Na úvod by sme chceli poďakovať za zaujímavé postrehy z tohto festivalu, ktoré nám zaslal Tom Heten. 

---

Steelfest! Ikonický fínsky festival, ktorý sa odohráva zopár kilometrov od Helsiniek v stredne veľkom meste, ktoré nesie poetický názov Hyvinkää (od fínskeho Hyvä – dobrý/dobrá). Hrdo sa štylizuje ako festival, ktorý sa nebojí pozývať mená, ktoré inde (okrem iného aj u nás, ako sme mohli vidieť pred pár mesiacmi s Infernal War na Gothoome) nemôžu z takého alebo onakého dôvodu hrať. Lebo black metal bol vždy o tom hlavne nikoho nenasrať, však? Každopádne, stojí za ním chlapík, ktorý funguje na fínskej scéne roky pod prezývkou Commander a je hudobne aktívny vo viacerých metalových projektoch.

Poďte, priatelia. Pohodlne sa usaďte. Či už na hajzel, luxusné kreslo z Ikei alebo teda kľudne čítajte po stojačky, ako chcete. Ale hlavne, sa poďte spoločne so mnou pozrieť na tento festival. Prejdeme si jednotlivé dni a zodpovieme na pálčivé otázky ako – Oplatí sa ho navštíviť? Čo stálo za videnie tento rok? Ako sa tam vlastne najľahšie dostať? A iné podstatné veci. Fest ako taký sa odohráva v centre mesta uprostred bývalého areálu fabriky na vlnu. Tento rok headlinovala štvorica etablovaných mien – Gorgoroth, Inquisition, Blasphemy a Mysticum. Ktorým však sekundovala plejáda kvalitných undergroundových mien (Marras, Deathchain, Délétère) alebo menej undergroundových (Misþyrming, Horna, Dødheimsgard, Kroda). V lineupe by sa našiel aj nejaký ten deathmetal (Unleashed) alebo goregrind (Torsofuck) ale išlo skôr o príležitostnú čerešničku na tejto ovčej mršine (viac o ovčej mršine sa dočítate neskôr) ako o pravidlo. Hlavné gro line-upu tvorí black metal. A kvôli black metalu sa tam ide.

 

Štvrtok

Prvý deň sa dostávam do areálu akurát počas hrajúcich Deathchain, ktorí pôsobia na scéne už nejeden rok. Ide o Fínsky Death/Thrash, ktorý reže jednu pecku za druhou a tvorí veľmi príjemný ambiance počas toho ako sa snažím zorientovať kde je šatňa, kde sú hajzle, kde si môžem dať lososa za 20 euro a kde luxusné Krušovice za 9. Tento nadľudský výkon ale zvládnem a za pár chvíľ už nasávam atmosféru jak rodený Fín. Nasledujúce dve kapely Aegrus (slušný Fínsky black) a Craft (pre zmenu Švédsky black) však skuknem len zbežne. Neviem ako vy, ale väčšinou keď prídem na festival tak mi chvíľku trvá kým sa rozkukám, dám si zopár pív a celkovo kým si začnem festival užívať. Preto sa k nim neviem úplne vyjadriť.

Počas Commandera Agaresa som už naplno stotožnený s atmosférou festivalu a zároveň ide o prvý koncert, ktorý skuknem celý. Na Steelfeste je dvojica stejdžov. Jeden vonku a jeden vo vnútri kompletne krytý. Nikdy nehrajú naraz (teda takmer). Commander Agares predvedie zaujímavý koncert, ktorý poteší srdiečko každého romantika, ktorý má En Ring Til Å Herske od sympatického barda Louisa Cacheta ako budík už niekoľko rokov. Tradičný black metal, s dvojicou vokálov ničím neprekvapí ani neurazí. Po Commanderovi nasleduje Hellbutcher. „Nový“ projekt de facto kultovej persóny Švédskej BM scény Hellbutchera z Nifelheim a XY ďalších kapiel. Publikum celkom ožíva a tento takmer 50tnik ukazuje, že energie má ešte dosť. Začína sa nám pomaly zvečerievať (aj keď vonku to tak nevyzerá, keďže v Hyvinkää zapadá slnko asi niekedy pred 11-tou večer), ale prichádza na scénu kapela, na ktorú som sa tešil z dneska takmer najviac – fínsky projekt Antimateria. Aj keď má na konte iba jeden album, ten album naozaj stojí za to. V jadre ide z časti o Burzum klon, ktorý je ale dostatočne schopný stáť na vlastných nohách. Vokál má riadne grády, zvuk je dokonalý a keďže poznám takmer každý jeden track, som schopný si to naozaj užiť do sýtosti. Ak nepoznáte, tak odporúčam.

