Na knihu Deti zatratenia od Petra Pavoniča som narazil náhodou pri zbežnom prehliadaní internetu. Čo upútalo moju pozornosť, bol samozrejme popis z anotácie o black metale a detektívnom príbehu z pera slovenského autora. Knihu som si teda zadovážil v kníhkupectve, veď podobných titulov na domácom trhu veľa nie je (teda okrem Jahičových vecí si nespomínam na žiadnu). Detektívka mi v súčasnom vyťaženom období padla vhod ako oddychová beletria a tým prišlo aj na rozhodnutie zrecenzovať ju. Budem sa snažiť vám neprezradiť hlavné linky deja, takže nejaké hlbšie rozpisovanie nechám stranou.
Deti zatratenia vyšli ako druhý počin mladého spisovateľa Petra Pavoniča vo vydavateľstve Saga, ktoré je v jeho vlastníctve. Obálka knihy je na prvý pohľad celkom povedomá, hlavne pre tých, čo videli Eggersov The Vvitch. Nejaké gitarky a vtáci k tomu splnili povinnú jazdu metalového klišé, hlavne aby to nevyzeralo ako pajcnuté zo spomínaného folk hororu. Knihu som prečítal za dva dni, čítala sa ľahko a rýchlo. Niektorých by možno zmiatli prezývky postáv a ich priraďovanie k menám, čo však pre človeka z metalovej subkultúry nebolo niečo neobvyklé. Moja vôľa k sústavnému čítaniu knihy viac pramenila zo zvedavosti, ako autor pracuje s metalovými reáliami, než z túžby po finálnom rozuzlení.
Príbeh a kriminálna zápletka (samo)vraždy mladej Natálie sa odohráva v metropole východného Slovenska – Košiciach, kde autor žije a prostredie verne pozná (usudzujem z miestnych opisov). Na prvých približne 50 stranách sa čitateľ zoznamuje so spisovateľom Davidom Dárskym, ktorého prvotina z neho spravila nezodpovedného chuja, čo rozhadzuje peniaze na nepotrebné veci. Aj napriek širšiemu rozsahu úvodu, bolo však ťažké vytvoriť si nejaké väčšie sympatie k hlavnému hrdinovi a jeho charakterové vlastnosti boli len akousi kulisou. Pre fanúšikov black metalu bude samozrejme sympatické kupovanie raritných LPčok, ale to je asi tak všetko. Kým som sa dostal ku hlavnému jadru knihy, prešlo skutočne dosť strán a na kauzalitu deja nakoniec úvod nemal až taký obrovský vplyv. Predsa len, prehajdákať peniaze sa dá hocijako a finančný stav domácich spisovateľov je asi väčšine ľudí jasný (možno kým nie ste Karika alebo istý pán, čo beháva bosý po pódiu).
Síce absolútne nemám tušenie, kto je autorom knihy (a to je domáca scéna pomerne malá), z knihy sa zdá, že v nej autor projektuje časť svojej osobnosti. Ono to vlastne ani tak prekvapivé nie je. Ako hlavné zdroje, ktorými sa autor inšpiroval pri písaní knihy, by som určite označil príbeh Euronyma a Mayhem. Nejde však o akési napodobňovanie známej histórie black metalu 90. rokov v Nórsku, ale skôr o vytvorenie akejsi atmosféry, ktorá panovala v dokumente Until The Light Takes Us alebo filme Lords of Chaos. Dospievajúca partia, ktorá drví v skúšobniach black metal, nahráva svoje prvé demá a formuje svoju identitu, je dobrým background pre akúkoľvek psychologickú zápletku, ale aj presladenú love story. Vyšetrovanie vraždy v akejkoľvek (v tomto prípade black metalovej) komunite dvojicou detektívov, z ktorej jeden do nej patrí a druhý nie, je pomerne známa šablóna a v tomto prípade funguje. Príbeh svojím spôsobom vytvára pre nezainteresovaného čitateľa predstavu, ako by mohla black metalová komunita vyzerať a fungovať. V rámci nej si autor detektívneho príbehu vytvára špecifické osobnostné črty postáv. Intelektuálny a samotársky drsňák, pózer, skvelý hudobník, čo žije len pre hudbu, alebo dievča, ktoré chce polka kapely (a subkultúry).
