V sobotu desiateho decembra sa v meste neďaleko od českých hraníc chystalo druhé pokračovanie akcie s názvom Hlad Mrazu II. I keď vonku sa teploty pohybovali v plusových hodnotách, tmavý a zmračený deň, ktorý sa zmenil v noc, tmu a hmlu sprevádzal na ceste do Dubnice nad Váhom. Priznám sa, že v tejto časti Slovenska som sa objavil prvý krát a nevedel som čo očakávať od návštevnosti, klubu a aj celkovej atmosféry.

 

 

Dorazili sme niekedy približne okolo siedmej kedy sa na pódiu už chystala kapela Crossbreeds. Mierne meškanie nás teda nepripravilo o kompletné vystúpenie spolku z Krivej. Hudba Crossbreeds sa pohybuje niekde medzi folkom, rockom a metalom. Množstvo melodických gitarových liniek, klávesy a ženský vokál sú charakteristické črty, ktoré sme mohli počuť skrz zatiaľ riedko zaplnený klub. Hudba nie náročná na počúvanie, môže niekoho omrzieť po čase no v živom prevedení púta predovšetkým svojou charizmou a akousi „uveriteľnosťou“ (v black metalovom žargóne by som použil slovo „true“). Nuž a čo si budeme klamať, v tomto prípade za to môžu aj dve šarmantné dámy pôsobiace v kapele. Čo by sa však zišlo kapele je hrávať častejšie spolu na rôznych akciách aj napriek tomu, že hudobníci v nej nie sú zelenáči. Príjemný úvod akcie však mierne kazil zvuk, ktorý nemožno hodiť len na zvukára, ale celkovú akustiku klubu. (holé a šikmé steny robia celkom šarapatu).

 

 

 

Druhou kapelou večera boli domáci usporiadatelia Krahulec. Skupina šiestich mladých ľudí, ktorí spolu tvoria zaujímavú folkovú hudbu, ktorá je motivovaná pohanskými a ľudovými textami. Tancovačka ako hrom! Krahulec síce tak často nehráva naživo, ale spolu im to ladí a um pre tvorbu sa im uprieť nedá. Líder a spevák Kazo s špecifickým knírom vie vyhecovať publikum a spev mu ide teda rozhodne na výbornú. Jediným negatívnym momentom, ktorý zrážal po celý koncert kapely k podlahe bol zvuk a pán zvukár, ktorý vyzeral ako keby včera zvučil Robka Kazíka. Občas nebolo počuť flautu, potom zas basu a takto to išlo, no zvykli sme si. Vokály striedali čisté polohy s growlom a obaja speváci v kapele podávali solídny výkon. V už konečne klube prišlo už o niekoľko hláv naviac a nálada panovala skutočne dobrá. Na bare ste si zabili do hlavy tmavé pivo užneviemakejznačky a pod „pódiom“ (vyvýšeným asi 10 cm) to už bolo na tancovačku. Hrali sa skladby ako „Ostrý vrch“, „Poludnica“, „Temnota“ či prerábka na Čechomor.

 

 

 

Prvou zahraničnou kapelou večera boli Žrec z Česka. Po ich nedávnom comebacku kedy sa kapela na čas odmlčala prišli s novou zostavou, kde neostal ani kameň na kameni. Z pôvodných členov ostal len hlavný mozog kapely Torham a bubeník Sarapis. Ostatok sa v kapele vymenil a za klávesami som rozpoznával jedine slečnu z koncertnej zostavy z pred niekoľkých rokov. Žrec sa nedávno uviedol aj novým EP, ktoré publikum prijalo bez špeciálnych emócií. Niekoľko internetových komentárov bolo negatívnych, vo svete reality to niektorí ľudia ocenili a ja som bol zvedavý ako sa zhostia noví členovia starých i nových piesní. Na úvod sme dostali hneď to čo človek potreboval, skladby, ktoré Žrec dokázali dostať do povedomia ľudí z ich druhého albumu „Paměti“. Pieseň „1066“ je tutovka a znela dobre aj v novom prevedení, no niektoré pasáže vokálu nový spevák Styrbjorn proste nedával, farba hlasu je oproti predchádzajúcemu spevákovi odlišná a pravdepodobne aj rozsah, no žiadne faux paux sa nekonalo. Titulná „Paměti“ patrí tiež medzi koncertne obľúbené a vydarené skladby, takže si človek mohol podupkávať nohou, no a niektorí sa rozhodli si to užiť pod minipódiom. Zvuk bol aký bol, a vytrieskať sa z neho už viac nedalo, pán zvukár bol zjavne celkom mimo a asi nepredpokladal, že na pódiu sa hrá viac ako na klávesy a doprovodnú gitaru. Na rad sa dostali aj obidve nové skladby „Vozka“ a „Klíč k pokladum“, ktoré znelo o niečo progresívnejšie a „alternatívnejšie“. Skladby sú naživo zaujímavým kontrastom k prvému albumu Žertva, z ktorého tiež zaznelo niekoľko legendárnych kúskov. Zádumčivá atmosféra oproti veselým popevkom a tancovačke síce toľko neuspela, ale verím, že časom sa to ľuďom v hlave „odleží“.

 

 

 

Poslednou (mala byť predposlednou) kapelou boli Poliaci Jarun. Kto ste boli na Noci Besov VII. ste mali možnosť vidieť set tejto zostavy. Progresívna hudba, o čosi viac vážnejšia a nie veľmi stvorená na „zábavu“ však stále držala publikum prikované pred „pódium“. Pred rokom im vyšiel výborný album „Pod nebem utkanym z popilou“, z ktorého naservírovali hneď niekoľko kúskov. Táto pätica menej známych susedov z neďalekého Krakova, patrí podľa môjho názoru medzi kapely, ktoré nazývam „nedocenené“ a tu sa priam odzrkadľuje kvantita produkcie a reklamy, na ktorú vynakladajú niektoré spolky ohromné úsilie, pričom niektoré kapely ostávajú v úzadí. V ten večer sa Jarun zapísali do hláv prítomných veľmi dobrým vystúpením a z mojich obľúbených skladieb z prvého albumu zaznela aj titulná „Wziemiostapenie“. Nič sa nedalo vytýkať, pretože kapela v rámci zvukových pomerov odviedla kvalitnú prácu

 

 

 

Ako posledná kapela večera sa mali predstaviť slovenskí Doomas. Kapela sa však rozhodla nevystúpiť vzhľadom na meškanie akcie. Ako si to vysvetlili ľudia v klube nechám stranou, bolo to ich rozhodnutie, no kredit si týmto krokom rozhodne nepridali.

 

 

K záveru môžem len povedať, že akcia dopadla na jednotku, organizácia bez problémová, kapely, ktoré bavili a vonkoncom neurazili a konečne nové miesto pre koncerty. Povráva sa, že sa konečne formuje ďalšia pohanská hudobná akcia, ktorá bude mať tradíciu…

 

 

Fotografie poskytol Mjollnir Photography (celá galéria)