Rasmus Ejlersen je myseľ stojaca za dánsko-slovenským atmosféricko blackmetalovým projektom s názvom Udånde. Ide o jednočlenný projekt Dána žijúceho už niekoľko rokov v Bratislave, ktorý má na konte dva plné albumy a posledné roky aj zostavu na živé vystupovanie. O tom, aké to je (ne)byť Dánom, o živote na Slovensku, ako sa dá spraviť album cez zadarmo aplikáciu, ale aj o psychických chorobách sa s ním porozprával B. cez videohovor. Nižšie uvedený rozhovor je prepis nahrávky tohto videostretnutia a nakoľko bolo enormne dlhé, rozhodli sme sa ho rozdeliť na dve časti.
Ahoj Rasmus. Rád ťa vidím, ako sa máš? Čo je nového na Západnom fronte? Keďže som zo stredu, vieš ako…
Myslím, že z mojej strany nie je veľa… veľa roboty. Skúšky s kapelou a mám nejaké nové pesničky na pripravované EP, takže musíme cvičiť na pripravované turné a tak. Takže, to je v podstate to, čo sa deje v týchto dňoch.
Jasné, super. Takže, než sa ponoríme do nuáns Udånde… vyslovuje sa to „Údand“ alebo…
„Údonde“ / “uðɒnə”
Ok, tak skús opísať hudbu Udånde niekomu, kto o tom nikdy nepočul, v jednej vete.
V jednej vete… bude to naozaj dlhá veta. Dobrá otázka. Niekto, kto o tom nikdy nepočul…. Je to atmosférický black metal, ale textovo s trochu sofistikovanejším zvratom v určitom momente. Áno, to by bola tá veta, ale také objasnenie by bolo, že je to menej o Satanovi a pálení kostolov a všetkých tých veciach. Nie je v tom vôbec žiadne náboženstvo. Nebudem tvrdiť, že je to gýč, ale je to téma, o ktorej sme v tomto bode počuli príliš veľa, alebo aspoň ja si to myslím. Takže určite viac filozofický black metal, do určitého bodu, a všeobecne textový.
Ok, tak začnime začiatkami Udånde. Pamätám si, keď som prvýkrát uvidel, že existuje bratislavský blackmetalový projekt z Dánska. Myslím, že to bolo, keď ste vydali album Life of a Purist a bola to naozaj kuriozita na Slovensku, a to nielen pre mňa, ale myslím, že to otočilo veľa hláv v slovenskej blackmetalovej scéne, nielen medzi médiami, ako sú webziny alebo niečo také. Ale aj keď príde na fanúšikov, pretože je to škandinávsky black metal, škandinávsky chlapík, chlapík z Dánska, ktorý je z nejakého dôvodu v Bratislave a robí tento blackmetalový projekt. A samozrejme Afsky… vyslovuje sa to „afski“?
Hej, skoro.
Áno, prepáč. Hral si s týmto projektom a je celkom známy. Takže to bola pravdepodobne otázka, ktorá otočila hlavami väčšiny ľudí, keď narazili na Udånde.
Uhm.
Ako si sa ocitol na Slovensku?
No, moja priateľka je Slovenka, takže to je dôvod prečo. Skrátka a dobre, a dúfam, že veľa ľudí si prečíta tento rozhovor, pretože to je hlavná otázka, ktorú dostávam na každom koncerte. Možno vyvesím nejaký laminovaný papier a dám ho na merch stánok a budem taký, že „tu je Q&A. Prečítajte si to najprv a potom môžeme hovoriť“ *smiech*
*smiech* Chápem.
Ale každopádne, zdá sa mi, že okolo decembra 2017, vtedy, keď som stretol svoju priateľku a tak, som toho v Dánsku až tak veľa neriešil. A naozaj som potreboval vyskúšať niečo nové. A potom som stretol svoju priateľku a asi rok sme spolu chodili na diaľku. Počítal som, v tom roku som bol 18-krát v lietadle medzi Viedňou a Kodaňou. Tak to bolo veľa. A tak mi jedného dňa povedala, že sa chce viac vzdelávať, a že to chce robiť v Brne v Českej republike, takže nebude mať možnosť pokračovať v tomto vzťahu na diaľku. Tak sa spýtala, či vidím nejaké príležitosti a ak áno, tak sa mám presťahovať na Slovensko. O stredoeurópskej kultúre som toho veľa nevedel. V tom čase predtým, ako som ju spoznal, som na Slovensku nikdy nebol. V Českej republike som bol asi niekoľkokrát, videl som atmosféru a celé to. Ale ako už bolo spomenuté, naozaj sa mi v živote nič nedialo a potreboval som nový začiatok. Tak som sa presťahoval. V tom čase som bol ešte súčasťou Afsky. Bol som s nimi asi 5 rokov a myslím, že to boli posledné dva-tri roky, čo som s nimi bol, lietal som tam a späť medzi Dánskom a Slovenskom, aby som si s nimi zahral. Som tu už niečo vyše šesť rokov. Takže asi tak.
Budem pokračovať pravdepodobne ďalšou otázkou, ktorú tiež dostávaš veľa. Páči sa ti tu a chýba ti Dánsko?
Na živote tu sa mi páči to, že váš jazyk je pre mňa veľmi ťažký. Je to tak náročné. Snažím sa zo všetkých síl, ale fakt sa mi učí ťažko. Tiež dôvod, prečo tu žijem už šesť rokov a stále ním poriadne nehovorím, je ten, že mi nedáva zmysel, rovnako ako tu pre mnohých ľudí nedáva zmysel dánčina. Takže nehovorím jazykom a žijúc ako šťastný daňový poplatník, ktorým som, sa len prechádzam v tejto bubline blaženosti, vieš ako, netuším, čo sa deje. Asi aj dobre. Á, a je tu lacné pivo! Nedávno som sa naučil mať rád bryndzové halušky, takže povedal by som, že v integrácii skutočne napredujem.
