„…Europa po všech stránkách obstála jako zcela unikátní destinace. Jupiterovy radiační pásy představovaly nejvražednější kout Sluneční soustavy a únik z bezpečí ledového krytu umožňovala jen pokročilá technika, jejíž výrobu si pod vodou nikdo nedokázal představit. Tím skutečním žalářníkem byl vlastně Jupiter sám. … Snaha prorazit ven postrádá za takových okolností smysl, neboť stěny vězení představují jedinou ochranu před zuřícím peklem. Led má navíc řadu jediněčných vlastností. Nejenže vlivem kosmického mrazu tvrdne jako beton, ale každé poškození se okamžitě zacelí v původní kvalitě. Kov nebo kámen jsou proti němu doslova k ničemu. Je to vězení, které dokáže po celé věky regenerovat samo sebe jako živoucí organismus…“ (s. 328)
Úvod
Pavla Fritza netreba čitateľom Besu nijak zvlášť predstavovať. Nedávno sme sa pozreli na jeho poviedkovú zbierku Studené světlo hvězd, v ktorej ukázal, že kozmické priestory sú jeho druhým domovom. V tejto recenzii sa pozrieme na jeho staro-nový román s názvom Přístav u řeky Styx. A prečo staro-nový? Pretože prvé vydanie tohto diela bolo v roku 2015, no druhé vydanie vyšlo nedávno. Rozdiel oproti poviedkovej zbierke Studené světlo hvězd je v tom, že autor sa zameriava na jeden ucelený príbeh, ktorý rozpracúva na približne 450-tich stranách.
A rozhodne to pomohlo. Z môjho subjektívneho pohľadu sa mi román Přístav u řeky Styx čítal lepšie a rýchlejšie ako jeho poviedková zbierka Studené svělo hvězd, v ktorej však ukázal, že je majstrom perfektného pointovania príbehov. Poďme sa ale na Fritzov román pozrieť bližšie.
V tieni ľadu Európy ukryté
Pre toho, kto sa s týmto dielom ešte nestihol zoznámiť, predstavme trochu bližšie o čom bude vlastne reč. Nebudeme zasahovať do samotného deja ani do jeho rozuzlenia. Pozrieme sa iba na text samotnej anotácie knihy:
„Pod ledovým krunýřem Jupiterova měsíce Europy se rozprostírá tajuplný oceán. Skupina vědců s nadšením zahajuje jeho průzkum, aniž tuší, čemu stane v blízké budoucnosti tváří v tvář. Temné vody ukrývají zahnívající tajemství…“
Z tohto textu je určite čitateľovi jasné, s akými kartami bude Fritz hrať. Lokalitou bude nehostinná a ľadom pokrytá Európa, jeden zo štyroch najväčších Jupiterových mesiacov, no miestami sa bude dej odohrávať aj na mesiaci Ganymedes.
Autor dokonale využil mesiac Európu a dokázal čitateľovi naservírovať tajomný a klaustrofobický pocit. Pavel Fritz aj v tomto diele ukazuje, že hard sci-fi má naozaj veľký potenciál. Osobne mi vyhovuje vedecko-fantastická literatúra postavená na čo najpresnejšej a čo najrealistickejšej vedeckosti. Okrem samotného deja, ktorý je vyplnený množstvom zvratov a odhalení má čitateľ možnosť vstrebať aj istú faktografiu o samotnej Európe.
Napriek tomu, že je Európa o kúsok menšia ako náš Mesiac, tak údajne by podľa predpovedí mala obsahovať 2x toľko vody ako sa nachádza na planéte Zem. Jupiterov mesiac Európa vedie aj v inom aspekte. Okrem ľadového príkrovu hrubého cca 15 až 25 km by samotný oceán mal mať hĺbku okolo 60 až 150 km. Porovnajme to s najhlbším miestom na planéte Zem, ktoré má okolo 11 km a stavím sa, že keby dnes žil H. P. Lovecraft, tak by samotný R´lyeh situoval práve na Európu.
Netradičná pointa nie je vždy zárukou úspechu
Povedzme si to na rovinu. Fritz v tomto diele udáva neskutočne dynamické tempo. Kapitoly odsýpajú a sú nabité skúmaním, tajomstvami a odhaleniami. Toto šialené tempo dokáže autor držať takmer až do konca. Takmer. A práve pred koncom sa to začne spomaľovať a posúvať do nie práve najlepšie zvoleného konca. Aby ste ma nechápali zle, kniha je naozaj skvelá. Možno som však mal až príliš veľké očakávania. Osobne mi koniec príbehu prišiel nejasný, hmlistý a zbytočne netradične poňatý. S odstupom času však trpká pachuť konca pomaly odoznieva a to, čo ostane je zaručene kvalitne odvedená práca.
Fritz organicky spojil mrazivosť a odľahlosť Európy s klaustrofobickým pobytom v podmorskej základni, kde vládne večná tma a ohromné oceánske hĺbky, pričom do toho vložil nielen niekoľko podarených monštier, ale pokúsil sa aj o náznak istej kozmologickej mytológie, kde všetci fanúšikovia Lovecrafta zbystria pozornosť, keď poviem, že Fritz sa v knihe venuje aj istým Prastarým. Avšak práve v načrtnutí tejto mytológie sa stráca inak bravúrna práca so všetkým, čo destinácia Európa môže ponúknuť. Samozrejme, mytológia tomu dáva iný rozmer a sám som sa tešil, že celý príbeh bude posunutý do nejakej metafyzickej a epickej roviny. Z môjho pohľadu mi to v tomto aspekte, dať tomu nejaký mytologický základ, prišlo dosť nedotiahnuté. Ako keby autorovi už horel termín a potreboval to rýchlo dopísať. Prípadne sám nevedel, ako to originálne ukončiť. Výsledkom je už spomenutá trpkosť a rozpačitý záver. No každopádne, kniha je solídnym zástupcom sci-fi s istými hororovými lovecraftovsko-kozmickými prvkami.
Slovo na záver
Som rád a teší ma, že aj autor z nášho jazykového okruhu dokáže vytvoriť zaujímavé a dynamické dielo, ktoré môže hrdo sekundovať cudzojazyčným dielam. S napätím budem očakávať nový literárny počin od Pavla Fritza, avšak kým sa tak stane, mám v pláne sa pozrieť na jeho románový debut Letka 307, v ktorom autor predstavuje denníkovou formou osudy letcov, ktorí „…se v kvantovém hyperprostoru porvali o osud civilizace. Jestli se z mise vrátí, jim však nezaručí nejmodernější technika ani ničivé zbraně. V sedmém rozměru je totiž každý odkázaný především sám na sebe, na své schopnosti, izolovaný a neschopný komunikovat“ (anotácia knihy). Vy sa zatiaľ kľudne ponorte do temných oceánskych vôd Európy, naozaj to stojí za to.
Napísal: Mizantrop Filozof
