Ako redakcia sme počas posledných mesiacov mali takú letnú hibernáciu a chvíľu nám trvalo sa dostať naspäť, ale už je to tu a prinášame vám opäť rubriku vecí, čo nás zaujali za toľko mesiacov, koľko sme vynechali.
JAN
Robert Thurston: Život a teror ve Stalinově Rusku 1934-1941 (1992)
(kniha)
Sehnat nezaujatou historickou literaturu, která by objektivně osvětlovala nějaké dějinné období, je v poslední době úkol stále těžší a těžší. Úrodnou půdou pro fantaskní antivědecké výmysly, polopravdy a manipulace je dodnes i téma 30. let ve Stalinově SSSR. Toto téma se v konzumní literatuře pak většinou zvrhává k nekritickému obdivu, nebo ještě častěji k obsesivní démonizaci. V záplavě všemožných pseudohistorických a ideologicky zatížených knih, popisujících tyto události 20. stol., svítí dnes skoro 30 let stará publikace R. Thurstona doslova jako maják na pobřeží za noční bouře. Thurston ve své knize pracuje s konkrétními dokumenty a prameny, nechává své zdroje projít kritickou analýzou a dělá objektivní střízlivé závěry, pomocí kterých si můžeme my, čtenáři, představit realitu stalinského SSSR, s jejími klady i negativy. V knize se odhaluje obecně málo známý mechanismus sovětského práva, realizace teroru, účast běžných lidí i vysoce postavených kádrů při jeho průběhu. Závěry jsou, jak už to při dějinných procesech bývá, nejednoznačné a dávají nám prostor pro vlastní zhodnocení celého problému. Kniha, pokud je mi známo, bohužel nebyla přeložena do češtiny. Pro zájemce zde však sdělím tajnou informaci, že v angličtině lze knihu sehnat na nejmenovaném českém internetovém úložišti. Upřímně doporučuji všem, koho zajímají dějiny východní Evropy, politika, kritický přístup ke zkoumanému předmětu a rozbíjení běžně rozšířených mýtů.
(elektronika)
Ruský dvoučlenný projekt experimentální elektroniky IC3PEAK se mi od vydání poslední desky До свидания na jaře letošního roku vrací na mysl celé léto. Pocity osamění, melancholie, smutku a ztracené lásky, které do své tvorby autoři promítají, totiž přesně odpovídají tomu pocitu, který člověk zažívá ve východoevropských centrech, na zšeřelých ulicích a na liduprázdných stanicích metra v noci. Metal paradoxně nikdy nebyl schopný toto charakteristické působení postsovětských měst zachytit – tato výsada zůstává pořád v rukou rapu a elektroniky. IC3PEAK je dnes jedním z nejvýraznějších ruských interpretů a myslím, že zaslouženě. Svou bizarností, přímočarostí, lehkou kontroverzí a hlavně kvalitou provedení si tato ruská dvojice získala i mě.
Suistamon Sähkö – Etkot PECTOPAH Ja Etnoteknoa (2018)
(elektronika/folk)
Na sever od Petrohradu se nachází oblast Karelie, kde žijí Karelové – smíšené rusko-finské etnikum, u kterého se vyvinul svérázný folklor a které dodnes figuruje v povědomí Rusů i Finů jako specifický jev, blízký oběma národům. Karelskou lidovou hudbou se inspiroval finský tvůrčí kolektiv Suistamon Sähkö, který se rozhodl ji skombinovat s taneční elektronikou. Výsledek na mě zapůsobil okamžitě a už mě provází několik měsíců. Ač třeba v oblasti vizuální prezentace očividně přehnané, jsem toho názoru, že spousta folkových (i folk metalových) autorů by se mohla od bizarních Finů, poskakujících s dětskou harmonikou, učit, jak se dá folklor originálně zakomponovat do moderní hudby, aniž by ztratil svou upřímnost a bezprostřednost.
B.
