Tento ročník festivalu Rock pod kameňom sa po hudobnej stránke dosť minul zameraniu Besu.  Rozmýšľal som, či je teda adekvátne sa k tejto akcii vôbec vyjadrovať. Nakoniec som sa rozhodol, že to bude viac ako potrebné. Niektoré veci totiž nefungovali tak, ako by mali. Bola by škoda, keby sa kvôli podobným nedostatkom v budúcnosti znižovala návštevnosť.

V podstate išlo o bežnú mainstreamovú akciu, kde mali diváci a poslucháči možnosť vidieť interpretov ako Kreator, Pain, Me and That Man, Horkýže slíže, Landa, Klus, Iné kafe a ďalšie stálice prevažne domácej scény. Na menšom pódiu sa majú zase možnosť blysnúť začínajúce kapely, miestna scéna ale aj tvrdý underground. Akcia začala warm-up dňom, kedy v stredu 19.7.2023, po 18. hodine začali hrať na menšom stagi 3 kapely. Košické teleso Supersonix svojim vystúpením otvorilo večer a ďalej pokračovali My Way a Helenine oči.

My sme na akciu prišli až vo štvrtok a musím povedať, že už vo vlaku som mal veľké očakávania. Vlakoví sprievodcovia sa nás totiž pýtali, či ideme na festival, keď videli na lístku cieľ destinácie Snina a napakované ruksaky. Akciu teda očividne poznali ľudia aj zo širšieho okolia a niet asi divu, pretože išlo o jubilejný 20. ročník. Skutočne milé bolo aj to, že nám sprievodcovia zaželali príjemnú zábavu a aby sme si koncerty užili. Bolo to také vrelé privítanie na východe Slovenska a v podstate sme sa cítili vítaní všade, kde sme prišli. V piatok pred programom sme v Snine  navštívili aj kaviareň, reštauráciu či obchod so suvenírmi a bolo vidieť, že mesto tým festivalom žije – výborné služby, prívetivá obsluha, ktorá s nami vždy prehodila aj milé slovo. Žiadne studené čumáky.

zdroj: yt/ bizarre sarthor

Štvrtok

Na štvrtkový program sme kvôli rôznym traťovým výlukám a meškaniu vlakov prišli, až keď na stagi A dohrávali svoj set punkáči Alkehol a na stagi B bola už pripravená kapela Patriarcha, ktorá sa teší čím ďalej, tým väčšej obľube publika. Tá je podľa mňa spôsobená aj aktivitou speváka na sociálnych sieťach. Ja sa už však bojím, že otvorím chladničku a Miro mi aj z nej bude ponúkať stavebné sporenie, hehe. Každopádne má Patriarcha zaujímavý a na slovenské pomery netradičný marketing, napríklad pekne spravené lyrics videoklipy, promo na viacerých YT kanáloch, dobré fotky od Luss, práca s publikom. A aj keď pokladám „Cikindeles videá“ za dobrý cringe, je fajn, že sa niekto venuje mládeži. Mám pocit, že generácia neskorých 90. a skorých dvetisícok veľmi na metalové koncerty nechodí a Patriarcha si vďaka tiktok trendom buduje slušnú fanúšikovskú základňu práve z aktuálnych teenagerov a študentov. Vychováva si tak vlastnú komunitu pre ich svojské uchopenie death metalu a kým ostatné kapely budú mrnčať, že mali prázdnu sálu, Patriarcha a môže ešte zasmiať posledná.

Lákadlom večera však bol určite Kreator. Kapela predviedla poslucháčom pestrý prierez tvorbou. Odzneli skladby z nového albumu Hate Über Alles a Mille Petrozza potešil aj pamätníkov, keď zisťoval, kto ich počúva od roku 1985, a následne odzneli skladby z prvých albumov – Flag of Hate, či Pleasure to Kill. Nemecká thrashová legenda rozprúdila krv v žilách a atmosféra bola skutočne vynikajúca. V kotli to vrelo až tak, že sa z neho začalo „vylievať“, a to doslova. Pár ľudí sa nechalo nosiť na rukách a jedného junáčika prehodili dosť nešťastne cez zátarasy medzi stagom a divákmi. Snáď sa ale nič vážnejšie nestalo a na túto udalosť bude o pár dní spomínať skôr s úsmevom.

