Pokračovanie rozhovoru s Rasmusom Ejlersenom z Udånde, ktorý bol realizovaný prostredníctvom videohovoru ešte počas leta. V tejto druhej – záverečnej časti – B. a Rasmus ešte väčšmi prehlbujú diskusiu na tému psychického zdravia a boja proti depresii a úzkosti, kde spoločnosť zlyháva a čo by naopak mohla robiť lepšie, pričom si vymieňajú skúsenosti z prvej ruky. Preberú však aj témy živých vystúpení, s ktorými kapelami by chcel ísť Rasmus na turné a prečo nie je dobré stretnúť svojich hrdinov.
Takže áno, som naozaj rád, že som pochopil aspoň tento odkaz.
Výborne, výborne.
Ale vráťme sa k téme rozprávania o duševných problémoch. Určite by to malo byť súčasťou každodenného života, rozprávať sa o týchto veciach, chodiť na terapie. Veľa ľudí sa asi hanbí čo i len okrajovo spomenúť niečo také a keď príde na… OK, psychológia je asi viac tolerovaná… v zmysle: „Dobre, tak sa musíš o niečom porozprávať. To je v poriadku.“ Ale keď sa čo i len pokúsiš spomenúť psychiatriu, akoby tu neexistovala stredná cesta, buď si úplne v poriadku, alebo si šialenec pripravený na zavretie na psychiatrii, ktorý je absolútne neschopný žiť sám.
Áno.
Ale v skutočnosti to tak predsa nie je, však? Okolo nás je veľa ľudí, ktorí sú na liekoch, ktorí z nejakého dôvodu išli na psychiatriu a ty o tom ani nevieš. Väčšina ľudí ani nevie, že tieto sedenia so psychiatrami sú v skutočnosti veľmi podobné, alebo dokonca rovnaké ako u iného lekára. Lebo len tak sedíš a rozprávate sa s lekárom o svojich príznakoch a on si niečo napíše do počítača a dá ti nejaké odporúčanie, čo by si mal robiť a pravdepodobne ti predpíše nejaké lieky, a toto je naozaj to isté. A keby ľudia vedeli, že je to v skutočnosti takto a nie ako vo filmoch, myslím, že toto tabu by sa z toho odstránilo. A rozhodne to musíme pozdvihnúť, pretože jeden z problémov duševného zdravia je ten, že ľudia sú uzavretí v sebe a keďže spoločnosť naozaj nepomáha, keď príde na popularizáciu týchto tém, začína to byť epidémia. Mimochodom, mal som podozrenie, že si s tým pravdepodobne mal problémy, vzhľadom na tvoje texty a albumy. Ale ty si vlastne druhá osoba, s ktorou sa DNES rozprávam, u ktorej som otvorene zistil, že bojoval s depresiou a úzkosťou a toto bol môj kamoš. Môj naozaj dobrý priateľ, poznám ho celý život a dnes mi asi hodinu predtým, ako sme začali tento rozhovor, povedal, že na lety berie lieky na úzkosť. S lietaním nikdy tieto problémy nemal, no teraz začal mať záchvaty úzkosti. Takže naozaj si myslím, že existuje veľká… neviem ako to nazvať, ale prípady týchto problémov začínajú pribúdať a my ako spoločnosť musíme zmeniť svoj pohľad na vec. Pravdepodobne v prospech všetkých.
Áno, závisí to od stupňa choroby, pretože opäť: je to choroba. Nie je to niečo, za čo by si bol uznaný vinným, vieš ako, je to choroba a ideš k lekárovi, aby si sa vyliečil, ako si spomínal. Takže by sa toho ľudia nemali až tak báť, povedal by som. Samozrejme, ak v centre Bratislavy pobehuje nejaký maniak s nožom, tak si určite držte odstup, ale…
Áno, ale existuje nejaká stredná cesta, nie?
Áno, musí existovať nejaká stredná cesta, najmä preto, že som si spomenul na niektorých mojich priateľov v Dánsku. Keď mi prvýkrát diagnostikovali depresiu… namiesto psychológa som sa pokúsil prejsť cez normálneho doktora. V Dánsku máme iný systém. Je to oveľa, oveľa horšie ako u vás na Slovensku.