(avantgarde/experimental black metal)
Posledne som vychvaľoval nový album Rzeczom od Odrazy a to mi tak nejak odštartovalo chuť po poľskom dekadentnom black metale. A že ho nie je málo. Transsatanizm bol prvý album, ktorý som od tohto jednočlenného projektu počul a už od veľkolepého entré piesne „IHS“ ako z nejakej feťáckej teKno párty som vedel, že toto bude niečo z môjho súdka. Transsatanizm je podstatne iný od jeho predchodcu, ktorý sa nesie skôr v duchu tradičného black metalu (dokonca tam spieval Stawrogin z Odrazy) – je plný elektroniky, zvláštnych samplov a netradičných postupov, aj keď tá blackmetalová stránka si stále ponecháva svoju surovosť. Hlava projektu, najprv známa ako PR, no s príchodom tohto albumu premenovaná na Faustyna IHS Moreau, sa hrdí svojim dragartist/dragqueen hobby a tieto prvky sú zakomponované aj do albumu v podobe transsexuálneho vokálu, čo netvrdím, že nejak obzvlášť oceňujem, ale je to celkom svieži faktor. Odhliadnuc od neho však vokál ako taký veľmi chválim, rovnako ako celkovú zvláštnu, grotesknú a dekadentnú atmosféru celého albumu. Dodnes si ten album idem veľmi často.
Gruzja – Jescze nie mamy na was pomysłu (2019)
(experimental black metal)
Tak ako ma Odraza priviedla k Biesy, tak ma Biesy priviedlo ku Gruzjy. Ba tu dokonca ešte priamejšie nakoľko Gruzja je akási spoločná platforma poľskej dekadencie. Nielenže Biesy spolupracovalo so Stawroginom z Odrazy, v Gruzja hrá na gitare Artur Rumiński z Furie a na vokáloch sa striedajú opäť Stawrogin, PR/Faustyna z Biesy, Limbo, ktorý hosťoval na prvom albume Odrazy a Dominik z Licho. Tento koncept mnohých vokalistov mi pripomenul Lebenssucht, kde to skutočne funguje a Gruzja nie je iná. V jednej chvíli zručí Stawrogin, potom zjačí Limbo, cez neho sa ozýva frenetický transsexuál PR… ale inak v porovnaní s Biesy to nie je až tak groteskné, aj keď značná dávka bláznovstva sa tomu nedá uprieť. V hudbe sa striedajú rôzne blackové pasáže s rockovými, punkovými, niekedy až akoby improvizovanými gitarovými… zvukmi. V roku 2019 vydali hneď dva albumy a komukoľvek, kto hľadá odvrátenú stranu poľskej scény vrelo odporúčam.
Mora Prokaza – By Chance (2020)
(black metal/trap)
Keď sme pri tej dekadencii, tak sa tu už pozastavme, len pootočme hlavu viac východne. Mora Prokaza z Bieloruska je v niekoľkých ohľadoch podobný prípad ako Biesy – tiež je to projekt primárne jedného značne extravagantného indivídua, ktoré začalo s pomerne bežným black metalom, ale rok korony túto hudbu poznačil experimentami. Predstavte si rapové beaty, trapové rytmy, chlapa rapujúceho blackmetalovým škrekom a pomaly sa pridávajúce distortionové gitary a blastbeaty. Je to veľmi neortodoxné a je to jedna z tých vecí, ktoré buď milujete alebo nenávidíte. Polhodinová rýchlovka, cez ktorú prebehnete ani neviete ako, ale treba povedať, že je to spravené ozaj kvalitne, či už z pohľadu zvuku, alebo nápadov. Verím, že veľa ľudí so mnou nebude súhlasiť, ale podľa mňa je to kvalitné aj kompozične. Čisté zlo. Čo dodať: keď Season of Mist vydáva rap.
Chrome Waves – A Grief Observed (2019)
(post black metal)
Teraz trochu zoseriózneme a presunieme sa na západ, za veľkú mláku až do Spojených štátov amerických. Tu nejde o niečo závratné, špeciálne zaujímavé, či nevídané, je to viac-menej taká tá typická postblacková urbánna úzkosť, ale zaujalo ma to, že dnes už málokedy vidíme čistý post black, ktorý by to prehnane neťahal do shoegazu, blackgazu, alebo celú hudbu neutopil v zasnených klávesoch. Dokonca aj produkcia je nezvyčajne ušušťaná na postblackovú nahrávku a to nehovorím ako nejaké pozitívum, len ako fakt, ktorý Chrome Waves odlišuje od jeho súputníkov. A Grief Observed je ich debut a je počuť, že sa ešte hľadajú, no nedávno im vyšiel nový album, na ktorý sa rozhodne teším a som zvedavý, kam sa posunuli. Odporúčam najmä pieseň „Take Another Sip“, ktorá ma k tejto bande priviedla.
