Ulvegr je pojem, ktorý si za dobu svojej existencie vybudoval označenie „záruka kvality – krajiny pôvodu Ukrajina„. O tom, že ukrajinský black metal má silné postavenie na scéne sa postarala (nie len) charkovská scéna, kde existuje niekoľko premotivovaných (v dobrom) hudobníkov a každý z nich má aspoň dve-tri kapely. Predposledný album Ulvegr – Titahion: Kaos Manifest vyšiel v roku 2017 a recenziu si môžete prečítať na tomto odkaze. Dostal odo mňa vysoké hodnotenie keďže, Helgove skladateľské umenie som si obľúbil už od albumu Arctogaia. O rok neskôr vydávajú ďalší album s názvom Vargkult, ktorý mi doteraz zapadal doma prachom. Vargkult som si po vydaní pustil asi raz, možno dva a následne ho aj odložil do poličky. Z týchto riadkov ste asi pochopili, že ma album nezaujal – pravda. Povedal som si, že to skúsim neskôr a nakoľko ponímanie času je u mňa značne relatívne a dávky lenivosti a motivácie majú sínusodiný charakter, moja reakcia na tento počin prichádza až teraz, v roku 2020. Popravde, kašlem na recenzie albumov pár dní po vydaní a ich aktuálnosť vôbec neriešim. Hudbu v rebríčku mojich záujmov preskočili iné veci, ale napriek tomu rád z času na čas niečo zrecenzujem. Navyše zastávam názor, že umenie má nadčasový charakter a ja nemám potrebu každodenne nasávať produkty a prispôsobovať sa aktuálnym konzumným potrebám metalovej subkultúry.
Vargkult vyšiel začiatkom roka 2018 pod ukrajinským vydavateľstvom Ashen Dominion rovnako ako jeho predchodca. K albumu som sa s odstupom času vrátil, chcel som preniknúť do toho čo vytvoril Helg, pretože mi to v rámci predchádzajúcej tvorby Ulvegr nedávalo zmysel. Dĺžka albumu je oproti doterajším vydaniam približne o 10 minút kratšia, čo je možno nepodstatný, ale v konečnom dôsledku celkom logický fakt. „Nový album“ od pohľadu vyžaruje zlo a špinu, mŕtvoly na obale albumu asi netancujú od radosti. Kto má aspoň trochu prehľad v nedávnej histórii, fotku celkom dobre rozpozná, ale nebudem vám prezrádzať všetko. Môžeme však konštatovať, že pohanský mysticizmus je fuč, akoby sa po ňom zľahla zem. Bookletu dominuje jedna citácia od Nietzscheho a žiadne ďalšie informácie neposkytuje, necháva poslucháča, nech si poradí s hudbou podľa svojho.
Vargkult je od prvého momentu agresívny, blast beaty spolu s gitarou odsýpajú v starom duchu. Helg sa tu popravde nezapodieval ani s nejakým masteringom zvuku, ten je poriadne špinavý a bezprostredný. Ak ste boli pri tejto kapele zvyknutí na nejakú postprodukciu, môžete sa s ňou rozlúčiť. Celý album pôsobí akoby bol nahratý v skúšobni na kolene a to aj vrátane zvuku, čo však neznamená, že by chlapci ukrajinskí zabudli hrať. Na Vargkulte je však všetko iné – vokál je zastretý, melodika gitár sa premenila v priamočiaru agresiu a jednotlivé skladby sú kratšie. O nejakom koncepte by sa tu dalo hovoriť asi ťažko, dokonca mi príde, že určité piesne majú aj odlišný zvuk a boli nahrávané za rôznych podmienok (alebo s rôznym zámerom). Špeciálne to platí pri poslednej skladbe We Remember the Blood – agresívna riffovačka s poriadne plochým gitarovým skreslením, ktoré pôsobí ako z demonahrávok. Ku zvuku predchádzajúcich albumov (pred Titahion, ktorý je zvukovo najprepracovanejší) sa približuje predovšetkým tretia pieseň Death is our Law. V nej si prídu na svoje priaznivci bubeníckej časti, tu sa Odalv nenechal zahanbiť a predviedol niečo zo svojho umenia. Musím poznamenať, že jeho práca s plechmi bola jedným z momentov, ktoré utkveli v mojej pamäti najviac.
Vyzerá to tak, že Helga niečo pekne nasralo a potreboval sa odviazať v jednej zo svojich kapiel, mystiku a myšlienkovo hlbšie koncepty si nechal pre Ygg. Práve som si uvedomil asynchrónnu stránku tejto recenzie, pretože kým píšem o dva roky starom Vargkulte, Helg už stihol vydať nový Ygg (sľubujem, že sa naň pozriem rýchlejšie ako na Ulvegr). Od Vargkult-u nečakajte: sóla, uhladený zvuk, príjemné pocity, pekné pesničky, hĺbavé rozjímanie. Pripravte sa na: agresiu, špinu, nenávisť a necelú pol hodinu surového black metalu. Vargkult sa mi popravde hodnotí ťažko, v zásade to nie je žiadny prevratný materiál alebo vec, ktorú by som si pustil v prehrávači niekoľkokrát do mesiaca. Stále však ide o lepší priemer, ale v kontexte doterajšej tvorby to však považujem za slabšiu nahrávku. Krátka poznámka na záver: Kiež by aspoň(!) takto znela väčšia časť slovenských black metalových kapiel.
Hodnotenie: 6/10 (hodnotené na základe CD verzie)
Napísal: S.
English overview
As always, I am late with writting reviews. Last album of ukrainan black metal Ulvegr was released two years ago (2018) by label Ashen Dominion. Honestly, my frist impressions were with taste of dissapointment – Vargkult just didnt catch me and after few times, I put it into shelf. Some weeks ago I decided to return to this album and rethink my opinion about it – maybe something has changed. Here we have a record which is almost entirely different then previous works. If you were used to listen mystic atmosphere combined with agressive riffs from this band, forget about this with this album. This is, what we can call pure hatred, agression with dirty sound and straightforward approach to black metal roots. I think that cover photo of album is speaking for itself. In context of previous albums and creativity of Ulvegr I consider Vargkult as a weaker one, but in general not bad at all.
