Zdravím ťa Crom. Rád by som pokračoval v našom rozhovore. Začnem veľmi podobne ako pri Ethereal Pandemonium nakoľko pochádzate obe skupiny z Bratislavy. Ako si spomínaš na scénu 90 rokov v hlavnom meste? Ako si sa vlastne dostal k metalovej hudbe?
Ahoj. K metalovej hudbe som sa dostal ešte na základnej škole, keď boli dva tábory – depeš a metal (ku podivu dnes majú k sebe bližšie ako iné žánre). Keď je človek mladý a formuje sa, chce niekde patriť, chcel som logicky aj ja. Najprv som chcel byť depešákom, bez toho aby som nejako riešil hudbu, bol to len trend a pocit patričnosti k čierno-odetej skupine ľudí, ale jeden depešák ma sklamal – nenahral alebo nepožičal mi nahrávku (už fakt neviem). Tak som si povedal, že serem na vás, idem „na druhú stranu“. Od spolužiakovho staršieho brata, ktorý bol jedinec metalista – rebel, s účesom na Jágra, som si nahral Iron Maiden – The Number of the Beast. Strašne vtedy vo mne rezonovala skladba Halloweed be thy Name. Potom prišli Helloweeny, neskôr som prešiel na thrash ala Megadeth a Testament, a v polke 90tych rokoch som objavil atmosférické veci. Oslovili ma husle a klavír v My Dying Bride, dvojica huslí v Celestial Season, ženský spev verzus mužský murmur v prvom Theatre of Tragedy, potom goticko blackový Cradle of Filth (Vempire, Dusk), …potom prišli Hecate Enthroned, bojovo-hymnický Bal Sagoth, ešte predtým Paradise Lost (Shades…, Icon) či Anathema (Serenades, The Silent Enigma), Therion (Theli), Nightwish (Oceanborn, Wishmaster), kopec originálnych vecí z danej doby. Z takej tradičnej black metalovej špiny som mohol klávesami líznutý Burzum, známu hymnu od Satyricon, nejaký Emperor kým bolo viac atmosféry ako progresu. Ortodoxný death metal som nedával – tu ma chytili skôr melodické veci ako In Flames. Okrem toho ešte nejaké dungeon klávesové veci, ktoré spomeniem neskôr.
Začiatky SK scény vnímam viac menej death metalovo (Dementor, Pathology Stench, Mortal Infected…), čo mne osobne moc nehovorilo. Koncom 90tych rokov sa však lokálne zviditeľnili atmo veci ako Galadriel, Morgain, Ethereal Pandemonium to ma nejako prinútilo vnímať aj domácu scénu. Viem, že tu bol ešte Thalarion, ale naše cesty sa vždy nejako poslucháčsky minuli, ale svojho času tiež prispeli k atmo domácej scéne.
(Fotku skupiny Meán Geimhridh poskytol Crom zo súkromného archívu pozn. red.)
Kedy vznikol nápad založiť vlastnú skupinu a ako vznikol Orkrist? Boli pred Orkristom ešte iné skupiny?
Toto bolo divné. Vždy som sa snažil byť proaktívny, písal som pre jeden zine, chodil som na koncerty (Bratislava, Shitfesty v Žiline, Brno) a jedného dňa som si povedal, že nebudem len ohovárať miestne kapely (nepáčilo sa mi nejaké to pozérstvo na úkor väčšej snahy), a že reku keď chceš niečo dosiahnuť, sprav to činmi a nie silnými rečami. Chcel som nejaký nástroj a voľba padla na klávesy (pripadalo mi to najjednoduchšie a zároveň najviac možností). Kúpil som jeden, za chvíľu zistil, že mám väčšie požiadavky na funkcie, tak som išiel do druhého. Stláčal som klávesy (najprv biele, neskôr sa pridali aj čierne) a prišli jednoduché nápady. Nevedel som predtým hrať, neviem ani dnes, ale nejako mi osud doprial jednoduché skladateľské nápady a snažím sa to koordinovať a drivovať.
Pred Orkristom boli viaceré skupiny, od bezmenných garážovo-bunkrových zoskupení, ktoré to nikam nedotiahli po skupiny s ktorým sa možno podaril aj jeden-dva koncerty (Meán Geimhridh, Azathoth, Sine Nomine). V poslednej, ktorá v podstate ani neprišla z metalového BA podhubia, som sa snažil prebrať trochu aktívnejšiu rolu, ale narazil som na konkurenta, ktorý mal silnejšie (ženské) zbrane. A tie samozrejme lepšie fungovali na časť mužského osadenstva. To vieš, vyzývavá baba v kapele vie toho narobiť. Keď som videl, že tam som nenadchol, skúsil som to s menšou zostavou z tejto kapely, ktorá pre moje prvé nápady prejavila záujem. Tu sme dali prvé dve skladby – Nocturnal a Ancient. A nejako to došlo k tomu, že stará kapela so širšou zostavou zakapala a my ako menšia časť sme sa pohli dopredu a začali normálne fungovať pod vlastným menom.
Rád by som sa zastavil pri Vašich prvých dvoch albumoch Reginae Mysterium a Grond. Ako z odstupom dvoch desaťročí pozeráš na tieto materiály? Menil by si niečo?
Na Reginae Mysterium by som nemenil nič. Jasné, boli sme neskúsení, neboli predtým v štúdiu. Ku podivu bol výsledok na bandu úplných amatérov celkom v pohode.
S Grondom sme už trochu experimentovali a mne sa dodnes nepáči, že bicie sú dosť nahlas. Nejako sa to celkovo zleje (alebo si človek zvykne) až v poslednej skladbe Shadowlord, ktorá je ako tak zvukovo dobrá. Keď sme nahrávali Grond, už sme neboli úplní retardi. Vedeli sme, čo nás čaká, mali väčší rešpekt. Pomohlo nám to, že sme často hrávali – prakticky každý víkend, a vďaka tomu sa na nás niečo nalepilo.
Okrem produkcie si potrpíte aj na pomerne zaujímavú grafiku. Kto jej autorom? Vieš nám povedať bližšie o pozadí námetov?
Grafiku (výslednú úpravu a booklety) som robil ja, ale dva nosné elementy pochádzajú z iného autorského pera.
- Reginae je fotka – koláž z knihy o Bátoryčke, má to niečo s fotografom Karolom Kállayom. Veľmi sa mi to páčilo. Len som tomu pridal rám v štýle Summoning a zmenil farby.
- Grond je taký nekonkrétny obal, kde sa mihne motív draka s mečom, ktorý mi nakreslil podľa mojej predstavy kolega v prvej práci, ktorý s metalom nič nemal. On chcel kresliť, ja som potreboval pomôcť.
Moja väčšia pridaná hodnota sú asi booklety k CDčkam. Originálny bol Grond, kde je prakticky booklet v booklete. Na začiatku a na konci (bookletu a albumu hudobne) sú skladby mimo Pána prsteňov a v strede sa mení aj booklet aj téma. Recenzie sa k tomuto vyjadrovali pozitívne, bolo to originálne a myslím, že som to u inej kapely nevidel.
V minulosti pravdepodobne častá otázka, ale vieš nám povedať prečo sa Orkrist po dvoch úspešných albumoch v roku 2004 rozpadol?
Toto je omieľaná story v každom rozhovore, preto len stručne. Ja som sa nápadovo vyčerpal (nezvládal tlak, ktorý som sám na seba ušil vydaním dvoch albumov, dva roky po sebe) a naše cesty ako spoluhráčov (životne a geograficky) sa vydali iným smerom. Nepohádali sme sa, mali sa radi ako kamoši, ale každého nás zavialo inde.
V roku 2018 ste sa opäť dali dokopy. Scéna sa zmenila, vy ste sa zmenili. Ako sa z odstupom rokov pozeráš na Vaše publikum? Ide skôr o starších fanúšikov, ktorý Vám ostali stále verní alebo dokáže Orkrist osloviť aj dnešné publikum?
Nie len scéna, ale všetko sa zmenilo – streamovanie, youtube, CDčka sa kupujú už len do zbierky (aj keď nájde sa pár ľudí, ktorí vyslovene počúvajú hudbu z CD, wow), je viac dôležitý vizuál alebo branding ako samotná hudba – kvôli konkurencii – odlíšiť sa a zanechať zapamätateľnú stopu. Vieme, že náš štýl už nie je v kurze. Letia naopak extrémy rôznymi smermi, od kapiel spievajúcich o fekáliách, po národnostne ladený pagan metal, či experimenty ala Avatar. Doba si vždy niečo nájde. Niečo, čo by v minulosti nebolo originálne, ale v aktuálnej dobe si to nájde svojich priaznivcov.
Naša oddaná hŕstka alebo dve hŕstky fanúšikov zobrala náš návrat veľmi pozitívne. Niekomu sme splnili sen, či inak potešili, našli sa aj ohlasy (našťastie ich spočítam na jednom prste jednej ruky), že sme sa vracať nemali. Fanúšikov je viac tých starých, z nostalgie, z dávnych a teraz oživených alebo medzitým pasívnejších kamarátstiev. Ale občas to osvieži kupodivu aj mladá generácia násťročných. Nejako to udržiavame, pomalým tempom rastieme a zbierame fanúšikov. Ale zase – vrátim s ak prvej vete v tejto odpovedi. Doba sa zmenila a tvoj virtuálny fanúšik nemusí byť ten, ktorí príde na tvoj koncert.
K Tolkienovi ste mali vo svojich textov vždy veľmi blízko. Na nových albumoch ste sa však mierne odklonili. Je pre Vás Hobit či Pán Prsteňov už vyčerpaná téma?
Nie je. Je to oblasť, v ktorej je stále veľa motivácie, ale človek prechádza rôznymi obdobiami a záujmami. Na pripravovanom albume, ak osud dožičí, bude ďalšia skladba z Tolkiena, tentokrát o trpaslíkovi Durinovi, kráľovi Morie. A text pôjde originál podľa predlohy. Sadol ideálne.
Posledné albumy čerpajú z ľudových rozprávok a iných literárnych diel. V rámci slovenského black metalu to nie je úplne nová téma. Akým spôsobom ste sa rozhodli túto tému uchopiť vy?
Čo vnímam na SK scéne je z môjho pohľadu skôr taký ten vlastenecký, hrdý, do pŕs sa bijúci pagan metal. Náš cieľ nie je vyvolať hrdosť, či národné sebavedomie. Tu by sme zabočili aj do politiky, kde je vlastenectvo trochu zneužívané, a žiaľ ľuďmi, ktorí nevedia ukázať nič iné a niekedy chýba aj základná inteligencia. Snažíme sa skôr priblížiť temné, smutné, romantické, či fantazijné aspekty rozprávok. Príbehy dané sudičkami, odsúdené na nešťastie, zakázanú, ale úprimnú lásku, tŕnisté cesty za šťastím, rozprávkové postavy a kraje. Tých rozprávkových tém tu zase nemáme až tak veľa (keď vyčleníme všetky povesti s Turkami alebo silné kresťanskejšie vplyvy) a môže sa stať, že chytíme tú istú tému viac kapiel, kde sme napr. s Achsarom obe kapely zabrdli do rytierov pod Sitnom. Ale to je normálne, sme malá krajina a každá kapela pojme text a hudbu po svojom a môže osloviť iného fanúšika.
Sú súčasné slovenské metalové skupiny, ktoré ťa po toľkých rokoch ešte niečím zaujmú? Sleduješ ešte domácu scénu?
Áno, sledujem. Trochu aj kvôli záujmu a trochu aj s cieľom poznať konkurenciu. Mňa zaujal Gloom, ktorých Awaken je podľa mňa na SK pomery skvelý album, aj keď komerčnejšie ladený. Som tiež rád, že sú kapely, ktoré majú pomerne dosť koncertov v zahraničí a dostali sa tam, kde my môžeme akurát tak snívať – Malokarpatan, ktorý si vytvoril okolo seba slušný kult, Doomas, ktorý sa vďaka Peťovej organizátorskej zručnosti túla po Európe pomerne s profi vystúpením. Ďalej možno Symfobia s niekoľkými kvalitnými skladbami, ktorej potenciál a charizma však pre mňa s odchodom predchádzajúcej speváčky trochu zašli. Okrem toho tu máme myslím aj slušné black metalové podhubie, ktoré nie je až tak vidno, ale má úspešný virtuálny dosah a predajnosť nosičov. V poslednej dobe ma zaujali napr. aj takí Stercore, čo síce nie je môj štýl, ale skvelá energia a drive na koncertoch, klobúk dole. A máme tu samozrejme aj klasiky zo starých čias ako Depresy a Lunatic Gods, ktoré si držia svoju štandardnú kvalitu. Jedni ma potešili zapracovaním melodickejších elementov a druhí svojim celkovým ľudovo-ladeným brandingom. A je super, že tu máme aj taký Achsar, ktorý hrá seversky ladený viking-folk-black metal. SK scéna je pomerne rôznorodá, keď k vyššie uvedeným ešte pridám post black Autumn Nostalgie, atmosférický (pre mňa až trochu progres) April Weeps, rýdzo doomovú Samsaru atď. Určite je tých kapiel viac, toto sú len subjektívne dojmy.
Luea a použitie slovenčiny v skladbe The One Who Rides the Dragon. Išlo len o oživenie albumu, alebo sa môžu fanúšikovia tešiť na ďalší album v slovenčine?
Toto bolo čisto oživenie. Spraviť dobrý text v slovenčine je náročné, tu sa rád skrývam za angličtinu. Texty sú pre mňa druhoradá vec, ide mi hlavne o hudbu a atmosféru. Konkrétne tento úryvok textu je z Dobšinského a text som videl až keď bola hotová hudba. Melodicky, frázovo a pocitovo úplne sadol. A ľuďom sa páči. Je to zároveň oživenie v našom typickom rukopise. Nie je plán opakovať to, zvýšiť podiel nášho jazyka. Ak bude situácia, ktorá si to bude pýtať, tak samozrejme to neodmietam. Ale to musí prísť pocitovo, samo od seba (mám niečo týmto smerom odložené v jednom hudobnom nápade, ale to sa zatiaľ nepremenilo na hotovú skladbu).
Na novom albume som postrehol odkazy na predkresťanské témy ako napr. v skladbe Salt Not More than Gold. Aký je tvoj vzťah k slovanského pohanstvu?
Ako pri rozprávkach je to tiež pri pohanstve. Je to kultúra, historická epocha, zmýšľanie ľudí, ktorí sa podľa svojich zvykov obracali na svoje „vyššie“ postavy, pripisovali im rôzne udalosti a mali od nich vlastné očakávania, vytvárali si interpretácie. Aktívne to nevyhľadávame a netvrdíme, že teraz chceme byť pohania, lebo to bude super a originálne. Aj v tomto prípade je za tým povesť o láske, utrpení ľudu, či jednotlivcov, konkrétne tu aj epický stret bosoráckej kňažnej s ľuďmi, ktorí sa postavili jej krutovláde. Celé sa to deje v bájnom Soľnohrade na východnom Slovensku.
Mne sa skôr páči ten názov skladby, ktorý v podstate hovorí proti inej známejšej slovenskej rozprávke, že soľ nemusí byť nad zlato. Keďže v jednej rozprávke je to poklad, bez ktorého je nechuť k jedlu, choroby a utrpenie, v druhej povesti je to utrpenie ľudu pri stavaní paláca zo soľných kameňov, kde je soli povedzme tak trochu viac ako by sa želalo.
V našej prvej časti spomínaš rakúsku skupinu Summoning. Ktorý ich album ťa najviac ovplyvnil? Poznáš aj ich ranú black metalovú tvorbu?
Inklinujem práve k tej ranej. Preskočím prvotinu Lugburz, ktorá ešte nie je tá typická stopa, ktorú Summoning zanechal. To najlepšie prišlo práve s Minas Morgul a Dol Guldur. Oba albumy úplné klenoty, kde sú niektoré neskutočné skladby ako The passing of the grey company, Nightshade Forest, Over Old Hills. Potom to už išlo pre mňa trochu dole vodou. Možno silné slovo. Stále mega originálna skupina, ale povedzme, že tá pôvodná stopa, bola tak výrazná, že to neskoršie už len stálo v jej tieni. Aj keď sú aj neskoršie záblesky podarených skladieb, avšak pre mňa už nie albumov ako celkov. Toto sa prejavilo aj v našej tvorbe, kde je občas nejaká tá summoningovská pasáž s pochodovými-prechodovými bicími – stred skladby Ancient (albume Reginae 2002), koniec Angmaru (Grond 2003), začiatok Incarceration (Artifacts 2020), či celá Black Bird´s Beard (LUEA 2023).
Viem, že ste v roku 2020 vydali boxed set Vašich troch albumov na CD. Neuvažujete však o vydaní prvých albumov na LP prípadne MC? Aký máš vzťah k týmto starým formátom, ktoré posledné roky zažívajú svoj návrat?
Nebránim sa tomu, avšak v našom prípade (malá kapela bez mena v zahraničí, malú predajný potenciál) je tento dopyt v rovine pár kusov (ani nie pár desiatok). Tu je pre mňa viac práce to celé koordinátorsky, komunikačne a graficky zastrešiť, lebo stále na tom nechcem zarábať. Ten čas ale potrebujem investovať do aktuálneho chodu kapely. Ale jednému kamošovi som Reginae a Grond sľúbil na platni a snáď ho nesklamem.
Nedávno sa objavila správa o znovuzrodení Winter Solstice Eve. Nedá mi nespýtať sa na túto legendárnu akciu. Ako vznikla myšlienka robiť tento koncert? Ktorý z ročníkov sa ti vryl najviac do pamäte?
Svojho času, keď sme paralelne fungovali s Etherealom a Galadrielom (my sme do tejto lokálnej trojice prišli až neskôr a aj skorej odišli), tak na jednej strane sme boli konkurencia, logicky nevyhneš sa nejakým ohováračkám, keď si mladý, ale na druhej strane išlo nám o to, aby sme na domácej pôde spojili sily, využili potenciál a spravili super koncert. V danom čase sa nám to aj podarilo, lebo na posledných dvoch ročníkoch bolo 600-800 ľudí, čo bol na danú dobu masaker. Vtedy bol priemer na koncert 150 ľudí a na podarených akciách 300. Dnes toto nehrozí, takéto čísla dávajú len Čadastrofy.:-)
Nápad prišiel od nášho fanúšika a pomocníka Romana. Ja som sa s tým už pohrával dávnejšie, ale teraz to dáva viac zmysel. Sme tam my aj Galadriel. Ethereal Pandemonium je žiaľ nereálny, ale tak dúfame, že XIII století je viac ako dôstojná náhrada. Je to legenda, to všetci vieme. Zámer bol ako vždy – termínovo chytiť voľný klub poslednú sobotu pred Vianocami, blízko zimného slnovratu. Minulý rok mi klub/termín vyfúkla jedna lokálna kapela, tento rok som si to ustrážil.
Spomínaš istú „konkurenciu“ medzi Orkrist a Ethereal Pandemonium či Galadriel. Ako sa prejavovala? Bola medzi Vami istá súťaživosť či rivalita? Ja osobne som Vás v tomto období, ktoré spomínaš, bral ako bratské skupiny.
Boli sme mladí a v tom veku je človek viac spontánny, nedáva si pozor na hubu a je menej diplomatický. Určite tu bola, aspoň z mojej strany to tak trochu vnímam, keď som ešte sám nekoncertoval, aj malá závisť k ich koncertovaniu, prvotnému úspechu vo forme nahrávky a k pozornosti/obdivu ľudí. Ale zase na druhej strane ma to pomohlo aj naštartovať a vidieť veci, ktoré chcem robiť rovnako a veci, ktoré chcem robiť inak. S Galadrielom sme si neskôr trochu vypomáhali aj hráčsky, ale neboli až takí blízki kamoši ako Ethereali, ktorej časť osadenstva boli parťáci z krčmy a akí na koncerte, takí aj normálne a tam bolo myslím aj celkom úprimné kamarátstvo/vzájomná podpora. S Etherealmi sme mali myslím chvíľu aj spoločnú skúšobňu.
Už sme spomínali Winter Solstice Eve, na ktorom som s prípravou pokiaľ si správne pamätám najviac pomáhal ja a bubeník Roman/Demogorgon z Etherealu. Lepili sme plagáty od Malaciek cez Blavu až po Trnavu, nejaký ten občasný stret s mužmi zákona a také tie veci, ktoré k tomu patria, ako zavŕšenie večera alkoholom, sledovanie konkurenčných prelepov inými kapelami, kopírovanie plagátov u známych v robote. Tipujem, že dnes si mladé kapely už nevedia predstaviť behanie v zime po meste so 100 ks plagátov v ruke, kýbľom s tekutým lepidlom, maliarskym valčekom a ostražitosťou pred hliadkami. O to lepši pocit bol z návštevnosti, keď sme vedeli, že sme sa na tom nadreli. Dnes je promo koncertov akurát virtuálne z pohodlia domova, či „bratislavskej kaviarne“.
Ďakujeme za tvoj čas a želáme všetko dobré. Posledné slová patria klasicky tebe.
Ja ďakujem tebe, za tvoj čas, ochotu a záujem. A každému, kto si toto prečítal a niečo sa dozvedel alebo pobavil. Keď vidím ako v Bes webzine rozoberáte na šrobiky albumy v recenziách, trochu ťažko sa mi pregĺga, keď si predstavím ako si zgustnete na našej jednoduchej hudbe. Ale buď ako má byť, sila človeka je aj v tom, ako si vie veci priznať a povzniesť sa. Nevnímať veci len subjektívne, ale pripustiť objektivitu. Pozdravujem.
Súvisiace rozhovory:
Rozhovor s Cromom (Orkrist, Meán Geimhridh, Cromworx) časť I. – Analýza tvorby (2024)
Rozhovor s Ravenarium (2016)
