“Přiznávam, že bezedné hlubiny vesmíru mě vždy fascinovaly, i když zastávám názor, že čím později zažijeme nějaké to setkání třetího druhu, tím lépe pro nás. A že nadšence, snažící se upozornit na polohu naší planety vysílaním signálů v rámci projektu SETI, by měl navštívit někdo uvážlivý, zvyklý pracovat s tlumičem.“
(úvodné slovo autora in Pavel Fritz – Studené světlo hvězd, 2021, s. 8)
Úvod
Opusťme nachvíľu pôdu hororu a mysterióznej fantastiky autorov z prelomu 19. a 20. storočia. Pozrime sa na dielo, ktoré sa radí k vedecko-fantastickému žánru, inak možno dnes známejšiemu ako science-fiction či sci-fi. Ponechajme bokom mená ako Philip K. Dick, Frank Herbert, Stanislaw Lem, Ray Bradbury či autorov veľkej trojky vedeckej fantastiky, Isaac Asimova, Arthur C. Clarka či Roberta A. Heinleina. Pozrime sa na súčasného, možno menej známeho, českého autora menom Pavel Fritz a konkrétne na zbierku jeho desiatich mrazivých príbehov, Studené světlo hvězd.
O autorovi
Pavel Fritz je vyštudovaným virológom žijúcim v Prahe. Narodil sa v roku, keď ZSSR nariadil špeciálnu vojenskú operáciu proti bratskému československému štátu a keď tu potom desaťročia boľševickí súdruhovia intenzívne zasievali červenú ideológiu, ktorej plody začínajú dozrievať dnes. Správne, ide o rok 1968.
K písaniu sa Pavel Fritz dostal až po štyridsiatke. Jeho prvým literárnym počinom je vedecko-fantastický román Letka 307 z roku 2012. O tri roky neskôr nasledoval román Přístav u řeky Styx, ktorý sa radí k tzv. hard sci-fi (ide o podkategóriu vedecko-fantastickej literatúry, ktorá sa vyznačuje veľkým dôrazom na vedeckú presnosť a logiku). Nasledovala poviedková zbierka Archa zrůd, kombinujúca prvky sci-fi, fantasy a hororu. Najnovším počinom je Studené světlo hvězd, kde autor prináša desať príbehov (štyri príbehy boli prítomné už v Arche zrůd).
Pavel Fritz do budúcna chystá hrdinskú fantasy o trojici čarodejných učňov. Keďže sa mi o autorovi ťažko zháňali nejaké verejne dostupné informácie, tak pre prípadných záujemcov dávam do pozornosti zaujímavý, a vraj prvý, rozhovor s autorom.
Mrazivé a netradičné pointovanie príbehov
Každý z desiatich príbehov v zbierke je iný, no spoločné majú okrem zamerania na budúcnosť a vesmír to, že autor sa snažil každý jeden z príbehov postaviť tak, aby koniec prinášal prekvapivú a zaujímavú pointu. Väčšinou sa mu to naozaj podarilo, niekedy až tak nie. Občas čitateľ už dopredu tuší, ako príbeh dopadne. Predtým než sa pozrieme na samotné príbehy, tak je potrebné explicitne povedať, že vyslovene zlý nebol ani jeden z príbehov.
- Skôr sa stávalo to, že autor predostrel zaujímavý koncept deja, lokalitu či situáciu, no nakoniec ako keby úplne nevyťažil celý potenciál z daného nápadu (alebo som mal iba iné očakávania na ukončenie príbehu). Pri niektorých príbehoch som mal pocit, že ich ukončenie bolo neuspokojujúce. Pre lepšiu orientáciu ďalej v recenzii budem tieto príbehy označovať znakom +.
- Nasledujú poviedky, ktoré sú o poznanie lepšie a celkovou pointou sa posúvajú na vyššiu úroveň, ale neatakujú ešte nadpriemernosť. Tieto príbehy budem ďalej označovať znakom ++.