Haha, správne.
Takže nie, aby som bol úprimný, Dánsko mi až tak nechýba. Keď som sa prvýkrát odsťahoval, určite mi chýbalo, bolo to iné, chýbala mi babka, sestra a podobné veci doma… moje netere. Ide však o to, že naozaj necítim nutkanie vracať sa do Dánska nejak pravidelne. Pamätám si, že keď som hral v Afsky, myslím, že to bol vtedy bubeník, kto sa ma spýtal: „Takže ti to tu nechýba a čo je tá najväčšia zmena, keď sa prídeš nazad do Dánska?“ a ja som povedal: „No , v prvom rade, čo mi najviac chýba alebo je pre mňa najväčšou zmenou, je vzduch, vietor, pretože je blízko oceánu.“
Áno.
To mi teda naozaj chýba, ale na druhej strane to môže byť aj dôvod, prečo ochoriem zakaždým, keď cestujem tam a späť, pretože podnebie je také odlišné. Na pár dní ochoriem, doma tomu hovoríme dánsky mor. Ale inak, ako som mu vtedy povedal, cítim sa ako človek, ktorý dokonale pozná jazyk a históriu Dánska, ale cítim sa ako cudzinec alebo niečo podobné, kto je skoro ako dokonalý prototyp všetkého tam, ale vôbec sa necíti ako doma. Je to dosť zvláštne, že sa tak cítim, keď som sa odsťahoval, ale áno, ten pocit tam naozaj nie je a v tejto chvíli nemám nutkanie sa vrátiť. Možno to príde neskôr, ktovie? Ale v tomto bode nie.
(Zdroj: Archív kapely)
Toto je veľmi zaujímavá vec. Takže sa cítiš ako cudzinec vo vlastnej krajine.
Áno, určite, určite. Je to zvláštny pocit, najmä ak idem do Kodane, pretože tam už nie som tak často. A takéto veľké mestá sa neustále menia. Takže zrazu tam ideš a som taký, že: „Čo je toto? Neviem, čo to je. Kde sa to tu vzalo?“ Vieš, ako keď sa objavia nové budovy a podobne. A ty naozaj nemáš chuť na nič. Kolegovia sa ma pýtajú: „Chcem ísť do Kodane. Čo mám vidieť?“ a ja neviem. Nebol som tam viac ako šesť rokov. ja neviem. Skontrolujte internet. Pravdepodobne tam budú nejaké dobré veci.
Zaujímavé. Takže túto dánsku identitu vôbec nemáš.
Nie, naozaj nie, ja hovorím, že som hrdý európsky občan. Určite veľký zástanca EÚ vo všeobecnosti. V tomto bode sa vidím ako Európan, ale žijúc tu alebo v zahraničí, nemyslím si, že to má niečo špecifické so Slovenskom, ale žijúc tu toľko rokov a v malej krajine ako je Dánsko… veľkosťou ako Slovensko, aj počtom obyvateľov, rozlohou a tak ďalej, dozvedáš sa, že tieto malé krajiny a tieto jazyky sú v celosvetovom meradle také super maličké. Pre mňa je to tak, že ich až tak netreba, aj to môže byť dôvod, prečo som nemal veľa hodín slovenčiny, chápeš. Pretože pre mňa je to tak, že angličtina funguje a tak to je, vieš. Viem, že je to iná debata, ale jeden z mojich priateľov, Niels, má holandskú kapelu (Beenkerver), ktorý so mnou robil videorozhovor na Instagrame pred jeho nedávnou nahrávkou. Pamätám si, že bol prekvapený, že väčšina ľudí, nehovorím mladí, ale staršia generácia, nehovorí na Slovensku automaticky po anglicky. Niektorí moji dánski priatelia sú z toho tiež prekvapení. Preto si myslím, že aj ja sa od toho dištancujem, lebo o Slovensku toho veľa nevedia. Niektorí moji priatelia si stále myslia, že žijem v Slovinsku.
*smiech* Jasné, klasika.
Áno. Je to nikdy nekončiaci príbeh. Nevedia toho veľa ani o oblasti a tak. Väčšina ľudí vie o Prahe aj to len preto, že sú tam lacné lety a je tam lacné pivo…
…a lacné dievčatá.
Hej no… to ja už neviem, ale ide o to, že prichádzajú o toľko kultúry a krásnej prírody. A neviem, ale keď hovorím o Nielsovi a Holandsku, neviem ako oni, ale v Dánsku, najmä keď ste z Poľska alebo Českej republiky alebo Slovenska, je to pre nich všetko východná Európa, vieš ako.
Áno, áno.
A niekedy, keď to hovoria o ľuďoch, tak dostanete hneď nálepku, že ste z východnej Európy a v Dánsku sa to môže považovať za zlú vec, je to ako keby to bol nižší status človeka, naozaj to nenávidím. Je to stredná Európa, vôbec nepoznajú geografiu. A sú to práve tieto veci, keď hovorím, že sa nerád identifikujem s týmito ľuďmi. Takže, prepáč za nadávky, ale títo rozmaznaní kokoti tam hore, s ich sociálnym systémom, ktorý vôbec nefunguje… nie, nechcem byť toho súčasťou. Veľa šťastia.
