Mímiho studňa pochádza zo severských mýtov a je to miesto, kde vyvierala medovina, nápoj múdrosti. Sám mocný boh Ódin sa chcel zo studne napiť, preto za tento dar múdrosti vekov obetoval ľavé oko. Poďte s nami nazrieť do tejto studne a nájsť hudbu, knihy, filmy, či videohry, ktoré počas zimného obdobia upútali našu pozornosť.
V aktuálnej Mímiho studni by sme vám tiež radi predstavili novú členku redakcie. Amanita robí veľkú časť „čiernej roboty“- stará o publikovanie noviniek a nahadzovanie akcií do kalendára, aby ste mali o nich prehľad. Je to veľmi dôležitá činnosť, ak chceme udržať aktivitu a aktuálnosť nášho webu, preto sme Amanite veľmi vďační. Taktiež sme radi, že po prvýkrát prispela do Mímiho studne a vy si môžete pozrieť jej hudobné odporúčania z uplynulej zimy.
Amanita
Synestia – I, The Devourer (2023)
(symphonic/melodic deathcore)
Pojmy melodický a symfonický som nikdy nemala spojené s deathcorom, preto bolo pre mňa veľkým prekvapením objaviť tento subžáner a projekt Synestia sa pre mňa stal bránou ku jeho objavovaniu. Tento projekt ma prekvapil okrem hudby aj samostatným fungovaním. Projekt sa skladá z dvoch členov, pričom vokalista je situovaný vo Fínsku, zatiaľ čo skladateľ celej hudobnej stránky v Minnesote. Kariéra Synestie začala prvým albumom celej dĺžky v roku 2022 Maleficium, ktorému predchádzali niekoľké EPčka. V pamäti a on repeat playliste mi utkvela najmä skladba I, The Devourer, ktorá je jedným z 2 vydaných singlov z nadchádzajúceho split albumu s Disembodied Tyrant. Táto skladba spája drastické kontrasty medzi rýchlym tempom a nezrozumiteľnými vokálmi typickými pre deathcore spolu s orchestrálnymi prvkami sláčikových nástrojov. Druhý singel The Poetic Edda, ktorý zdieľa názov s albumom, namiesto kontrastu zvýrazňuje skôr súlad a prepojenie vyššie spomínaných hudobných prvkov. Môj osobný vkus sa s deathcorom nikdy výrazne nepreťal, no pri tomto projekte ma oslovilo spracovanie, ktorým určite vyčnieva z davu.
Swallow The Sun & Trio N O X – Moonflowers (2021)
(Melodic Doom/Death Metal) – Classical Version
Táto zima so sebou priniesla mnohé zmeny v mojich hudobných preferenciách. Najviac výrazne som začala aktívnejšie počúvať viac interpretov využívajúcich orchestrálne prvky a dokonca aj samotnú klasickú hudbu, ktorá doteraz nikdy nedokázala udržať moju pozornosť. Začalo to obsesiou so znelkou z filmu Requiem for a Dream Lux Aeterna, ktorú zložil Clint Mansell a pokračovalo orchestrálnymi verziami skladieb z albumu Moonflowers od fínskej kapely Swallow The Sun. Všetky skladby tohto albumu boli nahrané ako samostatný album trojicou hudobníčok Trio N O X, ktorá spolupracovala s kapelou aj na tvorbe originálneho albumu.
(melodic black metal)
Na album De Republica od kapely Griffon som natrafila pri hľadaní materiálov do nedeľných noviniek a na tento album mi nedalo nekliknúť v prvom rade vďaka cover artu, ktorý je akrylomaľbou umelca Adama Burke známeho aj ako Nightjar Illustration. Po vypočutí som však bola veľmi príjemne prekvapená aj hudobným obsahom samotného albumu. Od tempa a zvuku black metalu, občasné death metalové prvky, až po pasáže chórov, v tomto albume to nájdete všetko. Obsah albumu je dedikovaný histórii Francúzska od približne 19. storočia až po dnešnú dobu. Dôraz je kladený najmä na vznik a vývoj republiky a Francúzsku revolúciu pričom texty sú primárne vo francúzštine. Vďaka svojej melodickosti, rôznorodosti a historickej tematike si tento album veľmi rýchlo našiel cestu do môjho playlistu obľúbených skladieb a zakaždým vo mne vyvolá náladu na rúcanie lokálnych monarchií.
