„Zlo je nezmazateľné. Stačí, keď niekto zasadí semienko temnoty a dovolí mu vyklíčiť. Od toho okamihu niet cesty späť. Môžete s ním súperiť, stokrát ho poraziť v najkrutejšom boji, no ono ostane naďalej hlboko zakorenené. Hlbšie, ako si dokáže ľudský mozog predstaviť. Zaryté do tých najtemnejších útrob, až nie je možné zistiť, kde všade siaha. To je podstata esencie zla.“

(Lukáš Polák – Pahltné, 2024, 1. kapitola: Svätokrádež, s. 7)

Serenity

O autorovi

Meno autora môže byť niekomu známe z pôsobenia v Hlukoskope, ktorý sa venoval metalovej hudobnej scéne na Slovensku. Na Bese nájdete aj rozhovor, ktorý bol rozdelený na dve časti (Lukáš Polák – prvá časť – metal a pivo, Lukáš Polák – druhá čast – knihy a horor)  a nebol iba na hudobnú tému, ale aj o ďalšej Lukášovej činnosti, ktorou je písanie kníh. A to je oblasť, ktorej sa aktuálne venuje a to konkrétne v žánri horor alebo fantasy horor.

Recenzia na knihu Lukáš Polák – Pahltné

Mne príde ako nedotiahnutý detail na jeho knihe mäkká väzba. Netvrdím, že knihy s mäkkou väzbou sú zlé alebo sa zle čítajú, ale osobne mám, čo sa týka dizajnu knihy, radšej tvrdú knižnú väzbu. Najmä čo sa týka pomeru knižná väzba ku cene knihy. Osobne považujem mäkkú väzbu ako lacnejšiu alternatívu. Prekvapila ma aj cena knihy. Bežná predajná cena v kamenných predajniach – je 18,90€ (v niektorých internetových kníhkupectvách sa dá kúpiť o pár EUR lacnejšie).

Viem, že to nie je iba o napísaní a vydaní knihy. Navyše, ak si to človek musí riešiť na vlastné náklady, nehovoriac ak má na to nejakého manažéra, ktorý potrebné náležitosti vybavuje namiesto neho. Dokonca viem z viacerých zdrojov, že v konečnom dôsledku, suma ktorú nakoniec dostane autor za každú svoju predanú knihu, je často mizivé percento. Ale aj tak, mne táto cena príde zbytočne predražená.

Čo sa týka samotného príbehu knihy, dej sa odohráva vo fiktívnej slovenskej obci Pahltné. Je to malá dedina, v ktorej sa občanom z neznámych príčin začnú meniť chute. Nakoniec nielen obyvateľov, ale aj zvieratám. Jediný, kto sa rozhodne prísť veci na koreň je miestny farár, ktorý postupne natrafí na zdroj zla. Neviem, čo presne chcel autor knihou naznačiť. Dalo by sa povedať, že poukázal na konzum spoločnosti a to ako dokáže ľudí ovplyvniť alebo ide o akúsi paródiu života na dedine. Doplnené o hororové prvky. Ale pre mňa osobne to nebolo ani také tajomné, ani strašidelné. Kniha mi skôr prišla celkom priamočiara. Knihu som dočítal skôr z povinnosti a za normálnych okolností by som si ju zrejme nekúpil. Čo sa týka textu, autor používa štýl, ako udržať čitateľa a príbeh je doplnený o grafické ilustrácie.

Zhrnutie

Ak by Pahltné bola autorov debut asi by som hodnotil pozitívnejšie, ale keďže sa jedná o jeho druhú knihu, dali sa určite mnohé detaily dotiahnuť. Sám autor pred vydaním knihy vyhlásil: „Čo sa týka technickej stránky, na ktorej teraz intenzívne pracujeme, aby druhá kniha bola v tomto ohľade na vyššej úrovni.“ Negatíva sú pre mňa formát knihy a textu, mäkká väzba a cena knihy. Zaujali ma grafické ilustrácie, ktoré spracovali Alexandra Power Art a Beáta Juritková.

