S.
Moje leto sa nieslo predovšetkým v znamení dobrodružstiev v Litve, kde som stihol precestovať pol krajiny, navštíviť dva festivaly a prehajdákať poriadnu kopu peňazí. Konkrétnejšie to bolo na pivo a rôzny merchandise a samozrejme tradičné jedlo, ktorého som sa nevedel nasýtiť. Berte tento môj letný špeciál s nadhľadom a nazrite do mojej Mímiho studne poznania v netradičnom duchu.
(festival)
Už takmer tradíciou sa stal pre mňa litovský festival Kilkim Žaibu. Kedysi začínajúci ako pagan/black/folk metalová záležitosť, pričom sa rozvinul do multižánrovej (prevažne metalovej) podoby pričom je v programe stále zastúpené množstvo tradičnej hudby, remesiel, rekonštrukcie historických súbojov a pohanskej symboliky. Tento rok sa výnimočne kvôli nestálej pandemickej situácie uskutočnil v auguste, namiesto zvyčajného dátumu v čase letného slnovratu. Z festivalu som si odniesol kopec novej muziky, ktorú ešte spomeniem v ďalších riadkoch. A okrem toho reportáž z festivalu si môžete prečítať tu.
(festival)
Druhý festival, ktorý som tento rok navštívil a okamžite sa stal totálnym hajlajtom, ktorý už len ťažko niečo prekoná. Menuo Juodaragis je viac orientovaný na folk/neofolk ambient a elektro hudbu, ktorá má väčšinou silný etnický element a točí sa okolo pohanstva a mysticizmu. Festival má každý rok svoju špecifickú tému, ktorej sa venuje, tento rok to bol Ragutis – boh piva. Nebudem sa viac rozpisovať, nakoľko mám rozpracovanú reportáž, ktorú snáď uverejním tento mesiac.
(neofolk)
Okrem koncertných zážitkov som si počas leta priniesol domov a poriadnu kopu litovskej, prevažne neofolkovej hudby. Medzi ne patrí aj nový album neofolk kapely Gyvata, ktorá kombinuje staré litovské piesne s novým prístupom a istou dávkou alternatívneho rocku. Niektorí si Gyvatu isto budú pamätať aj z poslednej Noci Besov v roku 2019, kde odohrali naozaj skvelý koncert. Novinka sa volá Saulala a nesie názov po tradičnej ľudovej piesni, v preklade „Slniečko“.
Wolves in the Throne Room – Primordial Arcana (2021)
(atmosferický black metal)
Veľa metalovej hudby som posledne nepočúval, to sa musím priznať. Náhodou som si však na youtube pustil nový WITTR. Prvá vydaná klipovka ma moc neohúrila, za to druhá vypustená skladba Primal Chasm ma totálne pohltila a rozhodol som sa album niekoľkokrát otočiť. Amíci odviedli naozaj kvalitnú prácu a momentálne zvažujem, že v októbri si na nich zájdem do Prahy alebo Viedne.
Ad-mi-rall
Norther – Till Death Unites Us (2006)
(melodický death metal)
Hľadal som niečo na starom disku z počítača, ktorý som používal niekedy na strednej škole. Zavialo ma to do zložky s hudbou a na moje prekvapenie som tam objavil tento klenot. Je len pár kapiel, ktoré z melodického death metalu môžem a práve Norther bola kapela, ktorá ma počas istého obdobia na strednej sprevádzala. Aj keď už som so životom totálne inde, je zvláštne ako hudba dokáže vyvolať takú podivnú melanchóliu v človeku. Následne prežíva tie isté pocity, ktoré mal pred viac ako desiatimi rokmi. Hudba je ako jazva. Pripomína mi to totiž jednu vetu z filmu Červený drak: „Our scars have the power to remind us that the past was real.“ Album obsahuje okrem deathmetalovejších piesní (Throwing My Life Away, Fuck You, Norther) aj „ploužáčiky“ (Omen, Everything). Till Death Unites Us je jedným z posledných albumov kapely Norther s pôvodným spevákom. Myslím si, že aj keď Petri Lindroos postupne prešiel ku kapele Ensiferum, je dobré vedieť kde začínal. Norther bez Petriho vydal ešte jeden album a zhasol.
