V Českej republike je len málo miest, kde sa ešte udržiava folklór živý. Morava je zrejme najznámejší kraj, čo sa udržiavania tradícií týka, no netreba opomenúť ani región západných Čiech – Chodsko. Tento rok sme sa s mojou priateľkou rozhodli, že krásu chodskej pesničky pôjdeme preskúmať osobne. Hanka tam má totiž korene a ja mám folklór rád, takže sme si spravili týždenný výlet. V dvoch epizódach vám teda prinesiem reportáže z nášho zájazdu. V prvej časti sa zameriam priamo na Chodské slavnosti a v druhej epizóde sa pozriem na miesta v bližšom i širšom okolí, ktoré sa oplatí navštíviť, ak si naplánujete aj vy dovolenku do západných Čiech. Kto teda boli Chodové? Ako sa dostali k hraniciam s Nemeckom? A aká je ich pieseň?

Najskôr trochu z histórie

Pôvod Chodského obyvateľstva nie je celkom zrejmý. Existujú dohady, že tu boli už v 13. storočí, iné pramene tvrdia, že odniekiaľ primigrovali, alebo boli dovezení počas vojenského ťaženia českých kniežat z Poľska. Na slávnostiach sme sa rozprávali s jedným pánom, a ten nám zase povedal, že pátral po pôvode Chodů. Jeho úsilie ho doviedlo do susedného Nemecka. Niektoré krojové súčasti ich odevu na mňa pôsobia liptovsky (veľký mužský klobúk – širák a súkenné kabáty až po zem – tzv. širica/halena). Ich výzdoba je však dosť odlišná a cítiť už taký „nemecký vplyv“. (Napríklad súkeniaky – naše tradičné nohavice, mohli byť nahradené pančuchami a krátkymi nohavicami na šnurovanie v oblasti kolena – pokiaľ siahali čižmy. Funkciu mali teda rovnakú, ale vizuálne už boli bližšie k západu.)

Aj ich tradičné dudy (gajdy), môžu vypovedať o ich pôvode. Tento nástroj je prakticky vždy spájaný s migráciou valašského obyvateľstva z Dolnej zeme. V Domažlicích žije dosť ľudí s maďarsky znejúcimi priezviskami, takže baviť sa o pôvode Chodov je asi fakt na dlho. Krásu Chodských krojov mohol návštevník slávností obdivovať v Muzeu Chodska v Domažlicích, kde bola pripravená expozícia krojov, a krojových súčastí z Dolného a Horného Chodska. Horné Chodsko sa nachádza v hornatejšej časti, kde sa poľnohospodárstvu darilo menej. Tým pádom tu boli aj chudobnejšie pokrmy (napríklad menej tvarohu v tradičných chodských koláčoch), ale aj menej zdobené kroje. Hovoríme o oblasti v okolí Postřekova, Chodova, Klenčí pod Čerchovem a Dílov. Dolné Chodsko bolo naopak bohatšie, čo sa tiež premietlo aj do odievania. Hovoríme o oblasti Domažlic, Mrákova, Újezdu či Chrastavic.

Názov dostali Chodovia podľa funkcie, ktorú vykonávali – boli to hraničiari a strážili územnú celistvosť krajiny. Chodili na obchôdzky so strážnymi psami a sekerou s väčším poriskom, ktorá sa volá chodský čakan. Dodnes sa táto zbraň objavuje aj ako súčasť kroja – my sme sa s ňou stretli napríklad na Vavřinecké pouti, na ktorú povyťahujú zo skríň kroje aj bežní občania, nie len súboristi. S prácou hraničiara boli spojené aj určité kráľovské výhody. Tie ale stáli len na ústnej dohode, a keď začala byť územná celistvosť krajiny ustálená a nehrozili jej žiadne vojenské ťaženia, Chodové o tieto výhody prišli. Vzniklo teda tzv. Chodské povstání, s hlavnou postavou Janom Sladkým Kozinom, ktorý sa postavil šľachte – Lomikarovi (tak miestni volali Wolfa Maxmiliána Lamingena z Albenreuthu). Kozina bol za svoju rebéliu popravený (mimochodom na mieste, kde dnes stojí Plzeňský Prazdroj). Z románu Alojse Jiráska Psohlavci asi každý Čech pozná tú  vetu, ktorou Kozina predpovedal Lomikarovi jeho tragický osud: „Lomikare, Lomikare! Do roka a do dne budeme spolu stát před súdnú stolicí boží, hin sa hukáže, hdo z nás.“

