Minule som sa natripovaný ocitol na jednej bratislavskej technopárty, a ako som sa tak davom prebíjal k baru, stretol som Savitri Devi. Zaplatil som jej pár pohárikov a ona ma po krátkej, no príjemnej diskusii pozvala k sebe domov, kam nás odviezlo UFO spoločnosti VRIL pilotované uniformovaným vlkodlakom. Na byte ma ponúkla puerhom s jačím maslom, predstavila svoju zbierku Lovecraftových diel viazaných v ľudskej koži a ukázala mi zopár kuriozít, ktoré si priniesla z ciest po Strednom východe. Potom vytiahla gramofón a zvyšok večera sme strávili počúvaním tvorby Mariána Vargu, prejavov Miguela Serrana a prvých dvoch albumov Burzumu. Na rozlúčku sme si ešte zahrali pár hier na starom Atari a ja som sa v riedkom himalájskom vzduchu vybral krivoľakými ulicami domov.

Nie drahí čitatelia Besu, tentokrát nemusíte mať strach o moju životosprávu. Vyššie uvedené riadky predstavujú skôr moju umeleckú predstavu vzniku recenzovaného albumu a umožňujú spraviť si predstavu o tom, kam bude recenzia v ďalších riadkoch smerovať.

Remmirath boli v slovenskej undergroundovej scéne vždy zvláštnym zjavom. Už ich prvé demo obsahovalo veľa neblackmetalových prvkov a debutový album Polis Rouge som vyslovene nepobral. Napriek tomu som si zaobstaral originálku kazetového vydania ich najnovšieho počinu a následne po viacnásobnom zodpovednom vypočutí a hodnotení som sa rozhodol podeliť o svoje zmätené dojmy aj s čitateľmi Besu.

Hudobne je album mixom všetkého možného. Postrockové pasáže, sóla z progresívneho rocku, vplyvy heavy metalu a black sabbathovského stoner doomu (skladba The Gunfighter´s quest for enlightment), elektroniky, použitie zvukov zo starých počítačových hier (koho napadlo, že toto môže byť dobrý nápad?), hrdelného spevu i orientálnej hudby. A áno, v prvých štyroch skladbách sa dá hovoriť aj o nejakom tom podiele black metalu, hoci značne neortodoxného. Tomu zodpovedá aj zvuk albumu, kde pomerne dôležité miesto zohrala basa. Výrazné miesto tohto často v black metale opomínaného nástroja v mixe vyslovene oceňujem. Druhá strana kazety so skladbami štyri až šesť už veľa black metalu či metalu nepobrala. Po štvorke nazvanej Fox Cooper potom black metalové elementy úplne miznú. Album uzatvára šestka The Coming of Kalki, ktorá je experimentom pozostávajúcim z hlasových samplov a zvukových plôch.

Textovo album odráža svoju hudobnú náplň a je mixom tradicionalizmu, postmodernej európskej absurdity a irónie a halucinácií z požitia psychotropík. Podklad pre grafickú stránku albumu tvorí tvorba ruského maliara Nicholasa Roericha. Oboznámiť sa s jeho tvorbou vám určite odporúčam, veď na ňu občas v svojich novelách odkazoval aj Lovecraft.

Po krátkom intermezze sa znova vráťme k hudbe. Ako album tohto typu vôbec opísať a vyhodnotiť? O zaujímavé a vyslovene veľmi dobré pasáže a rôzne hudobné prekvapenia v ňom núdza nie je. O žiadnu nudu poskladanú z obohraných žánrových klišé a predpisov sa tu nejedná. Otázka však znie či spolu všetky uvedené prvky tvoria zmysluplný celok v podobe ucelených skladieb a či je originalita zároveň aj zárukou kvality? Tu už si taký istý nie som. Remmirath pomiešali naozaj veľmi veľa rôznych ingrediencií a výsledok občas pôsobí tak, ako keby ho stvoril niekto s poruchou pozornosti.

Tradičný konečný verdikt na konci recenzie však tentokrát vynechám. Hodnotenie albumu ako Shambala Vril Saucers je asi vyslovene subjektívnou a polarizujúcou záležitosťou. Niekto ho bude právom považovať za totálny odpad, iný, pravdepodobne milovník hudobných experimentov, ho postaví na piedestál ako umelecký skvost. Vraví sa, že geniálne dielo od úplnej idiotiny môže občas deliť len veľmi tenká čiara a novinka od Remmirathu je toho priam encyklopedickým príkladom.

Napísal: NKH