Aha, okey…
Pretože tu musíte ísť k psychiatrovi, aby ste dostali tabletky na predpis. V Dánsku idete k bežnému lekárovi. Urobil som to aj ja a do 10 minút som mal antidepresíva, ktoré som odmietol brať, lebo ma ten doktor ani nepoznal. Bolo to prvýkrát, čo som tam bol a práve si mi dal nejaké tabletky, na ktorých sa stanem závislým. To nie je v poriadku, ale bohužiaľ, taký je systém.
Jasné, no…
Pamätám si však, že niektorí z mojich priateľov sa pýtali „ako sa máš? a ja som úprimný, takže som im povedal: „Ach, diagnostikovali mi depresiu.“ A trochu to pochopili, ale na druhej strane sa so mnou po zvyšok dňa ani poriadne nerozprávali. Vieš, akoby sa toho báli. Možno to bolo pre nich neznáme, neviem. A je to naozaj bežná vec aj v Dánsku. Takže si naozaj myslím, že ľudia by sa mali snažiť polepšiť a rozprávať sa o tom. Nechcem veľmi hovoriť o mojej rodine, ale vyrastal som v domácnosti, kde duševné problémy mali len iní ľudia a rozhodne nie naša rodina a keď sa na to pozerám s odstupom času, tak tým trpí celá moja rodina. Nie problémami s úzkosťou, ale iné prípady duševných problémov. Takže tieto veci sú tiež dôvodom, prečo som musel urobiť „Slow Death“, aby to naozaj malo byť akýmsi úderom do každodenného života spoločnosti.
Hej, tu mi napadlo ešte, že áno, toto je jeden z problémov, ľudia sa asi uzatvárajú do seba, to je jedna vec. Ale tiež mám pocit, že veľa ľudí hovorí, že v skutočnosti majú „úzkosť“. A na sociálnych sieťach sa to tak často používa, tieto slová: úzkosť a depresia. Akoby to stratilo svoj význam, vieš ako, a už naozaj nemôžeš rozoznať rozdiel. Je to naozaj úzkosť? Niečo, čo treba liečiť, alebo je to len zlá nálada, alebo si len povieš: „Ach, mám stres, pretože som zabudol na nejaký deadline“. To nie je to isté. Medzi týmito vecami a spôsobom, akým sa o tom hovorí, je priepastný rozdiel a skutočným prípadom to veľmi nepomáha. Nechcem znieť ako dáky elitár, že „praví chorí sme my“. Ale vieš o čom hovorím, však? Pomáha to vytvoriť tento profánny pohľad na úzkosť, ako napríklad „Čo je úzkosť? Úzkosť nie je nič, každý má úzkosť.“
Áno.
Keď je všetko úzkosť, potom už nič nie je úzkosť.
Tiež si myslím, že je to založené na sociálnych sieťach, čo som sa naučil z článkov, je v podstate to, že kvôli TikToku a podobným veciam… no, žijeme v globalizovanom svete a hlavným jazykom je angličtina. Mnohí, najmä dánska mládež, si slová „cítim sa depresívne“ berú do ich slovnej zásoby. A to je problém, pretože nie ste „depresívni“, len sa cítite zle, smutne, ale sami o sebe necítite depresiu.
Áno!
Ale začnú o tom premýšľať. Je to ako „ak sa cítim depresívne, som v depresii ako v duševnej depresii?“
Áno, áno.
A to boli niektoré z problémov, o ktorých sa diskutovalo v tých článkoch, používa sa to aj ako anglický slang: Ak máte v škole zlú známku, tak „je to také deprimujúce“, chápeš. Nepoužívajte tieto extrémne formulácie, tieto extrémne konotácie. Nie je na to dôvod.
(Zdroj: Kreuzer Matthias Fotografie)
Presne tak.
Pamätám si jednu dánsku autorku, Josefine Klougartovú, ktorá mala v jednej zo svojich kníh takú vetu, že: „Slová nie sú nevinné, pretože slová sú v skutočnosti zbrane a štíty“. A ja som si povedal: „Presne tak!“.
Tak, tak.
