Sebastián Jahič, je spisovateľ, prekladateľ a stojí na čele vydavateľstva Sol Noctis, ktoré sa zaoberá primárne prekladom kníh z oblasti filozofie, či už politickej, náboženskej, alebo možno čiastočne existenciálnej. Pod pseudonymom Sebastián Jahič sa však sústreďuje výhradne na originálnu tvorbu, ktorá je spravidla filozoficko-náboženskej povahy, ba dokonca na beletriu. Na stránkach Besu sme už v minulosti recenzovali práve jednu z jeho beletristických prvotín Zapálili sme onen svet. Môžeme ale povedať, že dielo Rozdelená spoločnosť je z jeho tvorby doteraz vo svojej podstate najpolitickejšia.
V snahe vytvoriť si o autorovi obraz, či profil, je nepochybne nutné sa pozrieť aj na diela, ktoré sa rozhoduje prekladať a vydávať v rámci jeho vydavateľstva. V tejto bibliografii nachádzame tituly ako napríklad Být pohanem a Za horizontem lidských práv Alaina de Benoist, Čtvrtá politická teorie od Alexandra Dugina, Vzpoura proti modernímu světu, Metafyzika války, Jóga moci: Tantra, Šakti a stezka levé ruky od Juliusa Evolu, Vláda kvantity a znamení doby od Reného Guénona, či Evropská nová pravice: Proti liberalismu a egalitářství od Tomislava Sunića. Je teda zrejmé, že pozícia, z ktorej autor vychádza je konzervatívneho razenia.
Dielo Rozdelená spoločnosť vyšlo v roku 2022 a je to veľmi aktuálny náhľad na krízy, v ktorých sa západná spoločnosť ocitá v dôsledku stále nových a nových polarizujúcich tém (aktuálne ide samozrejme o pandémiu koronavírusu a ruskú agresiu voči Ukrajine). Autor však nevidí začiatok rozdelenia spoločnosti v tejto pandémii, ale už v roku 1968, v májových protestoch z Francúzska, kde sa proti sebe stretli v podstate liberálne a konzervatívne názory v násilných stretoch študentov a polície. Prízvukuje, že sa západná spoločnosť ocitla v akejsi „občianskej studenej vojne“ medzi liberalizmom, či progresivizmom a konzervativizmom, či populizmom, pričom tento rozkol je podľa autora deštruktívny pre celý Západ, ktorým autor chápe nie len západnú Európu, či Severnú Ameriku, ale celú Európu a Severnú Ameriku (s výnimkou Mexika). Inými slovami, z vysvetlenia si rozdielov a urovnania si protinázorov by mohli ťažiť v skutočnosti obe strany a preto spoločenská téza (v našom prípade ju môžeme označiť za liberalizmus/progresivizmus) by nemala agresívne konfrontovať, či sa snažiť eliminovať svoju antitézu (v našom prípade ju môžeme označiť za konzervativizmus/populizmus) a vice versa, ale obe tieto strany by sa mali snažiť dosiahnuť syntézu. Táto syntéza však, podľa autora, nemôže mať podobu zmrazenia konfliktu alebo kompromisu, s čím sa nedá nesúhlasiť. Zmrazenie konfliktu samozrejme nikdy nevedie k posunu a kompromis – aj keď často ako koncept interpretovaný ako vyhovenie obom stranám – je spravidla zmierenie sa oboch strán so situáciou, ktorá nie je síce úplne nevyhovujúca, ale ani nie ideálna. Z tejto nespokojnosti oboch strán je priam nevyhnutné, aby skôr či neskôr vypukol opäť nový konflikt. Autorova predstava syntézy je teda v podobe niečoho, čo sa nachádza aj nad jednou aj nad druhou stranou, resp. „obe strany sa na tom zhodnú a obe to v sebe obsiahne, avšak bez toho, aby ich to v sebe nutne rozpustilo“ , ako píše autor. Toto považujeme za veľmi hlbokú myšlienku, hoci v našich očiach pomerne ťažko predstaviteľnú. Na realizáciu tejto myšlienky však autor ponúka riešenie, k čomu sa dostaneme neskôr. Autor tiež veľmi správne poukazuje na to, že toto priam dichotómne rozdelenie spoločnosti, ktoré naoko vyzerá, že sa prejavuje ľavicou a pravicou politického spektra nie je už v praxi tak výstižné ako v teórii a vedome to taktiež zjednodušuje a redukuje len na tieto dva póly iba pre účely zrozumiteľnosti textu. V zásade môžeme túto knihu zhrnúť ako snahu nájsť nový spoločenský konsenzus a to ma dostáva k jej štruktúre.