- Naozaj geniálna práca s dejom a jeho ukončením bola predvedená v štyroch príbehoch, ktoré hodnotím ako nadpriemerné. Hoci som pri čítaní mal vždy niekoľko teórií, ako asi ten-ktorý príbeh skončí, tak rozuzlenie som trafil asi iba jedenkrát. Tieto nadpriemerné príbehy budem ďalej označovať znakom +++.
Chlad a ľadové objatie vesmírnych diaľav
Úvodný príbeh Pláž(+) nás zavedie na divokú planétu plnú predátorov a jedovatých organizmov, kde stroskotalo zopár ľudských kozmonautov. Spočiatku očakávajú záchranu, ale postupne ako sa ich počty znižujú sa nádej mení vo fatalizmus. Nakoniec prežíva iba posledný z nich. A aj to iba preto, že má na tejto jedom presiaknutej planéte netradičného ochrancu.
Text Bestie(++) opisuje stratenú časť expedície v podzemí opustenej planéty. Vedci a vojaci musia čeliť nielen klaustrofobickému strachu a postupnému spotrebúvaniu kyslíka, ale aj beštii, ktorá si nenechá vo svojom teritóriu pobehovať cudzích votrelcov. Pavel Fritz do tohto príbehu originálne zapojil mýtus dávneho antického minotaurieho labyrintu.
Ak chcete vedieť, ako sa žije osamelému vedcovi na vesmírnom majáku blízko neutrónovej hviezdy (ide o tzv. pulzar), tak odporúčam poviedku To, co milovalo Arthura Brookse(+++). Okrem už dosť extrémneho pobytu na tomto zabudnutom mieste sa k tomu ešte pripletie aj meteoritický roj, ktorý na maják zavlečie čierny slizký mimozemský organizmus. Ak čakáte boj s týmto votrelcom, ste na omyle. Mimozemský organizmus sa správa kľudne a priateľsky. Doteraz totiž tento organizmus nepoznal žiadnu inú živú bytosť. Čo vyústi až do zvráteného stavu, keď sa tento čierny mimozemský sliz začne až chorobne emočne viazať na jediného zástupcu ľudskej rasy.
Príbeh Lovci vraků(+++) stavia na prelínaní dvoch časových línií. Čitateľ určite veľmi rýchlo príde na to, čo tieto dve roviny bude spájať. Pavel Fritz však na konci odzbrojujúco a mrazivo vysvetlí, ako sa s človekom dá ľahko manipulovať pokiaľ ovládame jeho podvedomie či vedomie.
Trochu zbytočná poviedka Archa zrůd(+) na vrchnej úrovni spája Campbellov známy text Who Goes There?, ktorý sa ale odohráva na cudzej planéte. Sledujeme tím vedcov, ktorí objavili zachovalé telá celej cudzej mimozemskej rasy. Ako čitateľ čakáte, kedy tie „zrůdy“ pripravia o život prvého človeka. Nebol by to však Pavel Fritz, aby si nevymyslel logickú, avšak pre mňa neuspokojujúcu pointu.
Pri príbehu Čau zítra(+++) som mal takmer vždy pocit, že čítam Heinleinovu Hviezdnu pechotu. Podobne ako Heinlein, aj Fritz v tomto príbehu do popredia stavia militarizmus a boj ľudskej rasy s mimozemskými votrelcami. Nechýbajú boje a k nim patriace rekvizity. Ale to všetko slúži iba k tomu, aby autor mohol čitateľa priviesť k znepokojujúcemu, ale geniálnemu, záveru.
Text Zahrada slepců(++) mi veľmi pripomínal príbeh Bestie(+), ale bol o poznanie lepší. Nasleduje príbeh Mrtví od Krakenova moře(+), ktorý v sebe spája kresťanskú náuku o posmrtnom živote, experimenty Raymonda Moodyho a masaker ľudskej kolónie na Saturnovom mesiaci Titan. Priznám sa, že pri tomto príbehu som asi najviac tápal, čo autor sleduje. Lokalita aj samotná zápletka navodzovali originálnu atmosféru. Všetky tie nejasnosti, čo ľudská kolónia na Titane robila a jej následné prepadnutie masovému šialenstvu mohli vytvoriť naozaj vynikajúci príbeh. No nestalo sa tak.