Napísal: Serenity

Mizantrop Filozof

„…prst po prste si vkladal do úst. Trpezlivo ich oblizoval, ocuciaval, vysával. Ponáral ich do ústnej dutiny  plnej nahromadených slín a venoval sa im pedantne … jeho myseľ bola doslova posadnutá apetítom po vlastnom tele a nekonečným zástupom tónov chuti, o ktorých sa mu ani nesnívalo. Príjemne sladká striedala drzo horkú, tá sa prevalila do osviežujúcej kyslej a celé to dopĺňala vyzretá slaná chuť.“ (s. 119)

Úvod

Autor Lukáš Polák mi bol neznámy, až kým som nezaregistroval rozhovor, ktorý s ním spravil Bes webzine. Osobne sa nepoznáme, ale občas na IG prehodíme pár slov o knihách a horore. Myslím, že táto „internetová známosť“ nebude mať vplyv na hodnotenie, ako uvidíte ďalej v recenzii. Lukáš Polák má na konte okrem knihy Pahltné ešte knihu s názvom Kriaky (r. 2021). Okrem týchto dvoch počinov nájdeme jeho poviedky aj v zbierkach Slovenské temno (r. 2022), Prekliata zbierka (r. 2022) a Krvavé Považie (r. 2023).

Prvotné pozitíva knihy Pahltné

Ak sa náhodne pozrieme na doterajšie recenzie tejto knihy, či už na Databazeknih.cz alebo na Martinus.sk, tak čitateľ bude mať dojem, že kniha je naozaj skvost a nadpriemer (tí istí ľudia, ktorí hodnotili knihu na jednej platforme ju hodnotili aj na druhej). Osobne si nemyslím, že ide o skvost a povieme si aj prečo. Poďme teda vniesť trochu objektivity medzi ostatné recenzie tejto knihy, ktoré boli možno poznačené tým, že sa chceli autorovi zavďačiť za recenzný výtlačok zadarmo alebo z kolegiálnosti.

Čo na knihe zaujme je netradičný názov, vcelku efektná farebná obálka slovenskej dediny a čiernobiele ilustrácie vo vnútri knihy od Alexandra Power Art (neviem, či sa to stalo aj niekomu inému, ale počas čítania knihy, keď som ju otváral a zatváral, mi medúza na prednej strane obálky začala evokovať skôr patizón s chápadlami, ako samotnú medúzu). Podľa môjho názoru sa autorovi vydarila úvodná prvá  kapitola, ktorá naozaj dobre navodzuje atmosféru a keby sa zvyšok diela niesol v takomto duchu, nebol by som proti. Kniha má necelých 200 strán, rýchlo sa číta (kapitol je 30, čiže nie sú nejaké dlhé) a viac-menej to odsýpa.

Pitva knihy Pahltné – používanie jazyka

Tak, a teraz sa poďme pozrieť na tie menej vydarené momenty knihy. Spočiatku mi vadili hlavne divne tvorené slovné spojenia ako napr. „To je podstata esencie zla.“ Keď sa nad tým človek zamyslí a preloží si to do čisto slovenského jazyka, tak veta bude vyzerať nasledovne: „To je podstata podstaty zla.“, čo je nezmyselná veta (niečo podobné sa používa celkom bežne napr. v slovnom spojení jazero „Loch Ness“, avšak slovo Loch je výrazom pre jazero, takže ide vlastne o jazero Jazero Ness).

V knihe sa objavia aj vety ako: „Zrazu skromnou izbou previal rámus.“, „…počas povinnej vojenskej dochádzky.“, „Tvár mal zahalenú maskou zhnitých častí rastlinstva, trčali mu len oči…“, či „Z tmy sa však objavila vysoká postava.“ Možno bolo spúšťačom uvedomovania si takýchto slovných kuriozít spojenie „podstata esencie“, no musím sa priznať, že takéto poohýbané slovné spojenia mi v texte vadili (možno išlo ale o vedomé básnické originálne obraty, neviem).