Aeternus, ktorý nasleduje, musím skipnúť, keďže musím ísť na záchod a po pivo a nedá sa vidieť všetko. Hneď po nich nasleduje prvý z trojice koncertov fínskej legendy Horna (áno, Horna hrá každý večer). Každý koncert je koncepčne zasadený do inej časovej periódy kapely s iným vokalistom. Dnes sa vokálu ujme Nazgul aka mr. Werwolf. Asi najznámejšia persona fínskej blackovej scény, ktorá stojí (okrem iného) za projektom Satanic Warmaster. Je vidno, že Hornu tu všetci poznajú a všetci sa kolektívne na tento koncert tešili. To, čo nasleduje je totálne peklo. Kapela je vynikajúco zohratá a Werwolf si evidentne užíva staré tracky, ktoré vychádzajú z jeho hrdla. Odznie aj niekoľko kultových skladieb. Pecka. Asi moje obľúbené vystúpenie Horny (videl som všetky tri – viac v ďalších dňoch). Hneď po nich nasledujú Unleashed. Vynikajúci švédsky death metal. Ide o jednu z prvých (ak nie prvú) death metalovú kapelu, ktorá sa odklonila od tradičných sociálnych/gore textov a rozhodla sa zabrdnúť do nordickej mytológie. Mám ich veľmi rád a celkovo – ide o jednu z kapiel, na ktorú som sa tešil z dnešného lineupu asi najviac. Som preto troška sklamaný, hudobne to znie OK, ale je vidno, že kapela je nejaká troška nesvoja. Celé vystúpenie pôsobí hodne chladno a chýba mi tam duša. Možno za to môže aj vynikajúca Horna rovno pred tým.

Prvý večer zakončí nórska legenda Gorgoroth, ktorú som sa však rozhodol skipnúť – keďže som Gorgoroth videl naživo VEĽA krát a moc nemám chuť na repete, už sa hlási únava. Dávam preto prednosť spánku. Po ceste domov na ubytko stretnem veľkého králika, ktorého oči žiaria červeným svetlom Satana. Mráz mi prejde po zátylku, sklopím pohľad a radšej kráčam inou cestou. Nechcem pokúšať osud.

Piatok

V piatok sa do areálu dostávam o čosi neskôr, až na Strid, keďže mám v pláne vidieť všetko čo bude po nich nasledovať a nič nevynechať. Nepodarilo sa mi preto vidieť Chamber of Unlight, Ereshkigal alebo Inferno. K tým sa preto neviem vyjadriť. Strid mi však veľmi sadol. Ide o nórskych pionierov Depressive Black Metalu, ktorý v podstate zadefinovali ich prvým EPčkom End of Life. Ich set je zahraný profesionálne, ale s dušou. Dostavia sa aj zimomriavky a po pár minútach som celkom v tranze. Vynikajúci koncert. To skutočne najlepšie som však mal ešte pred sebou. Po Strid sa presúvam na quebecký black metal Délétère, ktorý reže riadne do surového. Nemám ich moc napočúvaných, ale vidím, že predstavujú relatívne melodickú odnož black metalu s výrazným vokálom a slušnou dávkou charizmy. Solídne vystúpenie. Po Délétère rýchlo upaľujem na Batushku. Skutočnú Batushku som zatiaľ nemal česť vidieť naživo. Ide o kapelu s asi najvýraznejšou teatrálnou show (ak nerátam White Death, k nim sa dostaneme v sobotu) na Steelfeste. Všetky skladby veľmi slušne odsýpajú, choráliky fungujú. Avšak ku koncu sa už troška nudím a tracky mi hodne splývajú do seba. Som preto aj celkom rád, keď to skončí.

