútu pred koncom zmení na skvelý melancholický black, len aby zas skočila naspäť do toho post-punkového refrénu. Alebo Whispers, čo je zas celú skladbu v podstate nejaký progresívny hard-rock s pop-rockovým refrénom a na posledných 50 sekúnd sa zmení zas na výbornú blackmetalovú klepanicu, ktorá ma atmosféru, silu, všetko. Všetko, no zároveň ani náznak z predchádzajúcej melódie, alebo čohokoľvek, čo by naznačovalo kontinuitu. Je to tam proste nalepené. To isté platí pre Absent Equilibrium akurát v opačnom garde, do trištvrtiny piesne dupajúci black/death a na koniec zas dáky post-punkový anti-klimax, potvrdzujúci názov skladby o absentujúcej rovnováhe. Prečo?! Ja to nechápem, ako sa takéto niečo môže stať, naozaj som to nikdy predtým na žiadnej nahrávke nezaregistroval. Z týchto 16 piesní mám veľmi veľa adeptov, pri ktorých si mám chuť vypočuť dve minúty a zvyšok preskočiť, alebo rovno pretočiť na koniec, lebo dovtedy je všetko na hovno. To znie, ako keby sa Voices nevedeli dohodnúť, čo budú hrať a skladali to dvaja tvrdohlaví členovia, ktorí si chceli v každej skladbe presadiť svoj štýl. A to neplatí len pre tie metalové, ale aj také akustické intermezzo ako Running Away začína skvele, maľuje atmosféru nejakého tajomna, miestami akoby to smerovali klávesami až k noir jazzu a zrazu sa z toho stane skoro rádiový slaďák, ktorý vysiela doslova romantickú atmosféru. Ruky by som polámal tomu, čo tie skladby takto przní tými post-punkami a hard-rockmi a hovadinami. Veď dynamický, komplexný album o mnoha štýloch sa dá robiť aj bez toho, aby to poslucháčovi bilo do uší a doslova ho to sralo. A Voices to dokazujú, dokonca aj na tomto albume: skladby ako neoklasicko-akustická s čistým vokálom She Speaks to Him in a Dream alebo experimentálna na elektronickom beate My Sick Mind do albumu veľmi pekne pasujú aj napriek tomu, že sú iného štýlu ako zvyšok. Nevyzerajú ako červená záplata na zelených nohaviciach. Alebo skladba Photographs of a Storm Passing Overhead je presne ten príklad organického miešania žánrov a správneho gradovania, experimentovania a vývoja skladby, kedy to znie prirodzene, nie ako tie vyššie uvedené piesne sťa navigované slepcom. Keď to evidentne zvládajú, tak prečo len na niektorých miestach a na toľkých ďalších to kazia? Prečo?!

Kvalitatívna nevyváženosť tejto nahrávky však funguje na viacerých úrovniach. Napríklad, nerozumiem ako sa na jednom albume môže nachádzať naozaj perfektná skladba Breaking the Trauma Bond alebo Ghost City a zároveň odpad ako Beckoning Shadows, či Methods of Madness. Na tomto albume sú 3 typy skladieb: tie, ktoré sú super od začiatku po koniec, tie, ktoré sú na hovno od začiatku po koniec a tie, ktoré sú z polovice super a z polovice na hovno (viď. Príloha č.1). Mimochodom, keď som počul tie úvodné synthy v Methods of Madness tak som mal chuť už nikdy nepočuť žiadnu hudbu. V tej chvíli chce človek proste umrieť a ak niečo, tak mi to traumu neláme, ale dáva. Aha.

 

A posledná úroveň kvalitatívnej nevyváženosti sú vokály. Na základe počúvania London som Petera Benjamina považoval za jedného z pre mňa top 5 vokalistov v black metale celkovo. Išiel od hlbokých growlov, cez stredné škreky, po vysoké typické blackové, do melancholických výkrikov až po typické DSBM plakanice. Z čistých spevov mal tiež širokú plejádu, či už išlo o harmonické falzety, éterické pospevovania, alebo hlbšie pološepkania, či také, populárne v progresívnom a avantgardnom metale, ktoré sa ponášali až na Vulture Industries… Tu ale – najmä v tých post-punkových pasážach – zavíja na hranici falšu a kompletne posiera dojem z daných skladieb, to je niekedy na hranici počúvateľnosti. A najhoršie to znie, keď to dokončuje tým svojim typickým signature movom: záver veršu ukončiť stupnicou (to musíte počuť, aby ste vedeli o čom hovorím). To robí veľmi často na záznamoch z live vystúpení, na záznamoch zo skúšobne, na nahrávkach… a funguje to naozaj zriedkavo. Skrátka a dobre: jeho čisté vokály sú často trápne a nepočúvateľné a hoci niekedy len podčiarkujú dementné piesne (ako v prípade Methods of Madness), tak niekedy kazia skvelé (ako v prípade Ghost City). V lete, ak covid dá, by som mal Voices vidieť naživo na Brutal Assaulte, tak som fakt zvedavý ako bude ten chlap spievať, lebo čo som videl záznamy, tak vokálne to bola katastrofa. A pritom je kvantum piesní s jeho čistým spevom, ktoré znejú super. Ako to, že to niekde totálne posiera a niekde je to skvelé? A v kapele sú predsa piati, naozaj dobrí, teoreticky aj prakticky zruční hudobníci (sám Benjamin má aj vyštudovanú nejakú hudobnú školu a živí sa ako zvukár), tak prečo niet toho človeka, ktorý by mu povedal, že ide mimo? Ktorý by mu ukázal „Hej Peťo, prečo tu spievaš dobre a tu zle?“ Prečo?! Inak ten trend s tými DSBM výskanicami do rockových/post-punkových pasáží začal už na Petrograph singli z roku 2018, ešte pred albumom Frightened a vôbec nerozumiem ako mu to napadlo, je to ako päsť na oko a absolútne nevnímam pridanú hodnotu tohto prvku.

*Poznámka (nie) pod čiarou: pieseň Petrograph nakoniec na album Frightened nedali, no ocitá sa na tomto ako buď remaster, alebo dokonca na novo nahratá verzia… a ešte aj tú posrali.

Ale však v poriadku, mnoho ľudí ma môže teraz obviniť, že veľa z toho, čo som vyššie napísal je subjektívne ako napríklad moja kritika post-punku na úkor black metalu. Iste, je pravda, že black metal má u mňa prednosť pred post-punkom, ale kto je pri tomto albume cieľovka? A záleží na tom vôbec, keď miešanie ba dokonca striedanie žánrov takýmto spôsobom nemôže vyhovovať nikomu? Ľudia počúvajú hudbu podľa nálady a podľa štýlu, akú mám mať náladu, aby som si užil Breaking the Trauma Bond a do akého štýlu by sme to zaradili? Teraz vážne, bez akéhokoľvek preháňania: je tu naozaj veľké množstvo skvelých momentov, ale keď premýšľam akú hudbu si mám pustiť, tak tento album preskakujem, pretože tá časť skvelých piesní a pasáží mi mnohokrát nestojí za tú kopu hnoja, čo musím preklikať.

K textom sa nemá zmysel vyjadrovať, lebo bez ohľadu na to ako sa Voices tvária, že s nimi mega pracujú tak sú to bohapusté rečičky a tie texty sú len prázdne verše pozliepané do strof. Ešte London vedel mať akú-takú úroveň, ale to možno kvôli tej narácii, ktorá dávala albumu a zvyšku textov kontext a teda tie texty vyzerali, že popisujú nejaké dianie. No pre ilustráciu, v našom rozhovore sa vyjadrili, že „Frightened bude o textoch“:

 

I’ll find myself

The strength to carry on

Find myself inside you

I’ll find those strengths

To the strengths to die alone

Inside you

                     – Manipulator

Keď sa takýto klenot zjavil na albume, ktorý bol explicitne „o textoch“ tak si viete predstaviť ako vyzerajú niektoré momenty na Breaking the Trauma Bond.

 

Glass shards protrude

Hands with gloves

Fingers as worms

Mistaken love

Contracting lungs

Ripped from above

Voices ignored

No hope for us

                             – Beckoning Shadows

 

„Hej, menuj náhodné veci čo okolo seba vidíš a ja ku nim pridám slová!“

Každopádne môžeme povedať, že oproti London tu nijaký príbeh za albumom nie je. Len akási všeobecná téma mentálnych chorôb, alebo čosi také, nakoľko jedným svojim singlom, ktorý obsahoval skladby z tohto albumu zbierali peniaze následne posielané na liečbu takýchto porúch.

Inak ešte jedna špekulácia z mojej strany: predchádzajúce tri albumy vyšli pod hlavičkou Candlelight Records a naša novinka už pod Church Road Records. Prečo by ešte v snahe dostať sa na vrchol svojej kariéry odišli od takých velikánov ako je Candlelight a prešli k malému lokálnemu vydavateľstvu, fungujúcemu 5 rokov, ktoré vydáva len 6 no-name kapiel a ich? Možno Candlelight poslali nástrel tohto albumu a už chlapom (aj po predchádzajúcom utečení si smerom k ani nie, že avantgarde, ale k podivnosti) z vydavateľstva došli nervy a museli na poslednú chvíľu hľadať iné vydavateľstvo? Ale nie, taký zlý tento album zas nie je, no tú zmenu vydavateľov si ozaj neviem vysvetliť… alebo žeby to bola ďalšia z úrovní kvalitatívnej nevyváženosti?! Z Candlelightu na Church Road…

Ak by sme mali hovoriť o nejakom posune v porovnaní s predchádzajúcimi albumami, alebo o čomsi novom, čo tu doteraz nebolo, tak to sa bude hľadať zrejme ťažko. To však nie je kritika, Voices skutočne už v minulosti predviedli, že vedia spraviť tak komplexný album, že nepotrebujú vylepšovanie o nové prvky, či dopĺňanie a aj na Breaking the Trauma Bond počujeme v podstate tradičné Voices, aj keď nápady nie sú opakované. Čo však je treba poznamenať je zrejme jediná naozaj nová vec, čo nikdy predtým nebola a to sú tie neoklasické, klávesové a slákové, niekedy až epicky znejúce pasáže a plochy. Tých je tu teraz dosť a myslím, že to má súvis s tým, že si spevák robil neoklasický projekt o vyslovene takejto orchestrálnej, soundtrackovej hudbe. Zrejme sa v tom zlepšil a presadil si to aj tu.

V každom prípade na vetu „taký zlý tento album zas nie je“ by som nadviazal: práve kvôli tej kvalitatívnej nevyváženosti sa k nemu poriadne neviem vyjadriť a neviem povedať, či bol zlý alebo dobrý. Ako som písal vyššie: má momenty, ktoré sú skvelé a momenty, ktoré sú hrozné. A počet ani jedných neprevažuje.

Možno práve k tomuto sme smerovali všetkými tými kvalitatívnymi nevyváženosťami… tým, že ten album je rovnako skvelý ako je na hovno v skutočnosti dosahuje… kvalitatívnu vyváženosť!

Príloha č.1

Super skladby: Breaking the Trauma Bond, An Audience of Mannequins, Ghost City, My Sick Mind, She Speaks to Him in a Dream, Photographs of a Storm Passing Overhead
Na hovno skladby: Methods of Madness, Beckoning Shadows
Z polovice super a z polovice na hovno skladby: A Field Without Crows, Lilacs In-Between, Petrograph, Running Away, Absent Equilibrium, Whispers, The Widower, Kaleidoscope of Thorns

 

Napísal: B.

Hodnotenie: ?

 

English overview:

It’s too hard to summarize everything that was said above into a short overview, but to be brief: Breaking the Trauma Bond is an album that is very qualitatively unbalanced. What’s more, it’s very unbalanced even genre-wise. Voices are trying to blend in various genres such as black metal, progressive metal, avant-garde, post-punk, electronica, experimental… but are doing so too inorganically. It feels forced, non-fluent, as if they couldn’t make up their minds regarding the style this record should have in a manner „Let’s switch from style to style in every song, that would be great!“ Well, it won’t be and it isn’t. The same goes for the vocals, some are done very well, some are borderline off-key and borderline unlistenable. Breaking the Trauma Bond is as full of great moments as it is full of atrocious ones and therefore, I couldn’t bring myself to give it any points, since I couldn’t wrap my head around it, some parts I love, some parts I hate. It definitely is an interesting record and I get their vision, but they should work on the final execution since this method of blending the genres clearly doesn’t work.

Author: B.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.