Už bolo spomenuté, že kapitoly sú krátke a teda sa rýchlo čítajú. To je jedna časť pravdy. Druhá časť pravdy je tá, že táto krátkosť a úsečnosť kapitol často navodzuje slabú plynulosť a biednu previazanosť jednotlivých častí. Autor v knihe dáva priestor viacerým postavám. Často sa stane, že jedna kapitola opisuje situáciu jednej osoby a kapitola za tým opisuje úplne inú osobu. Z tohto dôvodu mi ani jedna postava neprišla zaujímavá a nedokázal som sa s ňou nielen stotožniť, ale ju ani pochopiť. Ani jedna z nich ma nechytila za srdce. Možno tomu napomohol aj samotný jazyk, ktorý autor vkladá postavám do úst (ide hlavne o Zuzanu a Drahušu). Vyjadrovanie postáv mi prišlo kostrbaté, strojové a málo plynulé. Rovnako aj prepis ich myšlienok trpí rovnakým nedostatkom. Miestami bol dej či konanie protagonistov nelogické.

Pitva knihy Pahltné – niečo málo k deju a scénam

Čo sa týka deja, tak zápletku vyzrádzať nebudem. Po sľubne napísanej prvej kapitole, ktorá nás uvádza do prostredia zapadnutej dediny Pahltné (opisy pochmúrnej cesty do dediny a démonickej diery za dedinou boli naozaj dobré) sa autor začína venovať dvom hlavným veciam. Prvou je istá detektívna línia, kedy kňaz hľadá ukradnutý artefakt z kostola. Táto línia bola zaujímavá a škoda, že ju autor viac nerozpracoval smerom ku Gejzovi Benediktovi a k mestu Albag, ktoré pochádza z inej dimenzie. Druhou líniou je postupný popis degradujúcej a úchylnej zmeny chutí. Táto línia mi prišla dejovo nepotrebná, samoúčelná a venovalo sa jej zbytočne veľa priestoru (celá kniha je však na týchto opisoch postavená). Na ukážku vyberiem zopár pahltných scén:

„…na chvíľu si čupol a privoňal k žaluďu. Hmmm, ako fajne vonia, ale nepolámem si na tom zuby?, spýtal sa potichu sám seba. Nikto ho však nepozoroval, a tak strčil žaluď do úst a zakusol. Bolo to tvrdšie, ako si myslel…“ (s. 21)

„Začal prežúvať, to ti nie je vôbec zlé. Myšlienky prestal kontrolovať. Cucal ho ako lízanku, sliny sa mu tvorili ako pri šťavnatom mäsku, oči mal zatvorené a celú pozornosť venoval len vlasu. Sladučká chuť pripomínajúca najchutnejšiu lízanku mu opantala jazyk a nútila ho spoznať každý milimeter. Každý detail tenkej slasti. Hral sa s ním ako s jazykom milenky.“ (s. 31)

„Kraje nechtov z ukazováka a prostredníka sa prilepili na zuby. Zarytá špina od hliny sa zosúvala na jazyk. … Zakusol znova a prerastené konce nechtov sa oddelili od zvyšku. Prežúval ich, prehadzoval si ich zo strany na stranu, doslova sa s nimi hral. Pôžitok z chuti. Následne ich prehltol a pustil sa do ďalších dvoch nechtov. Rozkoš pokračovala.“ (s. 65)

„Prst mal v ústach a po ruke mu stekal úzky pramienok krvi. Vytiahol prst z úst a pozrel sa naň. Na prste mu chýbal necht. Celý necht. Ako keby sa vyparil. Ostalo po ňom živé mäso obalené krvou. … Iba príjemný pocit v ústach. Mal v nich niečo prekvapujúco úžasné. Nadpozemské, sladko-horké, a pritom geniálne. Pohol ústami, zacítil niečo tvrdé medzi zubami a jeho pokojným domovom sa prehnal zvuk škrípavého prasknutia.“ (s. 69)

