Takto si predstavujem rozhovory s hudobníkmi. Veľmi dobrá komunikácia, promptné odpovede, možnosť porozprávať sa aj pomimo dohadovania sa na termínoch. Mladý Portugalec Pedro Pimentel, viac známy ako mozog za projektom Wordclock, vo svojej hudbe kombinuje jemné vrstvy klávesov, violončel a nyckelharpy s majstrovky zhotovenými ambientnými plochami a terénnymi nahrávkami, aby vytváral zasnené, nostalgické a miestami temperamentné scény slúžiace ako soundtrack k životu, či k akýmkoľvek obrazom v mysliach poslucháča. Konverzácia (nielen) o hudbe nižšie.

Zdravím ťa, Pedro. Ako sa darí? Niečo nové s Wordclockom? Nejaký čas už ubehol od albumu Heralds.

Príde veľa noviniek. Dialo sa toho veľa.

Začnime pri koreňoch. Čo ťa motivovalo k tomu, aby si si začal vlastný hudobný projekt a prečo si si vybral tento typ hudby? Povedz nám niečo o histórii Wordclocku. Ako si vymyslel to meno, čo znamená?

Meno, mrzí ma, že ťa sklamem, neznamená veľa okrem toho, že je to pekné slovo. V skutočnosti to je pôvodne slovo zo zvukárskeho technického žargónu, keď sa to povie oddelene. Je to takpovediac komunikačný signál medzi zariadeniami. Len som si myslel, že to je fajn spojenie slov, páčilo sa mi ako to znelo, tak poeticky, takže sa to uchytilo. Mal som 18, nepremýšľal som nad vecami nejak do hĺbky.

Začínal som práve so štúdiom hudby na univerzite, takže som prirodzene chcel vytvárať projekty a bolo množstvo vecí, ktoré som chcel robiť. Toto bola jedna z prvých. Rozprávať sa ale o type hudby môže byť o niečo zložitejšia téma. Zo začiatku som to jednoznačne robil kvôli záujmu v takzvanej ambientej hudbe, do ktorej som sa na chvíľu zamiloval, ale mám pocit, že toto sa dosť za tie roky zmenilo. Ak niečo, tak Wordclock je testament mojim vlastným meniacim sa záujmom a kapacitám v hudbe. Striedalo sa to a rozširovalo v priebehu albumov, myslím si, že to progresívne rástlo zo snahy byť ambientnou hudbou až k snahe byť hudbou v akejkoľvek intuitívnej forme, v akej som to v danú chvíľu cítil, čo stále prichádza s tou ambientnou aurou, ale nie je to limitované len na ňu, teraz jej dominuje omnoho viac. Myslím si, že je to vidno na progresii albumov, morfovalo sa to z čohosi abstraktného k čomusi viac definovanému v kontexte kohézie a zámeru, ale aj zvukovo. Množstvo práce a množstvo nápadov a uvažovania, čo do toho ide taktiež v priebehu času narastalo od Endless po Heralds a teraz zas po novú vec. Dúfam, že to dospieva, a že s každým nasledujúcim pokusom sa to transformuje skôr do niečoho bližšieho k úprimnému pokusu o zmysluplné dielo, než laxného pokusu uspokojiť očakávania snahy podobať sa na veci, ktoré sa mi páčia, alebo aké sú súčasné trendy, z čoho som bol vinný. V mnohých ohľadoch stále zlyhávam, ale toto je proces a cítim, že s každým pokusom som o krok bližšie k tomu, aby som sa z toho vymanil.

Počul som, že si aktívny ako skladateľ aj mimo Wordclocku (soundtrack do hry Noct). Plánuješ takéto aktivity aj v budúcnosti, alebo to bola iba jednorázovka?

V súčasnosti sa živím komponovaním, takže robím veľa takýchto aktivít, ale nepoužívam meno Wordclock mimo jeho albumov, s výnimkou v prípade Noct, čo bola jedna z prvých vecí a bola to kolaborácia s Robinom Finckom, takže v tom čase som si vravel, že dáva zmysel použiť to meno. Možno ešte v budúcnosti spravím soundtrack pod menom Wordclock, nie je to nemožné, ak by šlo o správny projekt a hudbu, ktorá by to odôvodnila.

Máš nejaké formálne vzdelanie v oblasti hudby, alebo je to pre teba iba samonaučené hobby?