Keď Buens Ende vidím z diaľky a po 2 trackoch sa len ubezpečím v tom, že toto fakt nie je kapela pre mňa. Idem si preto dať Lonkero (fínska grepovička) a takmer polkilový kusisko grilovaného lososa so zemiakmi. Ktorý vyplní môj čas kým začne… Misþyrming. To čo nasleduje sa dá ťažko popísať. Toto je tretí krát čo som mal tú česť ich vidieť naživo a tie skoky v kvalite čo predvádzajú od jedného koncertu k druhému sú neskutočné. Mám potrebu podotknúť, že nie som úplne najväčším fanúšikom ich štúdiových nahrávok. Napriek tomu som odrovnaný tým zvukovým múrom, ktorý sú chalani schopní vyprodukovať. Celý koncert pôsobí agresívne, originálne a miestami som tak vtiahnutý do koncertu, až zabúdam tlieskať. Isto jeden z najlepších koncertov celého festivalu. Ak budete mať kedykoľvek príležitosť ich vidieť naživo, nepremárnite ju. Suverénne jedna z najlepších koncertných kapiel novej BM vlny. Pokračujeme Infernal War na vonkajšom stejdži. Ich štúdiové nahrávky, ktoré pripomínajú Marduk mám dosť rád. Koncert je celkom štandard. Jeden track strieda druhý, publikum sa evidentne baví, ale celkovo moc silný dojem vo mne z pánov nezostal. Obzvlášť v porovnaní s predoslými Misþyrming. To je však naozaj asi ako porovnávať hrušky s jablkami. Po Infernal War stíham druhú polovicu ďalšieho koncertu Horny. Tento krát sa posúvame v kalendári a na vokáli je Corvus. Setlist je stvorený zo všetkých klasických známych songov ako Kuoleva Lupaus alebo Mustasiipinen. Veľká spokojnosť. Je očividné, že Horna hrá trikrát hlavne pre zahraničných návštevníkov. Keďže doma sú pečení-varení. Tu je na mieste jemne podotknúť, že Steelfest je tvorený z takmer 50% zahraničnými návštevníkmi. Na festivale je počuť angličtina, španielčina, taliančina, francúzština a snáď všetky nordické jazyky. Stretol som aj zopár Čechov, ale zato žiadnych Slovákov.

Deň sa pomaly blíži ku koncu a mám pred sebou dve veci, na ktoré som sa tešil snáď najviac. Kroda a Inquisition. Neviem presne aká je momentálna situácia s Krodou, ale podarilo sa im prísť (na rozdiel od Nokturnal Mortum, ktorí boli pôvodne ohlásení už dva roky po sebe). Setlist obsahuje známe veci ako On the Wings of Storm alebo Cry to me, river… ale tentokrát chýba nejaký zaujímavý cover na záver ako Kroda zvykne sem tam robiť. Koncertu nemám moc čo vytknúť, ale nemôžem ho ani nejako extra vychváliť. Hlavná sila tejto kapely je viac v štúdiových nahrávkach ako v ich koncertoch.

Deň zakončí ďalšia pecka – Inquisition. Nikdy pred tým som ich nevidel naživo, nemám preto moc vysoké očakávania. Som však hodne príjemne prekvapený, a takto spätne to považujem asi za najlepší koncert celého festivalu. Obdivujem projekty, ktoré hrajú iba vo dvojiciach live. Ako náhle páni začnú so slovami „We are here to play pure fucking black metal, the name is Satan, Thank you.“, tak je okamžite jasné, že toto nie je kapela, ktorá hrá prvý krát alebo nevie, čo robí. Od začiatku suverénne kontrolujú celý dav a hrajú jeden banger za druhým. Zvuk je krásne čitateľný a Dagonov vokál, ktorý prechádza od havranieho škrekotu do čistých pasáži ala Merciful Fate vháňa zimomriavky do nejedného zátylku. Super. Rovnako ako v prípade Islanďanov Misþyrming – ak budete mať príležitosť vidieť Inquisition naživo, nevynechajte ju. Tu končí piatok a ja unavený padám do postele.

