Litva je pre mňa niečím špeciálna krajina, v ktorej som si našiel svoje zaľúbenie a vždy sa tam rád vraciam. Tentokrát som sa rozhodol navštíviť zimný festival Vilkų Žiema, ktorý majú pod palcom organizátori Kilkim Žaibu. Ak chcete čítať len reportáž z koncertu, preskočte prosím nasledujúce riadky.

Prílet som mal niekoľko dní pred festivalom, ktoré sme venovali kultúrnemu vyžitiu v rôznych podobách. Vo večerných hodinách môjho príletu do Vilniusu sa konal v miestnom klube Narauti koncert rakúskej kapely Harakiri For The Sky, spolu s ďalšími litovskými spolkami, čo bol celkom dobrý začiatok celého tohto výletu. Na koncert som dorazil približne keď začala hrať posledná kapela a teda Harakiri For The Sky. Po príchode som celkom neveril vlastným očiam. Aj keď menší no v pódiovom priestore totálne naprataný klub ma poriadne milo prekvapil. Koncert samotný hodnotiť radšej nebudem, pretože som z neho veľa nemal a presne tu začína odysea delíria, ktoré prechádzalo mojou mysľou, držalo ju v príčetnosti, no v okúzľujúcom opojení baltickou krajinou. Nasledujúce noci sme si uctili pamiatku protisovietskych partizánov – lesných bratov a ich nesmrteľnej legende, ktorá je prítomná v krajine dodnes. Počasie tento rok nepripomínalo zimu ani v Litve, a tak väčšinu času pršalo. Daždivé kvapky sprevádzali naše kroky do opustenej informačnej budovy KGB a tiež majestátneho hradu vládcov Litvy – Trakaiu.

 

---

Je tu sobota, deň kedy zima vlkov prichádza, osamelí či vo svorkách sa schádzajú na jednom mieste – v klube Kablys. Zimy však niet, Perkunas na svoj sviatok zosiela dažďové kvapky a v klube čochvíľa zaznejú hromové kladivá. Kablys je mojím odhadom priestor pre približne 1000 ľudí a budova vo vnútri svojím vysokým stropom a vysokými, oválnymi stĺpmi pri vstupe pôsobí skutočne impozantne a cítiť z nej nádych histórie. Nebol som ďaleko od pravdy, pretože budova bola postavená v roku 1958 a slúžila na viaceré kultúrne účely. Po vstupe do klubu nás čakalo kopec merchu a niekoľko rôznych miest, kde ste si mohli dať načapovať pivo. Zostava koncertu bola skutočne originálna, dá sa povedať, že každá jedna kapela bola pre mňa niečím zaujímavá.

Pódium zahaľovala hmla a postupne sa začali zapaľovať sviečky, jasný signál, že rituál sa mohol začať. Prichádza prvá kapela večera Velių Namai, ktorá mohla prekvapiť tých, čo sa nepohybujú mimo temné vody metalového žánru. Ja osobne som presne vedel čo očakávať o tohto projektu, doma sa mi posledné CD „Kurír“ v prehrávači otočilo nie jeden krát. Rytmické údery elektronických beatov a šamanského bubnu s ambientným pozadím vyvolávali v skutku podmanivú atmosféru. Tej na pozadí dominovala jednoduchá projekcia s častým vyobrazením rún, čo dokonale zapadalo do celého konceptu. Pri tomto type hudby sa jednoducho necháte len unášať rytmom, ktorý postupne ovládne čas – ten prestane existovať, tak ako za onoho času. Mystikou opantaný poslucháč – to je pravdepodobne to, čo chcel autor tejto hudby docieliť. Musím povedať, že sa mu to podarilo na výbornú. 

 

 

Čas na pivo medzi nasledujúcimi zostavami bol pomerne krátky, a tak sa postupne na pódiu objavujú belgickí Wolvennest. Už v koncertnom avíze som písal, že túto kapelu vydáva Ván records a ten nevypúšťa nahrávky, ktoré by mali podpriemerný charakter. To isté platí aj o psychadelic rock zostave, ktorá tento večer priniesla skutočne masívny zvuk. Naozaj ohromujúco znel zvuk troch štyroch strunových nástrojov na pódiu (3 gitary a jedna basa), ktoré nasledoval jednoduchý rytmus bicích, pričom vám kopák vrážal podmanivú atmosféru stále hlbšie do duše. Projekcia v pozadí unášala poslucháča ponad vrcholky majestátnych hôr. Druhá skladba v poradí, ktorú zahrali bola moja obľúbená „Ritual Lover“ – jej repetitívna melódia sa vám zaryje pod kožu a je absolútne úžasná. Sakra toto bolo naživo ešte lepšie ako z CD! Speváčka odviedla svoju prácu na jednotku a gitarista v klobúku a okuliaroch mal teda skutočne štýl. Toto si zaslúži 11/10.