Atmosféra v Domažlicích

Čo sa samotnej atmosféry festivalu týka, tá bola veľmi príjemná. Často budem asi porovnávať Chodské slavnosti s tými našimi Detvianskymi, pretože tie sú moje domovské. Myslím si, že obidve akcie by si mohli zo seba v určitých veciach zobrať príklad. Hneď prvý prípad, je umiestnenie zábavných kolotočov. Kým v Detve vás v areáli privíta upišťaný džavot detí, buchot vyjazdených ložísk kolotočov a cvičky letiace vzduchom hneď na začiatku areálu, v Domažlicích sú tieto atrakcie uložené a zašité niekde bokom, mimo hlavného kultúrneho pôsobiska (aj vlk sa nažerie, aj koza zostane celá – proste, kto prišiel za folklórom, tak kolotočáriny ani nepočuje ani nevidí, a kto chce na kolotoče, ten si ich nájde.) V piatok 11. 8. 2023 sa už v poobedných hodinách v centre mesta odstavila doprava a začali sa rozbaľovať jarmočníci. Aj keď sa festival odohrával v podstate na námestí, nevidel som, že by sa niekde tvorili kolóny, alebo že by bola dopravná zápcha, čo je na Podpolianskych slávnostiach v Detve vždy dosť veľký problém. Ďalší plusový bod pre Domažlice. Medzi stánkami ste mohli nájsť rôznych remeselníkov ako keramikárov, kováčov, drotárov, výrobky z dreva, či šúpolia. Námestie je dlhé ako slíž, a tak sa stalo to, že stánky sa opakovali – čo by bolo v pohode, ale aj sortiment sa opakoval. Niektoré drevené hračky boli z toho istého skladu. Čo sa jedla a pitia týka, človek si okrem chodských koláčov alebo zelných placek veľmi na nejakej tradičnej kuchyni nepochutil. Chýbali nejaké stánky s miestnymi pokrmami ako napríklad zemiakový rýpl (píprlák), lepenice, báč, drbáky a podobne. Smutný bol aj fakt, že okrem chodských koláčov tam boli aj chocenské – väčšie a podľa mňa aj zdobenejšie koláče, takže cezpoľní ľudia možno kvôli tomu dali prednosť im. Choceň sa však nachádza na východe Čiech (pri Pardubiciach), a tak sa choceňskí pekári na slávnostiach trochu „zviezli“ na podobnosti mien. Čo sa však pitia týka – návštevník mohol ochutnať hlavne lokálne pivá z Městského pivovaru Domažlice, Chodovar, či pivká Plzeňských pivovarov Pilsner a Raven.

Piatok

Po dramaturgickej stránke, pri skladaní programu, by si však mohli Chodské slavnosti brať príklad radšej z Detvy. Mal som pocit, akoby boli hudobné zložky striktne skladané do rovnakých blokov. Čo tým myslím? Nuž kým v piatok prevládal moravský, či svetový folklór, v sobotu boli nasadení prevažne lokálni muzikanti s dudáckou hudbou a nedeľa patrila dychovkám. Tie dni boli dosť monotónne ladené, čo môže byť dvojsečná zbraň. Na jednej strane, keď sa človek presýti, a chce si od „dudáckeho zvuku“ oddýchnuť, tak mal obrovské možnosti využiť kopu sprievodných podujatí – okrem spomínaného jarmoku, Vavřinecké pouti, kolotočov, si mohol návštevník vyliezť aj na domažlické veže, či navštíviť rockové koncerty alebo popozerať rôzne výstavy, stále expozície ale aj napríklad výstavu miestneho fotoklubu, kde sme tiež zavítali. Zo zachytených obrázkov bolo vidieť, že členmi sú buď skúsení fotografi (kde kvalitou vynikali fotografie Jana Vebera) alebo amatéri, ktorí s fotografiou len začínajú. Z môjho uhla pohľadu je úplne skvelé, že ešte v tejto dobe fungujú takéto kluby, ktoré organizujú výstavy. Pevne verím, že to nezostáva len pri tom. Prínos klubov vidím v osobnostnom raste začínajúcich fotografov, ktorí sa od skúsenejších kolegov môžu niečo priučiť a networkingovať treba. Je škoda, že na Slovensku sú už podobné zoskupenia na ústupe. Čo sa týka odvrátenej strany programovej štruktúry, mohlo sa kľudne stať, že si účastník festivalu našiel dva programy v rovnakom čase, čo sa nám tiež zadarilo už hneď v prvý deň. Vystúpenie kapely BraAgas i Tomáša Kočka s orchestrom na pódiu pri bráne na námestí sa križovalo s vystúpením moravskej cimbalovej hudby Zádruha vo vnútrobloku Chodského hradu. Museli sme preto zvoliť kompromis, ktorý by nás najmenej bolel a tak sme skočili na dve kolá cimbalovky a hneď bežali na námestie, aby sme stihli vystúpenie, ktoré bolo podľa mňa highlightom večera – Kočko a orchester. Čo sa ale týka cimbalovky, priestor koncertu bol síce zaujímavý, ale dosť stiesnený. Je síce pravda, že muzikanti zo Zádruhy viac komunikovali s publikom, ako keby boli na väčšom pódiu, ale iné pozitívum nevidím.

Tomáša Kočka som vnímal len z pesničky a klipu Tanečnice, takže vystúpenie jeho ansámblu bolo pre mňa takým prvým kontaktom s jeho širším repertoárom. Musím poznamenať, že som ho dovtedy vnímal ako takého moravského Žiarislava, ale nie je to tak celkom pravda. Kým Žiarislav ide viac po „duchovne“ a používaní autentickejších hudobných nástrojov, Kočko sa nebojí experimentovania. Nechcem tým samozrejme povedať, že by v jeho piesňach chýbalo duchovno, alebo že by veršom, ktoré spieva, chýbal nejaký hlbší vnútorný rozmer, ale skôr chcem povedať, že neopomína ani na formálnu stránku svojej tvorby, čo je jeho veľké plus. Inštrumentálne je jeho hudba zaujímavejšia a nie je to len nástrojmi, ale aj rôznymi postupmi – využívanie viachlasu, či rôzne hudobné vplyvy (folk, ľudovky – moravské ale aj európske, pop, vlastné vsuvky). Na javisku odzneli piesne ako napríklad Lupček, Tanečnica, Moravská, Velesu, Do Návu ale trochu ma prekvapilo publikum. Na rozdiel od Detvy to bolo v hľadisku organizované až moc. Ľudia kľudne sedeli na pripravených lavičkách a strnulo prijímali kultúrny zážitok. Aj keď bolo pod pódiom dostatok miesta, nevyužilo sa moc adekvátne. Kočkova hudba je celkom energická, ale pod pódiom tancovali len deti a pár odvážlivcov sa pohupkávalo do rytmu po bokoch hľadiska. Žiadna veľká zábava. Na druhej strane, na rozdiel od Detvy, aspoň pod seba nikto negrcal, hehe. Diváci boli síce kultúrnejší, ale v tomto prípade si myslím, že až moc.