NKH
Neon Odin – Allfather (Vvilderness records, 2023)
(syntwave/retrowave)
Všetci určite očakávajú, že začnem i skončím black metalom, ale pre zmätenie svojich nepriateľov príspevok uvediem týmto norsewave projektom z Maďarska. Pretože Odin povstal do cyberpunkovej budúcnosti zajtrajška, nasadil si slnečné okuliare, sadol do auta, ktoré porušuje všetky platné emisné normy a sprevádzaný vernými havranmi sa ženie vpred k Súmraku bohov. Synth wave občasne premiešaný s black metal pripomínajúcimi gitarami, folkovými nástrojmi, ktorý privoláva dávno stratených bohov do sveta Blade Runnera. Nuž prečo nie? Má to svoju atmosféru aj kvalitu, takže určite okoštujte!
Abigor – Taphonomia Aeternitatis – Gesänge im Leichenlicht der Welt (2023)
(black metal)
Poďme teda späť k black metalu. Rakúšania Abigor priniesli koncom minulého roka svoj, ak dobre rátam, už trinásty radový album s nezapamätateľným, takmer barokovo nekonečným názvom. Musím sa priznať, že ja osobne som so serióznym počúvaním skončil niekde pri dvojke alebo trojke. Raz za čas som si skúsil vypočuť, čo nového Tannenberger a spol. vyviedli. Vždy to bolo zaujímavé, nekonvenčné, ale vo všetkom až príliš, a teda pre mňa nepočúvateľné. Dá sa povedať, že Abigor v dávno nastúpenom trende pokračuje aj na trinástke. Neopočúvané postupy, pasáže pripomínajúce neskorý Emperor, čisté vokály, ženské vokály, je to miestami avantgardné, miestami teatrálne, miestami až epické, ale teraz to akosi pre mňa do seba zapadlo. Asi to nie je pre každého, ale úprimne si myslím, že ak by aj ďalších desať ďalších albumov bolo nepočúvateľných, tak tento sa oplatí zohnať aj v origináli. Ak by som mal odporučiť, tak za mňa sú najlepšie skladby Soldaten Satans a Extermination Angel.
Aukels – Meddjan sklāit ten (2023)
(black metal)
Wojsław, ktorý okrem iného stojí za kapelou Stworz a podieľa sa na hudbe Wędrujący Wiatr, nezaháľa a priniesol nám novinku. Verný grafickej tradícii projektu, ale aj jeho proti mestskej civilizácii namierenému odkazu, na obal umiestnil fotku papradia a húb. Samozrejme je to úplne iná šálka kávy ako Abigor. Kto pozná Stworz alebo Prav, tak nezostane prekvapený atmosférickým blackom, ktorý nám tu W. servíruje. V porovnaní so Stworzom je to o čosi tvrdšie, bez folkových pasáží, trochu menej melodické, ale autor sa nezaprie, ak mi rozumiete. Mne osobne to vyhovuje a novinku Aukelsu som si už medzičasom zaobstaral. Ťažko tu vypichnúť nejakú jednu skladbu, album plynie ako voda, drží nastolenú latku, ale zároveň nenudí. Ak ale musím, nuž teda nech je to štrnásťminútová Galināntjai kaūkaran. Pre vysvetlenie názvy piesní sú v staropruštine, samotný text je však v oveľa zrozumiteľnejšej poľštine.
S.