Od poviedky Roky naší lásky(++) som čakal nudný romantický dej zasadený do budúcnosti, no nemohol som sa mýliť viac. Tento krátky text je asi najfilozofickejší a najviac približujúci etické otázky budúcnosti ľudstva:
“Přinejmenším pět procent digitalizované lidské populace bylo nenávratně vymazáno. Řada komunit zažívala genocidu. Daň za odchod do virtuálního světa. Daň za přesun do sítě. Po odhození biologických i umělých těl se lidstvo stalo de facto hříčkou v rukách transcendentních živlů. Položkou, kterou mohl zmatený systém kdykoli odečíst z reality při chybné operaci.“
(Pavel Fritz – Studené světlo hvězd, 2021, s. 327)
Príbeh sa rozbieha veľmi pozvoľne. Miestami zachádza až do zbytočných podrobností. Ale to všetko len preto, aby autor mohol o to drastickejšie posunúť text do nevyhnutnej katarzie. Najdlhší príbeh, takmer taký menší román, sa nachádza na samotnom konci. Nejasný názov Kam plují harmy(+++) v sebe skrýva excelentné budovanie atmosféry a zoznamovanie sa s planétou 808. Pôvodne biologická expedícia sa zmenila na archeologický výskum. Do toho pridajte rozrastajúci sa diplomatický konflikt medzi ľudstvom a mimozemskými rasami. Autor má neobmedzené pole pôsobnosti, kam dej smerovať a čitateľ postupne zahadzuje jednu teóriu za druhou.
A čo sú tie harmy? Myslím, že neznížim zážitok z čítania, ak poviem, že harmy sú mimozemské vodné organizmy podobajúce sa veľrybám, len s tým rozdielom, že harmy dosahujú viac ako stodvadsať metrov. Ak to porovnáme s megalodonom, ktorý mohol mať vraj maximálne 20 metrov alebo s veľrybou modrou dosahujúcou okolo 30 metrov, tak harmy sú naozaj obrovské. Okrem veľkosti sú však harmy pre vedcov fascinujúce aj z toho uhla pohľadu, že v porovnaní s veľrybami sú to dravé organizmy. Tajomstvo hariem je ale hlavne v tom, že napriek použitiu najdokonalejšej techniky sa vedcom nedarí zmapovať ich podmorské trasy. Kam teda harmy plávajú? To ponechám na Vás.
Slovo na záver
Len výnimočne siahnem po súčasnom slovenskom alebo českom autorovi. Keď už sa to stane, musí to byť niečo, čo ma naozaj zaujme. Pri knihe Studené světlo hvězd ma zaujala samozrejme obálka, ktorá v spojení s anotáciou sľubovala naozaj mrazivý dotyk vesmírnej budúcnosti. Musím povedať, že som nebol vôbec sklamaný. Príbehy sú naozaj dobre napísané a nenachádzajú sa tam takmer žiadne nezmyselné a nelogické zvraty.
Keď sa však teraz na záver zamyslím nad celou knihou, tak predsa len tu jedno negatívum je. A dosť veľké. Aspoň pre mňa je tým negatívom, že kniha je paperback, hoci by sa jej hodila skôr pevná väzba. Inú vadu na tomto počine nevidím a v blízkej budúcnosti mám v pláne sa pustiť aj do autorovho románu Přístav u řeky Styx, kde nás čaká expedícia na Jupiterov mesiac Európa. Na tomto mesiaci sa pod hrubým ľadovým príkrovom ukrýva tekutý oceán. A niečo viac…
Poznámka: Obrázok bol vytvorený pomocou AI generátora obrázkov Bing.
Napísal: Mizantrop Filozof (instagram profil)
