Úvod a dôvody recenzie

K napísaniu recenzie pre Bes webzine som sa chystal už nejaký ten čas. Knihy čítam rád a rád ich zbieram. Pôvodne som zamýšľal napísať prvú recenziu na inú knihu, no nakoniec som sa rozhodol pre knihu od Williama Hope Hodgsona, Dům na rozhraní, ktorá bola napísaná v roku 1908. Dôvod môjho výberu tejto knihy? Je ich niekoľko: Po prvé, Hodgson sa radí medzi spisovateľov, ktorí istým spôsobom ovplyvnili tvorbu Howarda Phillips Lovecrafta. Lovecraft je dnes už, mohli by sme povedať, notoricky známy – a radí sa k mojim obľúbeným spisovateľom. Po druhé, od samotného Lovecrafta máme preložené a vydané takmer všetko. Od Hodgsona máme preložené iba dve knihy, Dům na rozhraní a Brána do sveta príšer (orig. The Casebook of Carnacki), avšak tento autor napísal kníh oveľa viac. Po tretie, Dům na rozhraní som si chcel prečítať už dlhšiu dobu, no prvé vydanie tejto knihy pochádza z roku 1997 a ťažko sa zháňalo. Avšak v roku 2022 sme sa dočkali druhého vydania, takže kniha by mala byť stále dostupná a kto má rád atmosféru starých hrôzostrašných príbehov, môže si pred samotnou kúpou o tejto knihe utvoriť ucelenejší názor.

O autorovi

William Hope Hodgson sa narodil v Spojenom kráľovstve Veľkej Británie a Írska v roku 1877. Pracoval ako námorník, čo využil v niektorých svojich dielach. Taktiež bol kulturista, založil telocvičňu a písal články o telesnej kultúre. Nakoniec sa rozhodol pre písanie literatúry na pomedzí hororu, fantastiky a science-fiction. Zúčastnil sa bojov 1. svetovej vojny, pričom ho v roku 1918 zastihla smrť pri Ypres.

Hodgson napísal veľké množstvo esejí, krátkych príbehov, ale aj regulárnych románov. Z najznámejších príbehov, ktoré sa radia k hrôzostrašnej literatúre môžeme spomenúť napríklad diela s námorníckou tematikou, ako je The Boats of the „Glen Carrig“, kde sa spája Hodgsonova námornícka skúsenosť s tajuplnými prekliatymi krajinami. Rovnako dielo The Ghost Pirates sa nesie v podobnom duchu, kde autor rozvíja motívy prekliatej strašidelnej lode a strašných morských démonov. Hodgson je tiež autorom príbehov o vyšetrovateľovi paranormálnych záhad, ktorým je Thomas Carnacki (orig. Carnacki, the Ghost-Finder).

Medzi Hodgsonove najznámejšie diela sa však radí práve Dům na rozhraní (orig. The House on the Borderland) a Nočná krajina (orig. The Night Land). Tieto dve diela sú si v istom kľúčovom aspekte podobné. Slovami Howarda Phillips Lovecrafta:

„»Nočná krajina« … je rozsiahly (538-stranový) príbeh  o nekonečne vzdialenej budúcnosti Zeme – miliardy a miliardy rokov po zániku Slnka … Obraz temnej, mŕtvej planéty so zvyškami ľudskej rasy sústredenými v nepredstaviteľne obrovskej, nehmotnej pyramíde, na ktorú útočia obludné, hybridné, neznáme sily temna…“

„»Dom na hranici« … zrejme najlepšie zo všetkých Hodgsonových diel… Putovanie rozprávačského ducha nekonečnými svetelnými rokmi kozmického priestoru  a večnosti, ako aj pozorovanie zániku slnečnej sústavy…“

(Lovecraft – Nadprirodzená hrôza v literatúre, 1997, s. 90)

O ambivalentnosti knihy

Dôvod, prečo uvádzam citát vzťahujúci sa k dielu, ktoré nie je predmetom tejto recenzie je ten, že práve Hodgsonova fascinácia zánikom slnečnej sústavy, je nosným základom knihy Dům na rozhraní. Hodgsonovo dielo Dům na rozhraní samozrejme oplýva rekvizitami, ktoré musí obsahovať každý poriadny hrôzostrašný príbeh, ako je napríklad opustený dom na samote, podivínsky hlavný hrdina, neľudské bytosti alebo neznáme temné lokality. To, čo robí toto dielo netradičným, hlavne keď si uvedomíme rok vydania tejto knihy, je opis zániku Zeme a slnečnej sústavy. Určite by sme našli podobný nápad aj u iných autorov (spomeňme za všetkých napríklad Herberta George Wellsa a jeho dielo Stroj času), no asi ich nebude mnoho. Niekto možno bude tento netradičný aspekt Hodgsonovej knihy považovať za negatívum, pretože zániku slnečnej sústavy sa venuje až druhá časť knihy, ktorá je od tej prvej, mohli by sme povedať dynamickejšej či mainstreamovej, dosť odlišná.