Burshtyn – Апокриф (2023)
(black metal)
Pri písaní článku o hudobníkoch ukrajinskej black metalovej scény, ktorí slúžia vlasti v armádnych štruktúrach, som si zákonite púšťal aj ich muziku. Konečne prišiel čas aj na posledný album charkovských Burshtyn, ktorým sa podarilo v čase vojny nahrať album. Áno, aj vojaci žijú život, dostávajú voľno, jednotlivé batalióny majú rotácie a podobne. Album Apokrif vyšiel už pred vyše rokom (na konci januára 2023) a v zásade je to presne to, čo by fanúšik Burshtyn očakával, ešte aj zabalené do zvuku, pre nich tak špecifického. Burshtyn tvorí od svojho debutu black metal v rôznych tempách (evidentné sú tu thrash metalové vplyvy) so silnou atmosférou, výraznou basgitarou a úderným vokálom s textami v ukrajinčine. Napriek tomu, že mi tu chýba vyložená hitovka, akou bola pieseň Тризуб мій стяг, тризуб мій горн z albumu Безвірник (2017), ide o nadpriemerný počin so špecifickou a na konci albumu priam avantgardnou atmosférou.
Masacre – Reqviem (2022 re-recorded)
(death metal)
Úprimne nie som veľkým znalcom a fanúšikom death metalu, preto mám zjavné medzery v tomto žánri. Túto zimu som objavil však poriadne špinavý death metal starej školy z Kolumbie. Južná Amerika je pre mnohých z hľadiska metalu pomerne neprebádanou oblasťou a človek tu môže nájsť kopu kvalitnej hudby. Masacre sú poriadne starou kapelou, svoj vznik datujú do roku 1988 a ide o poctivý death metal, ku ktorému som si našiel cestu skrz vydavateľstvo Osmose Productions. V roku 2022 totižto vydali znovu nahratý album Reqviem z roku 1991 a je to neskutočná paľba. Tento album by si nemal nechať ujsť žiadny fanúšik death metalu, pretože ide o skutočný klenot, či už svojou „nasratosťou“ alebo svižne plynúcou kompozíciou, ktorá ma nenudila ani minútu.
Warcraft 3 Reforged – Warcraft 2: Tides of Darkness (2024)
stratégia s prvkami RPG
Vo svojich teenage časoch som hrával Wracraft 3, čítal som knihy, ktoré vychádzali a celkovo som tento príbeh mal veľmi rád. Warcraft 3 The Frozen Throne sa stal jednou z najkultovejších hier vôbec a v roku 2023 prišla dlho sľubovaná verzia Reforged, v ktorej Blizzard sľuboval nové prerobené cut scény, grafiku a všeobecne to mala byť parádna jazda. Sľuby sa však nenaplnili a mnohých fanúšikov len nasrali. Blizzard si u mnohých zavaril už dlhšie, keďže z World of Warcraft je inkluzívny bullshit. Fanúšikovia Warcraftu však vytvorili niečo unikátne, mód na Warcraft Reforged, kde si môžete zahrať celý príbeh z Warcraft 2: Tides of Darkness z roku 1996. Síce momentálne nemám čas na hranie, ale pozrel som si nejaké let’s play videá a vyzerá to úžasne. Od prepracovaného príbehu, ktorý je dopĺňaný udalosťami z kníh, po snahu priblížiť sa kampani z pôvodnej dvojky. Presne toto by čakal človek od vývojárov z Blizzardu. Nakoniec to však museli urobiť zruční fanúšíkovia tejto klasiky. Klobúk dole páni, priniesli ste mi nostalgiu deluxe! Teším sa až budem mať menej povinností a toto si zahrám (dovtedy hádam vyjde aj príbeh za Alianciu).
Mythago
Viktor’s Joy – Dog Walker (2021)
(neofolk, dark folk)
Sólo projekt estonského Kaarla Malkena sleduji už od jeho debutové desky I used to be clean z roku 2017. Přesto mi její následovník nějak unikl a k jeho poslechu jsem se dostal až nedávno. Částečně za to může tragická propagace, kvůli níž má Viktor’s Joy naprosto minimální dosah. Po sedmi letech fungování, dvou albech a mnoha živých vystoupení má Malkenova tvorba na Spotify i Youtube dosah pouhých pár stovek, maximálně nižších tisícovek zhlédnutí. Při tom tenhle melancholický písničkář a naprosto excelentní textař nijak nezaostává třeba za Mattem Elliottem apod. Dog Walker možná není tak silný jako jeho předchůdce (třeba elektro popovou Corner Store Angel nemůžu ani cítit), ale ve svých nejsilnějších momentech (It Lingers in the Air, It Flickers on the Screens nebo Now He’s Gone but She Remains) se jedná o opravdu zapamatovatelný zážitek se silným emočním dopadem.