Sobota

Posledný deň Steelfestu je tu. Do areálu sa dostávam o čosi skôr ako predošlé dni, keďže som chcel skuknúť Marras, ktorí hrali už o cca 14:45. Fínsky undergroundový projekt, ktorý je v jadre klasickým black metalom v štýle Nórskej vlny; je však miestami obohatený urbánnou špinou a melodickosťou Lifelovera. Ich obe štúdiové nahrávky mám dosť rád a keďže ide o ich prvý koncert celkovo, teším sa. A nie som sklamaný. Marras predvedú hodne profesionálnu show (aj keď to bol ich prvý koncert, nešlo o „prvý“ koncert hudobníkov ako takých, ak vás zaujíma kde inde sú rozlezení zablúďte na metal-archives). Hrajú na podobnú nôtu ako včerajší Strid. Celkovo – veľmi dobrý koncert. Skvelá atmosféra. Priznám sa, že Thornspawn, ktorí nasledujú som vôbec nepoznal. Ide o americký black metal, ktorý to miestami troška preháňa teatrálnosťou, ktorá – povedzme si na rovinu, nie je úplne najlepšia. Show nie je zlá ale podpriemerný vokál a silné slnko, ktoré sa riadne oprie do stejdžu, ho nevylepší. Je vidieť, že kapela, napriek tomu, že je z Texasu; to nie vždy úplne dáva. Pri detinských výkrikoch v štýle „fuck the sun“ som sa rozhodol koncert predčasne opustiť a presúvam sa na druhý stejdž, na Ifernach. Ifernach je quebecký one-man band, ktorý nezaprie inšpiráciu inými známejšími one-man bandami. Robí to však dobre a texty sa často točia okolo indiánskych mýtov a histórie, čo je vždy zaujímavé (aspoň pre mňa). Koncert je fajn ale nie úplne robí česť skvelým albumom. Show je celkom sterilná a obzvlášť, ak ich porovnám so včerajšími Délétère, tak asi o level slabšia. Ale to je prípad veľa projektov, ktoré hrajú live s ľuďmi, ktorí samotnú hudbu netvoria. Čo je posledných XY rokov prípad napr. Gorgorothu. Po Ifernachu sa okamžite presúvam na Sarkristu, ktorá nasleduje na vonkajšom stejdži. Keďže všetci sú v corpse-paintoch, páliace slnko (27-28 stupňov) na atmosfére úplne nepridáva. Ale kapela to zvláda bravúrne. Nasleduje surový a zároveň atmosferický black metal, ktorým sú títo Nemci známi. Toto je prvýkrát čo ich vidím naživo a prekvapivo sa z toho pre mňa vykluje jeden z najlepších koncertov posledného dňa. Super.

