Je vlastne veľmi ťažké povedať, kedy Miserere Luminis vzniklo. Ľudia za touto (dnes už) kapelou boli pomerne tajnostkárski, dlho nefigurovali ani na sociálnych sieťach a jediným zdrojom informácií boli – ako to tu viacerí redaktori nazývajú – vševediace archívy. Tie sú však na okolnosti vzniku Miserere Luminis prikrátke… ale ja som pamätník. Aspoň, čo sa týka tejto kanadskej trojice a tým chápte, že ich sledujem už nejakú dobu. No Miserere Luminis je nová kapitola v tomto prepletenom živote rôznych projektov, a tak poďme trochu do histórie – sľubujem, že to je relevantné. Koho to nezaujíma a chce ísť výhradne po tom, čo si myslím o Ordalie, nech preskočí k štvrtému odstavcu.
Písal sa rok 2004 a v Quebecu vznikol dvojčlenný projekt Niflheim hrajúci – ako to sami nazývali – true depressive pagan black metal. Názov napovedá, že išlo o ich mladé časy a teda túto etapu by som rýchlo pretočil na najpodstatnejší míľnik v existencii projektu – jeho rozpad. Nie, buďme presnejší: jeho premenovanie, a to hneď v roku 2006. Niflheim stihol vydať pár demáčov, nič zásadné, ale práve v roku 2006 vydali album Neurasthénie (žiaden album ani pieseň sa tak ešte nikdy nevolala, čo?), otázne však je či vtedy boli ešte stále Niflheim, alebo to vyšlo už pod názvom Gris. Áno, ten Gris. Tvárim sa, akoby to bola mega významná kapela, no pre mňa určite je a nepochybne je už známejšia ako nejaký Niflheim. Každopádne, jeden zdroj uvádza tak, druhý tak, nie je to tak podstatné. Podstatné skôr je, že Gris vydali v roku 2007 výborný album s názvom Il était une foret… , ktorému síce trochu haprovala zvuková stránka, ale odhliadnuc od nej to bol vynikajúci melancholický black, ba až DSBM. Paralelne s nimi však v quebeckej oblasti funguje aj jednočlenný projekt Sombres Foréts, ktorý hrá podobnú hudbu (pre mňa menej zaujímavú, o niečo možno agresívnejšiu, či surovejšiu?) s ktorým sa dvojica z Gris rýchlo skamarátila a roku 2009 sa rozhodli spraviť kolaboratívny album s názvom… Miserere Luminis. Tento album bol dosť posun iným spôsobom v kontexte oboch projektov, bol prepracovanejší, zaujímavejší. Ale vyzeralo to, že to bola produkčne jednorazová záležitosť nakoľko ako Gris, tak i Sombres Foréts pokračovali ďalej samostatne, s výnimkou toho, že chalani z Gris začali vystupovať s chalanom zo Sombres Foréts naživo. Inak obe zoskupenia vydali opäť samostatné albumy v roku 2013.
A to bol ďalší míľnik: Gris spravili album, ktorý je dodnes pre mňa jedným z dvoch najlepších extrémno-metalových albumov celkovo a komu konkurenta nedokážem nachádzať od toho roku, kedy som ho prvýkrát počul (až taký pamätník nie som, aby som si to pamätal), a ktorého názvom som si nikdy nie úplne istý – Á l’áme enflammée, l’áme constellée. Učebnicový príklad toho ako sa má robiť emotívny, melancholický black metal bez nejakého prehnaného pátosu, či drámy, pretkaný čelovými a husľovými sólami, tak komplexný, že ho neviem k ničomu ani prirovnať a odspievaný tak ako pre mňa v black metale nemá obdoby. Od kedy som počul ten album sa snažím sledovať činnosť tejto dvojice a neraz som sa s nimi snažil aj skontaktovať, no márne. Od roku 2013 ani Sombres Foréts ani Gris nič nevydali a len kde-tu začínalo byť badať nejaké známky, že spolu hrávajú naživo, avšak už pod názvom Miserere Luminis a set práve z ich kolaboratívnej eponymnej nahrávky. A to nám už dávalo signál, že zrejme Miserere Luminis neostane len jednorazovým piatkovým špásom. A tak aj bolo – 23. júna 2023 vyšlo Ordalie – rovnako ako všetky predchádzajúce albumy ako Gris, tak i Sombres Foréts – pod záštitou Sepulchral Productions, malého kanadského vydavateľstva, vydávajúceho výhradne kanadské blackmetalové projekty a kapely.