Kniha je postavená na podobných neustále sa opakujúcich opisoch nechutnosti. Problém s nimi je ten, že je ich tam až príliš veľa a stáva sa to potom iba sledom čím viac nechutnejších scén. Samozrejme, pokiaľ autor zakomponuje niečo odporné do textu a ono to má nejaký význam pre samotný dej, tak vtedy je to iná vec. Páčila sa mi napríklad scéna s diviakom v lese, ktorého zvnútra zaživa zožrali dážďovky (!) – logiku v tom nehľadám, ale bola to efektná scéna:

„Stokilový diviak ležal vyvalený na boku, ťažko dýchal, ledva vládal zo seba vydávať zvuky. Umieral. … Najpodivnejšie však bolo jeho obrovské brucho pokryté nadutými modrými žilami. Náhle sa v ňom niečo pohlo. … Uprostred brucha diviaka sa vytvorila škára. Štrbina predstavujúca náhľad do diviačieho ústrojenstva. … Niečo z neho unikalo na svet. Čosi malé a slizké. Dážďovky. Stovky dážďoviek.“ (s. 46-47)

Až do poslednej kapitoly som očakával nejaké zdôvodnenie masívneho lipnutia na prezentovaní viac a viac dekadentnej skazenej chuti postáv. Očakával som vysvetlenie, prečo to ľudí postihlo a ako to malo súvis s čiernou medúzou a samotným mestom Albag. Prišlo mi, že autor sa zbytočne vystrieľal a vyšťavil na podružných nechutných opisoch a vymýšľaní čím viac netradičnej pokazenej a úchylnej pahltnosti. Tvrdím to preto, lebo záver je skratkovitý, nie je prepojený s predchádzajúcimi scénami a nerozvíja sa nič hlbšie o samotnej medúze a tajomnom meste. Oproti až zvráteným „poetickým“ opisom skazených pahltných chutí je samotný záver lakonický a zdá sa, že je až druhoradý. Ba dokonca sa natíska tvrdenie, že záver vznikol len preto, aby bol. Zdá sa, že tým podstatným a primárnym pre autora bolo vyjadrenie „svojej úchylnej predstavy nepoznaných rozmerov.“ (s. 158)*

Slovo na záver

Z celého diela je cítiť vplyv zo štyroch oblastí. Možno ich je viac, ale mne tam rezonovali práve tieto štyri. Prvým vplyvom je vplyv H. P. Lovecrafta a jeho diela Farba z kozmu. Taktiež som mal pocit, že sa autor snaží vzdať hold C. Barkerovi a jeho Hellraiserovi (viď starostove šitie). Podvedome som mal pri opise mesta Albag pocit, že sa nachádzam v šedom obrátenom svete zo seriálu Stranger Things. No mesto Albag mi tiež pripomenulo Mordheim (mŕtve Mesto prekliatych) zo sveta Warhammeru.

Osobne neviem, komu je kniha určená. Je určená širokej verejnosti? To si nemyslím. Je určená úzkemu okruhu hororových nadšencov, ktorí potrebujú mať čím viac nechutnejších opisov? Asi áno a zastávam skôr tento názor. Keďže sa do tejto skupiny neradím, tak možno aj preto nie je táto recenzia čistým chválospevom. Síce som knihu dostal v rámci Bes webzine ako výtlačok na recenzovanie, no to mi nedáva právo upustiť od čo najväčšej objektivity a nekriticky chváliť autora a jeho dielo.

[*Pozn. autora recenzie: celé znenie citátu je nasledovné – „Zlo nielenže devastovalo rád sveta, ale dokonca ho prerábalo v obraz svojej úchylnej predstavy nepoznaných rozmerov.“]

P.S.: pri čítaní sa mi knižné chute nezmenili. Stále som hladný po kvalitnej a inšpiratívnej literatúre.

