DSBM na Slovensku

Dnešný Demokútik bude poňatý úplne inak. Nielenže prinesie viaceré „zabudnuté“ nahrávky domáceho podzemia, zároveň aj zdokumentuje hudobnú odnož black metalu, ktorý môžeme smelo označiť ako „depressive“ prípadne skratkou DSBM (depressive-suicidal black metal). Článok bude prierez nahrávkami, ktoré spĺňajú svojim charakterom tento subžáner prípadne v nich cítiť inšpiráciu touto vetvou black metalu. Nepôjde len o demosnímky, dnes spravíme výnimku a pozrieme sa aj na niektoré zaujímavé albumy. Nakoľko však depressive black metal nikdy nedosiahol v našich zemepisných šírkach taký ohlas ako iné odnože black metalu, rozhodli sme sa spracovať túto tému formou špeciálneho Demokútiku. Vyplníme tak prázdne miesto v histórii slovenského undergroundu. Miesto opantané zúfalstvom, depresiou, chladom a samotou. Viaceré recenzie boli napísané priamo pre tento účel, pri niektorých sme čerpali z nášho archívu nakoľko vznikli v období, kedy spomínané nahrávky vychádzali.

Korium – Hradby Samoty

Projekt Korium nie je potrebné fanúšikom domácej scény predstavovať. Stojí za ním kreatívna myseľ Koronasa, ktorý dodnes tvorí pod pseudonymom Silg Bor. Za dvadsať rokov aktívneho fungovania získal tento umelec zaslúžený rešpekt v domácom undergrounde vďaka svojmu extrémnemu poňatiu black metalu. Pred časom sa krátky rozhovor ohľadne Korium objavil v prvom diely série Pagan Black Metal na Slovensku. Tam sme spomínali prvé nahrávky z raných dôb skupiny.

Dnes sa pozrieme na druhé demo Hradby Samoty, ktoré v čase vzniku pomerne slušne zarezonovalo na domácej scéne. Hradby Samoty boli vydané v roku 2005 v Ravenheart Productions v českom vydavateľstve patriacemu dnes už zosnulému Ulvberthovi zo skupiny Silva Nigra. Demo má štyri skladby v celkovej dĺžke 15 minút. Materiál je unikátny tým, že ako jediný zachytáva Korium ako skupinu v plnohodnotnej hráčskej zostave so živými nástrojmi. Skladby začínajú z ostra v rýchlom tempe s mrazivou až depresívnou atmosférou. Na Koronasovej tvorbe obdivujem schopnosť autenticky zhudobniť tie najbolestivejšie emócie, aké tento hudobník pozná. Vokál hrdelne kričí v rýchlych tempách bicích za hradbami nepreniknuteľných lesov. Hradby samoty sú v tomto prípade, hradbami ďalekých lesov, chladného snehu a havraních výkrikov. Skladby sa striedajú v pomalých a rýchlych tempách, poslucháča sťahujú hlbšie a hlbšie do zvukovej priepasti tohto dema. Je veľká škoda po tých rokoch, že z tohto materiálu nebol nikdy plnohodnotný album. Nápady, zvuk a atmosféru majú Hradby Samoty dotiahnuté na maximum. Ak Vás toto demo zaujalo odporúčam rovnako aj prvotinu Mrazivá Noc Prináša Pokoj (2003). Materiál je síce viac undergroundový s bicím automatom, ale dokonale vystihuje podstatu mrazivej tvorby tohto projektu. Korium je dnes už minulosťou a jeho miesto nahradil projekt Between Two Castles. Hlavný protagonista Silg Bor si v našom krátkom rozhovore zaspomínal na svoje prvé nahrávky nasledovne.

„Tento minirozhovor mi príde namieste začať trocha netradične, a to symbolickou spomienkou na dvoch ľudí, ktorí už nie sú medzi nami – obaja majú s dopytovanými nahrávkami niečo spoločné. Tým prvým je Ulvberth zo Silva Nigra a Ravenheart Prod., ktorý obe demá vydal, čo bolo pre mňa v tom čase veľmi motivujúce – dostať podporu od dobre zabehnutého labelu. Demo Hradby Samoty vzniklo za účasti bubeníka Skeletorna, ktorý na jar roku 2021 svoju telesnú púť týmto svetom sám ukončil. Už v časoch, na ktoré tu spomíname, zvykol hovorievať, že sa nedožije 40-tky, no nečakal som, že to napokon tak aj bude.