Pokým sa mladý spisovateľ (autor zhmotnený v postave v príbehu) a súkromný detektív formou výsluchov snažia prísť na to, kto zavraždil mladé dievča, prečítate si množstvo odbočiek a pre samotný kriminálny príbeh menej podstatných vecí. Autor sa však snaží priblížiť čitateľom subkultúru a vysvetľovať ju postupom, ktorý som spomenul – zainteresovaná postava vs. nezainteresovaná. Love story, ktorá sa počas knihy dešifruje, je takmer od prvých strán jasná (vlastne nie, pretože sa musíte prehrýzť úvodom) a niekedy sa stupňuje do otravných pasáži a rozhovorov. Zaujímavou odbočkou v jednej z kapitol je opis lokálneho koncertu domácej black metalovej kapely, kde do CéEmka (v tomto prípade asi klub Colosseum) príde 500 mladých ľudí. To je síce pekná romantika, ale každý návštevník koncertov na Slovensku sa len letmo pousmeje (na poslednom koncerte Watain v Košiciach, kde bol náš redaktor NKH nebolo snáď ani 150 ľudí).
Dej mierne prešľapuje z nohy na nohu a občas máte pocit, že sa naozaj nič nedeje. Množstvo činností hlavných hrdinov je samoúčelných v zmysle vyrozprávať laikom ako vyzerá black metalová subkultúra, a čo hlavný hrdina (a autor knihy) doma počúva. To by v zásade nebolo zlé, pretože Taake si pustím rád aj ja, ale chýba tomu viac napätia, spád a viac neočakávaných udalostí. Aj keď sujet je jasne daný, rozuzlovanie zápletky prichádza len veľmi pomaly a zosype sa na vás možno v posledných 40 stranách. Oveľa viac ako to, kto bol vrahom (finálny plot-twist ma až tak nevzal), ma viac bavili opisy reálií danej subkultúry. K jednotlivým postavám si nemáte veľmi šancu vytvoriť nejaké puto a majú skôr len úlohu prostredníkov, pričom postavy Simony a Headless God-a mali určite väčší potenciál. Ach boha, z tých prezývok ma skoro jeblo. Či už to bol autorov zámer parodovať istú trápnosť niektorých black metalových prezývok, alebo mu len nič lepšie neprišlo na um, to už nechám na samotných čitateľov. Je pravdou, že napríklad aj taký Necrobutcher je tiež prezývka z hitparády edgelordov – navyše si myslím, že by isto Natáliu išiel obesiť skôr ako síce nečakaný, ale celkom nudný vrah.
V závere by som už len dodal, že Deti zatratenia ma nijako neurazili, ale ani nenadchli. V istom momente som mal pocit, že sú to skôr Deti telenovely, ale celkom dobre rozumiem, kam autor príbehom mieril. Zdá sa, že mu išlo o vyobrazenie black metalovej subkultúry v inom svetle, ako ju vnímajú vonkajší pozorovatelia. Ukázať tento kontrast skrz príbeh vyšetrovania vraždy (a tých popravde v black metale málo nebolo) je dobrý nápad. Druhá vec však je jeho finálna realizácia, ktorá miestami kríva. Pavonič využil dosť evidentný príbeh zamilovaných mladých ľudí, ktorí sa do nešťastných životných situácií môžu dostať aj úplnou náhodou. A úprimne, netreba sa tváriť, že v našom domácom undergrounde je núdza o love-storíčka a nejaké momenty trápnosti.
Hodnotenie: 5,5/10
Napísal: S.
