Téma predkresťanskej histórie a náboženstva Slovanov, Keltov, Germánov, či Baltov rezonuje v metalovej hudbe už dlhšiu dobu. Tento trend prevládal predovšetkým na prelome milénia a rôzne skupiny sa inšpirovali v dávnej minulosti, ku ktorej častokrát máme len obmedzené množstvo zdrojov. Pravda, tieto informácie sú niekedy v umení použité so značne romantickými a skreslenými predstavami o živote a skutkoch pohanských Slovanov. Udalosť, ktorou bolo zničenie azda posledného chrámu na polostrove Rujana, sa zapísala do dejín vďaka stredovekým kronikárom a tento odkaz sa preniesol aj do námetov textov metalových kapiel. Krátky článok, ktorý sa snaží zachytiť tému Arkony v metalovej hudbe spracovali S., Blutkrieg a externý prispievateľ R.
Svätyňa boha Svantovíta
Píše sa rok 1168 a v Európe padá posledný pohanský odpor západných Slovanov, ktorý je dodnes symbolom zašlej slávy predkresťanského kultu. Áno, píšeme o legendárnej Arkone, slovanskej svätyni na ostrove Rujana, mocenskom a náboženskom centre slovanského kmeňa Ránov. Táto pamiatka sa stala natoľko ikonickou, že sa jej odkaz značne premietol aj do pohanskej metalovej subkultúry. V nasledujúcich riadkoch si pripomenieme najzásadnejšie skupiny, ktoré sa či už vo svojom názove alebo textoch inšpirovali historickou udalosťou zničenia svätyne, ale aj jej slávnych časov, ktoré opisujú viacerí stredovekí kronikári.
Je všeobecne známe, že severovýchodné územie dnešného Nemecka medzi riekami Labe a Odrou bolo v stredoveku obývané slovanskými kmeňmi, konkrétnejšie polabskými Slovanmi. V našom rozprávaní sa dostávame ku kmeňu Ránov. Tí boli súčasťou kmeňového zväzu Luticov. Ránovia obývali ostrov Rujanu a ich náboženským centrom bola svätyňa boha Svantovíta na opevnenom hradisku Arkona s kráľovským sídlom v Korenici. Význam svätyne umocňuje aj fakt, že sa z nej samotnej postupne stalo chrámové mesto. Svätyňu na hradisku popísali dôkladne doboví kronikári. Dánsky kronikár Saxo Gramaticus mal správy o dobytí Arkony z prvej ruky – jeho otec alebo dedo sa výpravy osobne zúčastnil:
„V strede mesta bola pláň, na ktorej bolo vidieť svätyňu z dreva, veľmi elegantnú stavbu, váženú nielen kvôli kultovej funkcii, ale tiež kvôli soche božstva v nej umiestnenej. Vonkajšia ohrada budovy sa skvela starostlivo vypracovaným reliéfom, kde rôzne podoby boli doplnené hrubým a neuhladeným umením maliarskym…. V budove stála veľká socha, ktorá prevyšovala akúkoľvek mieru ľudského tela. Stála nepohnuto, na štyroch krkoch mala štyri hlavy, dve z nich hľadeli dopredu a dve dozadu… V pravej ruke niesla roh vykovaný z rôzneho kovu, ktorý kňaz ako skúsený obetník napĺňal raz za rok čistým vínom a z uchovania tejto tekutiny predpovedal úrodu v budúcom roku. Tunika bola zhotovený tak, že siahala k holeniam, ktoré boli vyrobené z rôzneho druhu dreva… Neďaleko bolo vidno sedlo a uzda modly a mnohé insígnie božstva. Ich podivuhodnú podobu doplňoval ešte meč neobyčajnej veľkosti, ktorého pošvu a čepeľ zdobil zvláštny druh striebra.“
Ak je čitateľom tento popis povedomý, nuž preto, že sa stal inšpiráciou i pre vizuály chrámu vo filme Stara Baśń. Kiedy słońce było Bogiem (v našom prostredí známom aj celkom zvláštnym a nesprávnym českým prekladom – Staré báje Vikingů). Filmovému spracovaniu známeho románu sa venoval v článku aj náš fotograf a redaktor Ad-mi-rall, jeho rozbor si môžete prečítať tu.
Z vyššie uvedeného popisu dánskeho kronikára vyplýva, že insígnie ako meč, sedlo, uzda a vojnový kôň naznačovali, že išlo o vojnového boha. Na svojom koni Svantovít jazdieval a bojoval proti nepriateľom na svojich neviditeľných nočných cestách. Existoval preto zvláštny dôkaz, ktorý spomína Saxo: „… keď kôň v nočnom čase stál v stajni, ráno ho našli celého pokrytého potom a blatom, akoby prišiel z výcviku a prebehol ďaleké cesty“. Svantovítov kôň bol biely a ľudia ho mali v takej úcte, že aj vytrhnutie chlpu z hrivy alebo chvostu sa pokladalo za zločin. Brať ho na pastvu a vysadnúť naň mohol len sám veľkňaz.
