Arkona a jej odkaz v metalovej hudbe

Téma predkresťanskej histórie a náboženstva Slovanov, Keltov, Germánov, či Baltov rezonuje v metalovej hudbe už dlhšiu dobu. Tento trend prevládal predovšetkým na prelome milénia a rôzne skupiny sa inširovali v dávnej minulosti, ku ktorej častokrát máme len obmedzené množstvo zdrojov. Pravda, tieto informácie sú niekedy v umení použíté so značne romantickými a skreslenými predstavami o živote a skutkoch pohanských Slovanov. Udalosť, ktorou bolo zničenie azda posledného chrámu na polostrove Rujana, sa zapísala do dejín vďaka stredovekým kronikárom a tento odkaz sa preniesol aj do námetov textov metalových kapiel. Krátky článok, ktorý sa snaží zachytiť tému Arkony v metalovej hudbe spracovali S. a externý prispievateľ R.


 

Svätyňa boha Svantovíta

Píše sa rok 1168 a v Európe padá posledný pohanský odpor západných Slovanov, ktorý je dodnes symbolom zašlej slávy predkresťanského kultu. Áno, píšeme o legendárnej Arkone, slovanskej svätyni na ostrove Rujana, mocenskom a náboženskom centre slovanského kmeňa Ránov. Táto pamiatka sa stala natoľko ikonickou, že sa jej odkaz  značne premietol aj do pohanskej metalovej subkultúry. V nasledujúcich riadkoch si pripomenieme najzásadnejšie skupiny, ktoré sa či už vo svojom názove alebo textoch inšpirovali historickou udalosťou zničenia svätyne, ale aj jej slávnych časov, ktoré opisujú viacerí stredovekí kronikári.
 
Je všeobecne známe, že severovýchodné územie dnešného Nemecka medzi riekami Labe a Odrou bolo v stredoveku obývané slovanskými kmeňmi, konkrétnejšie polabskými Slovanmi. V našom rozprávaní sa dostávame ku kmeňu Ránov. Tí boli súčasťou kmeňového zväzu Luticov. Ránovia obývali ostrov Rujanu a ich náboženským centrom bola svätyňa boha Svantovíta na opevnenom hradisku Arkona s kráľovský sídlom v Korenici. Význam svätyne umocňuje aj fakt, že sa z nej samotnej postupne stalo chrámové mesto. Svätyňu na hradisku popísali dôkladne doboví kronikári. Dánsky kronikár Saxo Gramaticus mal správy o dobytí Arkony z prvej ruky – jeho otec alebo dedo sa výpravy osobne zúčastnil:

„V strede mesta bola pláň, na ktorej bolo vidieť svätyňu z dreva, veľmi elegantnú stavbu, váženú nielen kvôli kultovej funkcii, ale tiež kvôli soche božstva v nej umiestnenej. Vonkajšia ohrada budovy sa skvela starostlivo vypracovaným reliéfom, kde rôzne podoby boli doplnené hrubým a neuhladeným umením maliarskym…. V budove stála veľká socha, ktorá prevyšovala akúkoľvek mieru ľudského tela. Stála nepohnuto, na štyroch krkoch mala štyri hlavy, dve z nich hľadeli dopredu a dve dozadu… V pravej ruke niesla roh vykovaný z rôzneho kovu, ktorý kňaz ako skúsený obetník napĺňal raz za rok čistým vínom a z uchovania tejto tekutiny predpovedal úrodu v budúcom roku. Tunika bola zhotovený tak, že siahala k holeniam, ktoré boli vyrobené z rôzneho druhu dreva… Neďaleko bolo vidno sedlo a uzda modly a mnohé insígnie božstva. Ich podivuhodnú podobu doplňoval ešte meč neobyčajnej veľkosti, ktorého pošvu a čepeľ zdobil zvláštny druh striebra.“

 

Ak je čitateľom tento popis povedomý, nuž preto, že sa stal inšpiráciou i pre vizuály chrámu vo filme Stara Baśń. Kiedy słońce było Bogiem (v našom prostredí známom aj celkom zvláštnym a nesprávnym českým prekladom – Staré báje Vikingů). Filmovému spracovaniu známeho románu sa venoval v článku aj náš fotograf a redaktor Ad-mi-rall, jeho rozbor si môžete prečítať tu.
 
