Malokarpatan je kapela, ktorú musíme predstavovať asi len máloktorému čitateľovi týchto riadkov. Sotva niektoré zoskupenie z našej rodnej hrudy spôsobuje (alebo spôsobilo) také kruhy na hladine medzinárodného hudobného undergroundu, ako tu recenzovaný spolok. Krupinské ohne sú tretím dlhohrajúcim albumom a zároveň menším návratom kapely na naše stránky, keďže je to prvá nahrávka, ktorú tu od debutových Stridžích dní recenzujeme.

Už týmto debutovým albumom si kapela vytvorila svoje miesto na slnku, ktoré si ďalej upevnila nahrávkou Nordkarpatenland. Osobne musím povedať, že čaro prvého albumu u mňa ostalo dlhší čas, ale nie je to celkom moja „žánrová káva“, a tak ma pokračovanie v podobnom duchu, ale vyspelejšej podobe až tak nezobralo. Neberte mi to za zlé, predsa som absolvoval aj pár koncertov kapely (napr. tu).

Nový album mi chvíľu unikal, zato som dva týždne sledoval odporúčania a chválu od známych i neznámych po všakovakých internetoch, čo samozrejme vzbudilo očakávania a zvedavosť. Už prebehlo aj pár týždňov, odkedy som sa odhodlal na recenzovanie Krupinských ohňov a za ten čas som si vypočul nahrávku neraz. Recenziu som pre plnenie iných povinností odkladal salámovou metódou až doteraz, a tak môžem zodpovedne povedať, že vo mne album už celkom slušne odležal a dokážem ohodnotiť jeho kvality.

O tých už dopredu hovorí fakt, že materiál vyšiel u írskych Invictus Productions, ktorí si na svojich vydaniach dajú záležať. A inak to nie je ani v prípade Malokarpatanu. Pokojne predbehnem všetky čiastkové hodnotenia a vyhlásim, že tu zaiste máme najepickejší, najvyspelejší a najkvalitnejší album kapely. Toto je podľa mňa ten typ nahrávky, ktorý sa bude prihovárať poslucháčom blackmetalovej a spriaznenej hudby aj pekných pár budúcich rokov.

Ale poďme teda po poriadku. Napísal som najepickejší? Kapela po filmovom intre, ktoré pri Malokarpatane je už takou peknou tradíciou, otvára album tónmi prvej piesne V brezových hájech poblíž Babinej zjavoval sa nám podsvetný velmož. Majestátnosť vstupu do albumu by určite ocenil aj Quorthon v najlepšej forme. Teda podľa mňa niekde medzi Blood Fire Death a Twillight of the Gods. Postupne sa vraciame aj k tomu, na čo sme pri Malokarpatane boli pri riffoch zvyknutí, je tam čosi z prvotného zla, ktoré kapela servírovala v minulosti. Ale predsa sú o čosi dlhšie, melodicky komplexnejšie, objavuje sa viac gitarových harmónií. Dlhšie sú aj celé skladby, ich štruktúra je o čosi členitejšia a odklonila sa od pôvodnej priamočiarosti k postupnej výstavbe.

Popri tom sa v piesňach objavuje viacero akustických pasáži a progrockových postupov. Už len také užitie tamburíny v skladbe Na černém kuoni sme lítali firmamentem navodzuje rockové kapely sedemdesiatych rokov. Znalci podobnej hudby budú za radom menovať kapely, ktoré podľa nich ovplyvnili Malokarpatan. Ja by som sa vybral trochu inou cestou a spomeniem dve grécke kapely: Zemial a Agatus, ktoré roky pracujú s dedičstvom Bathory vlastnou tvorivou cestou. Nabudúce popri nich pokojne uvediem Malokarpatan. Štýlovo je to black metal prvej vlny reznutý epickým heavy metalom a progrockovými prvkami, ak máte radi detailné škatuľky.

Zvuk je o čosi učesanejší a čistejší ako v minulosti, ale určite nie smerom k sterilnej digitálnej produkcii. Jednotlivé nástroje majú dostatočný priestor na dýchanie a dynamika nahrávky pripomína nejaké „fláky“ od Mercyful Fate.

Epickosť a komplexnosť nahrávky podčiarkuje to, že texty rozprávajú o procesoch s čarodejnicami, ktoré sa udiali počas sedemnásteho storočia v Krupine. Príbeh, ktorý prechádza celým albumom, vychádza z výpovedí účastníkov bosoráckych stretnutí. V diaboliádach, stridžení a ľudovej mágii sa odrážajú pozostatky zakázaných stredovekých náboženských hnutí (ako Bratia slobodného ducha), ale aj zvyškov pohanstva. Tak sa bosoráci stretávali s Panom prezlečeným za Satana. Či Satanom prezlečeným za Pana (Silvána). Môžete si vybrať podľa vlastných preferencií. V tragickom rozuzlení sú zainteresovaní postúpení útrpnému právu a nakoniec popravení. Toto rozuzlenie a zároveň vyvrcholenie albumu predstavuje pieseň Krupinské ohne poštyrikráte teho roku vzplanuli. A predsa album končí slovami:

„Pamataj ich odkazu,
i nos dále Panovu pochoden:
hrúzostrašný plamen poznania,
kterýnž na úsvitu časúv bol predaný človečenstvu.“

A naznačuje, že niektoré myšlienky, predstavy a sily sú večné a nedá sa nimi zvíťaziť zničením fyzickej schránky ich nositeľov. Pretože najhlbšia noc je práve nad ránom.

Na záver sa ešte raz vrátim k porovnaniu nového albumu so starším materiálom, tentokrát s ohľadom na personálne obsadenie. Ťažko povedať, ako veľmi sa na zmenách podieľalo preskupenie zostavy, keď odišiel vokalista Temnohor a na jeho miesto prestúpil HV. Na uvoľnené miesto gitaristu prišiel Aldaron, ktorý tým navýšil počet hudobníkov z Algoru v Malokarpatane na číslo dva. Malokarpatan na nahrávke využil aj služby niekoľkých hostí. Klávesami prispel Zdeněk Šikýř, synťákmi zase Axel Johansson z Demon´s Gate. A ako hosť najslávnejší sa v piesni Krupinské ohne poštyrikráte teho roku vzplanuli predstavil Paľo Drapák z Metalindy, ktorý čistým hlasom zaspieval jej refrén. Grafickú podobu nahrávky vytvoril Svjatogor, a ten sám už začína predstavovať záruku kvality. Nech už je akokoľvek, zdá sa, že si Malokarpatan na každé miesto vybrali tú vhodnú osobu.

Moje záverečné hodnotenie sa približuje výbornému. Album sa podľa mňa musí páčiť každému fanúšikovi kapely a aj tí, ktorí doteraz Malokarpatanu neprišli na chuť, by si ho mali vypočuť. Táto nahrávka si to zaslúži.

Hodnotenie: 8,5/10 

Napísal: N. KH

English overview

Malokarpatan returned with their third album Krupinské ohne. Album telling the story of 17^th century witch hunts in Krupina is their most complex and most epic release to the date. Band imbued their own brand of first wave black metal with some epic heavy metal and prog rock elements. Riffs and also whole songs became more complex and longer than in their earlier works. The results is probably one of the best releases of 2020. Highly recommended!