Pretože sme všetci manipulovaní akoukoľvek konotáciou, ktorú toto slovo môže mať. Nejakú dobu som študoval severskú literatúru a jazyk, takže ma skutočne zaujíma význam slov a všetko ostatné. Ale to je tiež problém sociálnych médií, ak niekto takto zasadí semienko a ono sa to rozšíri, napraviť túto misinformáciu si vyžaduje veľa úsilia.
Áno, absolútne súhlasím. Len ďalšia, asi posledná vec, čo sa týka albumu Slow Death, je tá celá veta. Vlastne som o tom premýšľal, táto prvá pieseň „I’m Not a Pessimist, I’m a Realist“. Myslel som si, že to nie je len odkaz na teba, ale je to taká populárna veta od mnohých pesimistov. Naozaj som to počul veľakrát a tiež som to používal. Teda, nie som pesimista, pretože realita je pochmúrna, ale som pesimista lebo je to proste tak! Vidíme to pochmúrne, pretože to tak naozaj je. Akoby optimisti žili v blaženosti.
Áno, áno, áno.
Ale späť k celej vete. Čo je to presne za vetu? Vytvoril si proste vetu a rozdelili ju do šiestich skladieb? Alebo je to nejaká „konkrétna“ veta?
Ako už bolo spomenuté, zobrazuje všetky piesne a je to aj časová os a všetko. Aby som bol úprimný, keď dostávam otázky typu „Ako si to urobil? Ako si urobil tento gitarový riff a podobne…“ Nepamätám si, pretože keď som v tomto kreatívnom toku v mojom mozgu, jednoducho sa to stane. Ťažko povedať, ako presne sa to stalo.
Jasné, chápem.
Prvá veta „I’m Not a Pessimist, I’m a Realist“, to som povedal. Myslím, že to bolo v roku 2008 a môj priateľ bol taký, že „och, vždy si taký pesimistický“ a ja že „Nie, som realista“, pretože to znelo super, ospravedlňujem si, prečo sa neusmievam a podobne. Takže to začalo odtiaľ.
(Zdroj: Jill Decome Photography)
Dobre, prejdime teda k živým vystúpeniam. Nejaký čas si nevystupoval naživo, ale teraz máš celú zostavu. Kto sú teda chalani a ako ste sa dali dokopy?
Dobre. Najprv… Je to skupina s názvom Czech and Slovak Black Metal na Facebooku. Napísal som príspevok, v ktorom som hľadal hudobníkov na session, skúšobňu, všetky tieto veci. A potom ma oslovil Andrej Kapusta, bubeník a gitarista, ktorý mal skúšobňu a chcel hrať na gitare. Potom som využil nejaké kontakty, trošku postrčil ľudí a potom som získal aj Kamila Adamíka. A teda som mal dvoch gitaristov. Ako to bolo po vydaní „Slow Death“, cítil som sa v speve istejší. Ale stále sme potrebovali bubeníka. Tak sme nakoniec skončili s Romanom Vrecníkom, tiež bubeníkom v Catastrofy. Mali sme ho na pár koncertoch, bol len session bubeník, pretože povedal, že už hrá v Catastrofy, čo je jeho hlavný projekt a nemá veľa času. Prvú show, ktorú sme hrali, bola v Escape vo Viedni. Dopadlo to dobre, podľa mňa. Bolo to ako prvé vystúpenie, prvé hranie pred živým publikom a potom druhé vystúpenie, ktoré sme mali, bolo… povedať to pomaly a bez nadávania… Byt-ča.
*obaja sa smejú*
Takže sme tam mali druhú show, aj s Romanom na bicích a potom sme museli nájsť nové riešenie. Tak sme si spolu sadli a diskutovali, čo by sme mohli urobiť, no a Andrej Kapusta, ako už bolo spomenuté, hral na gitare. Spýtal som sa ho: „Hm, môžeš ísť radšej na bicie?“ Pretože nájsť bubeníka je ťažšie ako nájsť gitaristu.
Určite.