Posvätný kôň bol používaný pri veštbách, ako to bolo známe u polabských Slovanov. Úroda sa veštila po žatve pomocou rohu hojnosti naplneného vínom, či medovinou a obrovským medovým koláčom. Za ním sa kňaz schovával a pýtal sa prítomných, či je vidieť (podobne ako u nás počas sviatkov zimného slnovratu). Pozitívna bola samozrejme jeho neviditeľnosť. Veštenie počas vojnových výprav prebiehalo pomocou dvoch skrížených kópií v troch radách. Dôležité bolo, ktorou nohou kôň prekročil ako prvou. V prípade, že použil ľavú, výprava sa nekonala. V prípad plavieb si celý proces vyžadoval pozitívny výsledok trikrát. Svantovít (a jeho veľkňaz) mal dokonca osobnú družinu 300 jazdcov. Chov koní bol archeologicky doložený na základe pozostatkov žrebčínov v okolí svätyne.
O významnom náboženskom a aj politickom statuse Arkony hovorí aj fakt, že kult Svantovíta (,,ktorého víťazstvo bolo najskvelejšie“) presahoval hranice ostrova, pretože mu odvádzali tribút a dary aj pevninské kmene od Vagrie až po Pomoransko. V jednom prípade si dokonca vykupoval jeho priazeň aj dánsky kráľ Sven. Úlohou kňazského zboru na Arkone boli tiež obrady súvisiace s výročnými slávnosťami pohanského kultu Slovanov. Najväčšou slávnosťou roku bol letný slnovrat a obdobie žní, kedy prichádzali pútnici z celej Rujany a iných krajov, aby obetovali najvyššiemu bohu. Kňazi tiež vyberali v prospech svätyne každoročne poplatky a tretina koristi bola rozdeľovaná ozbrojenej ochrane božišťa.
Pretrvávajúce konflikty s germánskym svetom a početné vnútorné nezhody pomaly vyčerpávali silný kmeňový zväz. Od 19. mája roku 1168 obliehal Arkonu dánsky kráľ Valdemar I., ktorý ju napokon 15. júna na sviatok sv. Víta dobyl. Predstavu o tom, ako vyzeralo triumfálne víťazstvo kresťanského vládcu nad vzdorovitým pohanským kmeňom Ránov si môžeme živo predstaviť zo živých popisov kronikára. Sochu Svantovíta nechal rozsekať a spáliť, následne sa zmocnil chrámového pokladu a násilným krstom ponížil posledné zbytky odporu pohanských Slovanov. Pádom Arkony končí v Európe kapitola pohanského náboženstva Slovanov, no ešte vyše 200 rokov sa na Pobaltí bude držať urputne svojej viery jeden baltický národ. O tom si však napíšeme v ďalšom článku. Bez akéhokoľvek preháňania môžeme povedať, že Arkona sa stala legendárnym pojmom a v kultúre Slovanov významným medzníkom. Reflektuje to aj súčasná revitalizácia slovanského pohanstva, a tak nečudo, že sa meno Arkony neraz objavilo v metalovej hudbe.
Sláva Arkony v metalovej hudbe
Inšpirácia Arkonou v názvoch či lyrickej tematike metalových kapiel sa objavuje už v začiatkoch 90. rokoch. V tomto období prichádza s týmto názvom kultová poľská black metalová kapela Arkona. Ich neprekonateľné nahrávky z roku 1994 demo Bogowie Zapomnienia a debutový album Imperium (1996) sú pohansky a mytologicky motivované albumy a dodnes vysoko hodnotené počiny.
Ďalším skvostom na poľskej scéne, ktorý nepriamo odkazoval na pohanské kultové centrum na Arkone bol Behemoth. Ich prvý album, na ktorý si dnes väčšina fanúšikov ani nespomenie, nesie názov Svantevith: Storming Near Baltic (1995). Mystický cover art (autorom je známy poľský maliar Stanisław Jakubowski), kde je vyobrazený Svantovít pôsobí skutočne impozantne a táto nahrávka patrí medzi to najlepšie, čo vyšlo na poľskej pagan/black metalovej scéne. Rovnomenná skladba vyšla v tom istom roku aj na EP And the Forests Dream Eternally (1995).
„Dzieci Svantevitha nienawidzą Chrystusa!!!
Dzieci Svantevitha nienawidzą boga-krzyża!!!“
Svantovítovou družinou sa inšpirovala aj Gontyna Kry v skladbe Bramy Arkony z nevydaného dema Kawaleria Swaroga (2004). Tému pohanskej svätyne spomína vo svojej tvorbe aj ambientná skupina Perunwit na debutovom deme Łzy i Krew (1994) v úvodnej skladbe Intro – Rugia, Anno 1168 a na kompilácii Tears and Blood (2012) v skladbách The Last Day of Rugia a The White Horse of Svantevit. Titulný obrázok tohto vydania zdobí obraz od dánskeho maliara Lauritsa Tuxena, ktorý svojou maľbou zvečnil práve dobitie Arkony.
Názov Arkony sa objavil aj v titule piesni Fame of Arkona poľskej úderky Abusiveness na ich druhom albume Hybris (2007). V roku 2002 vzniká menovec poľskej Arkony a tou je ruská Аркона. Pagan/folk metalové zoskupenie okolo speváčky Máši je dnes už úspešne etablovaná skupina na pagan metalovej scéne. Skladbu s pomenovaním hradiska majú na albume Гой, Роде, гой! (2009), ktorého úvodný vizuál pripomína útesy ostrova Rujana, kde práve slovanskí námorníci a piráti brázdili vody baltského mora.
V Rusku ešte ostaneme, konkrétne pri pagan/black/folk metalových Temnozor. Na albume Folkstorm of Azure Nights (2005) sa nachádza skladba Arkona a v booklete albumu voľná interpretácia tohto posvätného miesta. Tento obrázok je použitý aj ako ilustráciu k tomuto článku.
Naši západní susedia sa témou Arkony inšpirovali hlavne v heavy metalovom svete. Najznámejšia je kapela Krleš, ktorá ju koncepčne zaradila do svojho albumu Slzy Arkóny z roku 2004. Okrem nich sa tejto téme venuje aj menej známa hard ‚n‘ heavy formácia Arkona. Mimo tohto subžánru jej svoje miesto v diskografii venovala aj jedna z najdôležitejších kapiel českého doom metalového podhubia Dissolving of Prodigy. Skladba Rujana sa nachádza na albume Loučení se světem pozemským z roku 2002.
„Vytrvej bratře, bys okusil slávu.
Tisíc hlav dej za jeho čtvrtou hlavu.
Ním krev Vánů ti byla dána.
Příkladem vzdoru budiž nám Rujana.“
Arkona v tvorbe domácej scény
Paralely s ruskou Arkonou, ktorú sme spomínali vyššie nájdeme aj v tvorbe domácej scény. Ide práve o svidnícku skupinu Ancestral Volkhves, ktorej na druhom albume Perun do Vas!!! (2008) hosťovala práve Maša z Arkony. Ancestral Volkhves na tomto materiály venovali legendárnej svätyni skladbu A ruiny prehovoria, keď stíchne čas… Album v redakcii azda jednohlasne radíme medzi top nahrávky slovenskej metalovej scény vôbec. V minulosti túto tému neopomenuli ani na staršom počine Son o Iriyi v piesni Svantovit Perun.
„Božský pohľad z nej sňal putá démona
Už neplač moja Rujana, už viac nestonaj
Už netečie krv, lež óda pre Svantovita znie
Už netečie krv, lež óda pre Svantovita znie“
„Nad skalami Arkony týči sa orlie hniezdo
Kde údery vĺn bijú o východné veže
Statočný orol sedí na skalnom tróne
Ochranca slovanských krajov, slobodný syn nebies.“
Okrem nich sa na domácej scéne vyskytla tematika Arkony aj u troch bratislavských formácii. Prvou boli pomerne široko hudobne prezentujúci sa Ethereal Pandemonium v skladbe Dark-Age Philosophy na albume jesus.christ@hell.com (2004). Druhou skupinou boli Evil Dead so skladbou Mesačné svetlo Arkony z jediného vydaného albumu Spomienky na Predkov (2006). Po rozpade Evil Dead nadviazali bývalí členovia skupiny na túto tému v novej formácií Karpathia. Ide o skladbu Stronghold z albumu Urheimat Volanie Havranov (2009).
„Brother and a brother,
side by side with each other.
Fight with Perun’s blessing
until the dawn is at hand.
In the brink of the moment
and the sound of the horn,
the bright sun arises
and Arkona shines above all.“
Z domácich skupín možno spomenúť ešte nitriansky projekt Igric s demom Kult Svantovíta z roku 2006. Na deme sa nachádzajú viaceré skladby ako Arkona I., II. či outro Kult Svantovíta venované práve tomuto posvätnému miestu. Za zmienku stojí aj trenčianska skupina Prarod s úvodným demom Ozvena vekov, kde nájdeme odkazy na rujanskú svätyňu v skladbe Prarod.
Čo dodať na záver. Pokiaľ budete mať niekedy chuť navštíviť ostrov Rujana a bájnu Arkonu, pustite si niektorý z vyššie spomínaných albumov. Oslávite tak posvätné miesta našich predkov, bájnu minulosť, ktorá ešte stále žije aj vďaka takýmto nahrávkam.
***
Napísal: S., Blutkrieg a Raslavien