Rozdelená spoločnosť sa skladá z piatich kapitol, pričom prvá – a zároveň najdlhšia – s názvom Rozdelená spoločnosť a potenciál na nový konsenzus sa sústreďuje na aktuálne udalosti a v podstate na to, čo autor vníma ako „kamene úrazu“ spôsobujúce rozdelenie spoločnosti a zároveň to, čo by mohlo túto trhlinu stmeliť. Identifikuje 4 problémy v komunikácii medzi liberalizmom a konzervativizmom, ktoré im zabraňujú nájsť spoločnú cestu a to: a) sklon k udržiavaniu sporov, ktorý je podľa neho podporovaný aj sociálnymi sieťami, b) konzervatívnu hystériu, ktorú chápe ako tendenciu konzervatívne zmýšľajúcich ľudí zaradiť do stereotypu každého liberálne zmýšľajúceho človeka do súhlasu s tými najextrémnejšími bodmi liberálnej agendy až do bodu ad absurdum (v štýle „liberáli chcú obsadiť Európu migrantami“, alebo „liberáli chcú legalizovať pedofíliu“), c) fašocentrické myslenie, čo je v zásade náprotivok konzervatívnej hystérie a teda tendencia liberálne zmýšľajúcich ľudí zaradiť do stereotypu všetkých konzervatívcov do sympatií s pravicovým extrémizmom (v štýle „každý kto nesúhlasí s registrovanými partnerstvami je fašista“) a napokon d) kultúru trestných oznámení a občianskoprávnych žalôb, ktoré si medzi sebou vymieňajú politickí predstavitelia na opačných stranách spektra. Tento znak však autor považuje za exkluzívne slovenský prvok.
Zatiaľ čo s konzervatívnou hystériou a fašocentrickým myslením sa dá súhlasiť, voči bodom a) a d) mám určité výhrady. Je však potrebné aj body b) a c) brať s výhradou nakoľko si dovolím tvrdiť, že takéto tendencie vystihujú výhradne extrémne póly v rámci liberalizmu a konzervativizmu, ktoré sa vymykajú zdravému vnímaniu týchto politických ideológií. Domnievam sa ale, že si tento fakt autor uvedomuje a snaží sa len interpretovať svoje myšlienky metódou Occamovej britvy pre účely zrozumiteľnosti. V kontexte bodu a) moja výhrada spočíva v tom, že si nemyslím, že skutočne existuje v spoločnosti takýto sklon, aj keď určite sociálne siete svoju úlohu zohrávajú. Zastávam názor, že falošný pocit anonymity a súkromia poskytovaný sociálnymi sieťami dokáže primäť ľudí vyjadrovať svoje názory neprimeraným spôsobom, pred veľkým publikom a bez strachu z priamej konfrontácie s protinázorom, pričom na sociálnych sieťach aj menší počet takýchto ľudí vie vyznievať „hlučnejšie“ než v skutočnosti je a teda by som to nenazval spoločenským sklonom náročky udržiavať spory. Naopak proti bodu d) sa musím vyhraniť prakticky v plnom znení: ten je podľa mňa odrazom nízkej politickej kultúry na Slovensku a je priamym produktom fenoménov, ktoré autor vystihol už v rámci konzervatívnej hystérie a fašocentrického myslenia. Autor sa neskôr v knihe vyjadruje spôsobom, že nie je správne, keď jeden politik obviní druhého politika z fašizmu a v tejto veci naňho podá trestné oznámenie. Takéto konanie je podľa mňa správne, pretože ak je naplnená skutková podstata tohto trestného činu, tak je prejavom nízkej politickej kultúry, že vôbec takýto človek sa v politike nachádza a absencia reakcie na túto skutočnosť zo strany jeho politických oponentov by túto nízku politickú kultúru ešte väčšmi prehĺbila. Rozumiem na čo autor naráža, týchto obvinení je skutočne veľa, ale zastávam názor, že na slovenskej politickej scéne žiaľ v kontexte obviňovania z fašizmu majú opodstatnenie. Naopak – čo autor nespomína – je zo strany konzervatívneho spektra veľmi populárne označovať svojich politických oponentov za „vlastizradcov“ a „amerických agentov“, pri čom opäť schvaľujem trestné oznámenia na autorov týchto označení nakoľko sú to vážne obvinenia, ktoré ak sa nezakladajú na pravde môžu značne poškodiť obvineným. A opäť, dovoliť to, aby sa z toho stal trend, by bolo len ďalšie ničenie politickej kultúry.
Za odpoveď na potrebu nového konsenzu spôsobenú týmito prvkami považuje ochranu kultúrnej osobitosti Západu na huntingtonovskom civilizačnom základe. Zastáva názor, že Spojené štáty sú aktuálne na zostupe a preto je vhodná príležitosť pre ľudí si uvedomiť, že je potrebné prehodnotiť snahu o vytvorenie jedného silného pólu (Západného na čele s USA) a teda by mali byť viac otvorení (najmä liberáli) spolupráci s konzervatívcami. Tu však musíme autorovi kontrovať a to argumentom, že USA je už na zostupe prakticky od prelomu tisícročí a tento spoločenský rozkol stále nie je zažehnaný. Huntingtonova teória, hoci dáva zmysel, sa opiera o iné reálie, ktoré sa časom posunuli. Unipolarita či hegemónia USA bola krátkodobou záležitosťou po konci studenej vojny, no rapídnym napredovaním Číny a tým, že Rusko dokázalo dobehnúť USA (vojensky) sa misky váh zakrátko naklonili na opačnú stranu. Nemyslím si teda, že práve v súčasnej dobe je výnimočne vhodný čas na spoločenskú zmenu.