A potom sme nakoniec skončili pri Guitardrejovi – Andrejovi Bartekovi. Hrá aj v Distax a Rana. Naozaj milí chalani. Takže v tomto bode je to už skupina. Fungujeme tak, ako by fungovala normálna kapela, jediná vec je, že robím väčšinu vecí: robím hudbu, organizujem skúšky, platím skúšobňu… oni hrajú moje veci, takže si myslím, že je to fér. Všetky administratívne veci… ale ak hráme naživo, delíme sa, ak je zisk a tak ďalej. Čo sa týka merchandisingu, som jediný investor, takže zisk mám tiež odtiaľ len ja. Ale naozaj to závisí od zisku, ako napríklad, minulý rok sme dosiahli zisk na turné, ktoré som organizoval sám a nakoniec som sa rozhodol, že im rozdelím viac ako som plánoval. Vzal som si teda peniaze za merch, na ktoré som už aj tak mal nárok, ale nebral som žiadnu odmenu za organizáciu turné alebo hranie mojich partov, aby boli spokojnejší, že svoje dovolenky si míňajú na hranie mojich vecí.
To je naozaj pekné.
Je super, ak dosiahnete nejaký zisk, ale ak sa dostaneš na nulu, to je hlavný cieľ.
To je super. Takže pokiaľ ide o tvorivý proces, bol by si otvorený ich nápadom?
Áno, samozrejme rád budem počúvať, ale tiež budem rád kretén a ignorovať, pretože v konečnom dôsledku je to môj projekt a musím s ním byť spokojný. Ja som ten, kto má posledné slovo, keď máš nový mix, konečné schvaľovanie a tak ďalej. Ak povedia, že si chcú vypočuť nejaké demá, rád sa s nimi podelím, viem, že im môžem veriť, ale inak, ak je niečo o hraní naživo, dostali sme nejaké ponuky alebo čo, vždy o tom diskutujem s nimi, pretože sú súčasťou živej kapely. Takže keď sa to týka ich, mali by byť tiež skutočne zapojení a mali by mať hlas v rozhodovaní.
Jasné. Chcel sa niekto z nich stať súčasťou Udånde? Ako na plný úväzok. Vyjadrili takéto záujmy?
Vlastne sme o tom nikdy nediskutovali. Ale vedia, že je tu šanca, že moja priateľka tento rok skončí vysokú školu a potom sa možno odsťahujeme zo Slovenska.
Ou!
Takže už vedia, že o rok alebo dva sa môžeme sťahovať. Myslím, že to bol jeden z dôvodov, prečo sme nikdy nehovorili o tom, či budú členmi a zapájať sa do procesu písania a tak ďalej, pretože tu v budúcnosti možno nebudem.
(Zdroj: Annamariya Gratzer Photography)
Chápem. A kam by ste sa posunuli?
Záleží od mojej priateľky, kde sa zamestná a podobne, ja neviem. Hovorili sme o presťahovaní sa do Nórska alebo Veľkej Británie, ale možno aj len Českej republiky, niečo také. Uvidíme… Moja priateľka hovorí tiež po nórsky. Takže to je jeden z dôvodov.
Uau, nie je veľa Slovákov, ktorí hovoria po nórsky.
V skutočnosti oveľa viac ako hovorí po dánsky. Nenašiel som nikoho, kto by hovoril po dánsky, ale stále nájdem ľudí, ktorí hovoria po nórsky.
Hah, to je naozaj zaujímavé. Na inú nôtu, videl som Udånde hrať naživo pri rôznych príležitostiach a…
Tak to ma mrzí.
*obaja sa smejú*
Je nejaký konkrétny pocit, ktorý chceš, aby publikum cítilo?
Áno, to, o čo sa snažím, je určitý druh imerzného zážitku. Atmosférický black metal je pre mňa naozaj niečo, kde stojíš pred pódiom, vnímaš ho so zavretými očami a necháš svoju myseľ blúdiť. Pre mňa je to v určitom zmysle krásna a liečivá hudba, aj keď, samozrejme, agresívna. Ale čo sa týka mňa, myslím si, že kričanie a growling je najúprimnejšia spevácka technika na Zemi, pretože v skutočnosti zobrazuje autentické emócie. V porovnaní s toľkými inými technikami.
Áno, určite.
Niečo, kde môžeš byť úplne vtiahnutý do celej hudby a zážitku.
Zaujalo ma, že máte lebku jeleňa, z ktorej trčia vonné tyčinky. O čom to koncepčne hovorí alebo ako to s konceptom funguje?
