Kilkim Žaibu 2021

English and Lithuanian version of my festival overview will be online in close days!

Po ročnej prestávke a poriadnych koncertných a festivalových suchotách prišli pred začiatkom leta skvelé novinky. Festival Kilkim Žaibu sa tento rok bude konať, v posunutom termíne o deň kratší, ale predsa len bude. Nuž a keďže som v túto dobu pobýval vo Vilniuse, bolo jednoduché vybrať si festival, ktorý je vzdialený len 200km (namiesto 1100km zo Slovenska). Po ostatné roky sme cestovali celá zostava osemmiestneho vanu, no tento rok sme sa zišli traja – Ja, Laura a Ondro (Slovensko, Litva, Česko). Na festival bol povolený vstup len s negatívnym testom alebo covid passom, a tak som sa nazdával, že účasť nebude až taká veľká.

Na Kilkim Žaibu chodievam nielen kvôli kapelám, ale aj vynikajúcej atmosfére, krásnemu prírodnému prostrediu a dobrému pivu. Pivo síce oproti ostatným rokom zdraželo (rok 2018 – pivo 2,5€), ale je to naozaj remeselná kvalita a na výber máte niekoľko rôznych pivných štýlov. Takže v konečnom dôsledku si radšej dám dobrý ALE/IPU/stout za 3,5€ ako klasickú eurošťanku zo slovenských a českých festivalov (česť výnimkám). Druhou výhodou je, že pri tej cene sa trošku krotíte a neprechľastáte toľko… hmm alebo aj nie.

Predpoveď počasia nám tento rok moc nepriala a celé dva dni nám malo pršať, nuž čo narobíme. Hiking metal punks sa dažďa nezľaknú! V 2019 to bol totálny trojdňový úpek a ja sa stále neviem rozhodnúť, či je horšie keď na festivale permanentne prší alebo máte dva dni úpal. Do festivalového areálu sme prišli vo štvrtok večer a chytili sme naše obvyklé miesto stanovania, ľudí tu skoro nebolo, dali sme si pivko a pri stánku vyhrávali nejakí týpci na akordeóne.

 

 

Prvý deň

Tankuojis

Konečne je tu prvý festivalový deň a doobeda sa areál len pomaly začína plniť ľuďmi, otvárajú sa stánky a hladný človek uteká po praženicu s párkami. Program začína až o 15:00, a tak máme čas sa trošku ponevierať po areáli a stretnúť nejakých známych. Neostáva nám nič iné, ako začať doobedie pivom a popri miernom mrholení čakať na začiatok festivalu.

Oficiálny program otvorilo litovské zoskupenie pod názvom Tankuojis. Štvorica chlapov v historickom medzivojnovom a partizánskom oblečení, ktorí spievali piesne o lesných bratoch, občas pridali akordeón či rytmický bubon. Ku každej skladbe vedúci skupiny(?) pridal krátky historický kontext, čo bolo pre tých čo hovoria po litovsky naozaj zaujímavé spestrenie. Mimochodom Miško broliai (lesní bratia) bol organizovaný odboj proti komunizmu, ktorý fungoval ešte dlho po druhej svetovej vojne. Teraz si vlastne spomínam, že to boli tí týpci, čo vyhrávali piesne už vo štvrtok večer… Toto ma naozaj bavilo, nebolo to gýčové, ľudia sa bavili a podobnú zábavu si viem predstaviť kdekoľvek (počkajte si na report z Menuo Juodaragis, pretože tam sme toto nezničiteľné kvarteto počúvali zase).