A teda konečne k Ordalie. Pre tých, ktorí nikdy nepočuli ani Gris ani Sombres Foréts je to veľmi ťažké prirovnať, pretože je to naozaj unikátny spôsob skladania black metalu bez toho, aby to bola akási príliš experimentálna podivnosť. Niekto by sa možno mohol hádať, či je to ešte vôbec black metal, celé sa to pohybuje v pomerne pomalých tempách, je to veľmi melodické, plné čistých pasáží, využívajú sa tam rôzne sláky, klavír, dokonca v malej miere saxofón. Napriek tomuto popisu by som to rozhodne neoznačil za post-black. Klepačky na celom albume nájdeme – ak si správne pamätám – tri, skladba pod 7 minút je len jedna a to 4 minútová inštrumentálka… Skrátka niekto by to mohol nazvať atmosférickým black metalom, ale to sa mne už akosi sprofanovalo tým kvantom „atmospheric black metal“ bedroom projektov, ktoré pília 10 minút dookola tie isté riffy za zvuku pomalých do-počtu-bicích, totálne prehlušujúcich primitívnych klávesových melódií a preefektovaných „wääääää“ vokálov, ktoré sú vlastne tiež len, aby sa nepovedalo. To všetko samozrejme v slabej zvukovej kvalite. Toto je premyslené, má to vrstvy, jednoznačne oddelené pasáže, ktoré k sebe správne pasujú a pekne sa rozvíjajú do zmysluplných celkov.
Práca vokálov je úchvatná. Je až zaujímavé vidieť ako sa ľudia v komentároch nevedia zhodnúť, kto je ten hlavný spevák, nakoľko Icare z Gris a Annatar zo Sombres Foréts majú veľmi podobnú, avšak hrozne špecifickú farbu. Na Ordalie spievajú obaja, ale keďže mám Gris veľmi napočúvaný, stavil by som na to, že lead má Icare a teda – jeho vokál je neskutočne plný. Pohybuje sa v chrapľavých stredoch, niekde si ujde hlbšie a potom celý verš zakončí vysoko až v DSBM kvíleniach, či bolestných výkrikoch. Je až nezameniteľne charakteristický a pre mňa opäť v top trojke najlepších vokalistov v black metale. Vediac čosi o škriekaní, prácu oboch spevákov na Ordalie obrovsky oceňujem. Ale samozrejme, nemôžeme opomenúť fakt, že tie vokály sú skvele nazvučené, dobre v mixe zasadené, v popredí (ako by dobrý vokál mal byť), ale nie tak, aby zakrývali ostatné nástroje. A to platí vlastne o celom albume: má to krásny zvuk. Číročistý, každý nástroj zreteľne počuť, všetky sú vyvážené. A nikto ma nepresvedčí, že black metal má byť uchrchľaný!
A teraz pre tých, ktorí už niečo od Gris, alebo celej trojice počuli. Pre mňa sa typickým Gris stal práve ten ich skvelý album Á l’áme enflammée, l’áme constellée a teda to je ten štýl, ktorý od nich očakávam. V tomto kontexte môžem povedať, že Ordalie považujem za jeho nástupcu, lebo je to spravené práve na ten štýl. Pomalé, kontemplatívne, plné rôznych intier a intermezz, ktoré nie sú ako samostatné skladby, ale zaradené do tých 7 až 13 minútových kompozícií (s výnimkou jednej kompletne inštrumentálnej skladby, ako už bolo vyššie uvedené). A aby som bol úplne úprimný, musím povedať, že tam aj počujem určité postupy, ktoré je možné badať na Á l’áme enflammée… , či už ide o nejaké zakončenie riffu, alebo naopak dramatický nástup. Veľmi sa mi páči ako stále zvládajú vrieskanie cez akustické pasáže, na Ordalie je to úplne bežným prvkom, ba robia to asi tak často ako počas distortionových pasáží. Alebo aj viac? Ťažké si spomenúť, lebo tých akustických pasáží je tam obrovské kvantum a častokrát to robia úplne opačnou logikou: spevák si ide srdce vyliať do dlhej akustickej pasáže a potom to vyvrcholí do distortionu, v ktorom sa vôbec nespieva. Častokrát do akustickej pasáže zúria aj bicie, čo je tiež zaujímavý prvok. No… zúria… neočakávajte tu nijaké obrovské zúrenice. Ako som povedal, nájdu sa tu zo tri klepačky, ktoré však nie sú nijak beštiálne. To ale vôbec nevadí, bicie aj v nižších tempách sú veľmi nápadité a žiadne také, že len, aby držali rytmus a aby sa nepovedalo.
