Sinedeus je pomerne nová kapela z východného Slovenska, ktorej členovia však už majú dostatočné hudobné skúsenosti. Dvaja členovia, bubeník Zeus a gitarista/spevák Nihil pôsobili v kapele Iria, ktorej debutový album nedopadol veru najlepšie (tu si prečítajte recenziu). Nihil a ani Zeus už v Irii nepôsobia, a tak sa na scéne minulý rok objavil Sinedeus. Prešovčania tentokrát pri názve kapely použili latinčinu, ale žiaľ nie najšťastnejšie. Sinedeus by chcelo znamenať bez boha, avšak latinčina rovnako ako aj slovenčina podstatné mená skloňuje, takže správny názov by bol sine deo. Na ich obranu môžem povedať, že v black metal vieme nájsť aj ďalšie, a to celkom známe kapely, ktoré to zrovna nezvládli s cudzím jazykom. Živým príkladom je Blut Aus Nord. Možno to bol aj samotný „umelecký zámer“ kapely, kto vie.
Poďme sa však pozrieť na hudobnú stránku tohto dvojskladbového EP, ktoré vyšlo v apríli tohto roka. Nahrávka nesie názov No God Where I am a významovo teda duplikuje/zdôrazňuje samotný názov kapely. Prvá skladba Omnipresence má takmer 9 minút a rozbieha sa celkom pomaly, rozsah jej to dovoľuje. Prvé dve minúty sa relatívne nič zásadné nedeje, ale kompozícia celkom dobre graduje úvod skladby. Teda až kým sa nezačnú sypať bicie a vokál Nihila, ktorý mi vadil aj na nahrávke v Irii. Hľadal som ten správny výraz a k nahrávke som sa vracal s prestávkami, aby som to zhodnotil čo najobjektívnejšie. Musím však konštatovať, že spev je nudný, pohybuje sa stále v jednej polohe a miestami znie akoby šiel na doraz. Ďalším problémom tejto nahrávky je, že síce je evidentný potenciál a technická zručnosť hudobníkov, chýba však nejaký zásadný hudobný nápad, ktorý človeka prinútil si ju pustiť z vlastnej vôle viackrát.
To isté by sa dalo povedať aj o zvuku nahrávky. Ten je akýsi nijaký – ani zlý, ani dobrý. Skladba Omnipresence presne trpí týmto neduhom, pritom verím, že ak by došlo k lepšiemu mixu a obmene vokálu, vytiahli by Sinedeus zo svojho potenciálu oveľa viac. Aby som nehovoril len tak do vetra, tak v pasáži okolo 6:15 by sa dalo so zvukom basgitary a jej celkovou kompozíciou oveľa viac vyhrať. Čistý vokál v polovici siedmej minúty je síce pokusom o akési oživenie, ale znova to padá na jeho fádnosti a priemernosti. Naopak skladba Homo Homini Lupus skrýva oveľa viac nápadov, s ktorými sa dalo pracovať a možno pri troche trpezlivosti, by z toho bolo aj čosi viac ako ten priemer, čo neurazí. Už viackrát spomenutým potenciálom tejto kapely je podľa môjho názoru bubeník Zeus – je vidno, že hrať vie, avšak mal by zredukovať počet priemerných/podpriemerných projektov a v budúcnosti z toho môže byť aj oveľa kvalitnejšia nahrávka.
Hodnotenie: 5/10
Napísal: S.