V prvej časti sa stávame svedkami odkrývania tajomstva prastarého domu (lepšie by však bolo hovoriť o rozľahlom sídle), ktorý čelí nielen nočným útokom neľudských bytostí, ale spolu s hlavným hrdinom sa vydávame na prieskum, odkiaľ tieto bytosti pochádzajú. Za odhalením ich tajomstva budeme musieť ísť do podzemia. Samotný Hodgson príliš nerozvíjal túto dejovú líniu, takže niekto, kto očakával skôr dynamickejšie dielo, bude možno sklamaný, že sa nedozvie, čo všetko pod zemou číha, odkiaľ pochádzajú neľudské bytosti a hlavne prečo útočia na toto sídlo (spočiatku som bol trochu sklamaný aj ja, pretože som chcel s hlavným hrdinom bádať v temnote rozľahlých vínnych pivníc a jaskýň). Po prečítaní celej knihy však považujem Hodgsonove rozhodnutie za správne. Síce neobjasnil veľa z mojich otázok, no ponúkol mi viac než adekvátnu náhradu. Tou náhradou je existencialistické prežitie postupného zániku Zeme a celej slnečnej sústavy. Môžeme iba polemizovať, či práve táto kozmická apokalypsa nebola tým hlavným, čo obdivoval majster kozmického hororu z Providence na Hodgsonových dielach.

Dům na rozhraní je určite zameraný hlavne na čitateľov, ktorí sú oboznámení s tvorbou samotného Lovecrafta. To, čo núti ľudí čítať Lovecrafta sú totiž mrazivé náznaky zla, ktoré bujnie v skrytých rozpadnutých sídlach, v čiernych hlbinách oceánov alebo v ďalekých kútoch cudzích galaxií. Môžeme sa hádať, čo je najmrazivejším prejavom zla. No v konečnom dôsledku na tom nezáleží, tak ako nezáleží ani na ľudskej rase a jej snažení. Či už sa na to pozrieme z pohľadu toho, že podľa Lovecrafta nie sme jedinou inteligentnou rasou, a dokonca ani tou najdokonalejšou a najsilnejšou, alebo či sa na to pozrieme z čisto faktografického uhla pohľadu, že ľudský život je príliš krátky v kontexte miliárd rokov univerza, kde zánik jednej malej planéty, prípadne jedného solárneho systému, nemá žiadny význam, tak možno sčasti pochopíme Hodgsonovej fascinácii zánikom Zeme. Je v tom istá nevyhnutná fatalita, ktorá drvivej neautentickej ľudskej mase uniká. No vďaka autorom ako bol Lovecraft alebo Hodgson, si túto fatalitu môžeme lepšie uvedomiť – a z pohodlia kresla aj vychutnať.

Slovo na záver

Na navodenie mrazenia a strachu nepotrebujeme neľudské entity, stačí nám matematický a fyzikálny fakt, že Zem, naša planéta a náš domov ako ho poznáme, skôr či neskôr zanikne. Hodgson stavil na minimalizmus, ktorý je však o to hrôzostrašnejší. Okrem samotného časového atribútu, ktorý čitateľa vedie cez nespočetné tisíce-milióny-miliardy rokov až k zániku Zeme, sa Hodgson dotýka aj priestorového atribútu. Zem a slnečná sústava nie sú ukotvené vo vesmíre na statickom mieste. Pohybujú sa. Miesta, kam ich za tie tisíce-milióny-miliardy rokov vesmír zanesie, nemusia byť také pohostinné, aké panujú v kozme v našej dobe. To, kam Hodgson nechal doputovať umierajúcu Zem a vyhasínajúce Slnko, ponechám na Vašom čítaní. Prajem príjemný zážitok.

Napísal: Mizantrop Filozof (instagram profil)