Z vyššie uvedeného popisu dánskeho kronikára vyplýva, že insígnie ako meč, sedlo, uzda a vojnový kôň naznačovali, že išlo o vojnového boha. Na svojom koni Svantovít jazdieval a bojoval proti nepriateľom na svojich neviditeľných nočných cestách. Existoval preto zvláštny dôkaz, ktorý spomína Saxo: „… keď kôň v nočnom čase stál v stajni, ráno ho našli celého pokrytého potom a blatom, akoby prišiel z výcviku a prebehol ďaleké cesty“. Svantovítov kôň bol biely a ľudia ho mali v takej úcte, že aj vytrhnutie chlpu z hrivy alebo chvostu sa pokladalo za zločin. Brať ho na pastvu a vysadnúť naň mohol len sám veľkňaz.

Posvätný kôň bol používaný pri veštbách, ako to bolo známe u polabských Slovanov. Úroda sa veštila po žatve pomocou rohu hojnosti naplneného vínom, či medovinou a obrovským medovým koláčom. Za ním sa kňaz schovával a pýtal sa prítomných, či je vidieť (podobne ako u nás počas sviatkov zimného slnovratu). Pozitívna bola samozrejme jeho neviditeľnosť. Veštenie počas vojnových výprav prebiehalo pomocou dvoch skrížených kopií v troch radách. Dôležité bolo, ktorou nohou kôň prekročil ako prvou. V prípade, že použil ľavú, výprava sa nekonala. V prípad plavieb si celý proces vyžadoval pozitívny výsledok trikrát. Svantovít (a jeho veľkňaz) mal dokonca osobnú družinu 300 jazdcov. Chov koní bol archeologicky doložený na základe pozostatkov žrebčínov v okolí svätyne.

O významnom náboženskom a aj politickom statuse Arkony hovorí aj fakt, že kult Svantovíta (,,ktorého víťazstvo bolo najskvelejšie“) presahoval hranice ostrova, pretože mu odvádzali tribút a dary aj pevninské kmene od Vagrie až po Pomoransko.V jednom prípade si dokonca vykupoval jeho priazeň aj dánsky kráľ Sven. Úlohou kňažského zboru na Arkone boli tiež obrady súvisiace s výročnými slávnosťami pohanského kultu Slovanov. Najväčšou slávnosťou roku bol letný slnovrat a obdobie žní, kedy prichádzali pútinci z celej Rujany a iných krajov, aby obetovali najvyššiemu bohu. Kňazi tiež vyberali v prospech svätyne každoročne  poplatky a tretina koristi bola rozdeľovaná ozbrojenej ochrane božišťa. 

 

Pretrvávajúce konflikty s germánskym svetom a početné vnútorné nezhody pomaly vyčerpávali silný kmeňový zväz. Od 19. mája roku 1168 obliehal Arkonu dánsky kráľ Valdemar I., ktorý ju napokon 15. júna na sviatok sv. Víta dobyl. Predstavu o tom, ako vyzeralo triumfálne víťazstvo kresťanského vládcu nad vzdorovitým pohanským kmeňom Ránov si môžeme živo predstaviť zo živých popisov kronikára. Sochu Svantovíta nechal rozsekať a spáliť, následne sa zmocnil chrámového pokladu a násilným krstom ponížil posledné zbytky odporu pohanských Slovanov. Pádom Arkony končí v Európe kapitola pohanského náboženstva Slovanov, no ešte vyše 200 rokov sa na Pobaltí bude držať urputne svojej viery jeden baltický národ. O tom si však napíšeme v ďalšom článku. Bez akéhokoľvek preháňania môžeme povedať, že Arkona sa stala legendárnym pojmom a v kultúre Slovanov významným medzníkom. Reflektuje to aj súčasná revitalizácia slovanského pohanstva, a tak nečudo, že sa meno Arkony neraz objavilo v metalovej hudbe. 

Sláva Arkony v metalovej hudbe

Ďalej v skratke spomenieme inšpiráciu Arkonou v názvoch či lyrickej tematike metalových kapiel, kedy v 90. rokoch prichádza s týmto názvom už kultová poľská black metalová kapela Arkona. Ich neprekonateľné nahrávky z roku 1994 demo Bogowie Zapomnienia a full album 1996 Imperium sú pohansky a mytologicky motivované albumy a dodnes vysoko hodnotené počiny. 