„Udånde“ znamená vydýchnuť, ale aj vydýchnuť svoj posledný dych a zomrieť. Bol to len nápad, ktorý som mal. V určitom okamihu sa to zišlo. To už, žiaľ, nevyužijeme, pretože naša jelenia lebka – Ulrik – ako sme ho nazvali, nezvládol posledný koncert domov zo Žiliny, lebo keď sme sa vrátili, bola rozlomená na dve časti.
Och, to je také smutné počuť.
Ale neboj sa, ešte to nemôžem povedať, ale bude tu ďalšia úžasná vec do budúcnosti, takže počkaj na turné. Akurát je to ručne vyrábené vo Veľkej Británii. Viac nepoviem, budete musieť počkať.
Uau, dobre. OK. Na to sa teším. Takže predpokladám, že tieto vonné tyčinky sú ruka v ruke s touto imerznou atmosférou, ktorú sa snažíš vytvoriť.
Áno a tiež zohrávajú inú úlohu, najmä pre mňa, na upokojenie. Pre mňa sú vonné tyčinky súčasťou meditácie. Takže celá tá vec, keď to mám na pódiu a vdychujem to, to ma naozaj upokojuje. Minulý rok v septembri sme boli booknutí hrať na Copenhagen Metal Fest, takže sme šli autom z Bratislavy do Dánska, oboma smermi to bolo vyše 13 hodín…
No do riti.
…ale vonné tyčinky sme tam nemohli použiť, pretože v Dánsku opäť musíte dodržiavať pravidlá. Takže sme to nemohli použiť a už sme to vedeli vopred. Nakoniec sme mali na pódiu olejový vzduchový difúzor, ktorý sme si požičali od priateľky jedného z gitaristov, aby sa počas koncertu uvoľnila trocha vône…
*smiech*
… lebo to bol zvláštny pocit, keby sme nič nemali, tak sme to nakoniec urobili a nejako to fungovalo. Ale s týmito vonnými tyčinkami je zábava. Naposledy, keď sme hrali, myslím, že to bolo v Erfurte, bol tam jeden nemecký pár. V prvom rade, šli 2 hodiny, len aby nás prišli pozrieť, čo bolo naozaj pekné. A po druhé, po koncerte mi napísala na Instagram a spýtala sa ma, aké vonné tyčinky používame, aby si ich mohla kúpiť!
Haha, to je pekné.
A sranda, na začiatku som používal jedni konkrétne vonné tyčinky a potom som ich už nevedel nájsť. A potom pred našou prvou show minulý rok, to bolo vo Viedni, tiež Escape, sme sa tam išli prihlásiť so všetkým našim gearom a všetkými našimi vecami a potom, keď sme to urobili, gitarista Kamil mi zavolal, keď zaparkovali dodávku. Povedal: „Hej, poď sem!“ a ja na to „čo, čo?“, „tam je obchod, kde predávajú vonné tyčinky“ a tam bol taký starý indický pán, ktorý hovoril len po nemecky. Našťastie Kamil hovorí naozaj dobre po nemecky, ja až tak nie. Ale mali dve rôzne farby a ja som sa pýtal „ktorá je najlepšia?“ a obchodník povedal „všetky sú najlepšie! Ktorá sa vám páči? Sú to najlepšie, čo môžete dostať!“ A áno, skončili sme s jednou farbou, pretože tá druhá voňala trochu ako tá, ktorú som už mal. Ale mal pravdu. Tá, ktorú sme kúpili, bola najlepšia, akú sme kedy mali. A teraz sa mi míňa. Takže teraz sa musím vrátiť do Viedne a nejaké si kúpiť.
(Zdroj: Rolf Raw Photography)
*obaja sa smejú*
Áno, také dobré, že musíte ísť do Viedne. Ale z Bratislavy to nie je až tak veľa.
Hej, to nie je také zlé.
Pokiaľ ide o mňa, bol som na niekoľkých vašich vystúpeniach a tieto vonné tyčinky sa mi tak spojili s Udånde, že odvtedy, keď niekedy používam vonné tyčinky, vždy ma to vezme späť na vaše vystúpenia. Cítim vonnú tyčinku a hovorím: „Hej, Udånde hrá!“
Áno, je to naozaj zábavné, pretože tú ambientnú skladbu, ktorú som spravil, používame ako intro pre každú show, v podstate je to pre mňa, aby som sa dostal do nálady a naozaj sa upokojil, ale zakaždým, keď náš gitarista Kamil počuje intro z tejto ambientnej skladby, je taký, že „och, musíme ísť na pódium“.
