Pačess ako sólový projekt som prvýkrát zaregistroval asi pred dvomi rokmi, ale akosi som mu nevenoval pozornosť. Kapiel je neskutočne veľa a jednoducho sa nedá vypočuť všetko, čo sa okolo vás mihne. Pačess je dobre známa postava moravskej metalovej scény a okrem svojho projektu je aktívnym muzikantom aj v kapelách Asgard a Defeated. Na tohtoročnom festivale Hell Fast Attack som moje dojmy z live vystúpenia kapely popísal v reportáži kladne a na radu prichádza štúdiová tvorba. Ešte pred festivalom som dostal ponuku zrecenzovať ich nové CD v poradí druhý plnohodnotný album a povedal som si, že asi prišiel čas bližšie sa zoznámiť s kapelou.

Tohtoročný album Trapista je vydaný pod hlavičkou slovenského vydavateľstva Gothoom Productions. Obal albumu a aj kompletný booklet je ladený v stredovekom štýle a dizajnérsky je veľmi podarený, ilustrácie nepôsobia gýčovo. Font v booklete sa snaží pripomínať, najskôr asi stredovekú karolínsku minuskulu, ktorá bola neskôr používaná v kláštoroch. Popri počúvaní nahrávky som sa snažil čítať texty, avšak kvôli nekvalitnému rozlíšeniu spomínaného fontu som to vzdal, aj napriek znalosti základov paleografie. Pri textoch sa ešte na chvíľu pozastavíme, pretože celá tematika albumu sa točí okolo varenia piva. Isto si poviete, že to bude zas nejaký treťotriedny ožran metal, ale opak je pravdou. Verím, že po predchádzajúcej vete sa určite každému v hlave vynorili tie obohrané folk metalové kapely, ktoré sa neúspešne (vlastne niektoré aj úspešne) snažia kopírovať medzi sebou. Našťastie to nie je prípad Pačess, ktorý vonkoncom nie je folk metalom a v ďalších riadkoch si povieme prečo texty o pive u neho v skutočnosti fungujú.

V prvom rade musím napísať že metal-archives s označením „black metal“ mierne zavádza poslucháča, pretože to čo vo výslednej zvukovej podobe dostaneme určite nejaký ortodoxný black metal nie je. To však nie je negatívum, predovšetkým pre tých, ktorí nemajú potrebu hrať sa na nejaké ultra „true“ pózy. Začínam akoby odzadu, no to čo vám album Trapista ponúkne je prístup starej školy k širokej škále metalových žánrov, ktoré sa na albume prejavili počnúc black metalom, skrz heavy metal, končiac thrash a speed metalom. Na albume hosťovalo aj viacero hudobníkov z českej scény a v spolupráci so Zdeňkom Pačessom Vlčekom sa im podarilo vytvoriť naozaj zaujímavý album.

Ako som už naznačil, album sa venuje pivu a pivovarníctvu, čo pre tematiky znalých, napovie názov albumu. Trapista je druh vrchekvaseného piva, vyrábané mníchmi v trapistických kláštoroch. Jednotlivé skladby sú uceleným príbehom tohto procesu výroby, ale aj samotnej postavy, ktorá ho v kláštore vyrába. Názvy skladieb začínajú prvými slovami piesní a hneď v prvej Staroch seděl na pekelci, to po akustickom úvode na nás vyvalí Pačess v rýchlom tempe za doprovodu vokálov Morbivoda (Trollech, Umbrtka). Skladba má spád a pre fanúšika Morbivodových projektov, je jeho vokál príjemným spestrením. Hudba sa nesie niekde na pomedzí black metalu, no diametrálne odlišného od súčasnej okultnej vlny. V podobnom melodickom duchu sa nesie aj ďalšia rada skladieb, ktoré akurát menia svoje tempo a vokalistov, čo dodáva albumu rôznorodosť, avšak nepôsobí nesúrodým dojmom. Veľmi výrazné blackmetalové črty má tretia skladba. Jak otec pravil, já vydal se do kláštera a to predovšetkým v polohách hlavnej gitary. To sa síce snaží naznačiť aj štvrtá skladba Kdosi je u závor, klepání jsem jakés vnímal, avšak v gitarových častiach prejde do speedmetalovej podoby, aj vďaka vynikajúcimi vokálom Zdeňka Černého z legendárnej kapely Titanic. „…nákličené, ve hvozdu sušeno tak…“ – Tak táto pasáž je svojou melódiou silným vyvrcholením piesne, predovšetkým vďaka hlasu v podaní Zdeňka Černého, ktorý ukázal majstrovské umenie starej metalovej školy. Predposledná pieseň albumu Dlouhou dobou a po právu ja mistrem várečným měl být, je po vokálnej stránke obsadená až trojicou spevákov. Z úvodných slov v akustickom úvode „…pane nedelám to pro slávu, odpusť a dej mé duše klid…“ znovu spoznávame Morbivoda. Ďalšími vokalistami sú Pačess a Khaablus z kapely Solfernus.

Album ukončuje skladba Černý šat oblékám, v klášteře vystírám. Rovnako ako predchádzajúca pieseň je uvedená akustickými gitarami (aby to všetko malo trošku stredoveký nádych). Je to presne ten typ epickej skladby, ktorá potvrdzuje veľkú inšpiráciu v starej škole, neváhal by som povedať, že tu cítiť aj vplyv Bathory. Klávesy a gitary majú hlavný podiel na budovaní špecifickej atmosféry. V istých pasážach je to v podstate taká hitovečka, ktorá má za cieľ ľudí rozhýbať na živom vystúpení. Ako som už spomenul, táto skladba je majestátnym odkazom na zakladateľa pagan/viking metalu.

V závere by som už len v krátkosti dodal, že album je skutočne podarený, úprimný – nejedná sa o klasický ožran metal, ktorý by spočiatku mohla evokovať pivná tematika. Hudobne ostávame pri počiatkoch heavy metalu a black metalu prvej vlny(?) so špecifickými rysmi českej scény. Celému albumu tematicky a textovo jasne dominuje nápad a originalita. Texty som po celkom náročnom študovaní nakoniec dočítal a to je asi tak jediný mínus toho celého. Mám za to, že Trapista však nebude na scéne akousi hitovou peckou, ktorá nastolí akýsi nový trend. Práve naopak, v akejsi tichosti si nájde svojich poslucháčov, pretože súčasná vlna black metalu a toho čo sa okolo nej točí je akosi hudobne úplne mimo tejto nahrávky. Každopádne si tento album určite zaslúži pozornosť, je to neortodoxná a zároveň odlschoolová záležitosť s výbornými hudobníkmi a dávkou metalovej autenticity.

Hodnotenie: 8/10

Napísal: S.