Áno, veľmi ti za toto ďakujem, pretože v skutočnosti sme trochu citliví na toto východoeurópske označenie, ktoré sme dostali, pretože je to presne tak, ako si povedal, sme Stredoeurópania a viem, že veľa ľudí nerozumie stredoeurópskemu regiónu a pokiaľ ide o geopolitiku, nedáva to zmysel. Chcem tým povedať, že neexistuje geopolitický stredoeurópsky región, bol rozdelený počas studenej vojny na Západ a Východ, všetci to vieme, ale dnes sú to dve skutočne rozdielne veci, vieš ako. Ak hovoríme o východnej Európe, hovoríme o Ukrajine, Rusku a Bielorusku a to je úplne iné ako to, čo sme my teraz. My sme členovia Európskej únie, sme prozápadní a samozrejme, Ukrajinci asi tiež, ale to je iná kapitola, takže áno, úplne chápem, že sa cítiš byť európskym občanom a osobne cítim to isté. Nedávno som bol v Bruseli a bol tam jeden Američan a pýtal sa ma, či sa cítim byť hrdým slovenským občanom a ja som povedal: vlastne nie. Som Európan a to je to, čo vytvára moju identitu. Myslím to presne tak, ako si povedal, Slovensko je taký malý národ a skutočne taký bezvýznamný, že ani neviem, na čom by som založil svoju identitu v tomto kontexte. Čo, týchto pár jedál, z ktorých niektoré sú pravdepodobne maďarské a dokonca aj Poliaci berú naše pierogi.
Presne tak. Ale s tými jedlami je to fakt smiešne. Máme jednu takú vec, jedno z najpopulárnejších jedál v Dánsku, volá sa Frikadeller a v Nemecku je známe aj ako Frikadellen a tu zas ako Fašírky a tak ďalej. A je v skutočnosti talianske, no teraz je to v celej Európe.
Áno. Áno.
Kadejaké verzie, vieš ako. Ale áno, aj preto si myslím, že je dôležité, aby sme boli v Európe zjednotení, pretože v tomto bode sme všetci prepojení. Vieš ako, jedlo a všetko možné prichádza a odchádza a je naozaj zaujímavé vidieť aj všetky dôsledky.
Absolútne súhlasím. Dobre, prejdime k diskografii. Takže Life of a Purist, rozhodne sa mi to dielo zdá konceptuálne a ja sa veľmi rád sústreďujem na túto stránku nahrávok, pretože si myslím, že veľakrát je to akosi prehliadané a myslím si, že konštruuje minimálne, no, tretinu, možno aj polovicu albumu ako takého. Chcem tým povedať, že album nemôžeš skutočne zažiť, ak nevieš, o čom je, a bez toho, aby si pochopil koncept, ktorý je za tým. Takže je Life of a Purist o tebe? Si ten purista, o ktorom sa tam hovorí?
Nie, nie. Purista je človek, ktorý je vo význame „čistý“. Ako to chápem ja, tak je to ozaj konzervatívny človek, ktorý je už nastavený na svoje spôsoby a na to, čo chce robiť. V Life of a Purist sledujeme určitý naratív „Ja“. Osoba, ktorá je v textoch, téme a tak ďalej, predstavuje ľudstvo a musí byť mučená štyrmi živlami, pretože nedokázala ochrániť matku prírodu. Takže nie, nie som purista, ale na druhej strane áno, všetci sme, pretože všetci nejakým spôsobom ovplyvňujeme životné prostredie. Nepopulárny názor by bol, že pokiaľ ste nažive, máte na to negatívny vplyv, ale môžeme sa to pokúsiť čo najviac znížiť, samozrejme. Takže nie, v tomto príbehu nie som purista, ale v skutočnom živote sme ním všetci.
Aha takto.
Znelo to naozaj, naozaj klišé.
Je to zaujímavé. Ďalšia vec, ktorá je na tomto albume zaujímavá, sú zvláštne názvy skladieb. Vidím, že je tam toto „+“, sú tam tieto trojuholníky a trojuholníky s takou čiarou. Mohol by si to upresniť?
Áno, určite. Len si nájdem jednu vec, moment… Tie symboly, čo som tu použil sú alchymistické symboly pre zem, vietor a oheň a vzduch. A tá vec „+“ je pre život, takže tu začíname. Aby niečo také začalo, musí existovať život. A to je aj dôvod, prečo je prológ až po živote. Počul som veľa ľudí ako si vravia, že „och, on nevie teóriu a tak ďalej, pretože toto nie je správne.“
Áno *smiech*
Ale nie, najprv musí existovať život, aby mohol byť nejaký prológ, takže to je dôvod, prečo. A potom treba dať von na záver nejaké rozuzlenie. A teda prvá veta je záverom toho naratívneho „Ja“, pretože si uvedomil, že sa mýlil a tiež prvá veta tej piesne je „Priviedol som to na seba, príliš neskoro som sa vznášal v ľahostajnosti a rozlúčil som sa so svojím vyslobodením“ . Takže tak…
Áno. OK. To je celkom jednoduché.
Áno. Takže je to to, čo v určitom bode nazývame zmierením.
Áno, chápem. A čo artwork, čo presne zobrazuje?
No… je to sopka. Máš tam blesky a také veci… Je to niečo ako súdny deň, ale chcel som to trochu umeleckejšie. Vlastne to robí aj slovenský umelec.
Áno? Kto?
Ako sa len volal …Apparatus? (Sabbas Apterus, pseudonym umelca, vyd.)… Peter… Peter… Peter… Och… nepamätám si jeho meno. Minútku, niekde to tu mám.