*obaja sa smejú*
OK, takže keď už hovoríme o koncertoch, aké predstavenia plánujete, chystáte sa na nejaké festivaly alebo…?
Áno, prisahal som si po poslednom turné, ktoré som si sám naplánoval, že to už nezopakujem…
Uhm.
Najbližšie vystúpenie máme v Bratislave, kde hráme s Uadou. Bude to v Pink Whale, takže vďaka všetkým, ktorí prispeli do tejto zbierky, urobil som to aj ja.
Áno aj ja…
Šlo to super rýchlo. Rád som to videl.
Tomu ver.
Inak mám za sebou prípravu zatiaľ najdlhšieho turné. Takmer všetko som si rezervoval sám. Trochu mi pomohli niektoré ďalšie kapely, začne to 13. septembra a začne to v Grazi v Rakúsku, potom pôjdeme do slovinskej Ľubľany, Norimbergu, Lipska, Mainzu, Hannoveru, Oberhausenu, Kortrijku v Belgicku, Metzu vo Francúzsku a Štrasburgu vo Francúzsku, Hamburgu, Aarhusu v Dánsku, Kodane, Berlína a potom Praha.
Do pekla.
Ale máme pár dní voľna. Pamätám si, že som sa minulý rok na ceste domov pýtal svojich chalanov v kapele, čo by mohlo byť lepšie a oni takmer unisono povedali „dni voľna“, takže som bol taký, že „okej!“. Ale tentoraz som to ešte trochu predĺžil. Chcel som vybrať nejaké podporné kapely, ktoré by s nami mohli ísť na turné. Takže z Grazu do Mainzu privezieme slovenský urban black metalový projekt Solipsism a potom budeme mať deň voľna a pošleme ich domov z Frankfurtu. A potom pôjdeme do malého mestečka Goslar, kde je nemecká kapela Anglanz, s ktorou sme minulý rok hrali zhodou okolností v Göttingene v Nemecku. A pridajú sa k nám do Hannoveru a ďalej až do Hamburgu. Takže idú s nami aj cez Belgicko a Francúzsko a potom pôjdu domov. Budeme mať deň voľna a vyzdvihneme dánsku kapelu s názvom Kold, čo znamená chlad, a potom sa k nám pripoja do Aarhusu, nie do Kodane, pretože týždeň po tom hrajú na rovnakom mieste. Ale pridajú sa k nám aj do Berlína a Prahy, a potom ich pošleme domov, a potom by sme mali skončiť. Táto práca si teda vyžiadala takmer rok plánovania, je do nej vložené veľké úsilie. Tentoraz dúfam, že to, čo hovorím, myslím vážne, že už to nebudem robiť znova.
*obaja sa smejú*
Chápem, čím si si prešiel, aby si to zorganizoval, a klobúk dole pred tebou, pretože veľa fanúšikov má ilúziu, že vlastne všetky tieto turné pre undergroundové kapely organizuje nejaký subjekt alebo pravdepodobne majitelia klubov a to je naozaj nesprávne. Myslím, že za tým nevidia prácu a ja som sa o tejto veci rozprával s jedným chlapíkom a on povedal: „Je skvelé vidieť Udånde na tomto veľkom turné. To je riadna success story! Ako boli pozvaní do všetkých tých klubov?“ A ja som povedal: „Nie, neboli pozvaní. Aká by to musela byť náhoda, že by boli pozvaní do týchto klubov v takej nadväznosti?“
Len pre informáciu, vlastne sme boli pozvaní do Grazu a Mainzu.
Aha, super, prepáč haha.
Áno, ale bol to špecifický prípad, hej.