Tak ako Tankuojis, aj nasledujúca skupina Trys Keturiose vystúpila na Pikuolio pódiu, pričom na Perkuno pódiu sa zatiaľ pripravovali a zvučili ďalšie kapely. Trys Keturiose bolo taktiež viachlasné zoskupenie, tentokrát však v ženskom podaní. Tradičné polyfonické  piesne, ktoré sa v Litve nazývajú sutartines boli skutočne úchvatné. Trys Keturiose vedie etnomuzikologička Daiva Vyčiene od roku 1981 a sledovať ich bolo namojveru príjemné. Sutartines sú litovským dedičstvom par excellence a ich názov pochádza zo slovesa „sutarti“ čo znamená dohodnúť sa a ide o zhodu medzi melódiou a textom viacerých spievajúcich. Tento druh skladieb je zapísaný do zoznamu nehmotného kultúrneho dedičstva UNESCO. Pre etnografov, etnológov a nadšencov ľudovej hudby toto bola povinná jazda, len škoda malého počtu ľudí pod pódiom.

Nasledovala ďalšia tuzemská kapela, tentoraz už metalového razenia. Na Perkuno pódiu sa pripravovali domácim veľmi dobre známi Thundertale. Posledný album Thundertale vyšiel v 2013 a kapela sa nezdá byť veľmi aktívnou rovnako, ako to je v prípade Obtest. Thundertale hrajú klasický koňometal (power metal) v nemeckom štýle Gamma Ray, či Stratovarius čo popravde nie je moja šálka kávy. Po chvíľke pozorovania som uprednostnil menší hudobný oddych.

Vrátil som sa k Pikuolio pódiu a pivu, kde čoskoro začala svoje vystúpenie mladá kapela Gija. Trojica na pódiu hrala niečo na pomedzi post-metalu a rocku a ak sa nemýlim išlo o ich debutové vystúpenie. Rytmus bicích sa prevažne niesol v rockovom, jednoduchom rytme a gitarové riffy spolu so spevom prinášali mierne zádumčivú náladu. Z inej dimenzie bola basgitara, prosím pekne sedemstrunová, bolo vidno, že na ňu nehrá žiadny amatér. Ako prvý kontakt s touto kapelou, musím povedať, že príjemné prekvapenie.

Na Perkuno pódiu sa chystala už lotyšská kapela Varang Nord, ktorá vyhrala lotyšský wacken metal battle. Ak mám byť úprimný, tak u mňa vyhrali asi najnudnejšiu kapelu festivalu. Naozaj pri všetkej úprimnosti som unavený z podobných folk/pagan metalových kapiel, ktoré všetky znejú na jedno kopyto. Kedysi som mal rád folk a pagan metal, ale odkedy sa z väčšiny tohto žánru stal generický metal bez kúska vlastnej identity počúvam ho čoraz menej a menej. Rovnako to bolo aj v prípade Varang Nord. Ak by som si neprečítal z letáku, že sú Lotyši, nevedel by som odkiaľ sú a aký ten „folk“ hrajú. Tento rok síce vydali konečne album v lotyštine, ale to nestačí. Možno im dám šancu inokedy, dnes to bolo za mňa veľmi slabé, zbytočne veľa hudobníkov na pódiu a otravný akordeón.

To, že Kilkim Žaibu nie je len festival o hudbe nasvedčoval aj nasledujúci program – slávnostné zapálenie vatry organizátorom v kruhu living history komunity, fanúšikov festivalu a s doprovodom žreca a hudobníka Gediminasa Žilysa. Mierny dážď sa zmenil na poprchávanie a otvárací ceremoniál doplnil Gediminas (ináč basgitarista zo Skyle či Atalyja) o svoje piesne venované bohom:

 

Su dievais, laiminguo,

Mes ateinam, laiminguo,

Laiminguo, laiminguo,

Laiminguo, laiminguo.

 

Su dievais, laiminguo,

Mes išeinam, laiminguo,

Laiminguo, laiminguo,

Laiminguo, laiminguo.

 

Su dievais, laiminguo,

Mes paliekam, laiminguo,

Laiminguo, laiminguo,

Laiminguo, laiminguo.

 

 

Súčasťou otváracieho rituálu boli aj spomínané living history skupiny, ktoré pri vatre zohrali bitku štítovej hradby a potom niekoľko jednotlivých súbojov.