Ďalším skvostom na poľskej scéne, ktorý nepriamo odkazoval na pohanské kultové centrum na Arkone bol Behemoth. Ich prvý album, na ktorý si dnes väčšina fanúšikov ani nespomenie, nesie názov Svantevith: Storming Near Baltic. Mystický cover art (autorom je známy poľský maliar Stanisław Jakubowski), kde je vyobrazený Svantovít pôsobí skutočne impozantne a táto nahrávka patrí medzi to najlepšie, čo vyšlo na poľskej pagan/black metalovej scéne. Rovnomenná skladba vyšla v tom istom roku na Epčku And the Forests Dream Eternally
 

 

Približne o 8 rokov neskôr vzniká v Rusku v roku 2002 menovec poľskej Arkony a tou je ruská Аркона. Pagan/folk metalové zoskupenie okolo speváčky Máši, dnes už úspešne etablovanej v pagan metalovej hudobnej scéne. Skladbu s pomeovaním hradiska Arkona majú na albume Гой, Роде, гой!, ktorého štylizácia pripomína útesy baltického mora, kde práve slovanskí námorníci a piráti brázdili vody baltského mora.


 

Keď sme zakotvili pri ruskej Arkone, tak čiastočne s ňou súvisí aj slovenská, respektíve rusínska skupina Ancestral Volkhves, na ktorej albume Perun do Vas!!! hosťovala práve Maša z Arkony. Ancestral Volkhves na tomto albume venovali legendárnej svätyni skladbu A ruiny prehovoria, keď stíchne čas… Album v redakcii azda jednohlasne radíme medzi top nahrávky slovenskej metalovej scény vôbec. V minulosti túto tému neopomenuli ani na staršom počine Son o Iriyi v piesni Svantovit Perun.  

 

„Nad skalami Arkony týči sa orlie hniezdo
Kde údery vĺn bijú o východné veže
Statočný orol sedí na skalnom tróne
Ochranca slovanských krajov, slobodný syn nebies.“

 

 

 

 

Okrem nich sa na Slovensku vyskytla tématika Arkony aj u dvoch bratislavských formácii, ktoré pričuchli k black metalu. Prvou boli pomerne široko hudobne prezentujúci Ethereal Pandemonium v skladbe Dark-Age Philosophy na albume jesus.christ@hell.com. Druhou hordou boli Evil Dead s ich Mesačným svetlom Arkony z jedinej radovej dosky Spomienky na predkov.

Naši západní susedia sa témou Arkony inšpirovali hlavne v heavy metalovom svete. Najznámejšia je kapela Krleš, ktorá ju koncepčne zaradila do svojho albumu Slzy Arkóny z roku 2004. Okrem nich sa tejto téme venuje aj menej známa hard ‚n‘ heavy formácia Arkona. Mimo tohto subžánru jej svoje miesto v diskografii venovala aj jedna z najdôležitejších kapiel českého doom metalového podhubia Dissolving of Prodigy. Skladba Rujana sa nachádza na pohansky ladenom albume Loučení se světem pozemským z roku 2002:

 

„Vytrvej bratře, bys okusil slávu.
Tisíc hlav dej za jeho čtvrtou hlavu.
Ním krev Vánů ti byla dána.
Příkladem vzdoru budiž nám Rujana.“
 
 

 

 

 

 

Aby sme sa ešte nakrátko vrátili do Poľska, Svantovítovou družinou sa inšpirovala aj Gontyna Kry, ktorej napokon nevydané demo, nieslo titul Kawaleria Swaroga. A meno Arkony sa objavilo aj v titule piesne od ich krajanov Abusiveness.

Na záver pridávame skladbu od pagan/black/folk metalovej kapely z Ruska – Temnozor. Na albume Folkstorm of Azure Nights majú skladbu s názvom Arkona, pričom v grafike ku albumu bola vyobrazená aj samotná predstava o svätyni.


 
 
Napísal: S. a Raslavien

Author: S.

Zakladateľ a šéfredaktor Besu

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *