Korpiklaani sú bezpochyby jednou z najväčších folk metalových kapiel svojej doby. Od vydania debutu Spirit Of The Forest (2003) sa títo veselí Fíni dostavajú do povedomia najmä vďaka melodickým, alko-ladeným tancovačkám, ale aj duchovne a mytologicky zameraným skladbám. Aj napriek koncertnej sile tohto subžánru a množstve úspešných skupín ho však mnohí spolu so mnou považujú za značne vyhoretý. Za posledné roky sa totiž neukázalo veľa podobných skupín, ktorým by sa podarilo viac zviditeľniť a osloviť širšiu škálu poslucháčov. Treba sa teda spoľahnúť na „istoty“ a jednou z nich sú aj Korpiklaani.   

Ich nový album Rankarumpu je na svete už pár týždňov a kapela sa nám ukazuje v jej najlepšej zostave. Obdivuhodným faktom je upustenie od skladieb s anglickými textami, ktoré skupinu preslávili a napriek tomu zachovanie si fanúšikovskej základne. Už druhý  album s nimi nahral špičkový bubeník Samuli Mikkonen, ktorý vystriedal pôvodného Mattiho Johansona. Najnovšia zmena je na pozícii huslistu a tým je Olli Vänskä – dlhoročný člen skupiny Turisas, ktorí sú už pár rokov záhadne odmlčaní. Najsilnejšia stránka Rankarumpu spočíva v jeho schopnosti vrátiť sa ku koreňom, čo v posledných rokoch asi málokto čakal. Treba totiž spomenúť album Kulkija (2018), ktorý bol najdlhším od vydania Korven Kuningas (2008) a stal sa ich „najvýpravnejšou“ nahrávkou za celú kariéru. V podobnom, avšak trochu vyváženejšom duchu sa niesol jeho nasledovník Jylhä (2021), v ktorom bolo až na občasné výnimky stále cítiť kapelu, ktorá chce poslucháča zobrať skôr na putovanie krajinou, ako do tanca. To všetko sa však tento rok mení, pretože Rankarumpu presakuje energiou klasickej folk metalovej veselice. Rýchle tempá, zborové refrény, chytľavé melódie huslí a akordeónu sprevádza zvonivá basa spolu s gitarou. To je presne to, na čo sú starí ale aj noví fanúšikovia Korpiklaanov už roky zvyknutí. Prvé štyri skladby sú na správnom mieste a nekompromisne vytláčajú ducha predošlých, zdĺhavejších nahrávok. Viem si aj predstaviť, že by v takomto poradí započali svoj koncert a nikto by sa neurazil. Čo sa týka videoklipov, kapela tentokrát vsadila na jednoduchosť. O tej však nemôžeme hovoriť v prípade Samuliho Mikkonena, keďže jeho výkon má od nej na míle ďaleko. Albumu dal pravdepodobne najsilnejšiu bubenícku kostru, akú kedy títo fínski majstri metalových ľudoviek mali. Festivalový potenciál cítiť aj v No Perkele, a prekvapí aj jeden z najkrajších momentov albumu – pomalá huslová vyhrávka na úvod Viikatelintu. Keď už sme spomínali festivaly, tak táto skupina sa opäť ukázala ako na mieru ušitá atrakcia, ktorá bez problémov roztancuje nejedno publikum.  Jediná, ako-tak pomalšia skladba je Harhainen höyhen, ktorá vytvára krásny koniec albumu.

Ako celok má Rankarumpu veľmi dobrú myšlienku – ponúknuť energický materiál v duchu staršej tvorby. Tá však zakopáva počtom skladieb (12) a pritom by ich pokojne stačilo osem alebo deväť. To by spôsobilo u poslucháča efekt, ktorý by ho po vypočutí celej nahrávky donútil pustiť si ju znova. Vyvolalo by to uňho pocit „ako to rýchlo ubehlo“ a album by sa v prehrávači točil ďalej.  Poslednými piesňami môžete nadobudnúť pocit, akoby lesný klan (preklad názvu kapely) začal do albumu vkladať vatu, keďže zapamätateľnosť skladieb sa znižuje a chytľavé melódie sa už stávajú trocha obohranou platňou. To, či bola dĺžka albumu svojvoľným rozhodnutím kapely alebo prišla ako „rozkaz“ spoza okrúhleho stola sa asi nedozvieme. Faktom však ostáva, že pri živelnej povahe tejto nahrávky je 43 minút v dnešnej dobe zbytočne veľa.

Napísal: Rohan

Hodnotenie: 7/10

English overview
Korpiklaani served their fans an energetic folk metal album, that is in spirit of their older stuff. However, due to its raw nature, Rankarumpu is an unnecessarily long record, but contains catchy melodies that will be heard on many festivals or in clubs.