Napísal: Mizantrop Filozof (instagram profil)

Blutkrieg

Nestáva sa často, že by sme album či knihu recenzovali u nás v redakcii dvaja, tobôž traja. Musí to byť teda niečo špeciálne a to v prípade Lukáša Poláka a jeho knihy Pahltné je. Ide totiž o jediného domáceho hororového autora, ktorý vzišiel z metalového undergroundu. Ďalšia vec je tá, že sa okolo tejto knihy nahovorilo a napromovalo toľko, že sme si jednoducho v redakcii povedali, že sa na to pozrieme všetci milovníci hororu. Lukáš nás navnadil aj pomerne zaujímavým rozhovorom v dvoch pokračovaniach. Predtým než zhrniem pocity z knihy pozastavím sa pri jednom fakte. Lukáš ako autor sa do promovania knihy pustil pomerne poctivo a vytrvalo, za čo mu patrí uznanie. Niekedy je však menej viac a v tomto prípade to platí dvojnásobne. Knihu Pahltné som zaregistroval práve cez jeho profil, no po viacnásobnom miestami až infantilnom promovaní ma prešla „chuť“ prečítať si čokoľvek. Nakoniec vyhrala zvedavosť a dostupnosť publikácie a tak som zobral do rúk knihu nakoniec aj ja.

Pohľad na Pahltné

Na úvod poviem, že moji kolegovia zhrnuli vlastne všetky negatíva a aj pozitíva tejto knihy. Absolútne premrštená cena verzus obsah a forma. Druhá vec je vyslovene nudná, recyklovaná zápletka s chuťami, ktoré vyvolajú v čitateľovi často skôr hnus než mrazenie či vražednú, hororovú atmosféru. Štýl písania je mierne kostrbatý (čo sa dá samozrejme časom zlepšiť), no samotná zápletka, dialógy či jednotlivé postavy sú nudné až vyslovene stupídne. Čo sa týka deja ten síce plynie dynamicky, no na to aby ma vytrhol z pocitu „toto som už niekde čítal/videl“ to nestačí. V budúcnosti by bolo zmysluplnejšie zapracovať na kvalitnom námete, ako zbytočne riešiť bizarné a miestami až perverzné chute obyvateľov.

Pritom, niektoré kapitoly ako napr. 7, kde sa starosta vyberie na prieskum priehlbiny, či kapitola 18. so sirotincom začínajú byť zaujímavé práve vtedy, kedy ich autor predčasne utne. Napätie ako rýchlo prišlo tak aj rýchlo vymizne. Takýchto momentov je v knihe viac, kedy sa jednoducho pýtate „a to je všetko?“. Mrazenie, či napätie absentuje na úkor triviálnych, dedinských dialógov v štýle Troškových pseudokomédií, prípadne nezmyselných vyžíňačiek. Každopádne nechcem len kritizovať. Ako som spomenul vyššie, niektoré momenty mali hororový potenciál, ktorý sa však nenaplnil. Za gore scény v druhej polovici knihy dávam pomyselný bod, no tam kde čitateľ čaká akési vyvrcholenie (scéna s amuletom) prichádza opäť narýchlo zbúchaný koniec kapitoly. Celkovo však kniha predstavuje šedý priemer, plný hororových klišé z poviedok Lovecrafta a iných autorov s pridanou hodnotou bizarných chutí, ktoré atakujú svojimi opismi brakové, nízkonákladové horory talianskej a americkej produkcie z 80. rokov. Na týchto filmoch nie je samozrejme nič zlé, sú určené hlavne na pobavenie, isté odľahčenie, ako som však spomenul vyššie niekedy je menej viac a serióznosť celej zápletky ide šmahom do kanála za bezdomovcom Cyrilom. Záver knihy nebudem komentovať. Jeho triviálnosť atakuje posledné a pomerne zbytočné knihy od Kariku.

Odporúčanie

Osobne by som na mieste autora vytrvalo premýšľal nad kvalitnejšou zápletkou, predtým než si sadnem k počítaču. Následne cibril svoj štýl na krátkych poviedkach, predtým než sa pustím do suverénnej knihy. Lovecraftom sa človek nestáva zo dňa na deň a preto pevne verím, že ďalšia kniha posunie latku Lukášovej tvorby o dve triedy vyššie. A vôbec nebude vadiť ak si na ňu počkáme trebárs aj pár rokov. Istý potenciál tu je a preto držím palce nech sa naplno rozvinie úplne iným smerom ako tu.

Napísal: Blutkrieg