Medzitým sa však na Perkunovom pódiu chystala žemaitijská rocková opera v podaní Aiste Smilgevičute a Skyle. A že sme sa mali na čo tešiť aj v daždi nám predviedla táto mnohopočetná zostava počas dlhého jeden a pol hodinového setu. Skyle sú už profesionálni hudobníci a je to naozaj poznať. Pódium obsadilo niekoľko spevákov, miniorchester, bubeník za protihlukovou bariérou, poviem vám bolo to hotová „podívaná“. Celý set bol niečo ako divadelné predstavenie s rozprávačom, ktorý uvádzal jednotlivé skladby. Veľmi dobre mi v hlave utkvela pieseň „Uogas auksa“, ktorá je o legende pri jazere Plateliai. Obrovský počet ľudí počas predstavenia Skyle neodradil ani dážď, ktorý je vynikajúco zachytený na fotkách od milých fotografov, ktorí mi poskytli svoje galérie!

O jedenástej začínajú hrať Juodvarnis, ktorých som už niekoľkokrát na festivaloch videl a taktiež som recenzoval aj ich druhý album Mirusio žmogaus kelione (2016). Na Juodvarnis sa zišla poriadna kopa mladých ľudí a je vidno, že táto skupina si získala práve vyrastajúcu časť generácie metalistov. Od kedy som ich videl na ich prvom zahraničnom vystúpení na Hell Fast Attack v 2014 ubehlo veľa času a kapela prešla poriadnym vývojom. Najviac to cítiť na vokáloch, ktoré už neznejú na doraz a na hrane, ale naozaj skúsene. Posledný album Nerimo dienos je taktiež už hudobne niekde inde a ide skôr o progresívny black metal, čo síce nie je mojou šálkou kávy, ale vystúpenie rozhodne stálo za to. Potešilo ma aj intro piesne Paukščiai Pakils z prvého albumu a taktiež Audra Prieš Tylą.

Nasledoval takmer samotný záver programu na Perkunovom pódiu v podaní Francúzov Igorrr. Kolega B. z redakcie sa bude strašne smiať, lebo si veľmi dobre pamätá ako som hundral, čo je to za chujovinu. Nuž a teraz to máte, priznávam. Igorrr bol naživo úplný masaker, popravde som absolútne nečakal to, čo predviedla táto podivná zostava. Ani sám neviem ako charakterizovať ich hudbu a vystúpenie, ale dokonale som si ho užil. Elektronické pasáže a operný spev, do toho metal, to bola šialená jazda. Tento štýl hudby si doma teda nepúšťam, ale naživo naozaj skvelé.

Noc zakončila kapela Tuurngait, o ktorej som doteraz nikdy nepočul, a to mám litovskú scénu celkom preštudovanú. Popravde ich hudba neznela vôbec zle, vydržal som asi prvé dve skladby. Po chvíli mi však pokročilý stav delíria a únavy nedovolil si ich set užiť naplno…

 

Druhý deň

Po včerajších vystúpeniach v daždi som mal mokro takmer všade, ale náš Zajo stan to vydržal, teda až na to, že nám nejaký dobrák odkopol pár kolíkov. Ráno sme sa zobudili do zamračeného počasia, dokým som stihol vystáť/vysrať radu pred Toitoikami, ktorých je na festivale vždy žalostne málo (áno toto je výčitka organizátorom), začalo znova pršať. No a pršalo… až do obeda, kedy akýmsi zázrakom niekto vypol Perkunasovi dažďomet. A keď sme už pri tých výčitkách… program festivalu bol len v litovčine, čo síce mne problém nerobí, ale ostatným cudzincom určite áno. Chápem, že počas pandémie organizátori nečakali veľa zahraničných ľudí, ale nakoniec sa ich tu zišlo celkom dosť a to sme úplnou náhodou stretli dve slovenské a jednu českú skupinku nezávisle od nás, vlastne odo mňa, ja som bol na festivale s Ostravákom a Žemaiťankou.

