Zdá sa, že členovia poľskej Furie nemajú čo iné na práci a zakladajú bočné projekty len taký fukot. Alternatívne odbočky frontmana Nihila ako FDS, či Cssaba (a mnoho iných) ma nikdy príliš nenadchli, no to čo začal v roku 2010 produkovať basák Sars je trochu iný príbeh: Duszę Wypuścił. Jednoduchý, melancholický black metal, kombinovaný s ambientom, nejakým tým samplom s čoraz dominantnejšou pozíciou expresívneho ženského vokálu. Projekt postupne vydal po dva EP a split albumy, posunul sa viac smerom k pesničkárskemu post-punku s veľmi svojskou atmosférou. Titul prvého z nich – Ludowy Nihilizm Absolutny je najpresnejším vyjadrením ich lyrického konceptu, v ktorom z folklórnych, rustikálnych a prírodných motívov vyrastajú absolútne nihilistické negácie všetkého. Píše sa rok 2014 a z umrlčej tváre Duszę Wypuścił vykvitol nový čierny lišaj –  Wędrowcy~Tułacze~Zbiegi. Sars z časti zachoval fungujúce postupy predchádzajúcej inkarnácie, no tentokrát s väčším dôrazom na to folkové, pesničkárske – na debutovom EP Kiedy deszcz zaczął padać na zawsze? sa texty hemžia obesencami, ktorí v ostrom vetre, v krčmách nad miskou kapusty a litrami vodky rozprávajú príbehy zo záhrobia. Pod nimi brnká gitara, hrá harmonika a o rytmiku sa stará ozembuch. Minulý rok Sars prelomil tradíciu krátkometrážnych albumov a dostali sme prvý full-length – Światu jest wszystko jedno – metalovejšie dielo, s klasickými bicími, gitarou a basou tlačiacou človeka hlboko pod zem, kde si môže hrať na trúbku a do konca svojich dní tancovať s obryňami…

Toľko historický exkurz, hádam už všetci vieme kde sa budeme pohybovať. 22.5. 2017 Wędrowcy vydali ďalšie EP – Korpus Czechosłowacki. (Dostupné len v digitálnej verzii na Bandcampe, zatiaľ čo Devoted Art Propaganda chystá limitované vinylové vydanie). Je zrejmé, že z tria ukrutníkov v názve projektu tento krát dostanú najviac priestoru Zbiegi – ústredným motívom sú Česko-slovenské légie dezertérov a zbehov, ktoré sa sformovali počas prvej svetovej vojny v cárskom Rusku. Nejdem sa však tváriť ako samozvaný historik (na to má Bes iných fiškusov) – akýkoľvek internetový zdroj vám k problematike povie viac než ja. Ústredný koncept légií aj tak slúži hlavne na to, aby sa naň v textoch postupne navliekali klasické vojnové motívy horiacich matiek pred zrakmi sirôtok, zháňanie uhlia pred rýchlym útekom do lesov atď. No jazykové, štylistické spracovanie týchto motívov  – ako už býva u Wedrowcov zvykom- je značne svojské, na ploche dvoch až piatich minút sa tu v mihu oka kombinuje čosi historické, čosi každodenné s voľačím transcendentným do novej, ťažko uchopiteľnej kvality. Civilnosť obrazu lavičky pred domom, alebo dymiaceho komína prerastá do gnómických deklamácií v smere od zeme k nebesám, aby tam opäť raz bolo objavené: nič.

Jak śmierć niestraszna bez życia,
Jak noc, co dnia nie stworzyła.