Jasné.
Peter Polach? Myslím, že je to niečo také. Áno, nepamätám si, kde sa nachádza, ale je to dakde v strede Slovenska, ak si dobre pamätám. Takže pokiaľ viem, týmto sa živí. Je naozaj talentovaný, robí veľa sci-fi a tak ďalej. Mal aj nejaké obrazy, ktoré súviseli so starými folklórmi, slovenskými rozprávkami… Takže je to celkom dobré, určite stojí za pozretie. Bolo to naozaj dobré.
Určite. Dobre, album vyšiel cez Vendetta Records, čo je celkom dobre známe vydavateľstvo. Dodnes vydáva aj Ulthu, čo je skvelá kapela alebo Sun Worship, ale aj v minulosti to bolo Enisum a samozrejme Afsky. Ako ste teda spolu začínali a oslovil si aj iné vydavateľstvá alebo ako k tomu došlo?
No, keď som hľadal vydavateľstvo na vydanie albumu, hral som vtedy s Afsky a mohol som ísť tou jednoduchšou cestou a jednoducho požiadať chalanov z Afsky o kontakty na Vendettu a urobiť to tak, pretože Afsky bolo podpísané vtedy k Vendette…
Áno.
…ale nechcel som ísť ľahšou cestou. Chcel som ísť ťažšou, a tak som oslovil jedného z mojich priateľov, grafikov v Dánsku.
Okej.
Kasper Deichmann (St. Digue) a urobil mi lyric video k piesni o vode alebo… o tom trojuholníku smerujúcom nadol…
*smiech*
A potom som kontaktoval Black Metal Promotion na YouTube a spýtal som sa, či by mali záujem o publikovanie a oni odpovedali: „Áno, určite to môžeme spraviť“ a spýtali sa, či to bude album, tak som odpovedal, že „áno, bude, ale je tu taký problém, pretože chcem nejaký label“. A on bol vlastne taký láskavý, ten chlapík z Black Metal Promotion, že povedal: „Popýtam sa nejakých známych, možno budú mať nejaké vydavateľstvá, ktoré budú mať záujem…“
Ó, tak fajn.
Tak to tam dal. Myslím, že som dostal dve ponuky, jeden label bol v Číne, čo mi, úprimne povedané, nedávalo veľký zmysel. A tá druhá ponuka bola Vendetta. A potom ma Steffan z Vendetty kontaktoval na Facebooku a pridal si ma a potom chcel vedieť, kto som. A tak som povedal: „Steffan, poznáme sa, hrám v Afsky.“ A on na to: „Och, to si ty!“. Takže mal naozaj záujem to vydať. Myslím si, že veľa ľudí si mohlo myslieť, že pôjdem a využijem svoje vtedajšie kontakty s Afsky, ale urobil som to inak. Chcel som sa uistiť, že to, čo som vytvoril, nebol len nejaký zlý produkt, pretože Life of a Purist bol vyrobený najlacnejšie ako to šlo. Zdá sa mi, že najdrahší na tom celom bol artwork, ktorý vytvoril Peter. Mix vlastne robil aj Svarthen z Aeon Winds. Robil to a nejaký mastering bol robený Slovensku, vlastne v Banskej Bystrici, Miro Spevák. A áno, tie bicie nahrával aj Miro Raučina a nahrávali sa v Poprade s Martinom Barlom. Pracoval som s ním dvakrát. Naozaj dobrá skúsenosť.
No super.
Takže tak, bolo to vyrobené čo najlacnejšie, ako bolo spomenuté… ja som vlastne nemal vtedy ani gitaru. Jediný dôvod, prečo som začal robiť tento projekt, bol ten, že keď som prvýkrát prišiel na Slovensko, dostal som prácu v technickej podpore, poskytovať podporu pre severské krajiny vo firme, v ktorej som predtým pracoval. Nedialo sa toho veľa, takže to bolo skoro ako nočný strážnik, ktorý sedí a čaká, kým sa objavia zlodeji…
*smiech* Áno…
Vieš čo myslím, len čakanie, kým príde nejaký zákazník a nič sa nedialo. Takže po roku som požiadal o trvalý home office, ktorý som dostal, a potom som sa začal hrávať na Xboxe celé dni a tak… *smiech*
*smiech*
A bolo to super, chápeš, ale v určitom momente som sa začal nudiť.
Hej chápem.
Takže som šiel do miestneho Muzikera a kúpil som si lacnú gitaru… no lacnú, tak 200€, nejak tak. Vlastne ju tu stále mám. A potom som si kúpil každého obľúbený pedál, Metal Zone 2. Páči sa mi. Musím povedať, že ak ho použiješ správne, znie úžasne. A potom som začal s akoukoľvek výbavou, ktorú som mal, vtedy som pracoval na Macbookoch. Takže vlastne prvé 2 nahrávky, všetko je nahrané v GarageBande (predvolená aplikácia na produkciu hudby na produktoch Apple, pozn. red.).
Haha, uau.
Áno, zadarmo softvér. Bol to nejaký Vox zosilňovač, ktorý som tam našiel v GarageBande a dal som pred neho Metal Zone a nejaký reverb. A to bolo všetko.
Tak super.