No nemôžem si odpustiť aj kritiku. Teda, neviem, či sa to dá nazvať kritikou, alebo skôr preferenciou, či čímsi, čo mi tu skrátka chýbalo. Á l’áme enflammée… ako som už hovoril, bolo pretkané husľovými a čelovými sólami, ktoré na tej nahrávke priam plakali. Boli veľmi výrazným a silným prvkom celého albumu, nie len konkrétnych skladieb a pre mňa neodmysliteľnou súčasťou tej hudby. Na Ordalie je toho podstatne menej, respektíve v porovnaní prakticky vôbec a ja nerozumiem prečo. Kam sa to podelo? Sú tam nejaké sláky, kde-tu, ale sú aj v popise napísané len ako „Strings“ a nie menovite „Cello“ a „Violin“ ako to bolo predtým. To, v spojení s ich relatívnym minimalizmom vo mne vyvoláva dojem, akoby boli len nasamplované, predtým som nemal pochýb, že tie nástroje sú na nahrávke reálne využívané. Chceli sa ubrať iným smerom? Určite nie, zvyšok hudby stále sedí, čelá a husle navyše by tomu neublížili. To isté napríklad ten saxofón. To je novinka, to doteraz nebolo badať ale taktiež, napríklad v úvodnej skladbe Noir fauve som ho začul len veľmi tichúčko na slúchadlách a na reprákoch bol pre mňa takmer nebadateľný. Nerozumiem, prečo ho v mixe nedali o niečo vyššie. Uvedomujem si, že to nie je nedopatrením, ale kreatívnym zámerom, ale neviem si ho vysvetliť, tú konkrétnu pasáž by za mňa rozhodne vylepšil.
V každom prípade, takýto komplexný, dynamický a vyslovene dobre napísaný album od výborných skladateľov a hudobníkov za mňa už veľmi dávno nevyšiel. Iste, stále vychádza množstvo dobrých vecí a je množstvo dobrých kapiel, čo robia solídne vydania, ale aj v kope super albumov je Ordalie skrátka super dielo.
Napísal: B.
Hodnotenie: 9/10
English overview
Miserere Luminis is a Canadian black metal band consisting of members from Gris and Sombres Foréts. Both Gris and Sombres Foréts existed parallely, yet separately, within the Canadian underground black metal scene up until their 2009 collaborative album called Miserere Luminis. This gave way to their prolonged collaboration, leading to eventual joining into a full-grown band with the same name and their 2023 record called Ordalie. For me, as a great admirer of the work of Gris, specifically their Á l’áme enflammée, l’áme constellée album this was the most expected album of the year. From Ordalie I get a strong Á l’áme enflammeé… legacy, which is a good thing. The whole album is a very well thought, complex and dynamic record, mostly mid-tempo full of intermezzos, acoustic parts, different moods. This is exactly how emotive black metal should be done. They have a very unique sound, which basically couldn’t be mistaken and the work of the vocalists is just brilliant. The only thing that I’m missing is the strong use of cellos and violins which were a very strong aspect of the work of Gris before and frankly, from the first information about the upcoming album of Miserere Luminis, I was looking forward to them. Where are those cello and violin solos that made Á l’áme enflammée… that memorable and strong? I know this is – a kind of – different project, but the rest of the music is in the same style, why couldn’t even the cellos and violins take place in the record? Nevertheless, Ordalie is a wonderful work of art and I choose my words carefully. Great record by great musicians and songwriters.