Spravil som si bakalára z hudobnej produkcie na ESMAE v Porto a ešte predtým som študoval klasickú gitaru a teoretickú hudbu už od nejakých 14 rokov. Takže som nabral svoju dávku formálneho vzdelania, aj hudobného aj technického. A stále tu to vzdelanie je, samozrejme, stále sa veľa učím. Hoci nerobím hudbu nevyhnutne z pohľadu vedomostí, ale to vzdelanie sa určitým spôsobom vrýva do toho, čo robím intuitívne.

Svojou hudbou vytváraš silné scénické prostredia. Odkiaľ naberáš inšpiráciu?

Zo skúseností, z nálad, z nápadov, ktoré chcem pretaviť, z konceptov, ktoré chcem prebádať, z vecí, ktoré vidím, čítam alebo počujem. Myslím, že z aglomerátu všetkého, čo neskôr príde vo forme nevedomej inšpirácie.

Presuňme sa ku konkrétnym vydaniam. Sú tieto nahrávky koncepčné albumy, alebo je to skôr o tom, že je postavená nejaká všeobecná téma a piesne len doprevádzajú atmosféru? Ak tu sú koncepty, o čom tieto albumy sú?

Albumy sa stali stále viac niečo-sústredené a v niektorých ohľadoch premyslenejšie. Zatiaľ čo Endless bol iba vágny a náladový, Self Destruction Themes už začal niečo reflektovať, aj keď trochu neorganizovane a neštruktúrovane a Heralds už bol vytvorený tak, aby niekam smeroval. Tieto myšlienky a témy medzi nimi ale nie sú spoločné. Heralds, v skratke, mal byť zvučnou projekciou dopadu kresťanskej obraznosti a mýtov v súčasnosti. Bolo to v podstate prebádanie rozdelenia sa medzi silnou prítomnosťou obraznosti a archetypov mýtov a každodenného okolia, za hranice inštitúcie alebo formálnosti pojmu „kresťanské“. Iba základná idea za tým a základ týchto príbehov a všetkého toho umenia, najmä pre niekoho žijúceho v Európe, bola tak trochu obsesia touto scénou. Ďalší album je ešte viac zameraný a jeho štruktúra znamená ešte viac, takže ten aspekt sa dosť zmenil.

Zaujíma ma album Self Destruction Themes. Názov znie depresívne, hoci samotný album je zasnenejší, aj keď nostalgický. V skutočnosti si myslím, že je aj celkom svetlý. Aj tak, nezdá sa mi to byť vhodným soundtrackom pre sebadeštruktívne správanie u jedinca, ak vieš čo myslím. Je to myslené inak?

Myslím si, že poväčšine má veľmi negatívny podtón. Tá hudba vie byť v mnohých ohľadoch veľmi dvojznačná, či sa snaží vyjadriť niečo pozdvihujúce alebo zlomyseľné, či bolestivé. Nemyslím si, že vydáva niečo svetlé bez „ale“ za tým. Myslím si, že v skutočnosti jej najsvetlejšie body sú až otravne naivné a nasledované okamžitým zádrheľom. Po It May Come nasleduje When Indecision Strikes a po Something More nasleduje More Often Than Not a do určitej miery, aj tie názvy piesní sú veľmi sugestívne, niekedy až komicky. Ten album žije zo svojej zvláštnej dvojznačnosti toho, ako znie. Hudba samotná znie trochu zhnito, rozkladajúco sa, takmer ako by sa sebadeštruovala, nepatrí tu ani tam, je takým artefaktom z nejakého horúčkového sna. Ja si myslím, že táto dvojznačnosť vie vytvárať podtóny úzkostných pocitov, či znepokojenia, takže veľmi záleží na tom, ako sa na to pozeráš. Pôvodne ten album mal skončiť piesňou 32 Walls, ale nakoniec som z nejakého dôvodu pridal ešte A Lack of Language, čo znie tak trochu od veci, ale inak to malo skončiť v oveľa temnejšej tónine. Do tohto dňa stále vnímam A Lack Of Language ako taký bonus, prídavok k albumu ako záverečné titulky, stále tam cítim, že to končí pri 32 Walls. Keď sa pozerám spätne, spravil by som to tak.

Máš vybratú tému pre ďalšiu nahrávku? Ak áno, čo plánuješ prebádať tentokrát? Kedy sa na to môžeme tešiť?