Program v sobotu už začínal skôr a okrem možnosti prezerania si kostýmov a výzbroje starých baltských kmeňov, utrácania peňazí za krásne prívesky a rôzne veci sa konalo niekoľko zaujímavých aktivít, neskôr aj súbežne už s hudobným programom. Najprv sme mali možnosť vidieť Dainu ratas (kolo piesní), kedy ľudia spolu s niekoľkými účinkujúcimi spievali tradičné piesne. Potom nasledoval litovský „wrestling na kolenách“ alebo zápasenie, do ktorého sa zapojilo množstvo účastníkov, ktorí si zmerali sily s inštruktormi alebo medzi sebou.

Popri tom už začína na Perkunovom pódiu hrať Saulius Petreikis World Orchestra. Slovo orchestra tam teda nie je pre nič za nič, pretože množstvo ľudí, ktoré sa pri tomto hudobnom zoskupení objavilo sme mohli zrovnať aj s vystúpením Skyle. Orchester Sauliusa bol vynikajúcim „soundtrackom“ k prebiehajúcemu programu a vskutku originálnym prevedením ľudových motívov v spojení s orchestrom – po vystúpení som utekal kúpiť si CD.

Stihnúť všetok program je priam nadľudský výkon a v tomto prípade sa križoval „vikingský futbal“ a koncert Litovcov Regressive. Prvý full album Born in the Grave vyšiel len pred dvomi rokmi, ale na konte už majú aj splitko so Spermafrostom (kto pozná čo hrajú tieto kapely, vie aký masaker to je naživo). Nuž a čo takto si zahrať ten šialený „futbal“ po siedmych rokoch popri tónoch Regressive? Dosť jebnutý nápad nie? Otĺkate sa s ostatnými, vypľúvate dušu a popri tom hrajú skladby ako Let Me Be Your Whore alebo City Under Siege… Viac komentáru netreba Samozrejme náš team prehral proti skúseným borcom a litovským šampiónom – keď organizátor vyzýval ľudí nech sa hlásia do môjho teamu, dostal som chlapcov s otázkou „I dont even know what a fucking is going on?“. A tak teda nepomohla ani taktika „ak sú veľkí a tlstí – podkopnite im nohy“ a ani taktika „HODOR“. Dostali sme kanára 3:0.

Po tomto „skvelom“ nápade som si musel ísť na čas oddýchnuť a asi tak na pol hodinu ma vyplo… prebudil som sa asi v polke setu Lietis. Túto folk-rockovú zostavu s progresívnymi prvkami a viachlasným ženským spevom som mal už možnosť vidieť na Kilkim Žaibu 20 (2019) kedy ešte nemali vydaný debutový album. Po tomto vystúpení mám u seba ich najnovšie CD, takže to hovorí asi za všetko. Lietis hrajú staré piesne zapísané v prvej polovici 20. storočia v novom háve a darí sa im to dobre. Navyše sa dá na nich aj dobre pozerať na pódiu, to sme zhodnotili s expertom Ondríkom.

A zase raz sa presúvame na Pikuolis pódium kde začínajú svoje vystúpenie Estónci Nihilistikrypt. Produkciu týchto nihilistov som doteraz nemal šancu počuť, aj keď estónsku scénu celkom dobre poznám (ale viac asi blackmetalovú). Kapela už funguje nejakú tu dobu a má za sebou 4 full albumy pričom tento rok im vyšiel najnovší. Death metal síce počúvam len okrajovo, ale to čo naložili Nihilistikrypt naživo bol poriadne prísny a poctivý death metal starej školy. Nemám nejako potrebu komentovať, že vokály odkrútila baba, myslím, že sme si už zvykli v deathmetalovom svete na kvalitné výkony „nežného pohlavia“. Za mňa palec hore celej kapele, doma by som si to nepustil, ale naživo výborné.