Keď som si však na internete pozrel vývoj klipov, grafiky na bookletoch a podobne zostal som trochu zaskočený. Keby som mal Kočka prirovnať k nejakej kapele z nórskeho black metalu, bol by asi niečo ako Dimmu Borgir. Hudobný i javiskový prejav, charizma, práca s publikom vynikajúca, ale to tlačenie na marketingovú pílu trochu kazí celkový dojem. Hoci je pochopiteľné, že každý hudobník by chcel, aby sa jeho hudba počúvala a predávala, vo finále by nemali zabúdať na čom vlastne svoju kariéru začali stavať – na autentickosti, na odkaze predkov, tradíciách. Dúfam, že klip Hopaj Hop bol len nejaký úlet, a že v budúcnosti sa nakoniec forma nevymkne kontrole a obsah nepôjde úplne do úzadia. Viac ku klipu, ale aj k najnovšiemu albumu ONA sa už vyjadroval kolega Jan, v jeho recenzii, takže podrobnejšie to už rozoberať nebudem. Záver piatkového večera zavŕšila kapela Circus Brothers, ktorá priniesla do Domažlíc aj trochu balkánskeho disca. Ak máte radi Kusturicove filmy, alebo hudbu Gorana Bregovića, určite by ste si prišli na svoje. Circus brothers je ale pomerne stála kapela na pražských pouťovkách, a už dva krát sme ich vystúpenie absolvovali ešte pred Chodským slávnosťami, takže sme sa rozhodli ich vystúpenie vynechať. Verím však, že to roztočili podobne, ako v Prahe.

Sobota

Ako som spomínal vyššie, sobota patrila hlavne dudákom. Do obedu sme absolvovali „Vavřineckou pouť“ a nejaké sprievodné podujatia a k hudbe sme sa dostali až v poobedných hodinách. Pod Chodským hradom sme si najskôr pozreli program s názvom „My sme hoši vod Šumavy“, v ktorom sa predstavila dudácka muzika zo Strakoníc. Tento program som chcel vidieť, pretože Strakonice sú neďaleko Písku, v ktorom som bol pár mesiacov na stáži a celkom som si to tam obľúbil, ale aj kvôli tomu, že v tomto meste majú dudy tiež veľkú históriu. Strakoničáci sú s týmto nástrojom spätý až tak, že v miestom pivovare pomenovali svoje celoročné pivá Dudák (ale odporúčam aj Otavský Zlatý ☺). Musím povedať, že som nečakal, ani nemal nejakú predstavu, ako dudácke zoskupenia v Čechách znejú, ale ak ste niekedy počuli hudbu k seriálu Slovácko sa nesúdi, je to niečo podobné, len s pridaním gájd, ktoré sú trochu utopené medzi ostatnými nástrojmi a úplne nedominujú.

Sestrením Chodských slavností bola kapela Patrola Šlapeto, ktorá interpretuje najslávnejšie hospodské piesne minulého storočia. Hospodská kultúra dostala v posledných pár rokov dobre poza uši a to hneď na dvoch frontoch. Jednou fackou je, že klasické hospůdky sú vytláčané konkurenciou – sterilnými frenčízami a rôznymi tankovňami, ktoré strácajú čaro „štamgastizmu“. Druhou fackou bola samozrejme korona. Je preto dobré, že sa nájde kapela ako Šlapeto, ktorá kultúru tohto svojského prostredia dostáva medzi ľudí. Poslucháči sa tak aj cez skladby Karla Hašlera dozvedajú, že k dobrému pivu v obľúbenom lokáli patrila harmonika, karty, pouličné slečny a samá dobrá spoločnosť. Ľudia sa vtedy mohli pri zlatistom moku baviť o čomkoľvek. Záver koncertu znepríjemnil len náhly dážď, ktorý našťastie rýchlo prehrmel a program pokračoval ďalej.