Je to naozaj ťažká práca. A áno, aj veľké kapely majú svojich vlastných tour manažérov a agentúry, však? Niekto tú prácu robiť musí. A je to to najmenej, čo môžete ako fanúšik urobiť, aby ste ich prišli podporiť v šou. A toto je dnes naozaj veľký problém na Slovensku, že ľudia nechodia toľko na koncerty a dobre, občas pomáham s kapelami tu v Banskej Bystrici a v jeden štvrtok tam hral islandský slam death a…
Tam existujú aj slamové kapely? Myslel som si, že je to všetko black metal…
*obaja sa smejú*
A ja som si povedal, OK, dobre, čo narobíš? Sú na turné a chceli niekde hrať, tak áno, urobme to. A bolo tam asi 15 ľudí a hej, to nie je veľa. Ale myslím si, že keď je štvrtok v meste s 80 000 ľuďmi… Tí chlapi boli super, boli naozaj, naozaj dobrí. Boli fakt milí a veľmi sa tešili každému, kto tam prišiel. A áno, títo návštevníci pravdepodobne nepochopili, že si to naozaj organizujú oni sami a podporujú ich priamo tým, že chodia na tie koncerty, pretože pravdepodobne mali na tomto malom mieste door deal a, vieš, čokoľvek, každé euro, ktoré prišlo k nim im naozaj pomohlo, viem si to predstaviť.
Takáto mienka je aj u ľudí vo všeobecnosti, vždy majú tieto zvláštne vysoké očakávania, ako si predstavujú, že celý priemysel funguje. Niekoľkí moji kolegovia hovorili: „Počúval som tvoju hudbu, je to dobré, ako to, že sa tým neživíš?“ Ooooh.
Hahaha, áno. Ach áno.
Ale na druhej strane, ja sa tým ani nechcem živiť. Pretože keby som sa tým živil, nikdy by som nebol doma. Musel by som byť celý čas na turné, bol by som pod tlakom robiť novú hudbu a všetky tieto veci. Nie, nechcem to robiť. Je to môj naozaj drahý koníček, to je to, čo to je.
Áno, je to naozaj tak. Bol som prekvapený, keď som v nedávnom rozhovore s Gaerea počul, že z toho vlastne začali žiť. A povedal som si: „Dobre, to je pekné. Rád to počujem.“ Nevedel som, ale áno… sú to vychádzajúca hviezda, táto žiariaca hviezda black metalu, ktorá sa každým rokom zväčšuje. A ja som si povedal: „OK, sú veľkí, ale nevedel som, že sú TAKÍ veľkí.“ A teraz to chápem, pretože v rozhovore zašiel ďalej a povedal, že „áno, dobre, teraz z toho žijeme , ale to znamená, že sme 200 dní v roku na cestách a hráme koncerty a potom sa vrátime nahrať nové veci. A potom sa vraciame na cestu. Takže nikdy nie sme doma.“
Sú to v podstate nomádi, vieš ako.
Áno, to je úplne presné. Bývajú v tourbuse a vlastne robia predprodukciu pre nové veci v tourbuse, pretože doma na to nemajú čas. Takže ich životy sú naplánované tak, aby boli vždy niekde… Chcem tým povedať, že byť rockovou hviezdou je pravdepodobne snom mnohých ľudí. Ale neviem… nie je to také sladké, ako to znie.
A tiež to často počúvam v metalovej komunite, že keď máte menšie kapely, niektoré z nich sú naozaj nadšené, čo všetko rešpektujem, mať ten drive… Väčšina z týchto ľudí sníva o hraní na veľkých pódiách na Wackene a robiť support pre Rammstein a neviem čo, všetky tieto veci a toto bude znieť trochu arogantne, ale všetci títo ľudia, ktorí sa zúčastňujú na týchto veľkých akciách, sú ľudia, ktorí vás s najväčšou pravdepodobnosťou poznajú, pretože ste boli na nejakých reklamách v určitom okamihu. Bol si v nejakom časopise alebo nejakej reklamnej spoločnosti alebo vydavateľstve s kopou peňazí, vyhodili ťa do vzduchu, tvoje meno a robili toto a toto a hentamto… a vec je taká, že som tak trochu… no nehral som že veľké pódiá, ale hral som na väčších a menších pódiách, hral som vystúpenia, kde sa platili letenky a hotely a všetok tento životný štýl rockových hviezd bol takmer tam. Ale aby som bol úprimný, ísť do punkového squatu v Nemecku, kde vyfasovali nejaký deň ako hlúpy pondelok alebo niečo podobné, ale aj tak sa uistili, že sa cítime pohodlne, aby nám ustlali postele, zariadili veci a všetko a dokonca povedali, že dostávate 100% door dealu a bez toho, aby chceli nejaký zisk? A potom nám robia jedlo a všetko… je to oveľa krajšie, ako ísť na veľké festivaly, kde je všetko naplánované, pretože naozaj cítite, ako sa tam publikum objavuje a ľudia, ktorí to chystajú, to robia z čistej vášne. A je to tak pekné vidieť. A potom je mi jedno, či je tu 100 ľudí alebo ich je 50. Tí ľudia, ktorí sem prišli, si našli čas zo svojho nabitého programu a prišli pozrieť, čo sme urobili, aby sme zažili zážitok, vieš ako, a naozaj si to vážim. Mohol by som pokračovať a naozaj sa pokúsiť presadiť viac koncertov, ale som rád, že nejakí ľudia prichádzajú a niečo si od nás kupujú. Nevedia, koľko to pre nás v skutočnosti znamená. Na plánovanie tohto turné som využil takmer rok, takže to, že tam prídu nejakí ľudia, to pre mňa znamená svet, vieš ako.
