Bez mihnutia oka sa priznám, že o jednočlennom projekte z ruského Novosibirska som dosiaľ nepočul. A to napriek tomu, že Astarium má na svojom konte od roku 2005, keď započalo svoju existenciu, skutočne úctyhodný zoznam nahrávok všetkých druhov. O vydanie mnou recenzovaného, v poradí už šiesteho radového albumu kapely sa postarali vydavateľstvá More Hate Productions a Symbol of Domination.
Na obale albumu sa nachádza temný gotický hrad s vysokými vežami, ktoré v každej búrke istotne chytajú blesky z celého okresu. Texty albumu vychádzajú z mne neznámej novely The Slitherer from the Slime, ktorej autormi sú Lin Carter a Dave Foley. Samotný album je venovaný albumu Hviss Lyset Tar Oss. Tým si podľa mňa SiN ako jediný člen projektu nastavil latku pekne vysoko, lebo predsa albumy ako HLTO nevychádzajú každý deň.
Burzumovsky sa začína aj vstup do úvodnej skladby Hill of Scape-Gallows a poslucháč logicky očakáva tribute tejto nórskej legende. Veci sa však majú trochu inak. Keď sa skladba začne rozvíjať, tak burzumovsky znejú už len niektoré gitarové motívy. Vedúcu úlohu preberajú klávesy a prvá aj druhá skladba (Dread Asylum) mi najviac pripomínajú starý materiál Gehenny alebo povedzme aj takých Nokturnal Mortum. Astarium sa veru pokojne mohli s podobným materiálom objaviť koncom deväťdesiatych rokov. Tretia skladba pomenovaná Hospitality of Demon začína vyslovene gotickou klávesovou melódiou, ktorá prechádza do nekonečného intra k skladbe. Tá sa našťastie postupne rozbehne a nadobúda podobný charakter ako prvé dve skladby. Štvrtá skladba s názvom Pernicious Elixir podobné šťastné zavŕšenie neponúka. Jednoduché podkladové gitarové akordy sú utopené vo všadeprítomných klávesoch, ktoré doprevádza vokál. To všetko sa točí dookola a už tomu chýba len nejaká zúfalá gotička, ktorá by do toho falošne mňaučala. Dvanásťminútové zlo alebo ký fras to mal byť. Skutočne mi prebehol celý život pred očami, prisahám!
Ak to z vyššie uvedeného nebolo dosť jasné, tak podľa mňa sa hodnota albumu ukrýva v prvých troch skladbách. Osobne mi nevadí symfonický či klávesový black metal, ak je gýčovitosť vyvážená aj hudobnými nápadmi a SiNovi sa to celkom darí. Neznie to nejako vyslovene objavne, ale má to hlavu a pätu a aj takú nejakú vlastnú dušu. Skladbám by však určite prospelo skrátenie o tretinu až polovicu, lebo sa hudobné motívy a vlastne aj celé skladby ťahajú nad hranicu efektívnosti. Skladby majú približne 16, 9, 10 a 12 minút a urobiť takéto diela dostatočne zaujímavé po celý ich hrací čas by bolo príliš ambiciózne aj pre väčších hudobných mágov. Najlepšie je na tom druhá skladba, nielen preto, že je najkratšia, ale aj vďaka tomu, že sa svižne rozbieha bez intra a podobného zbytočného naťahovania.
Výhrady možno mať aj k zvuku albumu. Ten je dosť plochý a komprimovaný. Gitary sú rezavé, ale pomerne nevýrazné a bez nejakého „tela“, basu nepočuť a automat znie celkom fajn, ale predsa len je to automat. Vokál je taký kontrolovaný škripot. A tak je hlavným elementom dvojica klávesov, jedny sólové a druhé skôr podkladové organy.
Ak to mám zhrnúť, tak musím povedať, že album má svoje čaro a môže osloviť fanúšikov klávesového blacku. Teda aspoň počas prvých troch skladieb. Štvrtá skladba je taká nekonečná cesta nikam. Skladbám by určite prospela lepšia produkcia aj skrátenie ich dĺžky. Ako celok dobrý priemer až nadpriemer s nápadmi a ideu, ktorý by možno mal aj na viac, ak by nebol zaťažený množstvom nedostatkov.
Hodnotenie: 6/10
Napísal: NKH
English overview
Drum-Ghoul is the title of the sixth full length by Astarium. Album is dedicated to Hvis Lyset Tar Oss and even during the intro of the first song listener could believe that music will be tribute to Burzum. But actually music is keyboard orientated black metal much closer to early Gehenna or early Nokturnal Mortum. Result is probably not totally original and bit cheesy but has some neat musical ideas and strong moments. Good example is second track. On the contrary last track consists of guitars playing some repetitious basic chord progressions that are drowned in overpresent keyboards. Resulting boredom drags on for 12 minutes. Generally album is average or above-average and it could have some higher ambitions if not for mistakes like weaker production and overlong songs that drag it down.