Deathmetalová nálož, aj keď v inom prevedení pokračovala pretože hneď po Nihilistikrypt boli pripravení Lotyši Sanctimony. Death’n roll žáner je celkom výstižné pomenovanie a miera death metalu sa líšila od skladby ku skladbe. Niektoré piesne s rytmom viac do tanca mierne pripomínali starší Sentenced, čo hodnotím pozitívne. Pod pódiom bolo tanečno a ľudí to bavilo, som zvedavý na novší materiál, nakoľko sa dosť odlišuje od starších vecí. 

Čo bolo I.V.T.K.Y.G.Y.G som nemal ani páru, až kým mi to nevysvetlili litovskí kamaráti. Ir viskas tai kas yra gražu yra gražu – v preklade A všetko to čo je pekné, je pekné. Okey to by sme mali a teraz tá ťažšia časť, opísať štýl kapely. Ja nevjem uš… naozaj to bol psychedelický zážitok par excellence. Starí fotri čo hrajú niečo medzi alternatívnym rockom, jazzom a čojaviemčím ešte. Musím povedať, že to bolo príjemné prekvapenie festivalu, ale aby ste naplno pochopili čo hrajú, museli ste sa nachádzať asi v trošku inej dimenzii…

Jeden z headlinerov(?) festivalu, ženská thrashmetalová zostava Nervosa nie je tak úplne môj krígeľ piva. Je to vraj veľká kapela, vydáva to Napalm, hrajú tam komplet baby, ale já ti nevím Karle… Ich vystúpenie som si pozrel len postávajúc obďaleč a nepresvedčili ma ani naživo.

Opačným prípadom bol pre mňa Crypts of Despair, domáca death/black metalová zostava. Tento rok im vyšiel nový album All Lights Swallowed, ktorý som síce ešte nestihol vypočuť (ako je to u mňa vždy s novinkami), ale naživo to bol teda poriadny náklad. Metal-archívy a rôzne popisky síce píšu o Crypts of Despair, že je to death metal, ale v tomto bode úplne nesúhlasím. Ich hudba je v súčasnosti poriadne reznutá black metalom, na čo tak trochu odkazuje aj pódiová prezentácia. CoD by sme mohli kľudne priradiť do súčasnej vlny death/black kapiel ako je Dead Congregation, Possesion, Grave Miasma alebo slovenských Infer. Čo sa týka soboty, tak patrili medzi top koncerty dňa.

Ďalšia na programe bola litovská legenda pagan metalu – Obtest. V posledných rokoch neaktívna kapela, na ktorú už nejeden zahraničný fanúšik zabudol. Pod pódiom sa však začalo zbierať poriadne veľa ľudí a Obtest spustili svoj špeciálny set. Išlo o 20. výročie albumu Auka seniems dievams, a tak ho zahrali celý. Bolo vidno, že domáci sa bavia a kapelu dôverne poznajú. Obtest poznám rovnako dôverne aj ja od počiatkov, kedy som začal počúvať pagan metal avšak mimo územia Litvy je táto kultová kapela len veľmi málo známym pojmom. Zahraničných fanúšikov bolo na Žaibu tento rok pomenej z dôvodu pandemických opatrení, avšak titulnú skladbu Auka seniems dievams som si pospevoval spolu s domácimi. Na konci došlo ešte na prídavok, kedy zahrali jednu z novších skladieb Myriop.