Diocletian nie je moja šálka kávy. Napriek tomu vyskúšam zopár trackov live. Ubezpečím sa však v tom, že toto mi do uší proste nejde a idem sa najesť. Barathrum vidím len z diaľky. Ide o relatívne starý fínsky black s prvkami doomu, ktorý pôsobí na scéne od začiatku 90-tych rokov. Keďže kapelu nemám moc napočúvanú, všetky tracky sa mi nejako zlievajú do seba a nakoniec sa preto radšej venujem mojim malým vyprážaným rybkám (Coregonus albula – netuším či to má nejakú slovenskú alternatívu) a pečeným zemiakom. Mám pred sebou White Death. Kapelu, ktorá okrem toho, že hrá naozaj skvelý black metal je známa aj výstrednými koncertami, obzvlášť, ak sa nachádzajú na domácej pôde. Inak to nebolo ani teraz. Prilákali obrovský dav a mám pocit, že celé osadenstvo festivalu sa nahrnulo do vnútornej haly aby si mohli užiť tento zážitok. Ústredným motívom show je odkrvená ukrižovaná ovca, ktorá je počas koncertu postupne naporcovaná a následne za zvukov ikonickej skladby White Death’s Power rozhádzaná do publika. To všetko za doprovodu naozaj skvelého – miestami až takmer melodického black metalu a mŕtvolného puchu, ktorý sa nesie celým davom. Nádhera. Po koncerte som sa dozvedel, že letiaca ovčia hlava zlomila niekomu nos a na scénu nastúpili aj medici. Som rád, že doteraz existujú kapely, ktoré sa neboja robiť podobné zveriny. Táto show zostane na dlhšiu dobu v mojej hlave. A neodplaví sa z nej hneď na druhý deň, ako dav po White Death von z koncertnej haly (mŕtvolný smrad riadne prerástol celou halou, hlavne v kombinácii s teplom).

Acherontas a Denial of God som sa rozhodol vynechať. Troška sa motám po areáli, pozerám stánky s merchom, kúpim nejaké tričká, mikinu, kazety, odznaky. Svoj vlastný stánok tu má Purity Through Fire alebo Werewolf Records a dajú sa zohnať fakt zaujímavé veci. Super elementom Steelfestu sú aj kováči, ktorí počas všetkých troch dní vytvárajú prstene, náramky, náhrdelníky atď.; a samozrejme ich vedia zmenšiť/zväčšiť na počkanie.

Mám pred sebou posledné koncerty soboty a Steelfestu. A keďže všetko musia nakoniec pokryť neúprosné piesky času, blížime sa ku koncu. Nórsky Dødheimsgard predvedie nádherne bizarnú a energickú show. Dlho mi trvalo kým som tejto kapele prišiel na chuť a na festivaloch som ju mal vždy v záložke „možno“ ale časom sa to zmenilo a dnes sa teším na každý ich koncert. Horna pokračuje v tom, čo robila včera a predvčerom. Dnes sa predstavia v ich aktuálnej zostave so Spellgothom na vokáloch. Znova doručia jeden z najlepších koncertov dňa. Kapela je úžasne zohraná, má krištáľovo čistý zvuk a sugestívna ohnivá projekcia naozaj robí z tohoto koncertu, jeden z highlightov celého festivalu. Po Horne nasleduje kanadská kultová záležitosť – Blasphemy. Rešpektujem ich odtlačok na scéne ale hudobne mi to nikdy moc nešlo pod kožu, som preto celkom skeptický. Koncert si však nakoniec hodne užijem. Publikum sa baví a kapela s nimi.

Celé to zakončí ďalší kultový projekt – tentokrát pre zmenu z Nórska – Mysticum. Ich industriálny black metal však vynechám, posledný raz sa pozriem na areál a chystám sa odísť. V tom si ho však všimnem. Ten zajac z prvej noci! Hľadí na mňa jeho krvavo červenými očami, ukazuje na mňa labou zakončenou hnisavými pazúrmi. Čierno-čierny pentagram sa hojdá okolo jeho krku ako úd vokalistu z White Death pod jeho vybíjanými slipmi. A ja viem, že sa sem určite opäť vrátim budúci rok. 

Čo povedať na záver? Snáď len to, že Steelfest môžem jednoznačne odporučiť každému:

1. Kto má rád undergroundový black metal a menšie kapely.
2. Kto vyhľadáva dokonalú organizáciu s minimom meškaní a skvelým zvukom.
3. Koho nebavia veľké festivaly s trilión ľuďmi.
4. Komu vyhovuje mať okolo seba ľudí, ktorí vám dajú dostatok osobného priestoru.
5. Koho serú idioti s mobilmi na koncertoch. (tuna to bolo dosť v prijateľnej miere) 

 

Napísal: Tom Heten