Piatok

Piatkový program začínal o tretej hodine. My sme však do šiestej zisťovali, čo nám môže ponúknuť Snina. Festivalové miesto je vybraté s precíznosťou. Kto má rád prírodu, môže zapadnúť do miestnej fauny a flóry prechádzkami po okolí. Brezové lesíky, rybníky či vojenský cintorín Giglovo môžu byť pre peších lákadlom. Nie je to náročná turistika a v podstate ani nejako dlhá… všetko je v rádiuse kilometra, max. dvoch, od festivalového mesta. Kaviarenskí povaľači zase môžu navštíviť centrum, ktoré je vzdialené tak ¾ hodinu pohodovým peším tempom (myslím, že fungovala aj kyvadlová doprava, ak sa niekomu náhodou lenilo ísť pešo).

Z výletu sme prišli včas, keď sa práve začínal na pódiu udomácňovať Nergalov bočný projekt Me and That Man. Aj keď počet ľudí pod pódiom prezrádzal, že Behemoth by asi videli radšej, mne sa paradoxne viac páči práve tento počin. Rock s westernovým nádychom a bluesovymi prvkami je pre európske publikum (alebo skôr slovenské?) asi ťažšie stráviteľný, ale rozhodne mu to neuberá na kvalite.

Hneď za nimi vystupovala kapela Pain, ktorá je pre mňa dosť nostalgickou záležitosťou. Veľmi potešujúci bol pre mňa aj fakt, že živé vystúpenie sprevádzalo premietanie animácii za kapelou. Takéto audiovizuálne prevedenie postimuluje  mozog oveľa viac než klasický koncert. Fanúšikovia sa mohli tešiť zo skladieb ako Coming Home, Shut Your Mouth, Same Old Song, Just Hate Me, On and On, The Great Pretender…

Headlinerom piatku bol Daniel Landa. Tomu len nedávno vyšiel nový album Minový pole, ktorý tu aj odprezentoval piesňami ako Anička Malinová či Reality Show. Doprevádzal ho okrem klasického kapelného ansáblu aj ďalší člen, ktorý hral na mandolínu a husle, či na vokáloch jeden dámsky a jeden pánsky hlas. Slovenský hydrometeorologický ústav upozorňoval na výdatné dažde počas celého trvania festivalu, až na piatok večer. Neviem, či túto predpoveď robil Iľko, ale celý víkend bolo pekne, a „chcát“ začalo až počas vystúpenia headlinera. Fanúšikom to ale vôbec neprekážalo a pod pódiom skákala vyslovene masa ľudí. Landa na záver avizoval, že sa v januári ukáže aj v Bratislave.

Pre neutíchajúci dážď bola poslednou kapelou večera Eagle Has Landed z Maďarska. Bandu som dovtedy nepoznal. Na internete o sebe píšu, že sa jedná o tvrdú metalovú hudbu bez kompromisov a s rôznymi elektronickými vplyvmi spojenými do nového hudobného zážitku. Neviem teda, kde boli tie elektronické vplyvy, alebo mám asi iné očakávania, keď si prečítam niečo podobné, ale teda žiadny nový hudobný zážitok to pre mňa nebol. Taký obyč deathcore? (Ani neviem, lebo tieto core veci idú úplne mimo mňa), ktorý asi lepšie znie na CD než naživo.

Prečo som to ale vlastne písal, keď všetko vyzerá byť ako normálny fesťák s pohode atmosférou, v prekrásnom prostredí a s príjemnými ľuďmi v okolí, ale aj na festivale? Nuž poslednú dobu sa na Slovensku rozmohol takový nešvár. Kým sa niektoré fesťáky alebo open air koncerty rušia kvôli organizátorom a ich neplneniu zmluvných povinností (viď borci z EPG a ich nejeden zbabraný koncert – naposledy Hollywood Vampires), iné festivaly asi zase prdia na návštevníkov. Nechcem tnúť do živého, lebo verím, že nie je jednoduché po covide, pri inflácii a podobných obštrukciách urobiť plnohodnotný festival, no zároveň verím, že niektoré veci sa dajú spraviť lepšie a za minimálnu námahu. Spokojný fanúšik je totižto rovnako dôležitý ako spokojný umelec. Aké boli teda negatíva tohto festivalu?

Záver

Už pri príchode do Sniny sme nikde nevideli žiadny smerovník, ako sa do areálu dostať, ani info o kyvadlovej doprave. Áno, funguje GPS, ale nie všetci musia mať k dispozícii dáta. Autá, ktoré prichádzali na festival, sa kapacitne do areálu ani nepratali a na križovatkách vznikal celkom slušných chaos. K tomu sa organizátor aspoň ešte vyjadril s apelovaním na návštevníkov, aby radšej zvolili iný druh dopravy. K stanovaniu sa však vyjadrili veľmi stroho – stanovanie na vlastnú zodpovednosť a môžete využiť služby autocampingu. To, že stanovanie na týchto miestach nie je v cene vstupenky, už išlo do stratena. Vďaka stanovaniu v campingu sa tak cena vstupného pri celom pobyte na festivale sa mohla zvýšiť o 40 eur na osobu(a to sa bavíme ešte o stanovaní bez auta). Neviem, či som rozmaznaný z Gothoomu, ale tam je stanovanie zarátané už v cene vstupného. 40 eur navyše môže napríklad študentom dosť výrazne narušiť rozpočet. Možno by do budúcna bolo dobré aspoň dať vedieť ľuďom dopredu aktuálny cenník spomínaného autocampingu či rôzne alternatívy ubytovania. Pridať link a info o cene do praktických informácii k festivalu nemôže byť zas tak náročné.

Keď sme si šli prvý deň na vstup pre pásky na zápästie, v rade sa čakalo viac ako polhodinu. Keď sme prišli na rad, pochopil som prečo. Na vstupe bol len JEDEN pult, ktorý vybavoval vstupenky a predpredaje. Kontrola predpredajových vstupeniek dokonca prebiehala „analógovo“ alebo „offline“ – normálne vytlačený lajster s menami a biletár si najskôr musel v zozname nájsť meno a potom ho vyškrtnúť. Podotýkam, že hustota obsluhujúceho personálu a šírka vstupnej brány bola dosť široká,  aby sa tam v čase najväčšieho náporu zmestili aj dva stoly (jeden na predpredaje, druhý napríklad na zakúpenie vstupenky na mieste).

SBSkári boli tiež kategória sama o sebe. Jeden konkrétny tam chcel byť fest vtipný pri lepení vstupných náramkov. Trepal tam čosi LGBTI a pozeral sa na svojho kolegu. Tak som myslel, že sa baví s ním. Potom zahlásil čosi v zmysle, že čo od neho chcem. A potom mi došlo, že chcel byť za zábavného, že mi nedá pásku, lebo sme došli na fesťák s kamošom, a nie s nejakou čajočkou. Toto ale nebol jeho jediný prešlap – navážal sa tam aj do jednej dámy, s ktorou mali dokonca výmenu názorov, a posôbilo to ako dobrá sedláčina, ktorá nehádže dobré svetlo ani na festival.

Keď sme sa dostali konečne dnu a pozreli nejaké koncerty, celkom sa schladilo a s pivkom v ruke, ktoré sme si kúpili v areáli, sme si šli do kempingu pre svetre. Keď sme prichádzali naspať, iný SBSkár nás zastavil s tým, že do areálu je zákaz vstupu s pivom (s pivom, ktoré som si kúpil priamo v areáli). O dve hodiny na to, okolo toho istého SBSkára prešli dovnútra traja ľudia s pivom, ktoré kupovali v neďalekom výčape pri areáli. Logiku v tom nehľadajte.

Tlačený program nebol k dispozícii – našťastie bol signál v pohode a dáta fungovali, takže sa dalo zistiť, kedy kto hrá, na oficiálnej stránke. Chápem, že častokrát sú potom programy rozhodené na zemi a kopa ich zostane nepoužitých – môžeme sa aj tváriť, že to je eko. Prečo ale potom pijeme z nezálohovaných pohárov a skáčeme po hore plastu? Všetky festivaly pomaly sledujú tento trend, ale pod Sninský kameň to zrejme ešte neprišlo. Môže to byť drahšie, ale zálohované poháre sa dajú použiť predsa aj o rok. Rady na pivo boli však prijateľné a tam to celkom odsýpalo.

Možno sú niektoré spomenuté veci malichernosti, ale nezabúdajme na to, že z maličkostí sa práve skladá celok. Ak sa tento článok náhodou dostane k organizátorom, budem rád, ak ho nebudú brať ako šomranie, ale ako pomoc a spätnú väzbu, na čom sa dá zapracovať do budúcich ročníkov. Spokojný návštevník príde aj nabudúce, nespokojný nemusí.  Bola by to škoda, lebo Rock pod kameňom je príjemným festivalom, ktorý v sebe snúbi mainstream s undergroundom – a čuduj sa svete, nejako tento „symbiot“ funguje.

Náš program sme ukončili v sobotu ráno, aj keď festival pokračoval záverečným dňom. Predstavili sa ešte prevažne ľudové alebo folkom šmrncnuté kapely – Čendeš, Rusnack´s, Filip Jančík, FS Šinava a Iconito.

Výlet za strateným dedičstvom

Nebol by to ale výlet za festivalom na Bese, keby sme si nenaplánovali aj nejaký edukatívny rozmer. Po ceste domov sme sa ešte zastavili v prešovskom Solivare, kde práve prebieha výstava obrazov Ivety Polák Čuchtovej s názvom Stratené dedičstvo. Na výstave sa nachádza 22 kresieb zobrazujúcich známych i menej známych bohov slovanskej mytológie. Obrazy majú svojský rukopis. Sú kreslené  kaligrafickým perom a digitálne prevedené do vektorovej grafiky. Expozícia je veľmi interaktívna.

Portréty sú zahalené plátnom a načítaním QR kódu, ktorý sa nachádza pri obraze, si môžete najskôr vypočuť o danom bohu nejaké info – atribúty, vlastnosti, zvyky s ním spojené a podobne. Autorka čerpala informácie z kníh ako Symboly Slovanov (Beregová), Bohovia starých Slovanov (Kuzmišín), Slovania v dávnej minulosti (Deržavin). Tieto publikácie zodpovedajú romantizujúcemu obrazu o Slovanoch. Diela ale majú taký rozprávkovo-ilustračný nádych, takže korešpondujú s obsahom kníh. Výstava môže slúžiť ako taký prvý kontakt so slovanským svetom. Ak vás ale slovanstvo zaujíma z historickej perspektívy a chceli by ste sa do tejto problematiky zažrať hlbšie, náš šéfredaktor urobil aj zoznam takejto literatúry – viac tu.)

Plátno môžete následne zložiť a pozrieť si autorkinu predstavu o vyobrazení danej postavy. Pod každým obrazom sa nachádza aj ampulka s vôňou, ktorú priradila k jednotlivým božstvám. Obrazy ale aj nahrávky svojím štýlom či formou prezentácie upútajú zrejme skôr mládež. Nahrávky pôsobia, akoby ste počúvali nejakú audioknihu od Dobšinského, akurát trochu technicky horšie nahratú. To je jedna z mála vecí, ktorá mi kazila dojem z výstavy – rôzne cudzie zvuky, ktoré sa náhodou primotali k nahrávke. Druhá bola nejednotnosť rozprávačského štýlu – kým u niektorých bohov bolo cítiť snahu o dramatizáciu v hlase, u ďalších to zase pôsobilo, akoby si niekto prišiel nahratím sprievodného slova splniť povinnosť. Iveta Polák Čuchtová pracuje s mládežou, takže možno aj práve preto je podanie toho sprievodného komentára také, aby to mohol stráviť aj detský konzument. Slová autorky: „Ako pedagóg sa najviac orientujem na dieťa. Uvedomujem si, že môže ísť o kontroverznú tému, nejdem však nikoho o ničom presviedčať. Toto sú informácie, ktoré sa zachovali, ktoré patria k našim dejinám a ktoré by nemali ostať zabudnuté. Toto je naše dedičstvo.“ Výstava potrvá do 28. 8. 2023.