 

Ako som napísal v úvode, každá jedna z kapiel v tejto zostave je svojím spôsobom úplne odlišná a zaujímavá. Žánrovo pestrý večer teda môže pokračovať. Prichádza čas na jednu z mojich obľúbených baltických kapiel a tou je estónsky Loits. Pionieri estónskej black metalovej scény, ktorí mali vždy svoj osobitý zvuk a štýl – touto vetou by som mohol charakterizovať hudobný žáner Loits. Okrem toho hrajú už od druhej polovice deväťdesiatych rokov, no od posledného albumu „Must“ ubehlo už dlhých 13 rokov. Fungovanie kapely bolo posledné roky otázne, a tak po oznámení koncertu som sa skutočne tešil čo predvedú. Loits na pódiu vyzerali ako profesionálni, ktorí spolu hrajú niekoľko rokov, no  skúsenejší poslucháč zbadal okrem niekoľkých zmien v zostave aj chýbajúce klávesy, ktoré hrali zo samplov. Menším problémom pri Loits bol zvuk, teda konkrétnejšie hlasitosť spevu, ktorý dosť zanikal. Medzi návštevníkmi bolo vidno, že táto kapela je tu ako doma a rozoznať sa dalo aj niekoľko estónskych návštevníkov. V prvej polovici playlistu zaznela aj vynikajúca skladba „Haavad Uulitsal“ venovaná deportovaným Estóncom počas sovietskej okupácie. A samozrejme ako vrchol večera nesmela chýbať skladba „Kodu“ priam legendárna klipovka! Škoda toho vokálu, ktorý zvukovo zanikal, ináč by to bolo priam dokonalé vystúpenie. Som rád, že som konečne videl naživo Loits. Flak´n roll!!

 

Predposledná kapela večera boli Månegarm zo Švédska, ďalšia kapela z dlhou históriou z polky deväťdesiatych rokov. Månegarm sú koncertne a aj štúdiovo aktívnou kapelou, ktorú vydáva veľký label – popravde nie môj obľúbený. Na pódiu stojí mikrofón s algiz runou a prichádza huslista zahrať intro pred sklabou „Hordes of Hel“. Úvod je výborný a začína to chytať aj do rytmu, no postupom času zisťujem, že tento štýl už ma nebaví tak ako kedysi. Nemám to za zlé kapele, ich hudba nie je zlá, len už mi to nedáva to čo kedysi. Dokonca ani super epická skladba „Blodörn“ nefungovala na mňa tak akoby mala. Mrzí ma to, ale tento večer som si Švédov užil z celej zostavy najmenej, čo sa nedá povedať o poriadne plnej sále fanúšikov.

 

Nedokážem povedať, či som na tejto akcii mal nejakého headlinera, ale pravdepodobne nie. Nasledovala však čerešnička celého večera a tou je poľská úderka Infernal War. Ako si predstaviť absolútne zničenie a agresiu v hudbe? No však pustite si pekne od začiatku do konca ich set. Bola to teda poriadna jazda a prierez takmer celou tvorbou kapely (okrem Infernal SS dema) „You may know this one!“ – „Splill the Dirty Blood of Jesus Christ!“ Kanonáda ktorú spustil Stormblast by snáď zobudila aj spiaceho Ježiša po piatkovej chlastačke v Nazarete. Infernal War je neustály nával energie a tempo ešte vystupňuje absolútna pecka z albumu Terrorfront – „Crush The Impure Idolatry“.  Ungh! To bol kotol! Takmer 50 minútový set sa vám síce môže zdať byť málo, ale už pri predposlednej skladbe „Spears Of Negation“ som myslel, že umriem – sakra asi starnem, ale aspoň jeden tanec človek ešte zvládne.

 

Potom prichádza na rad pivo, druhé, tretie. Sakra kde som? Jeden bar, druhý bar. Vytenis koľko je hodín? 16:00 – dobré ráno.

Finálny verdikt? Vynikajúca akcia s výbornou organizáciou a atmosférou. Kedykoľvek nabudúce! Letenky sú lacnejšie ako jeden večer v krčme, takže o rok neváhajte! Nakoniec ešte pozdravujem skvelých ľudí a ďakujem za čas s nimi strávený: Vytenis, Gytis, Klaipeda crew (Elena, Simonas, Ričis) a Jovita.

 

 

Za fotografie ďakujem Vytenisovi (Månegarm, Infernal War, publikum) – kompletná galéria tu

a taktiež Lunaria (Velių Namai, Wolvennest, Loits)