Áno. Takže takto to začalo. A potom som si povedal, fajn teraz začínam niečo robiť a keď som cítil, že sa to niekam dostáva, mohol som povedať „OK, vlastne to začína byť nahrávka“. Veľa som sa rozprával so svojím priateľom Nocturnalom z Concubia Nocte a bol pre mňa dobrým vodítkom, mal tiež kontakt na Svarthena a Mira Raučinu a tiež som si pokladal otázku: „Mám urobiť EP a dať to online?“ a on povedal, že „Ále,sprav full length, nikoho nezaujíma EP“ a v tom mal rozhodne pravdu. Takže možno je to album, ale v tom momente som nevedel kam to povedie. Ale teda to som urobil ja. Urobil som projekt a potom som požiadal jedného z mojich priateľov v Dánsku, Larsa Johanssona (Serpents Lair/Frelser), aby robil vokály, pretože som vtedy o speve nemal ani potuchy. Tak sme to urobili. Vyšiel 5. februára 2021 a do štyroch dní boli obe vinylové verzie vypredané odo mňa aj môjho vydavateľstva.
Ale čo!
Áno *smiech*. Bolo to rýchle. Takže repress dostal objednávku od vydavateľstva týždeň po vydaní. Samozrejme, vtedy to boli časy korony, takže repress a všetko bolo super pomalé. Trvalo to rok, pretože tam bol dlhý rad na výrobu, kvôli COVIDu a tak ďalej. Slow Death trval tak polroka. A momentálna čakacia doba je tuším 3 mesiace. Takže teraz je to naozaj iné. Ale bolo to tak.
Fúha. Ale, keď sa vrátime k úvodnej otázke, je od teba naozaj čestné vydať sa ťažšou cestou, no aspoň si môžeš byť istý, že si túto dohodu s Vendetou uzavrel svojpomocne, čo je, myslím si, že dobré. A čo ma zaujalo, bola aj skutočnosť, že si vlastne predložil nahrávku Black Metal Promotion ešte predtým, ako si podpísal zmluvu s Vendettou. Toto je zaujímavé. A vydal si to fyzicky, ešte pred Vendettou, akože sám za seba?
Vyšlo to len online, najprv cez Black Metal Promotion a potom si myslím, že som to dal na bandcamp, ale to bolo všetko. Žiadna streamovacia služba alebo čokoľvek, pretože labely majú rôzne vlastné dealy so streamovacími službami a tak. Páči sa mi ten, ktorý mám s Vendetta: „je to tvoja hudba“, takže stále vlastním práva. Takže si môžem robiť čo chcem.
Super.
Takže tak.
(Zdroj: Štefan Šimuni – Photo & Video)
Áno, toto bola vlastne moja ďalšia otázka, aké sú podmienky? Ak to nie je tajomstvo.
Nemám potuchy, aké sú, aby som bol úprimný. *smiech*. Ale viem, že určite vlastním svoje práva, takže v tom ma môžeš citovať *smiech*.
*smiech* Áno, to rád počujem. A čo ostatné veci? Čo poskytuje?
Veľa vecí. Ide hlavne o to vydanie. Samozrejme, je tam poradenstvo, trochu kontextu, ale opäť, je to malý label, je to hlavne underground, pretože na Vendette sa mi páči predovšetkým to, aké majú kapely. Tiež sa mi veľmi páči, že riskuje malé nové projekty. Všetky takéto veci, ak vidí, že existuje skutočný hudobný produkt, potom to riskne a dá to tam. Neviem, ako to robí, ale mám dojem, že nie vždy ide o peniaze. Mali by sme sa sústrediť na umenie a dostať ho von. Ak to stojí za to.
Pravdepodobne vám môže pomôcť s nejakými koncertmi. Je z Nemecka, však?
Je nemecké, áno.
Je to vydavateľstvo niečo, čo ti skutočne pomáha, keď príde na festivaly alebo predstavenia v Nemecku alebo niečo podobné?
Môže to byť áno, povedal by som, že najväčšia základňa fanúšikov, ktorú mám, je určite v Nemecku. Vidím, kam posielam všetok merch a nahrávky a všetky tie veci. Je to hlavne Nemecko, ale aj množstvo iných krajín v celosvetovom meradle. USA, Japonsko a tak. Takže je to celkom fajn. Ale Vendetta je známy undergroundový label, nie je to „bohatý label“. Ak by to bol bohatý vydavateľ, potom by mi okamžite zobrali práva na moju hudbu, vieš ako, a potom by som si ich musel kúpiť za určitú sumu, ak by som chcel odísť. Samozrejme, niektoré veci sú do určitej miery obmedzené, pretože to nie je tak, že by sme mali veľkých investorov. Je tu ale aj nejaká propagácia a všetky tie veci, ale väčšinou si iné veci platím sám. Ako mixovanie, mastering a podobne. Neviem ako ostatné kapely, či majú nejakú inú zmluvu, ale s tou, ktorú mám ja, som spokojný. Ale keď koncertujem v zahraničí a podobne, samozrejme mi s tým pomohol.
Jasná vec.
Nejaké kontakty a podobne. Všetko je to o networkingu. Ale mám pocit, že budeš chcieť o tom možno hovoriť neskôr. Môžeme to na chvíľu odložiť.
Áno, áno, je to tak. Takže predtým, ako sa ponoríme do Pomalej smrti (Slow Death, názov posledného albumu, pozn. red.)… uff, to znie naozaj zle… predtým, ako sa ponoríme do pomalej smrti…
Áno, eventuálne to spravíme všetci.
*smiech*
Nie pomalej, ale chápeš…
Áno, dúfajme. Čo si myslíš, že sa ti na Life of a Purist podarilo a na druhej strane, čo by sa podľa teba dalo urobiť lepšie?