Áno, rozumiem tomu, jasné. OK, takže posledná otázka: ak by si si mohol vybrať akúkoľvek kapelu alebo projekt, ktorý ešte existuje alebo aj rozpadnutý, s ktorým by si najradšej išiel na turné, kto by to bol?
*dlhá pauza*
…to je naozaj dobrá otázka. Hmm. Neviem… pretože ide o to, že je to hlbšia otázka, než by si človek mohol myslieť. Vyvoláva to aj ďalšiu otázku: chceli by ste stretnúť svoje idoly? A väčšinou – nie, nechceli by ste. Radšej chcem byť dánsky Slovák, ktorý nehovorí týmto jazykom. Chcem žiť vo večnej blaženosti a nevedomosti, vieš ako.
*obaja sa smejú*
Pretože niekedy môžete byť naozaj sklamaní.
Chápem.
Poviem to takto: pred niekoľkými rokmi, keď som ešte žil v Dánsku a hral v inej kapele. Dostali sme ponuku hrať v Kodani support pre jedni skutočné blackmetalové legendy z USA, čo sa nám aj podarilo a bol som tak nadšený, pretože to bola kapela, ktorá ma priviedla k black metalu. Oni boli tým, čo to celé pre mňa skutočne začalo.
Uhm.
A prišli sme tam, už sme poznali miesto konania a boli sme tam prví a bola tam len jedna miestnosť v backstagi. Druhá skupina prišla do miestnosti, pozdravili sa a odišli. Zrazu prišiel ich manažér, veľmi nahnevaný, vykopol nás, pretože museli vykonať svoj prírodný rituál alebo čo a my sme zostali na chodbe. Pekne studenej chodbe. A tá ilúzia vzrušenia bola hneď preč.
Ooo, áno…
Pretože tu zrazu bola táto veľká hviezda. A viem, že americké kapely majú úplne iný pohľad na headlinerov a support kapely a ako sa s nimi zaobchádza a tak ďalej, ale v Európe je to iné. Povedal by som, že máme k sebe väčší rešpekt. Ale toto bolo pre mňa úplne ako rozbitá ilúzia. Takže, chceš sa s nimi naozaj stretnúť? Ale v tomto bode by som povedal, že to, čo by mohol byť naozaj dobrý fit pre Udånde, by bola, ako si už hovoril, Gaerea. Inak neviem… Najradšej by som šiel na turné s nejakými ľuďmi, s ktorými som už na turné bol. S dánskou kapelou Kold idem do veľkého rizika. Nikdy som sa s nimi nestretol, ale vyzerajú ako veľmi milí chlapci. Páči sa mi ich hudba a sme s rovnakým vydavateľstvom. A ako som už spomínal, so Solipsism sme sa stretli, hrali sme spolu… Takže tieto veci sú pre mňa naozaj dôležité. Keď organizujem turné a robím tour manažéra, naozaj nechcem ľudí, ktorí sa správajú strašne mocne štýlom „som rocková hviezda a chcem 20 fliaš Jacka v backstagei“ Nie-nie-nie-nie.
Haha, jasná vec.
Nemám takú trpezlivosť.