„Přijďte pobejt ha zazpívat“ bol program, ktorý predstavil najznámejšie chodské piesne. Programom nás sprevádzal Josef Kuneš, ktorý hrá na gajdy v Domažlickej dudáckej muzike. Trochu som sa bál, že tých gájd bude na môj vkus veľa, ale opäť, aj keď sú dudy v názve zoskupenia, neznamená to, že by mali tak dominantné postavenie ako na Slovensku. Sú súčasťou hudby, môžu mať sólo, ale nemajú tak rezavý a ostrý zvuk ako u nás doma.  Josef Kuneš počas programu mal aj vstupy hovoreného slova, kde sa divák mohol stretnúť s domažlickým nárečím. Príbehy boli vtipné a hudba príjemná a povedal by som, že nie až tak odlišná od tej stakonickej.

Highlightom sobotného večera bol ale pre mňa ako človeka, ktorý má rád fotku, program s názvom „Oživlé obrázky“. Program vychádzal z fotografií Václava Šilhy a musím povedať, že dramaturgovia a tvorcovia programu detvianskych slávností, by si mohli prísť práve na tento blok nabrať inšpiráciu. Program detvianskych slávností sa obmieňa len sporadicky a podobné odváždne a experimentálne dielo, by určite oslovilo aj mladšie generácie návštevníkov. Oživlé obrázky v sebe spájali divadlo, dramatizáciu, hudbu, módu, tradície, či historickú prednášku. Išlo o pásmo, kde sa záujemci o fotografiu prichádzali vyfotiť do ateliéru. Vtipne podané scénky, kde si fotograf potreboval svojich modelov a modelky „upratať“ striedalo následne fotenie. Po tom, čo fotograf stlačil spúšť sa na obrazovke v pozadí zjavila výsledná podobizeň. Šilhove fotografie zachytávali krásu miestnych krojov. Každý obrázok poukazoval nejaký konkrétny odev, ku ktorému sa diváci následne dozvedeli nejaké info:  kedy sa nosil, čo bolo jeho súčasťou, ako sa obliekal a podobne. Názorne to predvádzali vyfotografované objekty formou prehliadky, za prítomnosti dudáckeho hudobného sprievodu. Fotopríloha bohužiaľ nebude, lebo ma ten program fakt dostal. Stihol som však natočiť aspoň video s prezentáciou fotiek na záver programu.

Sobotný večer sme ukončili opäť koncertom, tentokrát už mimo folklórnu misu. Spomínal som, že v čase konania slávností sa odohrávali v meste aj rockové koncerty. Jedno pódium bolo priamo v centre a bolo súčasťou sprievodných podujatí. Na Chodrockfest si už bolo treba kúpiť lístky a skočiť až za mesto, pretože tam vystupovali kapely zvučnejších mien (Horkýže slíže, Traktor, Harlej, Vypsaná fixa a iní). Kedže už sme boli po celom dni pomerne unavení a mali sme ubytko v centre, zvolili sme skôr prehliadku miestnych zoskupení. Človeče, odfotil som si aj plagát s programom, ale v čase kedy fotky vznikli, mala byť na pódiu kapela Fousy. Keď som si však pozrel ich Facebook, úplne mi tí ľudia z fotiek nesedia, takže neviem či sa na rockovom stagi chodských slavností nejako prehadzovali kapely, alebo posúval program – každopádne, netuším, koho som fotil, woohou. ☺ Možno to bolo únavou, ale nič špeciálne to pre mňa nebolo. Hrali dobre, taký rockec, ktorý sa na nejaké burčiakové slávnosti hodí, ale druhý krát už by som ich asi vidieť nepotreboval.