Hmm… neviem, čo som urobil dobre. Bude to znieť naozaj egocentricky, ale myslím si, že na debutovú nahrávku sa mi viedlo veľmi dobre, mal som naozaj skvelý štart, povedal by som. Takže to bolo určite fajn, z toho mám radosť. Čo mohlo byť lepšie? Neviem, produkcia by mohla byť lepšia, ale vtedy som bol len v začiatočnej fáze, netušil som, čo robím.
Chápem.
Stále si občas sadnem, vypočujem si ten album a som taký, že „oo tá časť!“ a tak. A niekedy, keď to hrám, tak si vravím: „Ach, keby som urobil toto alebo tamto s gitarovými riffmi, pridal trochu viac variácií…“, všetky tieto malé veci, ktorými sa vždy po vydaní ubíjaš. Pamätám si, keď som pred mnohými, mnohými rokmi hral v hardcore/screamo kapele v Kodani, bol tam jeden producent, za ktorým sme išli nahrať EP a po tom ako všetko bolo nahraté, on sedel a mastroval a trápil sa so všetkými tými našimi návrhmi a v jednej chvíli povedal: „Dobre, chlapci, len aby ste vedeli, môžeme tu sedieť a hrať sa s tými vecami celú večnosť a nikdy nebudeme šťastní“. Takže nahrávanie a produkcia hudby nikdy nebude dokonalá, ale môže byť tomu blízko.
Jasné.
Takže si myslím, že je to naozaj dôležitá lekcia, pretože môžem sedieť a hrať to dookola a možno si priať také a onaké zmeny, ale nestane sa to. Musím len prijať osud projektu Life of a Purist. Je to konečné a to je všetko, chápeš.
Áno, áno, určite. A to znamená, že ideš dopredu, že si sa skutočne niečo naučili a môžeš si povedať „OK. Takže toto by mohlo byť lepšie a nabudúce to urobím lepšie.“ A myslím, že by bolo problematické, keby si povedal: „Táto nahrávka je dokonalá a nikdy nedokážem urobiť nič lepšie.“ To by bol podľa mňa tvoj koniec, tvoj kreatívny koniec ako umelca. Ak si to naozaj dokážeš povedať.
Presne tak. Ak niečo vydáš a stále, po šiestich mesiacoch od vydania, sa na to pozeráš a hovoríš si „toto je perfektné“, potom sa pýtam „prečo si to robil? Nie je priestor na zlepšenie“, vieš ako.
Áno.
Potom si len v patovej situácii. Už to bude len nuda. Je to to isté, ako keď nemáš aspoň trochu trému z vystupovania, fakt len trochu, nezaslúžiš si byť na tom pódiu, chápeš. Musíš rešpektovať svoje umenie a publikum. Inak si tam nezaslúžiš byť.
Toto je naozaj dobrá myšlienka. Veľmi pekné, nikdy som nad tým takto nezamyslel, ale áno. Keď hráš na pódiu a nič z toho necítiš, tak nemáš žiaden zážitok. Žiadne pocity s tým spojené.
Áno, presne tak. A tiež si myslím, že sa musíš vžiť do kože publika. Možno chodia do nezmyselnej roboty, pracovali celý týždeň a teraz si našli čas pozrieť si tvoju kapelu naživo. Mal by si to naozaj rešpektovať. A najmä ak hráš vystúpenia v pracovný deň, mal by si to rešpektovať ešte viac, pretože ľudia, pred ktorými hráš, pravdepodobne musia ísť domov a spať menej ako šesť hodín a potom vstať a ísť znova do práce a to len kvôli tebe, chápeš. Takže sú to naozaj tieto veci… kde najmä vo vyššej popkultúre vychvaľujú nejaké veľké popové hviezdy a tak ďalej ako bohov a hrdinov a podobne, ale na druhej strane si myslím, že by to malo byť naopak, vieš ako. Pretože vďaka týmto ľuďom v obecenstve sa skutočne oplatí pokračovať v tom, čo robíš.
(Zdroj: Archív kapely)
Áno, presne tak. Napríklad tuším Gorgoroth hrali v Bratislave pred rokmi a bolo to v pracovný deň a prišlo len 13 ľudí. Samozrejme, pre Gorgoroth je absolútne nehorázne hrať pred 13 ľuďmi. A počul som, že vlastne ani nechceli kvôli tomu vystúpiť, a povedal som si: „Tak toto nie je správne. Tí ľudia prišli a zaplatili za vaše vystúpenie.“ A tam vlastne nie je žiadne spojenie medzi nimi a ostatnými účastníkmi, všakže? Myslím tým, že zaplatili za plný zážitok a vy by ste mali hrať tú šou, tú istú šou, úplne tú istú šou pred jedným chlapom a pred celým davom, no nie? Pretože všetci dostávajú rovnakú hodnotu za peniaze. Takže to je to, čo si povedal, vždy musíš rešpektovať každého jedného človeka v publiku. Veľa ľudí na Slovensku napríklad žije od výplaty k výplate a dobre, na Slovensku to väčšinou začína povedzme na 10 € za koncert. To je asi štandard, ale vypiješ tam nejaké pivo, neviem… možno budeš potrebovať aspoň 15€ na krátku show a pre niekoho to niečo znamená. Myslím, že je to pár jedál, ktoré sa z toho dajú uvariť a veľa ľudí nemá veľa peňazí na rozhadzovanie. Takže áno, je veľmi pekné, že o tom takto uvažuješ, je veľmi cenné počuť to aj od umelca, pretože o tom hovorí veľa fanúšikov. Aj v tomto je veľmi, veľmi dôležitý pohľad umelca. OK. Presuňme sa do roku 2022 a prichádza veľmi veselý a radostný album s názvom Slow Death – A Celebration of Self Hatred. Ako by si teda rozlíšil tieto dva albumy? Life of a Purist a Slow Death?