Vouna – Atropos (2021)
(doom/post-black metal)
Doom ani zdaleka nevyhledávám. Naposledy jsem si párkrát pustil Candlemass a hodně jsem jel Triptykon, pokud se to vůbec dá sa doom považovat. Ale to už bude i 10 let. Když mi však Vouna prvně vyskočila na Spotify, zaujala mě. Možná snad proto, že se nejedná o čistokrevnou pohřební muziku – je to trochu post, z velké části doom a z části black. Všem kompozicím však vévodí skvělý hlas Yianny Bekris, sólo tvůrkyně starající se o všechny aspekty Vouna – ať už se jedná o výše či níže položený čistý zpěv (který uslyšíte po většinu hrací doby) nebo blackový vřískot. Atropos svým velmi rozvážným a postupným budováním atmosféry často končícím mohutnou gradací do zběsilých blast beatů, připomíná parádní Wolvennest mixnutý post-hardcore projektem Black Math Horseman. Narozdíl od Wolvennest totiž z Vouna čiší daleko silněji melancholická post nálada, nikoliv hutně ponurý okultismus. A narozdíl od Black Math Horseman jsou zas kompozice daleko monumentálnější, temnější a těžší. Celkově nemůžu než Vouna doporučit – čistě ženských projektů je v tomhle hudebním podhoubí pomálu a ještě méně těch opravdu kvalitních.
(black metal)
Dødsengel patří k jedněm ze zavadenějších projektů, o kterém jsem donedávna neměl ani ponětí a je paradox, že jsem k němu přišel až díky Spotify, jehož doporučení bývají za normálních okolností naprosto od věci. Satanistickému black metalu normálně sice vůbec neholduji, ale v případě Imperator mě natolik baví kreativní hlasový projekt Karka, že tenhle aspekt s klidným srdce přehlédnu. Navíc texty nejsou překvapivě vyloženě hloupé. Za kreativitou zpěvu příliš nezaostává ani instrumentální složka a neustále se proplétajícím melodiím a disharmoniím velmi zvětší až punkově syrové nazvučení. Imperator tak baví i přes svou délku dosahující téměř rozsahu celovečerního filmu.
Herní koutek – Valheim a 7 Days to Die (2021 a 2013)
(survival a zombie survival)
Když jsem u příspěvku od našeho šéfredaktora viděl zmínku o Warcraftu, řekl jsem si, že bych také mohl přispět svou herní troškou. Ostatně hrám se stále věnuji docela dost. Ještě donedávna to byly spíše hardcore záležitosti jako DayZ, Arma 3 nebo o něco arkádovější Hell Let Loose, ale poslední dobou jsem ucítil potřebu klidu a míru, a tak jsme se s kamarádem pustili do dvou různých survivalů.
Ve Valheimu se dostáváte do role hrdiny povolaného Odinem, který po něm chce, aby po smrti zdolal několik stvůr tyranizujích svět inspirovaný severskou mytologií. Tito bossové fungují jako příjemné ozvláštnění hry, jejíž primárním zaměřením je objevování rozsáhlého náhodně generovaného světa a stavění základen. Oba aspekty jsou až překvapivě propracované, ať už se jedná o těžení surovin (plná fyzika kácených stromů může přivodit nejednu úsměvnou smrt) nebo samotnou stavbu, kdy si musíte dávat pozor na věci, jako je správná stavba komínu, jinak se po zapálení ohniště ve svém příbytku udusíte. Hru je možné hrát i sólo, nejlépe si ji ale užijete s partou kamarádů.
