Sebastián Jahič – Zapálili sme onen svet (2016)

Nemyslím si, že by na Slovensku vyšlo mnoho beletrie, ktorá by vychádzala z prostredia blackmetalového undergroundu alebo na neho nejako odkazovala. Možno sa mýlim, ale mne osobne napádajú len dva tituly. Prvým je absurdná próza, ktorá doprevádzala vydanie EP Sebaklam od Porenutu v roku 2014. Druhým je dnes recenzovaná novela autora, ktorý vystupuje pod pseudonymom Sebastián Jahič. Obe diela spájajú odkazy na reálie miestneho undergroundu, vrátane jeho postáv a postavičiek a českú kapelu Masters Hammer. V Sebaklame je to podnik Jáma pekel, hoci predpokladám, že názov naráža aj na isté veľmi konkrétne miesto v jednom veľmi konkrétnom stredoslovenskom meste. V prípade Jahičovej novely sa odkaz na Pánovo Kladivo skrýva či skôr neskrýva priamo v názve diela. Tu ale podobnosti končia, obe spisby sa odlišujú štýlom, obsahom i ambíciami.

Dôvodom, pre ktorý som sa rozhodol recenzovať novelu Zapálili sme onen svet ešte kedysi začiatkom roka 2018, však nebola len encyklopedická potreba doplniť zoznam recenzovaného materiálu o tento svojim spôsobom raritný počin. Domnievam sa, že kniha má aj ďalšie kvality, pre ktoré stojí za to ju recenzovať. Ostatne, posúďte sami na základe nasledujúcich riadkov.

Dej vyše stopäťdesiat stranovej novely je pomerne lineárny a na svojom počiatku i konci lemovaný sebaupálením. Pointu príbehu možno vlastne logicky očakávať od počiatku knihy. To osobne ale nepovažujem za chybu diela. Ako sa vraví o dobrých detektívkach – „puška zavesená na stene vystrelila“.

Nepovažujem to za chybu aj preto, že za triviálnym ľúbostným „goticko-satanistickým“ príbehom sa skrýva paralelný mytologický príbeh, ktorý dáva tomu prvému príbehu ideu. Sofia prežíva cez svojrázny milostný vzťah k Havranovi svoje zasvätenie do poznania (gnózy) a alchymistickú premenu na snovú Červenovlásku, aby napokon naplnila svoje novo nájdené poslanie smrťou v plameňoch. Touto obeťou v podobe postupného znesvätenia lásky a smrti milovaného človeka umožnila Havranovi vykonať posledný krok k vlastnému zatrateniu v podobe výstupu na Čierny vrch. To samo má vytvoriť podmienky pre Posledný súd a koniec skorumpovaného sveta, ktorý stratil akýkoľvek vyšší zmysel.

Dvojica hrdinov, Havran a Sofia, predstavuje hlavných hýbateľov deja. Ostatné postavy sú skôr komparzom či kulisami, ktoré lemujú túto cestu či už vo forme prekážok alebo katalyzátorov konania postáv. Práve preto však pri oboch postavách prekvapí pomerne plytká psychologizácia. Všetko sa deje akosi príliš plynulo a v konaní i vnútornom prežívaní postáv absentuje skutočný konflikt. Podobne sú na tom i jazyk a dialógy medzi postavami, ktoré vzhľadom na závažnosť rozhodnutí a situácie, ktorým sú postavy vystavené, vyznievajú niekedy až naivne. Domnievam sa, že tieto nedostatky v psychologizácii a jazyku sú najväčšími slabinami diela, ktoré mu do istej miery zabraňujú naplniť jeho ambície. Ak pomerne často v recenziách  píšem, že forma je nadradená obsahu, tak tu je to naopak.  

Ak som použil slovo kulisy, tak ich súčasťou sú aj reálie undergroundovej hudobnej scény či už black metalovej, alebo noisovo-dronovej. Tieto reálie tvoria referenčný rámec, do ktorého je zasadený začiatok knihy, vrátane zoznámenia a prvého stretnutia postáv. Postupne sa z deja vytrácajú, tak ako ich podľa vlastného vyznania už opustil v minulosti Havran.

Zapálili sme onen svet možno niektorými svojimi charakteristikami pokojne priradiť k „literatúre šoku“, ktorej najvýznamejšími predstaviteľmi sú v súčasnosti autori škandinávskej detektívky. Dielo sa k podobnej literatúre zaraďuje hojnými a podrobnými opismi užívania drog, používaním vulgarizmov a tiež explicitnými sexuálnymi scénami, vrátane skupinovej orgie pred záverom (ak chcete vyvrcholením) novely, ktorá sa nedá zahanbiť ani filmom Eyes Wild Shut. Autor vedome provokuje a pracuje s fantáziou a morálnymi zásadami či zábranami čitateľa. Vrátane toho čitateľa, ktorý sa verejne nad podobnou literatúrou pohoršuje, vnútri však cíti túžbu po sexuálnych orgiách a krvi gladiátorov. Ak nie vo vlastnom  živote, tak aspoň na stránkach knihy.

Knihu by som však napriek tomu nezaradil k braku. Aspoň nie k jeho bežnej časti. Tomu sa určite vymyká mytologickým pozadím príbehu, prácou s archetypmi, ale aj hlbokým poznaním okultnej (gnostickej) tématiky. Týmto spomínanú škandinávsku detektívku ďaleko prekračuje. Aj tak absurdné a nie práve gustiózne detaily ako pojedanie ľudských plodov pri spomínanom skupinovom rituále nie sú samoúčelné, ale vyplývajú z „mytológie“ príbehu. Zaradeniu k braku sa vymykajú určite aj spasiteľské tendencie Havrana a takisto aj jeho životná filozofia, ktoré je okrem okultizmu postavená aj na radikálnej formy nietzscheizmu – na vystúpení z davu, na uzákonení vyšších hodnôt. Havran je možno pokračovateľom rodovej línie antihrdinov a buričov, vo svojej vzbure však ide oveľa ďalej ako romantická póza Miltonovho Lucifera.

Dielo možno trochu pomimo i nastoľuje otázku, čo so životom v dobe autonómnych áut, kde sa za najvyššiu cnosť považuje komfort a spokojné prežívanie (t.j. hodnoty hovädzieho dobytka – pozri J. Evola – Jazda na Tigrovi)? Čo majú so svojim životom robiť ľudia, ktorí tento stav nevnímajú ako najvyššie dobro? Keďže tradičné cnosti za daných podmienok nedávajú zmysel, ak nevyznievajú priam smiešne, a ich naplnením sa nemožno priblížiť k Bohu, tak je jedinou možnosťou pre Havrana vydať sa opačnou cestou. Ani osobná spása v podobe lásky ku konkrétnemu človeku už pre neho nie je alternatívou. Vytvorenie vzájomného puta je len medzikrokom. Len cez jeho rozbitie a znesvätenie sa dá dôjsť na koniec. Iba vďaka veľkým hriechom môže existovať aj veľká milosť, tak to vidí hlavný hrdina knihy. Dalo by sa povedať, že kniha v pozadí skrýva motív hľadania hodnôt. Aj keď v súlade s jej tónom je presnejšie hovoriť o ich nastoľovaní.

Komplexnou odpoveďou na vyššie uvedené otázky asi nebude ani undergroundová hudobná scéna so svojou často prvoplánovou rebéliou a provokáciou, alkoholom podporenou agresivitou či nesúrodým a mnohokrát náhodne pôsobiacim mixom radikálnych ideológií a okrajových náboženských smerov. Hoci možno aj na toto budeme čoskoro s nostalgiou spomínať, keď sa do reality plne pretaví obdivuhodný vynález black metal safe space.

Nemyslím si však osobne, že cesta, ktorú podstúpili hrdinovia tejto knihy, je lepšou odpoveďou. Veď ani Sebastián Jahič nám neprezrádza či Čierna hora, na ktorú Havran napokon vystúpil po Sofiinej rituálnej samovražde, nebolo len osobné peklo, ktoré zažil izolovaný v nejakom santóriu po uvedomení si dôsledkov svojho konania. Po zločine prichádza trest, a ktovie či ten svoj uniesol Havran lepšie ako Dostojevského Raskoľnikov.

Možno je napokon aj dobre, že väčšina mladých ľudí nečíta knihy a my tu nemáme niečo obdobné epidémií samovrážd, ku ktorej došlo po vydaní Utrpenia mladého Werthera. Žiadni Havranovi, žiadne Sofie. Mladí si žijú svoje životy spokojným nakúkaním do mobilov a updatovaním statusov a experimentujú s drogami bez snahy narušiť status quo novými hodnotami. Hoci možno bez hodnôt. Recenziu tak zakončím slovami Lucasa Corsa, postavy  Dumasovho klubu: „Každý má takého diabla, akého si zaslúži“.

 

Napísal: N.KH

Author: NKH

1 thought on “Sebastián Jahič – Zapálili sme onen svet (2016)

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.