(instrumental post black/post metal)
Nie, nie je to česká kapela. Mal som potrebu to uviesť rovno, lebo tiež som ostal zmätený, že by sa mi takéto niečo nedostalo do uší, keby to bolo z tak príbuzných končín. Ide o sólový projekt jedného Američana a ihneď, ako som na to narazil mi zišiel na um inštrumentálny blackmetalový projekt Úkryt s ich EPčkom Řeka, čo taktiež nie sú Česi ale Austrálčania a to EP obsahuje dve piesne: Řeka I a Řeka II, ktoré sa názvami ponášajú na Společně Pt.1… až Společně Pt.V na Restoring Life… čo majú s tou češtinou? Každopádne veľmi zaujímavá nahrávka, určite niečo pre fanúšikov litovských Autism (najmä ich albumu Film Noir), aj keď Černá je menej temperamentná a skôr introvertná, melancholická. Je to skôr post metal, ale kde-tu sa mihnú aj blackmetalové prvky, ktoré na správnych miestach pridajú emócie. Celkom oddychové počúvanie.
Junkyard Shaman – What If We Both Are Just Somebody Else’s Dream (2020)
(experimental/noir jazz/ambient)
Fín Jere Kilpinen žijúci v Japonsku si zvolil pre svoju hudobnú dráhu osobitý koncept. Z rôznych harabúrd, ktoré nachádza po smetiskách si vytvára pomôcky, ktoré zapája do kreatívneho procesu a následne nahrávania (ako napovedá aj názov projektu). Nejde však o žiaden noise (aspoň teda na tomto albume), hoci ďaleko to popravde nemá. V porovnaní s inými noir jazzovými nahrávkami má toto s jazzom podstatne menej. Je tam počuť vplyvy a celkovú orientáciu týmto smerom, ale je to značne experimentálnejšie a ambientnejšie: dookola sa opakujúce plochy, zvláštne zvuky v pozadí, celé to pôsobí ako sen človeka s encefalitídou, ale v tom dobrom zmysle. Život v Japonsku sa na ňom zrejme podpísal, lebo kde-tu počuť aj takýto ďalekovýchodný vplyv. Veľmi opustená a utlmená hudba… možno je až na individuálnom povážení, či to nazvať hudbou, ale atmosféru to má miestami priam ezoterickú… ak romantický večer v Železiarniach Podbrezová vie mať pre vás ezoterický rozmer.
Hungry For Hands – I Was Hungry For Hands (2010)
(instrumental post rock/post metal)
Nejak som nepostrehol odkiaľ sa táto banda nachádza, je o nich pomerne málo informácií, pravdepodobne pôjde však o Ukrajinu. Na svojom jedinom EPčku I Was Hungry For Hands sa prezentujú opustenými inštrumentálkami, kde veľmi silnú rolu zohráva saxofón, dodávajúci celému dielu osobitý nádych barovej melanchólie. Je škoda, že majú len štyri piesne, spomedzi ktorých ,,Sarah” veľmi vytŕča, ba priam ostatné zatieňuje, ale stále poskytujú veľmi originálny dotyk introvertnej romantiky. Hudba na jazdy nočnými autobusmi.
Vous Autres – Sel De Pierre (2020)
(sludge/post black metal)
Temnejšie a zúfalejšie Regarde les Hommes Tomber. Ide o pomerne malú a obskúrnu dvojicu, ktorá sa na scéne nevyskytuje dlho, ale aj za ten krátky čas už majú zmluvu so Season of Mist (Underground Activists) a ja sa tomu vôbec nečudujem. Veľmi svojské uchopenie žánru, ťahavá a ťaživá atmosféra, myslím, že si z oboch žánrov ponecháva presne to dobré, doplňujúc to o zaujímavú hru so samplami a klávesmi, nestrániac sa ani rôznej elektroniky, no nie príliš extravagantným spôsobom. Sel De Pierre je v poradí druhý album, ale ani debut nie je o nič horší. Skôr pre fanúšikov tej novej vlny post blackov, či blackov kombinovaných s post hardcorom, s ktorými sa poslednou dobou roztrhlo vrece, typu Bait, Throane, Hope Drone, Sons of a Wanted Man, Calligram, Deluge… resp. celkovo bandy, ktoré vydávajú Francúzi Les Acteurs de l’Ombre Productions.