7 Days to Die je v něčem vlastně velmi podobnou hrou Valheimu. Survival, jehož hlavním zaměřením je objevování obrovského náhodně generovaného světa a stavění základny. Místo historicko-mytologického zasazení se však odehrává v mnohem prozaičtějších kulisách zombie apokalypsy a místo bossů zde musíte každých 7 dní čelit Blood Moonu, při kterém na vaši základnu budou celou noc útočit hordy nemrtvých. Zombie survival je sice jeden z nejgeneričtějších žánrů, ale 7 Days to Die je jednak jedním z prvních podobných projektů a společně s Project Zomboid také jedním z nejpropracovanějších. Ať už se rozhodnete hrát sami, s kamarády nebo na veřejných serverech, nudit se rozhodně nebudete.
Ad-mi-rall
Fear Factory – Digimortal (2001)
Pre mňa osobne mala hudba vždy nejakú náladotvornú schopnosť. Ak sa teda zameriame čisto na inštrumentálnu stránku, tak môžeme tvrdiť, že ide o možno najabstraktnejšiu formu umenia. Fotografia, obraz, video, sochy, divadlo, kniha, časopisy… to všetko v nás vytvára veľmi určité predstavy – buď našou imagináciou, keď čítame vety, alebo v prípade vizuálneho umenia tie veci priamo vidíme. Hudba ale prehovára do duše len na základe počutého a pôsobí skôr emočne. Môže sa potom stať, že nejako podvedome v niektorých životných fázach siahneme po takej hudbe, ktorá sa nám spája s nejakými zážitkami, emóciami alebo udalosťami. Nedávno som sa hrabal v svojich archívoch a narazil som na také kapely ako P.O.D., Linkin Park, či Fear Factory (P.O.D. má teraz inak skvelý featuring so speváčkou Tatianou Shmayluk z Jinjer). Nie je to síce nič, čo by žánrovo zapadalo do zamerania Besu, ale… zrejme som sa potreboval nejakým spôsobom nostalgicky vrátiť do teenagerských rokov, keď bol svet gombička. Ceste do minulosť ale obzvlášť dopomohol Digimortal od FF. Vidím, že zimná Mímiho studňa je plná hernej nostalgie a asi nebudem kaziť partiu. Celý ten album som mal ako rádiostanicu v GTA Vice city, takže vždy keď som sa potreboval presunúť autom z bodu A do bodu B, vyhrávali mi v reprákoch songy ako What will become, No one, Linchpin, Invisible wounds,…. Album bude mať v apríli 23 rokov a ja som ho nepočul tak dobrých 10, ale že vôbec. Prečo ma to oslovilo netuším, možno práve kvôli tomu GTAčku. Tommy Vercetti si proste mohol na mape robiť čo chcel, v reálnom svete sa to však bohužiaľ nedá :D. Vrátiť sa nachvíľu späť skrz industriálnu thrashovicu bolo však výživné. Práve tie industriálne prvky sú hodné zmienky. Tento album totiž trochu upustil od obrazu Fear Factory z 90. rokov a aj keď je tá hudba stále tvrdá, vyvažuje to elektronika a je to počúvateľné aj pre menej náročného poslucháča. Púšťate si aj vy niekedy hudbu, čo vás formovala, alebo je to u vás Pandorina skrinka? 😀
Dokonalé dni a Prvý deň môjho života
(film)
Nebudem ojebávať, sadá na mňa splín, alebo kríza stredného veku? Ale na to je asi ešte dosť skoro. Proste sa len stretávam s tým, že život je krehký a že nevieme hodiny a dňa. Posledných pár rokov z môjho okolia odišlo dosť ľudí, ktorí mali ešte život pred sebou. Smrť sme vytesnili z našich životov a keď si pre niekoho z okolia príde, zasiahne nás s väčšou razanciou. Dosť teda rozmýšľam nad tým, či žijem naplno, či robím všetko pre to, aby som si na sklonku života povedal – stálo to za to a bola to jazda! Možno aj práve preto poslednú dobu v artových kinosálach idem na filmy, ktoré túto tematiku nejakým spôsobom rozoberajú. Ak máte radi skôr filmy, kde sa hovorí obrazom, odporúčam film Dokonalé dni, ktorý akurát prichádza u nás do kín. Príbeh hovorí o čističovi verejných hajzlov Hirajamovi. Na prvý pohľad vyzerá, že si žije svoj kľudný stereotypný japonský život v Tokiu, no každý deň zažíva Hirajama rôzne udalosti, ktoré mu ho ozvláštňujú. Film režíroval Wim Wenders. Kto má rád rockovú hudbu z 60. a 70. rokov, ten si príde na svoje. Soundtracky boli vybraté z piesní kapiel ako The Animals, Lou Reed či Patti Smith. Druhý film je trochu viac ukecaný. Talianska dráma Prvý deň môjho života hovorí o štyroch ľuďoch, ktorí sa rozhodli spáchať samovraždu. V poslednej chvíli ich však záhadný muž zataví a nasledujúci týždeň im ukazuje, ako by vyzeral svet bez nich. Na môj vkus tam bolo trochu dosť pátosu, avšak niektoré myšlienky z dialógov boli hodné kontemplácie.