Sběrná kniha, (Helena Třeštíková v rozhovoru s Pavlem Kosatíkem, 2017)
(kniha)
Helena Třeštíková je známa hlavne kvôli svojim časozberný dokumnetárnym filmom. Do príbehov postáv z jej filmov veľmi nezasahuje a kladie respondentom zaujímavé otázky, ktoré ale násilne nezafarbuje, aby si splnila svoju predstavu o filme. Príbehy jej audiovizuálnych diel píše sám život – ona je len pozorovateľ a tak trochu kormidelník, aby ukočírovala výpovednú hodnotu filmu. V knihe rozhovorov sa čitateľ dozvedá o jej životných etapách ale aj filmoch. Pre mňa ako tvorcu, je vždy zaujímavé prečítať si, s akými problémami sa stretávali moji starší kolegovia a ako sa im podarilo všetko vyriešiť. Dodá to človeku odvahu, že všetko dopadne dobre a sám si môže riešenia niektorých problémov aplikovať na svoju situáciu a obohatiť svoj profesný život.
(film)
Nedávno som mal debatu s jedným kamarátom o filme 1917. Fascinovalo ho, že to bolo natočené akoby na jeden záber. Ja mám tento štýl rozprávania vo filmoch neskutočne rád, pretože tomu musí predchádzať precízna príprava. Musí to byť premyslené dopredu ako po kameramanskej, tak po strihovej skladbe. Spomenul som si na jeden krátky film, ktorý som videl 8 rokov dozadu. Je to síce kratší formát, ale tiež to má ten jednozáberový princíp. Má to taký temný nádych a tak trochu v tejto covid dobe možno naberá aj na aktuálnosti. Nechcem o tom ale rozprávať veľa, lebo raz vidieť, je lepšie ako sto krát počuť, takže ak máte 5 minút čas, určite odporúčam:
Cólera from Sr.&Sra. on Vimeo.
Jan
(folk – world music)
Pokusy přepracovat lidovou hudbu jižních Slovanů do dnešního folku mě většinou naprosto míjejí. Jakoby hudebníci nebyli schopni vylézt za hranice uječených ženských sborů a ustavičně se opakujících rytmů. Tato dnešní podoba jihoslovanského folku má ale jistě své příčiny – moje nepřízeň je tady čistě subjektivní a neberte to jako nějaké kopnutí směrem na jih, že to tam dělají špatně. Každopádně mě docela příjemně překvapil nález chorvatské skupiny Veja a jejího alba Dolina mlinova. Takhle nějak bych si představoval, že by jihoslovanský folk mohl vypadat: rozmanitý jak nástrojově, tak skladatelsky. Mužský hlas, který deskou posluchače provází, je také příjemnou změnou po všech těch ženských a oceňuji i práci kolegy dudáka, který nehraje jenom pitomou jednu melodii dokolečka (jako u spousty jiných nejmenovaných projektů), ale zachovává ráz lidové hudby a neznásilňuje nástroj ve jménu jednoduchosti a chytlavosti.
(folk – elektronika)
Když jsem v létě prolézal internet, hledaje estonskou hudbu, TRAD.ATTACK! mi po protřídění nálezů zbyli jako jedna z mála kapel, které mě oslovily. Popsat by se dali jako taneční folk – elektronika a ve své tvorbě často používají třeba etnografické nahrávky, kterými doplňují jednotlivé skladby. Asi je to hudba o něco přístupnější, než u jejich finských kolegů Suistamon Sähkö (ti lezou často až do rapu a techna), ale pořád by mohla být pro spousty lidí mírně divná. Na svědomí to nebude mít jenom málo známý jazyk, ale také importování oněch terénních nahrávek a celkově experimentální ráz celé desky (co se melodií, rytmů a elektronických vsuvek týče). Každopádně si myslím, že někteří folkoví tvůrci, kteří vždycky vymyslí jednu melodii a na té pak staví celou píseň, by se u TRAD.ATTACK! mohli učit, jak se úspěšně realizuje rozmanitost nástrojů a hry na ně, aniž by se ohýbala původní tradice.