Tento by som asi charakterizoval ako môjho tmavého koňa, pretože tentoraz je to osobné. Diagnostikovali mi depresiu, záchvaty úzkosti a dokonca doteraz beriem antidepresíva. Ale najväčší rozdiel by som povedal, je v tom, že na tomto albume spievam ja sám. A to bola trochu výzva. Naozaj som to chcel urobiť sám, pretože celá táto vec bola tak veľmi osobná, že bolo pre mňa naozaj dôležité, aby som to urobil po svojom. Zavolal som jednému z mojich starých priateľov, Stevenovi Borgwardtovi z Dánska, je trénerom deathmetalových spevákov – hoci sa tým neživí – ale požiadal som ho o pomoc, zaplatil som mu veľa peňazí, aby so mnou robil Skype sedenia. A spýtal sa ma: „Takže aký máš termín? Koľko máš času? Rok? Pol roka?“ odpovedal som: „Máme tri mesiace“.
*smiech*
A on povedal: „OK, to bude intenzívne“. Ale všetky vokály na Slow Death sú 100% ja a naučil som sa to za tri mesiace.
Uau, tak dobre.
To je tiež dôvod, prečo sa mi to teraz zdá veľmi monotónne, pretože som nevedel robiť žiadne posúvanie sa hore do výšok a nazad dole a všetky tieto veci.
Áno, áno.
Skôr som riešil dýchanie a všetky tieto veci. Takže áno, je to naozaj iné. Ladenie je v porovnaní s Life of a Purist tiež o niečo nižšie, teda je to aj o niečo tvrdšie. Takže si myslím, že som tentoraz zvolil temnejšiu atmosféru. Naozaj som chcel trafiť niečo, čo by sa viac navodzovalo tú tému a celý zážitok. Zameral som sa skôr na nejakú temnejšiu a komplexnejšiu zvukovú stenu ako kapely Gevurah alebo Akhlys a im podobné veci. Vieš, že v tom je väčšia temnota. Tentokrát som to chcel posunúť na nový level, a tak som kontaktoval môjho starého priateľa, s ktorým som bol na turné s Afsky, Patricka McDowalla z Kanady. Hrá v Spectral Wound. Takže urobil mix a mastering pre tento projekt a bol určite tým správnym chlapom. Takže to je hlavný rozdiel, povedal by som. Ak máš fyzickú kópiu albumu, sú tam aj mnou nafotené fotky za všetky roky, v ktorých sa album odohráva. Bola to v podstate celá moja skúsenosť s tým. Mal som taký dávny nápad, ktorý som chcel použiť, tak som z každej piesne urobil časť vety, aby to nakoniec bola jedna dlhá veta, ktorá to všetko vystihuje. Ako napríklad prvá pieseň je „Nie som pesimista, som realista“ („I’m Not a Pessimist, I’m a Realist“, pozn. red.). To bola vlastne veta, ktorú som si vtedy stále hovoril, a bolo to obdobie, keď som nemal žiadne úzkostné problémy ani depresie. Aj preto sa ďalšia skladba volá „Ktorý bol diagnostikovaný roky neskôr“ („Who Got Diagnosed Years Later“, pozn. red.) Zámerne som dal naozaj dlhú monotónnu časť, ktorá stále stúpa a stúpa a graduje, až kým sa nerozpadne a tá má evokovať záchvat úzkosti, môj prvý záchvat úzkosti, ktorý som mal. Jasne si pamätám, že som bol na ceste domov, vtedy som žil v Kodani. Pár zastávok od hlavnej stanice som musel vystúpiť, lebo som sa hrozne potil, až som sa musel vyzliecť a nakoniec som sedel na ulici len v spodnom prádle a to bolo v decembri.
Fuh, ty kokos.
Takže to bol môj prvý záchvat úzkosti. Mal som to niekoľkokrát v takýchto preplnených priestoroch a netušil som, čo to je. A nakoniec som odtiaľ išiel domov len v tričku a domov som kráčal asi 4 kilometre, pretože som bol ako omráčený. Úplne. Bol som spotený a vôbec som netušil, čo sa deje. Takže to bola moja prvá skúsenosť s tým.