(kniha)
Nedávno sa mi dostala do rúk aj táto kniha. Myslím, že obsah príbehu asi netreba nikomu nejako špeciálne predstavovať. Fascinácia touto postavou ovplyvnila niekoľkých umelcov a každá interpretácia je vždy trochu odlišná. Kým bratia Grimmovci, zbierali folklórny materiál a spisovali rozprávky pre deti, potrebovali Potkaniarom postrašiť svoje publikum. Krysař z rozprávky teda okrem potkanov utopil všetky deti z mesta Hameln, pretože mu miestni páni odmietli za deratizáciu zaplatiť. Viktor Dyk však vo svojom diele zvolil pre Krysařovú pomstu úplne inú motiváciu – nešťastnú lásku. Kniha má niečo málo cez sto strán a je to taký vreckový formát. Vyšla ma asi 100 kč a musím povedať, že sa mi tento formát zapáčil. Dá sa zvládnuť na jedno posedenie, prípadne sa taká malá knižôčka pri cestovaní do práce nestratí. Mne osobne sa čítala trochu horšie, bavíme sa totiž o autorovi, ktorý začína tvoriť v úplne prvých rokoch 20. storočia. Čo to znamená? No asi toľko, že ak by sme to prirovnali k našim autorom, bola by to prvá generácia autorov po Štúrovcoch a predstavte si to ešte v češtine. Jednoducho zložitejšie vetné skladby, na ktoré už dnešný čitateľ nie je veľmi zvyknutý, takisto použité archaizmy, ale nič, čo by sa nedalo s istou dávkou trpezlivosti zvládnuť. Aj keď sa jedná pôvodne o starú nemeckú legendu, práve vďaka Viktorovi Dykovi sa tento príbeh stal obľúbený aj u českých umelcov. Landa vytvoril výborný muzikál, ale napríklad pieseň Legenda o Krysaři je aj v repertoári kapely XIII. Století. Tí sa v decembri predstavia aj v bratislavskom Randali.
B.
Pôvodne som si myslel, že prispievať do Mímiho studne ani nebudem, akosi som posledne mal opäť krízu, že ma nové albumy nevedeli nadchnúť a moji starí obľúbenci vo mne nevyvolávali tie isté pocity ako predtým. A musím uznať, že som dosť flákal black metal ako taký a púšťal som si kadečo iné od technických deathcorov po grindcore… no ukázalo sa, že sa mi z tohto podarilo aspoň čiastočne dostať a napokon – pozerajúc do Spotify – som zistil, že tá moja zima nebola až taká kritická. Tu sú štyri albumy, ktoré si treba určite vypočuť.