Nedeľa

Z nedeľného programu sme stihli len Dychovú hudbu LIDUŠKA, ktorá pozostávala z detí zo základnej umeleckej školy Jindřicha Jindřicha. Mám z dychovky trochu rešpekt a predsudky, lebo si asi hneď predstavím hriňovský pohrebný sprievod s uťahanou smútočnou pesničkou, ako sa vlečie za čiernym vozom. Opäť raz ale musím poznamenať, že som zostal prekvapený. Liduška znela ako filmový orchester! Žiadne uťahance, alebo žiadna Moravanka, ale silný zážitok z detskej dychovky, ktorá mi doslova vyhodila držku z pántov a sánka mi padla až po chodidlá. Zaujímalo by ma, či by ma tak prekvapili aj ostatné miestne dychovečky, museli sme však pobaliť kufre a vyraziť späť na Slovač.

Zhrnutie

Chodské slavnosti môžu byť v mnohom inšpiráciou pre iné folklórne festivaly. Majú divákov, ktorí sú kultúrne vyzretí, program je pestrý a aj sprievodné podujatia ho slušne obohacujú. To ale neznamená, že je všetko tip top super, a tým pádom do budúcich ročníkov je na čom stavať a pracovať. Z negatív by som vypichol napríklad programovú uniformitu jednotlivých dní. Z nedeľného programu sme veľa nevideli, lebo sme potrebovali skoro odísť a v piatok sa nám niektoré vystúpenia prekrývali. Keby bol program šikovne premiešaný, človek by si z festivalu možno zobral viac. Na jarmoku chýbali tradičné pokrmy, ktoré by boli pre kraj špecifické, a ktoré by mali byť práve lákadlom. Gastro zážitky sú predsa tiež potrebné a diváci by sa tak nepásli len krásou chodského kroja, ale aj miestnymi špecialitami. Celkovo by bolo dobré mať na jarmoku menej gýču a viac stánkov, ktoré by boli rôznorodejšie (a konkurencieschopnejšie – ako to mali napríklad stánky s keramikou alebo medovníkmi.) To sú veci, ktoré môžu ovplyvniť organizátori, ale slávnosti tvoria aj návštevníci. Čo môžu ovplyniť oni? Vedzte, že hlavne kapely, ktoré vystupujú bez tanečných zložiek, ocenia keď si na ich hudbu niekto zatancuje. Viac spontánnosti by teda určite neuškodilo. Ďalšia vec, ktorú ako diváci máte v rukách, je aj ústne vyjadrovanie. V sobotu sme sa nahodili do kroja, Hanka do chodského a ja do nášho. Tak nejak som rátal s tým, že tam budem trochu exotika a že budú mať niektorí ľudia možno aj chujovské reči. Obdivujem českú schopnosť komunikovať s úplne cudzími random ľuďmi, že nemajú problém si sadnúť k totálne cudziemu človeku a besedovať s ním, akoby sa poznali roky, ale je dobré uvedomiť si, že túto vlastnosť majú asi všetci Česi. Vedzte teda, že keď niekomu poviete: „Hele, Jánošík“, alebo: „Hele, Lomikar a paní Lomikarová“ alebo: „Jéé to je asi Kozina“ alebo: „Ahoj holky, vypadáš jako moje sestřenice s těma copama“ – nepoviete mu to v ten deň jediní a po čase to začne byť otravné. Komentovať niečo, čomu nerozumiete z vás akurát urobí hlupáka, a aj keď si myslíte, že ten komentár je vtipný, už to urobil niekto pred vami, a opakovaný vtip už nie je vtipom. Alebo to, že má niekto kroj ešte neznamená, že je výstavná skriňa. Nemám problém sa vyfotiť, nemám problém keď si chce niekto kroj obzrieť ale komentáre: „Mámo, hele, já tě s ním vyfotím“ bez toho aby ste sa spýtali, či by to danému človeku vadilo, tiež nie sú namieste. V hľadisku dokážete byť dosť kultúrni, tak to možno skúste implementovať aj do komunikácie. Celú galériu nájdete TU po prekliku. V druhej epizóde sa pozrieme, kde sa v okolí Domažlíc pozrieť, ak by ste sa rozhodli predĺžiť si víkend v západných Čechách.

Napísal: Ad-mi-rall