Ikonické roky 1997 a 1998 znamenali pre nórsky, a vlastne Black metal vo všeobecnosti, veľký výkrik do sveta. Z undergroundových kapiel sa razom stávali hviezdne zoskupenia, ktoré získavali na svoju stranu davy fanúšikov. Vznikalo obrovské množstvo nových kapiel a projektov. Black metal prenikal na veľké festivaly a našiel si miesto v konvenčných rock/metalových plátkoch. Zrazu sa o ňom rozprávalo viac, a to v súvislosti s hudbou samotnou, nie škandálmi, ktoré ho sprevádzali z prvej polovice 90. rokov. To všetko sa dialo až v takej miere, že sa na dočasný ústup dal aj pomerne etablovaný death metal. Na metalovej scéne sa zrodil nový predátor. Dodnes azda posledný suverénny a relevantný subžáner. Krásne, úžasné obdobie!
Práve v roku 1998 vychádza so svojim prvým a jediným albumom nórska kapela Odium. Nesie názov The Sad Realm of the Stars a je lepší, než mnoho iných, známejších a uznávanejších albumov tohto obdobia. Hudba je kompozične skvelá, obsahovo bohatá a, pravda, dosť nedocenená. Určite to chcelo dlhšie pôsobenie, pretože pri takejto kvalite je jeden album veľmi málo. Nuž, členovia boli aktívnejší v iných projektoch a na Odium sa pomaly zabúdalo.
Neviem, ako by to celé znelo novému poslucháčovi dnes. Viem však, ako to znelo krátko po vydaní albumu mne. Začínala éra atmosférických nahrávok s dominantným využívaním klávesov a Odium sa práve do tohto prúdu zaradili. Nejde o žiaden prostý šumák, hoci s prívlastkom symfonický black metal, ako uvádzajú archívy, by som rozhodne nesúhlasil. Jeden by mohol byť totiž po vypočutí albumu sklamaný. Áno, klávesy sú tu všadeprítomné a vskutku výrazné, ale nekonajú sa žiadne honosné orgie. Ich zvuk je poriadne chladný a z nahrávky vôbec nerobí pretrilkovanú mäkotu. Dokonca tu niet ani žiadnej výraznej melodiky.
Na prvé počutie je zrejmé, že sa tu zišla veľmi muzikálna partia ľudí. Pravda, traja si odskočili z Myrkskog, jeden z nich stojí na pódiách s Emperor, či Dimmu Borgir. To sú vcelku slušné cévečka. Album otvárajú dve silné skladby, Winterpath a Towards the Forest Horizon. Tvoria akýsi interval od nekompromisných, disharmonických a rýchlych pasáží, po strednotempové vzletné no melodicky stále dosť skúpe motívy. V ňom sa viac-menej pohybuje aj zvyšok materiálu, a tak poslucháč dostáva hneď na začiatok celkom príjemný výcuc toho, čo ide počúvať. Som nevýslovne rád, že sa kapela vyhla všelijakým klávesovým klišé, medzihrám, intrám a iným slabošským úchylkám. Ak sa teda bavíme o takmer 40 minútovej minutáži, tak sa bavíme o 40 minútach hudby. O deviatich plnohodnotných black metalových skladbách, kde sa vám nikto nesnaží načrtnúť, aké by to bolo, ak by práve on bol Beethovenom, alebo J. M. Jarrem. Ak som skôr spomínal, že hudba je obsahovo bohatá, tak náladovo veľmi nie. Chlad, to je asi najvýraznejšia črta tohto albumu. Chladne pôsobia riffy, zvuk jednotlivých nástrojov, vokál, ktorý sa poriadne ozýva. Akoby sa to celé odohrávalo veľmi, veľmi ďaleko a k nám to dorazilo, už len ako mŕtve svetlo hviezd vzdialených milióny svetelných rokov. Pravdepodobne už dávno neexistujúcich, presne ako Odium.
Krčmoví ideológovia a úzkostliví filozofi si pri Odium na svoje neprídu. Kapela pôsobí vyslovene neutrálne. Nesnaží sa byť najextrémnejšou čo sa týka prejavu, ani textov, nemá najvýstrednejší imidž, logo, grafiku… Všetko je také nemastné-neslané, kým si, pravda, nepustíte samotný album. Možno práve skutočnosť, že boli Odium takou šedou myškou, nevyvolalo u širšieho publika záujem. Na scéne je treba čo najviac vrešťať, škrípať a šokovať, a to veru nebol ich prípad.
Napísal: C.
English overview
The years 1997 and 1998 hold an iconic significance for Norwegian, if not for all black metal in the world, leaving an unforgettable mark on the music scene. During this time, underground bands rose to prominence. Among them, the Norwegian band Odium emerged in 1998, releasing their first and only album, „The Sad Realm of the Stars.“ This album stands out, surpassing many of its more well-known and acclaimed counterparts from that period. Its music shines with compositional brilliance, offering a richness of content that, unfortunately, remains rather underrated. The sheer quality of the album leaves us yearning for more, as one album feels like too little to fully appreciate their talent. However, with members engaged in various other projects, Odium slowly faded from the spotlight. Despite that, this review serves as a tribute, ensuring that this gem is remembered once again.