(post black metal)
Zaujímavé, že sa táto vec ku mne dostala až teraz. Je to sólovka speváka z Harakiri For The Sky, ktorá však funguje omnoho dlhšie. Ak som to správne pochopil, tak dvojica z Harakiri spolu začala spolupracovať ešte na starších albumoch Kargu, len sezónne a neskôr spolu založili Harakiri, ktoré zakrátko začalo byť úspešnejšie než Karg, tak sa z neho stal len čisto štúdiový projekt bez koncertov (ktorých mali dovtedy dosť). To však chalanovi nebráni vydávať albumy každé dva roky a veruže to nie je vôbec odfláknuté. Počuť tam určite Harakiri (alebo v Harakiri počuť Karg?), ale Karg je podstatne depresívnejší, najmä v kontexte vokálov a menej melodický. Má to aj o niečo ušušťanejší zvuk, no celkovo, kto má rád Harakiri, tak určite ocení aj Karg.
DEVANA
Over the Voids… – Hadal (2020)
(black metal)
Sólový projekt Over the Voids… od poľského basistu s menom Michał Stępień (The Fall) bol pre mňa doslova zaujímavým objavom. Na tento projekt som narazila pri hľadaní noviniek do našej nedeľnej rubriky Nuntii, dies Solis. Michał spolupracoval s kapelami Medico Peste, Owls Woods Graves a taktiež hrával aj live vystúpenia s Mgłou. Práve o ich vplyve by sa dalo jeho tvorbe diskutovať, nakoľko sa to veľmi ponáša na tzv. „Mgłovský štýl“. Možno nie práve najoriginálnejší objav, ale vcelku počúvateľný.
(black metal)
O ďalšom jednočlennom projekte Grift sa u nás už neraz hovorilo, mali sme tu napríklad rozhovor aj recenziu. Každopádne, najnovší album Budet mi pomerne dosť často hrával v playliste, nakoľko ma očarila jeho celková atmosféra… určite stojí za vypočutie.
Me and that Man – New Man, New Songs, Same Shit, Vol.1 (2020)
(gothic blues, country, dark folk)
Pri mene Nergal si každý samozrejme predstaví Behemoth, no nie vždy tomu takto musí byť. Me and That Man je vlastne ďalší projekt z tejto zbierky, pri ktorom údajne ide o emočný reliéf autora, ktorý sa nehodí do sveta black metalu. Po debutovom albume Songs of Love and Death (2017) prišiel tento rok s práve s druhým v poradí New Man, New Songs, Same Shit, Vol.1. Čo už na tomto albume zaujme je všestranná spolupráca s menami ako napríklad Niklas Kvarforth (Shining) alebo Ihsahn (Emperor), no aj „komerčnejšie“ ako Corey Taylor (Slipknot) a Matthew K. Heafy (Trivium) . Celková tvorba je však na predstavenie veľmi podobná štýlu napríklad Nicka Cavea, Leonarda Cohena alebo Johnnyho Casha, čo bola v podstate pre mňa ideálna „letná“ voľba. Niekedy človek jednoducho potrebuje vyprázdniť hlavu a za mňa je tento projekt čistá idylka.
The Devils Trade – The Call of the Iron Peak (2020)
(dark folk, doom folk)
V zozname tu mám opäť ďalší jednočlenný projekt, no tento už je od našich južných susedov. Za The Devil’s trade stojí Dávid Makó, ktorý sa tu vlastne stará o všetko – sem tam sa tu objavila aj nejaká spolupráca. Projekt by sa vlastne dal opísať podobne ako Me and that Man, no tu však dominuje ešte väčšia dávka pomalých a melancholických tónov. Zaujímavosťou je, že v skladbách sa nevyskytujú žiadne bicie a takmer žiadne syntetizéry.