Sakra…
No a teda ďalšia pieseň „A popieral všetok zmysel a rozum“ („And Denied All Sense and Reason“, pozn. red.), myslím si, že každý, kto je konfrontovaný nejakým mentálnym problémom, alebo ľudia, ktorí ešte nevedia, že ho majú, to v určitom bode popierajú. Popierajú to voči ostatným a popierajú to voči sebe, pretože si nemyslia, že ich situácia je taká zlá, ako o nej hovoria iní ľudia. Takže som samozrejme popieral, že by to mohlo byť čokoľvek duševne súvisiace. A potom pieseň č. 4 „Mám tým na mysli, kto som, aby som odpadával?“ („I Mean, Who am I to Blackout?“, pozn. red.) To bolo vlastne také odhalenie, ktoré som dostal po tom, čo som sa presťahoval sem na Slovensko a vyplo ma počas môjho záchvatu úzkosti. Veľa si nepamätám, ale evidentne som si búchal hlavu do našej skrine. Nepamätám si nič. A potom moja priateľka povedala, že musím nájsť psychiatra a dostať nejaké lieky, čo naozaj pomohlo. Odtiaľ pochádza ďalšia pieseň „Mali by sme privítať to utrpenie“ („We Should Welcome the Suffering“, pozn. red.). Je to v skutočnosti taká povznášajúcejšia pieseň, trochu veselšie tóny, durové akordy a tak ďalej, pretože zobrazuje, že všetky tie tabletky fungujú, a potom posledná „Nezabudni nevelebiť falošného kráľa“ („Remember Not to Praise the False King“, pozn. red.), to naráža na to, že môžeš užívať toľko antidepresív, koľko len chceš, no nevyriešia tvoje problémy. Len ich na chvíľu odložíš, vieš ako. Veľa ľudí sa ma pýtalo, aký je to pocit byť na antidepresívach a ja som povedal, že mám pocit, akoby dal na mňa niekto dekel. A samozrejme som chcel ešte spomenúť, kto si kúpil digitálnu kópiu alebo vinylovú kópiu dvojitej LP, dostal aj 20 minútovú ambientnú skladbu, ktorú som urobil pretože… nemám toľko záchvatov úzkosti už teraz, ale vtedy, keď som mal veľa, používal som ambientnú hudbu a slúchadlá s potlačením hluku a to som robil dookola, pretože ma to upokojovalo. Takže vlastne po vypočutí albumu poslucháč prešiel všetkými týmito vecami, záchvatmi úzkosti a liekmi a podobne a teraz sa potrebuje upokojiť. A vtedy som diskutoval s Vendettou a povedal som, že toto bude dvojalbum a povedal som si: „No dobre, ale nemáme nič pre B stranu pre druhý disk, tak čo budeme robiť? Čo dáme tam?“ a on povedal: „No, môžeme to nechať prázdne, alebo čo“. A potom som v ten deň sedel a hral sa doma s množstvom efektov a spravil som poslednú pieseň s názvom „The Void“. A to je vlastne cover tretej skladby z Life of a Purist, ale len na base a s veľa efektami.
Aha takto!
Hej hej, je to 20 minút. Na jeden pokus, na šupu.
Tak to je naozaj autentické.
Áno, áno.
Toto sú naozaj, naozaj silné veci, ktoré si práve teraz povedal a predbehol si ma, pretože som sa ťa to chcel aj spýtať. Toto je silné posolstvo, ktoré podávaš, a hovorím z vlastnej skúsenosti, že to pomáha vedieť, že aj ostatní s týmito vecami zápasia.
Určite. Myslím, že to bol aj dôvod, prečo som chcel robiť takýto projekt. V Dánsku je celá metalová komunita vždy vykreslená ako taká veselá banda, vieš ako.
Fakt?
Veselá banda. Vyzerajú hrozne a desivo a tak ďalej, ale vždy je to veselá banda. A áno, pijú veľa a všetky tieto veci, ale ide o to, že keď sa rozprávam s niektorými z mojich priateľov v metalovej komunite, vo dvojici, potom sa neboja hovoriť o svojich duševných problémoch. V skupine to nerobia, ale väčšina z nich má nejaké psychické problémy, chápeš. Je to také veľké tabu, že by si tomu neveril a to bol tiež dôvod, prečo som potreboval nahrávky dať aj tam, pretože áno, ľudia sa jednoducho boja o tom hovoriť, čo je podľa mňa problém. Ja o tom hovorím otvorene kedykoľvek.
Takže si stále na liekoch?
Áno, ale nedávno som to znížil len na polovicu tabletky, pretože sa cítim oveľa lepšie, ale áno, stále sa liečim. Vlastne vieš čo, teraz sú to takmer 2 roky od vydania a teraz môžeš získať trochu exkluzívneho obsahu pre tvoj rozhovor *smiech*.
No super!
Keď sa dostanem k nejakému albumu, kúpim si najskôr digitál. Nemám streamovacie služby, prestal som s tým ako novoročné predsavzatie, odvtedy to dodržiavam a namiesto toho si kupujem súbory FLAC a ak sa mi hudba naozaj páči, kúpim si ju na vinyle. A rád sedím, počúvam nahrávku a čítam texty, prezerám artwork a všetky detaily, všetky takéto veci. Naozaj sa snažím vžiť do mysle umelca, ktorý vyrobil tento produkt. Ale už sú to takmer 2 roky od vydania Slow Death a nikto sa ma nespýtal, prečo sa posledná pieseň volá „Nezabudni nevelebiť falošného kráľa?“ Prečo to nie je falošný Boh alebo falošná osoba? A keď sa pozrieš na text, spievam „Všetci velebte Pacil Rex!“ („All Hail Pacil Rex!“, pozn. red.)
Áno, áno!
Neviem, či si to mal vo svojich otázkach *smiech*.
Áno! Mám to tu: „Kto alebo čo je Pacil Rex? Má to byť liek Paxil (antidepresívum s účinnou látkou paroxetín, pozn. red.), keďže v texte píšeš „skrotený tabletkou“(„Tamed By A Pill“, pozn. red.).
Áno, áno, je to skoro tak. Je to anagram pre Cipralex, čo je liek, ktorý užívam.
Aha takže to je anagram! Dobre. Pretože som googlil a našiel som paxil, ktorý je trochu podobný a pochopil som tú referenciu v texte, no predbehol si ma! *smiech* Mohol som mať toto víťazstvo.
*smiech* Haha, aj tak ti to dám.
Ďakujem!
*dlhý smiech*
Takže tak. No a chcel som z toho urobiť anagram a potom sa to dostalo do textov. Rex, to symbolizuje hodnosť, ako kráľ. To je dôvod, prečo sa to nazýva „Nezabudni nevelebiť falošného kráľa“, pretože to je falošné riešenie.
Pokračovanie nabudúce…