Myslím, že môžete niečo očakávať v skoršej fáze 2020. Ďalej zatiaľ nepôjdem.

Mnoho umelcov, najmä z Cryo Chamber batalionu, má vedľajšie projekty v rámci toho istého žánru, ale s o niečo odlišnejším prístupom (Atrium Carceri a Sabled Sun, Flowers for Bodysnatchers a Anihila, Paleowolf a Metatron Omega, Kammarheit a Cities Last Broadcast, atď.). Premýšľal si niekedy o tom, že by si si vytvoril platformu, skrz ktorú by si produkoval iné nálady, alebo prebádaval iné témy, ktoré by sa nehodili do Wordclock?

Nie som si istý, či také niečo budem robiť v blízkej dobe, minimálne nie na to, aby som tvoril v rovnakom žánri. Ak si nájdem tému, alebo zvuk, ktorý chcem prebádavať v tomto type hudby, tak to spravím cez Wordclock, necítim potrebu, aby bol nevyhnutne viazaný na jednu vec a ani nikdy nebol, nie je exkluzívne na jednu tému.

Ako začala vaša spolupráca s Cryo Chamber? Oslovil si ich so svojím vydaním, alebo oni najprv oslovili teba? Si s nimi spokojný?

Bolo to dosť dozadu, keď som s týmto všetkým začal. Najprv som zistil, že Simon (Simon Heath, majiteľ vydavateľstva Cryo Chamber a mozog za Atrium Carceri a Sabled Sun, pozn. red.) má svoje vlastné vydavateľstvo a veľmi sa mi páčilo Atrium Carceri, bola to jedna z prvých vecí, ktoré som počul v tomto žánri, keď som bol tínedžer. Bolo to pravdepodobne niekedy okolo 2013/2014, vydavateľstvo bolo stále veľmi mladé a ani zďaleka tak veľké ako je teraz. Kontaktoval som ho a najprv som poslal iba pár piesní, v podstate ako demo. Simon mi dal dobrú spätnú väzbu a povzbudil ma, aby som spravil album v štýle tejto produkcie. Tak som to urobil a stal sa z toho Endless a to bolo prvé vydanie Wordclock. Som s nimi veľmi spokojný, nielen že mi toto vydavateľstvo dalo prvé nakopnutie do scény, ale taktiež ma stále podporovali a manažovali všetko bezchybne, od artworku po tlač, po riadenie všetkého, čo je nudné a týka sa manažmentu a predaja. Simon bol veľmi otvorený a akceptoval moje divoké štylistické rozdiely medzi albumami, čo si veľmi vážim, takže sú v pohode so skúšaním nových prístupov a ponúkli mi platformu, na ktorej to môžem dať von, aj keď sa Wordclock stal projektom, ktorý sa dosť líši od zvyšku zvyčajných vydaní tohto vydavateľstva.

Keď sa bavíme o spolupráci, Amund Ulvestad hrá violončelo na Self Destruction Themes a Heralds, kde taktiež Nuno Craveiro je prítomný na nyckelharpe. Ako si sa dal dokopy s týmito ľuďmi? Ako s nimi funguje kreatívny proces? Skladáš ich časti a ukážeš im, čo majú hrať, alebo im proste necháš voľnú ruku nech hrajú, čo chcú?

Amunda som stretol cez Svartsinna (Jan Roger Pettersen, nórsky darkambientový hudobník, pozn. red.), kvôli tomu, že som potreboval nájsť violončelistu a stala sa z neho istotka na kolaborácie, kedykoľvek potrebujem nahrávať sláky. Nuna som už poznal z univerzity. Proces sa veľmi líši medzi ľuďmi, závisiac od toho, čo potrebujem. S Nunom bolo nahrávanie vo veľmi neskorom štádiu procesu dokončovania Heralds, keď som proste hľadal doplnkovú textúru a zvuk pre niektoré skladby. Proste som mu ukázal dané skladby a nahrali sme cez ne v mojom štúdiu zopár jeho improvizácií, ktoré som postrihal, poeditoval a premenil ich na kúsky, ktoré som vložil sem a tam, čo mi dalo pár naozaj pekných zvukov. S Amundom boli nejaké veci skomponované už v predstihu, napríklad St. George z Heralds a mnoho vecí je tiež vopred rozhodnutých, vieme vopred, že chcem nejaké špecifické vyjadrenie alebo nejaké tremolá na to, alebo jednoduchú zurčiacu notu zase pre tamto, ale častokrát robíme aj to, že mu proste donesiem skladby a on mi dá spätnú väzbu a návrhy vecí, čo by sme mohli spraviť a my to nakoniec nahráme a poskúšame a niečo z toho poeditujem a neskôr transformujem do zvukov. Veľmi dobre rozumie veciam, ktoré chcem, takže nahrávanie s ním je naozaj super.