Druhá kapitola sa nazýva Ideový pôvod univerzalistického globalizmu a perspektívy opozície, kde autor zachádza už viac do filozofických vôd a opiera sa o značnú kritiku globalizácie. V rámci tejto kapitoly zastávam názor, že autorova definícia globalizácie nie je správna a vyvstáva nám o akú sa vlastne opiera (Toto je inak zásadným problémom knihy Rozdelená spoločnosť. Autor často používa odborné termíny bez toho, aby ich vopred definoval a čitateľ si musí domýšľať ich význam, ktorý sa častokrát nezhoduje so štandardným chápaním daného termínu. Tento fakt môže súvisieť s tým, že autor nevychádza z vedeckej roviny a to potom vie pôsobiť mätúco). Z textu vyplýva, že autor globalizáciu vníma ako nástroj šírenia liberalizmu a progresivizmu, teda politický proces, ktorému by malo byť potrebné brániť. Toto nevidím rovnako. Globalizácia má množstvo foriem, môže byť ekonomická, technická, vojenská, kultúrna ale v žiadnej forme jej nie je možné brániť, je to proces, ktorý nevyhnutne musel nastať (okrem iného) aj v dôsledku technického pokroku a snaha o jeho zastavenie je priam nepredstaviteľná.
Aby sme sa príliš dlho nevenovali dopodrobna jednotlivým kapitolám nakoľko to priestor nedovoľuje, sústredíme sa na výraznejšie časti knihy a síce, že tretia kapitola Populizmus sprava aj zľava sa opiera o definíciu populizmu o akej som – musím priznať – dodnes nepočul a to o definíciu pochádzajúcu od autora Christophera Lascha, a ktorú autor interpretuje spôsobom, že ide o ideologický smer, ktorý stojí ekonomicky vľavo, no kultúrne vpravo. Moje chápanie populizmu je absolútne iného obsahu, ale autor má v tomto pomerne pevné teoretické východisko, tak to spochybňovať nebudem.
Autor sa snaží vystupovať nestranne, aj keď sám veľmi sebareflektívne v úvode priznáva, že byť absolútne nezaujatý nie je možné. S tým sa nedá nič len súhlasiť a teda aj tu vidno, že hoci sa snaží byť kritický ako k jednej, tak i k druhej strane, tak k tej konzervatívnej je podstatne zhovievavejší. To ale nevnímam ako zásadný problém nakoľko si uvedomujem ako náročné je odosobniť sa od svojich názorov, aj keď sa to vyslovene žiada. Väčším problémom je zjavnosť toho, že autor vychádza viac z filozofického pozadia ako z pozadia politických vied. Je zrejmé, že mu chýba množstvo základných teoretických východísk, čo vedie k tomu, že veľmi často nepoužíva správne určité pevne ukotvené termíny, vysvetlí ich po svojom a následne na to reaguje, čo ho samozrejme musí nevyhnutne zobrať nesprávnym smerom. To isté platí aj pre nastavovanie si cieľov: Rozdelená spoločnosť nie je vedecká kniha, ale keď si autor explicitne postaví ciele, ktoré chce tou-ktorou kapitolou dosiahnuť, potom je k tomu potrebné náležite pristupovať. Ciele musia byť overiteľné, čo znamená, že na konci práce môžeme povedať, či sa nám ich podarilo dosiahnuť alebo nie. To sa pri cieľoch typu „preskúmať“, „vrhnúť svetlo na…“, či „rozpoznať“ nepodarí povedať, lebo taký cieľ nie je možné NEdosiahnuť a potom je samozrejmé, že nesprávne nastavený cieľ nemôže viesť k uspokojivým záverom, či vôbec k nejakým záverom a odráža sa to na obsahu. Bez cieľa každý začne tápať.
Rozdelená spoločnosť je zaujímavá názorová kniha zameraná na aktuálne spoločenské problémy, pri ktorej je zrejmé, že má autor silné filozofické zázemie. Správne identifikuje množstvo dôležitých bodov a ukazuje svojský pohľad na problematiku s vlastným návrhom riešení. Je však nutné priznať, že ľudia s pozadím v politických vedách nájdu množstvo nezrovnalostí, ktoré môžu Jahičove teórie čiastočne napádať.
Napísal: B.
Originálne publikované pre: Politické vedy