Totenmesse – Fiktionlust (2023)
(black metal)
Začneme od toho najortodoxnejšieho. Nedávno sme tu mali rozhovor so Stawroginom primárne známym z projektu Odraza a kapely Gruzja. Totenmesse je ďalšia z jeho aktívnych kapiel, kdežto tu sa primárne stará o gitary a vlastne má dominantné postavenie aj čo sa týka kompozície. V kontexte albumu Fiktionlust spieva len v jednej skladbe, čo som sprvu aj ja považoval za škodu (keďže jeho vokálny prejav je chvalne známy), ale zas, aj dobre, aspoň to neznie všetko rovnako. A veru, Totenmesse neznie rovnako ako jeho ostatné veci ani hudobne. Je to zaujímavý mix, kde niektoré piesne sú vyslovene nefalšované umlátené blackmetalové klepanice (The Great Simplifiers) a niektoré zas pomalšie rytmické ťahanice (Incipit). Robí to album sviežim počúvaním, ktoré sa nestane len šumom do pozadia a napriek modernému zvuku si myslím, že nebude ani konzervatívnejším poslucháčom pripadať rúhačsky.
(black metal/post-black metal)
Ostávame v Poľsku a dokonca v tom istom meste – kde inde ako v Krakove. Svieža novinka Hauntologist vznikla… ani vlastne nevieme kedy, pretože sa len z čista-jasna, koncom decembra 2023, na internete zjavil singel Ozymandian. Keď bližšie informácie ukázali, že za projektom Hauntologist vlastne stojí bubeník a koncertový basák z Mgły, album Hollow nadobudol veľký hype. A právom. Tento album chcem určite ešte rozobrať aj v rámci recenzie, tu však zatiaľ poviem len toľko, že ide o moderný black metal, ktorý sa miestami neubráni post-blackovým prvkom, čo ja samozrejme hodnotím veľmi pozitívne. Samozrejme, nedá sa v tom Mgłu nepočuť a kto by to chcel poprieť, tak klame, ale nejak mi to nevadí. Vďaka tomu silnejšiemu dôrazu na atmosféru a post prvky z Hollow spravili urbánny konárik na mgłovskej vetve. Veľmi kvalitná vec a kto má rád Mgłu (a jej vykrádačov typu Uada a Groza), tak povinne aspoň skúsiť. Sorry, ale ďalší dôkaz, že krakovská scéna skrátka totálne pohltila Poľsko.
Deathspell Omega – The Furnaces of Palingenesia (2019)
(avant-garde black metal)
Toto kryptické trio zrejme nikomu netreba predstavovať. Pre mňa bola Deathspell Omega väčšinou na počúvanie veľmi ťažká a ich organizovaný chaos si vyžadoval toľko koncentrácie, že ma to doslova vyčerpávalo počúvať. Ale čím som starší (alebo oni?), tým mi to príde uchopiteľnejšie a pomaly si k ich tvorbe cestu nachádzam, aj keď stále inklinujem k tým novším veciam. Či už ide o novšie alebo staršie veci, treba Deathspell Omege pripustiť, že určite patria medzi tie najoriginálnejšie veci v rámci globálnej blackmetalovej scény a toto by som bol ochotný im priznať aj v čase, keď som prakticky žiaden album nedokázal dopočúvať. The Furnaces of Palingenesia je však fakt veľmi dobrý album, ktorý ma bavilo počúvať dookola aj napriek tomu, že si stále ponecháva tie typické, pre mňa pôvodne nepochopené, deathspellomegovské chaotické a disharmonické prvky. Asi to začínam chápať.
Downfall of Gaia – Silhouettes of Disgust (2023)
(sludge/post-hardcore/post-black metal)
Ani sa mi nechce veriť, že tento album má už takmer rok. Nie preto, že by mi čas ušiel rýchlo, ale preto, že som ho do minulého týždňa vôbec nepoznal. Netvrdím, že Downfall of Gaia je moja srdcovka, o ktorej každom kroku viem, ale minimálne som si myslel, že ich tvorbu celkom sledujem. Každopádne na mňa na Spotify tento album vybehol a odvtedy som ho neprestal počúvať. Príde mi, že má v sebe výraznejšie blackmetalové prvky a atmosféru ako ich predchádzajúca tvorba a tá postblacková melanchólia a emocionálnosť veľmi dobre funguje s hardocorovými rytmami. Hrá mi to aj práve v tejto chvíli a myslím si, že ešte dlho aj bude.