Premýšľal si niekedy o živých vystúpeniach? Ak áno, ako by vyzerali? Hral by si kompletné sety piesní z albumov, alebo by to bola – ako je populárne v týchto žánroch – improvizácia?

Premýšľal som, že by som to robil, ale nikdy som sa nerozhodol ako. Chcel by som, aby to bolo niečo vizuálne stimulujúce a tiež by som nechcel hrať albumy, musel by som spraviť niečo špecifické pre živé vychádzajúce z materiálu z albumov so živými hráčmi, myslím, že to by bolo omnoho zaujímavejšie, ako proste ja na pódiu hrajúci piesne z albumov. Je to ťažký žáner pre transformovanie na zaujímavé živé zážitky. Vždy sa dostanem k tomu, že sa to ťažko dáva dokopy a že je to finančne náročné, takže sa to odďaľuje. Nemôžem nič sľúbiť, ale rád by som jedného dňa na to našiel riešenie.

Akú hudbu počúvaš? Vedel by si vymenovať tvojich obľúbených umelcov v dark ambientovom žánri? Ak by si chcel s niekým spolupracovať, kto by to bol?

Posledne som si opäť púšťal niektorých z moderných nórskych jazzových hudobníkov ako Eivind Aarset a Arve Henriksen a tak ďalej, okrem toho Phantom Brickworks od Bibia, jeden divný album s názvom Out of Time od kapely zvanej Mamaleek, ktorá v ňom má niektoré naozaj zaujímavé veci, nejakú chorálovú hudbu, taktiež držím krok s novými vychádzajúcimi vecami zovšadiaľ, neviem, je toho veľa. Beyond Sensory Experience a Atrium Carceri bude vždy medzi najobľúbenejšími vecami v dark ambiente.

Pár rokov dozadu som premýšľal nad tým, že by bolo veľmi zaujímavé kombinovať dark ambient a dark jazz pre vytvorenie akejsi noir atmosféry. Krátko na to sa to stalo. Oprav ma, ak sa mýlim, ale myslím, že to začalo v roku 2017 s kolaboratívnym vydaním projektov Atrium Carceri a Cities Last Broadcast s názvom Black Corner Den, možno ešte Lost In Fog od Phonotek. Dark jazzové elementy ešte neboli tak silné na týchto albumoch, ale boli prehĺbené tvojim Heralds a šlo to možno ešte hlbšie s kolaboráciou Atrium Carceri, Cities Last Broadcast a God Body Disconnect – Miles To Midnight rok na to. Podľa tvojho názoru, prečo si myslíš, že táto vlna začala? Alebo je to len náhoda, že vyšlo tak veľa noir dark jazzových ambientných nahrávok za tak krátku dobu?

Myslím si, že to bola iba náhoda. Kolektívny záujem robiť niečo, čo sa ponáša na „jazz“ sa jednoducho pravdepodobne sformoval v priebehu času, prostredníctvom počúvania iných umelcov a zistenia aké efektívne a otvorené pre bádanie to je. Osobne, nemal som v úmysle robiť „jazzový“ album a v mnohých ohľadoch si ani nemyslím, že som to urobil. Myslím si, že inšpirácia pre mnoho ľudí pravdepodobne vzišla z umelcov ako Bohren a taktiež celý moderný nórsky jazzový sprievod ako Arve Henriksen, Nils Petter Molvaer, Eivind Aarset a tak ďalej. Títo chlapi prebádavali spájanie moderného jazzu a modernej elektronickej hudby naozaj omnoho dlhšiu dobu.

Ďakujem ti veľmi pekne za tvoj čas a odpovede a prajem všetko dobré tebe aj Wordclocku. Nech sa tvoja inšpirácia neminie.

Ďakujem veľmi pekne, bolo mi potešením.