Z Obtestu sme sa presunuli rýchlo k Pikuolis pódiu nakoľko tam o chvíľu začínala írska folk metalová legenda Cruachan. Kapela nehrala vyše roka a pol a na Kilkim Žaibu sa predstavila v takmer kompletne zmenenej zostave. Pribudli traja noví členovia a bývalý bubeník, ktorý hrával s Cruchanom do roku 2006 sa pripojil ku kapele na post basgitaristu. Cruachan mal ideálny hrací čas, vo večerných hodinách a pred zapálením hlavného ohňa festivalu – runy algiz. Musím sa priznať, že niektoré živé vystúpenia Cruachanu na youtube neznejú dobre, a tak som sa mierne obával ako dopadne moje prvé stretnutie s nimi. Moja skepsa sa našťastie vytratila nakoľko nová zostava Cruachan fungovala výborne. Husle neboli otravné, vokál bol naozaj dobrý a celé to malo skvelú energiu. Je len málo folkmetalových kapiel, ktoré ešte v súčasnosti počúvam a Cruachan mi dal nádej, že tento žáner ešte neumrel na absolútnu gýčovosť, vyprázdnenosť a skladateľskú impotenciu. Z posledného albumu z roku 2018 sa hrali skladby ako Queen of War či The Harp, the Lion, the Dragon and the Sword. Nakoniec však došlo aj na kultovku Ride on!

Po vystúpení Cruachan začína krátka ohňová šou a rozhorí sa runa Algiz, početné obecenstvo sa zhromažďuje okolo a na Perkunovom pódiu zaznievajú prvé tóny intra Báťušky (rozumej Kryštofovej bábušky). Ak mám byť 100% úprimný, tak táto kapela mi je vyslovene nesympatická, nezávisle od toho, či je to jedna alebo druhá. Celý ten finančný kalkul, ktorý sledujeme od prvého albumu až po hádku o túto zlatú baňu medzi protagonistami ma na dlhú dobu odradil od počúvania ich tvorby. Na Kilkime som však spravil výnimku, vypočul som si pár skladieb, usúdil, že je to len nadhodnotená nuda postavená na imidži a radšej som ostal sedieť pri ohni. Je to však môj subjektívny názor, ktorý sa asi nezhodne s kopou ľudí, ktorí tam v tričkách Batušky pobehovali.

Festival vrcholil v neskorú nočnú hodinu ambient/elektro projektom Velių Namai. Ten som už videl nie jeden raz a moje dojmy z ich predchádzajúceho vystúpenia si môžete prečítať tu. Rytmická a podmanivá hudba, ktorá pozostáva predovšetkým z programovaných samplov za DJ stolom hlavného protagonistu sa dokonale hodila k meditácii pri ohni. Pred pódiom sa síce dialo zaujímavé ohňové predstavenie, ja som však svoj čas trávil naďalej pri ohni až do skorých ranných hodín. Vzdal som hold zosnulému priateľovi a pomaly sa pobral do svojho stanu, prekvapivo za triezveho stavu.

Ako zhodnotiť Kilkim Žaibu 2021? Ináč ako pozitívne to nejde, bol som veľmi rád na festivale po dlhej dobe. Spomeniem však aj niekoľko mínusov, ktorými bol stále nedostačujúci počet Toitoiek, málo zdroja vody (áno je tam jazero, ale z toho piť naozaj nechcete), nepreložený program a Batuška (vlastne ani neviem čo tá kapela robila na festivale), ale ako sa hovorí „každému čo jemu dobré jest“. Väčšinovo domáca zostava mi vôbec neprekážala, práve naopak, bolo to veľmi príjemné, nakoľko som s domácou scénou dostatočne oboznámený. Prostredie je nádherné a v kombinácii s celým programom tak vytvára z Kilkim Žaibu naozaj unikátny zážitok. Na záver vás ešte pozývam nahliadnuť do galérii dvoch fotografov, ktorí mi sprostredkovali svoj vizuálny pohľad na festival. V texte sú použité fotky oboch fotografov, titulná je moja.

 

Ďakujem organizačnému tímu za skvelú robotu, výborný program. Vidíme sa aj budúci rok!

 

Vytenis Jurevičius fotograf

Varnaleša fotografka

Author: S.

Zakladateľ a šéfredaktor Besu

1 thought on “Kilkim Žaibu 2021

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *