Myslím si, že pre mnohých názov Carach Angren nie je neznámou. Za svojich 14 rokov pôsobenia sa im podarilo vybudovať si dobré meno. A niet sa čomu čudovať, je to kapela s originálnym zvukom a koncepčným zameraním, ktorá, dovolím si tvrdiť, nemá na scéne obdobu stojacu za zmienku. Dance And Laugh Amongst The Rotten je v poradí piaty album od tohto holandského orchestra, ktorý uzrel svetlo sveta vďaka Season of Mist a my sa pozrieme do akej miery dokáže obstáť popri ich predchádzajúcich úspešných nahrávkach.
Carach Angren sú známi svojou hororovou tématikou, vďaka čomu sa etablovalo aj označenie ich žánru ako „horror metal“, aby sme si však vedeli viac predstaviť ich zvuk, tak sa prikloním skôr k tradičnejšiemu označeniu, ktorým je v zásade orchestrálny black. Zdôrazňujem v zásade, pretože či sa ešte stále dajú označiť ako black metal je predmetom polemiky, ale to bližšie rozvediem neskôr. Každý album Carach Angren má svoj unikátny koncept a svojský spôsob prerozprávania daného konceptu. To je niečo, čo oceňujem na Dance And Laugh Amongst The Rotten, nakoľko s týmto albumom sa opäť vrátili k starej, pre nich tak typickej „duchárine“, s ktorou začínali. Nejde ani tak o moje osobné preferencie vrámci hororového žánru, ako skôr o to, že tajomnú atmosféru prekliatych miest sa im darí vyjadriť lepšie ako napríklad v prípade predchádzajúceho albumu This Is No Fairytale, ktorý rozprával príbeh o sériovom vrahovi. Čo sa konceptuálnej stránky týka však neoceňujem inú vec a tou je spôsob stavania daného konceptu. Malý diskografický exkurz: prvé dva albumy boli založené na skutočných legendách a mýtoch – napríklad prvý album sa venoval prekliatej dedine Lammendam, druhý Bludnému Holanďanovi – ďalšie dva albumy boli originálne koncepty vypracované kapelou. V oboch prípadoch však bol jeden album jeden príbeh. Dance And Laugh Amongst The Rotten nemá jednotný príbeh alebo jednotný koncept, je to spleť rôznych legiend, pričom narozdiel od predchádzajúcich albumov, kde platila rovnica album = legenda, teraz platí pieseň = legenda. Napríklad pieseň Charles Francis Coghlan je o legende o danom Charlesovi, ďalšia pieseň Blood Queen je o legende o Krvavej Mary a tak ďalej. Čo sa snažím povedať je to, že zvolili menej hĺbkový pohľad na dané príbehy a rozhodli sa namiesto románu napísať poviedkovú zbierku. Čo je škoda, lebo je to na úkor „storytelling-u“. Albumy Carach Angren boli ako muzikály – ak si chcel človek užiť ich nahrávku v jej plnom potenciáli, tak si to musel vypočuť od prvej sekundy až do poslednej. Teraz na tom nezáleží. Taktiež upustili od ich tradičného teatrálneho intermezza, ktoré sa nachádzalo vždy niekde uprostred albumu, schmatlo poslucháča za pačesy a hodilo ho rovno do hĺbky ponurej, tajomnej atmosféry albumu. Boli založené spravidla na čisto orchestrálnom pozadí a dramatickej výprave speváka. Neskutočne som si každú tú pieseň užíval, pre mňa to bol vrchol budovania atmosféry. Človek sa cítil ako v divadle. Na Dance And Laugh Amongst The Rotten niečo také nevidíme.
Hudba Carach Angren poslednou dobou začala viac a viac upúšťať od black metalu ako takého, čo však nemusí nevyhnutne znamenať chybu, píšem to ako holý fakt. Je to stále tvrdá hudba, oscilujúca medzi strednými a rýchlymi tempami, pretkaná orchestráciami, vrieskaním a agresívnymi gitarami, čo ma privádza k niečomu, čo mi na Carach Angren vždy vadilo: gitary by mali mať hutnejší zvuk! Sú príliš „úzke“ a často v celkovom mixe až zanikajú. Vždy som si predstavoval, ako parádne by mohol Carach Angren znieť, keby ich gitary hučali napríklad ako Dimmu Borgir (Dimmu uvádzam preto, že ich hudba je v zásade príbuzná). Tí, keď udreli do gitár, tak poslucháčom pukli hlavy, pri Carach Angren sa poslucháči nevyhnú pocitom, že by mohli zhutniť. Carach sú výborní hudobníci, to každý musí ihneď počuť a každým albumom sa ich technika zlepšuje. Z albumu na album je badateľný technický progres, hudba je komplexnejšia, zložitejšia, kvalitnejšia. Neznamená to však, že aj „lepšia“. Obrovský skok bolo vidieť napríklad pri predchádzajúcom albume This Is No Fairytale, kde sa hudba skutočne posunula o veľký krok vpred: nápady, skladba, zložité rytmy… ale celkovo album neznel lepšie. V prípade daného albumu ten pokrok vynulovali tým, že sa rozhodli prerozprávať príbeh veľmi podrobne (človek by si mohol prečítať iba texty v booklete a bavilo by ho to, lebo to bol v praxi príbeh s rozprávačom, priamou rečou a všetkým, čo k tomu patrí) a niečo také napasovať do hudby nie je ľahká úloha, ak je to vôbec možné. Výsledkom bolo djentové frázovanie kde-úder-gitary-tam-veršeprípadnecelá-strofa, ktoré niekedy bolo rozbité až na hranicu počúvateľnosti. Na Dance And Laugh Amongst The Rotten je zas ich hudobný pokrok vynulovaný… vlastne ani neviem presne čím, možno práve tým iným prístupom ku konceptu. A nepochybne aj množstvom zopakovaných motívov, ktoré sme mohli počuť už na predchádzajúcich albumoch. Orchestrácie znejú veľmi, skutočne veľmi podobne ako na This Is No Fairytale a dokonca aj niektoré konkrétne lyricko-vokálne motívy v skladbách sú opakované dookola:
„His soul torn asunder by the horrors of war
One carrying so much death will soon care for life
(vysokým výkrikom) NO MOOOORE!!!“
– Bitte tötet mich (Where The Corpses Sink Forever)
Alebo:
„The serial killer shackles the boy to the floor
Upon the sign of the witch
The children scream:
(vysokým výkrikom) NO MOOOORE!!!“
– Possessed by a Craft of Witchery (This Is No Fairytale)
A tentokrát:
„A shape appears in the mist
And throws her to the floor
The child, now floating in the air
She screams:
(vysokým výkrikom) NO MOOOORE!!!“
– Blood Queen (Dance And Laugh Amongst The Rotten)
Carach Angren patrí medzi moje srdcovky, ale každým albumom sa akoby v tomto rebríčku posúval nižšie. Hudba je to stále dobrá, nápaditá, prepracovaná, ale vytráca sa z toho ten duch (ha-ha). Je to už „len hudba“, nie ten tajomný, strašidelný príbeh, ktorý musíš počúvať od začiatku po koniec. Kde sú tie časy, keď pri počúvaní albumu Lammendam mal človek pocit, že sa prechádza prekliatou dedinou, kde na každom rohu číha duch mŕtvej nevesty, či pri Death Came Through a Phantom Ship, čo znelo ako nemŕtvy Alestorm, poslucháč priam cítil vôňu mora a dostával morskú nemoc. Atmosféra, z ktorej išiel mráz po chrbte? Ku komickému cover artu ako z nejakého albumu grindcore-ovej kapely v prípade tejto nahrávky sa radšej nejdem ani vyjadrovať.
Dance And Laugh Amongst The Rotten je na pomery symfonického/orchestrálneho extrémneho metalu veľmi dobrý album, ale na pomery Carach Angren to nie je nijaké zlepšenie, posun vpred, či aspoň uspokojujúce dielo, inými slovami: je to horšie než predchádzajúce nahrávky. Keby to nebol úplne čerstvý album, tak poviem, že dúfam, že ma čoskoro milo prekvapia. Žiaľ, teraz mi ostáva sa len vyrovnávať s menším sklamaním, obohrávať to dookola a dúfať, že si k tomuto albumu vypestujem vzťah.
Hodnotenie: 7/10
Napísal: B.