EP otvára skladba Trupie oczi, ktorá bola verejnosti sprístupnená ešte týždeň pred vydaním a priznám sa, nadšením som z nej neskákal. Celé mi to znelo ako šuflíkové pozostatky z albumu Furie, spojené s pokusmi o nafetovaný art/progessive rock. Nad jednoduchými riffmi a basovým brnkaním sa prevaľujú výrazné „hammondovské“ klávesy, vokálno-inštrumentálny kvartet skučí-bručí veršíky o nožoch medzi rebrami, do toho spoločne pobrukujú „dúúúúba-dúúúúba“. Celé je to divné, mimo a aj keď túto skladbu počujem s týždňovým odstupom, nadšením stále neskáčem. Nevadí, keďže nasledujúca Dokąd ?Na wprost! je totálny hit! Jej základom je báseň Juliana Tuwima – Rušeň, určená hlavne detskému publiku. Obsahovo sa pohybuje v ospevovaní – nadchýnaní sa výdobytkami techniky, zatiaľ čo formálne sa opiera o postupy medzivojnového (avantgardného) poetizmu. Za fučiacou lokomotívou sa v exotickom karnevale radia vozne so žirafami, slonmi, medveďmi a kokotinami… (u nás čosi podobné robil L. Novomeský v zbierke Romboid, neskôr jednooký Feldek) Nech je ako chce, báseň ma skvelú vnútornú dynamiku, čo Wedrowcy vo svojej travestii využívajú na priamočiare post-punkové harašenie a nevinnosť krivia na driapajúci cynizmus – pôvodne čistučkú lokomotívu pokropia „kvapkami krvi z Rosjan“, miesto uhlia sa do kotla hádžu ruble, žirafy so slonmi stoja medzi nábojmi „a w trzecim siedzą Czechosłowacy, siedzą i jedzą tłuste kiełbasy“ atď. Jednoduché, účinné, vtipné a slovu geniálne sa vyhýbam len preto, že tento prívlastok si podľa mňa zaslúžia len veci, ktoré prežijú nadšenie dlhšie než týždeň…

W kotle się bawi młodzież niemłoda
Sars, Maryj, Szturpak – jazda!

Ako vraví veršík z ďalšej skladby Nad tajgą powiejmy, Sars si aj na nahrávanie Korpusu Czechosłowackéhopozval Stawrogina (Odraza) a Szturpaka (Licho) – a som si takmer istý, že z hlavy posledného menovaného pochádza aj prvá polovica tejto skladby! To primitívne, nahlúple vybrnkávanie spájajúce sa do základných akordov je ako vystrihnuté z „Pogrzebu w karczmie“ – takže za mňa paráda, navyše v polovici sa to zlomí do príjemnej, ubolenej melanchólie nie nepodobnej Furii na albume Nocel. Do toho chlapci hmkajú, v hlbokom chripote pobehujú po tajge, aby v insitnom prejave prednášali svoje životné pravdy… a aj keď v jednotlivých pasážach cítiť  odkazy na vyššie spomínané projekty – nevadí, ako celok si to drží vlastnú nevšednú líniu, ktorú človek nepočuje každý deň…

A naša cesta s tulákmi sa končí na Červených plážach Vladivostoku, ktorých hudobný obraz v úvodných sekundách tvorí mrazivý black metalový primitivizmus, aby ho vystriedal, no neviem – akýsi pridrbaný, spomalený surf-rock. Ku koncu sa pridajú decentné klávesky, ktoré nám celý album zakončia ambientom ako od Varga za starých dobrých časov… Od prvého vypočutia sa neviem zbaviť pocitu, že táto skladba je teleport a stroj času, ktorý človeka prenesie do 80. rokov, do koncertnej sály napríklad v Nižnom Hrabovci – sú 2 hodiny ráno, karafiáty skláňajú hlavy pod kúdoľmi cigaretového dymu, za stolmi s bielymi obrusmi sedia plešatí vidiečania – od kopy rezňov povolené gombíky na gatiach, od vypitej pálenky hlavy na stole. Na pódiu – v rytmickom blikaní červeného a žltého reflektora – stoja Wędrowcy~Tułacze~Zbiegi s unaveným výrazom, v zelených flitrovaných košeliach. Na každú štvrtú spraví frontman s gitarou pomalú otočku,  zvyšok kompánie do toho zase húka svoje „tu-du-du-tu“… Alebo inak: predstavme si alternatívny vesmír v ktorom sa Tarantino nevolá Quentin, ale Jaczek; nenarodil sa v Knoxville, ale v Bielsko-Biała… som presvedčený, že Czerwone plaże Władywostoku by si našli svoje pevné miesto v soundtrackoch k filmom ako Wściekłe psy, Bękarty wojny či Nienawistna ósemka…

 Zła nie trzeba wyśpiewywać
Ono już jest

Za svoje inštrumentálne výkony na tomto albume nikto zo zúčastnených medailu nedostane, Paľo Habera by sa pri vypočutí vokálnych kreácií tejto trojice asi chytal za hlavu a Korpus Czechosłowacki ani nemám odvahu niekomu doporučiť. Je to svojská hudba – na povrchu vlezlá, jednoduchá, občas až popíkovo prívetíva, vo vnútri vyškerená, hnusná, hnisavá. Pustite si novú sériu Twin Peaks, pustite si Wędrowcy~Tułacze~Zbiegi… buď vás to osloví, alebo nie… Światu jest wszystko jedno! (a aj mne)

Hodnotenie:  9/10

Napísal: Neplex