Peter Bjärgö – The Architecture of Melancholy (2011)
(ambient)
Na podnet redaktora B. som sa dostala k tejto tvorbe. Peter Bjärgö sa angažoval v mnohých švédskych kapelách, ktoré boli zamerané napríklad na ambient (Sophia), prípadne medieval-ambient (Arcana), no dokonca black metal (Tyrant), no najviac by sa dalo narátať viacero menších a krátko-trvajúcich death metalových kapiel. Jednoznačne však trvá za zmienku jeho sólová kariéra, ktorá je veľmi bohatá. Mne asi najviac poslednou dobou omieľal album The Architecture of Melancholy, ktorého vlastne už názov definuje jeho orientovanie. Opäť veľmi pomalé a melancholické smerovanie, odporúčam počúvať napríklad pri čítaní kníh.
S.
No dosť bolo experimentálnych a postmetalových hipsterčín! Ale čo je pravdou, toho black metalu som ani ja moc poslednú dobu nepočúval. Leto prešlo naozaj rýchlo a ja popravde ani neviem kde začať, keďže sme tu na to poctivo jebali celé dva mesiace. Ako „hajlajt“ celého leta určite musím spomenúť koncert na pozvánky v Jelšave, kde odohrali Solipsism, Krajiny Hmly, Tujarot a Cholera. Bolo to pekne 29. augusta a oslávili sme pekne aj sviatok SNP – Spiknutie Neplexa (a) Porenuta. Chcel som písať aj report, len som sa k tomu nedokopal a je pravda, že som ten večer aj dosť popil. Každopádne akcia na Jelšavskom kaštieli rodu Cobourghovcov dopadol na výbornú a nový objav na scéne Cholera teda urval dekle viacerým.
P.S. Devils Trade som chvíľu počúval tiež, pokým ten hipsterko nezačal plakať ohľadom BLM a mať príliš emocionálne výlevy.
Tu asi skončil môj black metal celého leta, pretože celé mesiace mi hrávali podivnosti okolo súčasnej vlny occult-retro-psychadelic rocku, ale o tom som písal už v predchádzajúcich častiach Mímiho studni (pokým sme na to nezačali srať na čele so mnou). Okrem toho som sa samozrejme dostal k youtube kanálu s new retro wave
(film)
K tomuto som sa dostal prosím pekne po koncerte, ktorý som organizoval v Brezne (fotogaléria tu) a ráno po opici pustil velectený Vlkan (pozdravujem) film, z ktorého sme mali asi pol hodinové kŕče. Ak máte chuť na dinosaury, retro hudbu, Hitlera, dinosaury s laserom, triceracopa, tak vrelo odporúčam. Takto padnutý na hlavu snímok som ešte asi nevidel. Tlieskam režisérovi.
Prišiel čas už aj na vážnejšiu nôtu…
Mircea Eliade – Od Zalmoxida k Čingischánovi
(kniha)
Môj obľúbený autor, religionista a historik náboženstva Mircea Eliade je u mňa asi na dennom poriadku. Preto som nevynechal ani toto leto s knihou od tohto rumunského fenoména. Český preklad síce krátkeho (jeho knihy sú väčšinou kratšieho formátu) no za to inšpiratívneho diela Od Zalmoxida k Čingischánovi je akýmsi návratom k rodnej krajine prostredníctvom diela, nakoľko veľkú časť svojho života prežil Eliade mimo Rumunska. Kniha je súborom statí, ktoré napísal Mircea v rôznych rokoch, ale viažu sa k histórii náboženstva na území Rumunska. Od starovekej Dácie až po folklórne pozostatky v 20. storočí analyzuje svojím prenikavým štýlom a umom význam posvätna a rituálu, ktorý odhaľuje na prvý pohľad celkom bežné záležitosti.
(black metal)
Ukrajinská formácia bývalých členov Dub Buk, aj keď by som skôr povedal, že prirodzené pokračovanie kapely. Tretí album v poradí v relatívne krátkom čase (na Ukrajincov). Origo som si zaobstaral v lete a stihol aj párkrát prehrať. Vďaka bookletu sa človek dozvie, že album je venovaný Vargothovi, veteránovi ukrajinskej scény (zakladateľ a hlava Nokturnal Mortum). Dub… ehm Burshtyn si idú stále svoje, ale viac by sa patrilo asi v recenzii. Každopádne tento album by som rád podčiarkol!