Obe demá vznikli v rokoch, keď som vtedy ako mladý človek cítil intenzívnu nenávisť ku svetu, veľmi často sa opúšťal a zvádzal boje s mnohými duševnými bolesťami. Black metal ako taký mi bol tou najpodstatnejšou oporou a záujmom, ktorý má tými rokmi previedol. Ako front cover na Mrazivá Noc Prináša Pokoj bol použitý scan ešte klasickej z filmu vyvolanej fotografie, ktorú som spravil v čase, keď som s black metalom nemal žiadne spojenie, no príťažlivosť ku prírodným zákutiam zimy pociťoval už vtedy. Vlastne by som mohol povedať, že tak to bolo od detstva – keď som sa vonku ako malý sánkoval a sem tam pozrel na ohromujúco krásnu tmavú oblohu s tisíckami hviezd a do toho cítil vôňu mrazu, vždy sa do mňa v spojení s tým vlial pocit, keď mráz a sneh vnášal teplo do duše. Preto aj názov prvého dema sám o sebe vyjadruje tento vždy znovu zažívaný pocit. Z tohto dôvodu som aj v ďalšom období zvykol používať pre nahrávky názvy ako Vôňa Mrazu či Do Komnát Večnej Zimy. Druhé demo Hradby Samoty bolo nahrávané rehearsal štýlom s dodatočným nahratím vokálnej stopy. Tak ako pri Mrazivej noci, aj front cover tohto dema obsahuje jedno z „mojich“ miest v Strážovských vrchoch, kde zvyknem chodiť aj dnes a ako pamätník sa na tú „lesnú hradbu“ na chvíľu pozriem a spomeniem na tie časy.“

Sekcia Demokútik sa venuje výhradne demo nahrávkam, no nedá nám neporušiť túto tradíciu a pridať k recenzií dema Hradby Samoty aj našu staršiu recenziu na debutový album The Pendulum of Sorrow (2009). Robíme tak z praktického dôvodu nakoľko sa dnes výhradne venujeme špecifickým témam black metalu a to depresií, smútku, chladu a samote. Debutový album Korium spĺňa tento opis do poslednej bodky a preto popredné dielo slovenského negativizmu pridávame do tejto sekcie.

Zúfalstvo stráca svoju moc
Okovy nešťastia sú zničené bohmi
V naručí hradieb – spomienok na staré
Mystika života je stále živá

Korium – The Pendulum of Sorrow

Autorom recenzie na album Korium je N. KH. ktorý ju vypublikoval 3. novembra 2010. Nasledovné riadky sú skrátenou formou jeho textu.

Pre znalcov poslednej Koronasovej tvorby iste nie je prekvapením, že materiál zložený z dvoch pomerne dlhých piesní možno zaradiť k depresívnemu black metalu s výraznými doomovými prvkami a občasným využitím klávesov. Osobne tomuto žánru neholdujem, keďže väčšina k nemu sa hlásiacich kapiel pracuje podľa skvelej tradície tvorby večnosť sa ťahajúcich, rytmicky nezaujímavých skladieb zložených obvykle z rozkladov dvoch-troch akordov. A to už nehovorím o celej ideologickej stránke hudby, ktorá by sa hodila skôr k tínedžerským emo kapelkám z rádia ako k black metalu. Navyše je typickým znakom DSBM kapiel viac než zjavná túžba sa aspoň priblížiť atmosfére hudby veličín ako Burzum, Xasthur, Katatonia či Strid, s čím ruka v ruke prichádza aj bezduché kopírovanie týchto vzorov. Som rád, že v prípade The Pendelum of Sorrow môžem konštatovať aspoň po hudobnej stránke úroveň značne nad priemerom tohto subžánru.

Celý materiál sa nesie (s výnimkou začiatkov skladieb) predovšetkým v pomalších tempách. Obe piesne (pomenované Pendulum of Sorrow I a II) začínajú úvodom postavenom na znepokojujúcej a ťaživej atmosfére, ktorú vytvára predovšetkým využitie disharmónie. Postupne potom obe prechádzajú k viac melancholicky a zasnene znejúcim melódiám. Prvá z nich je kompozične o čosi nevyváženejšia a obsahuje aj nejaké tie hluché miesta. Po stránke kompozície i melódií je lepšie zvládnutá druhá skladba, ktorú uzatvára klávesové outro á la Tomhet. Moja hlavná výhrada sa týka dĺžky skladieb. Podľa môjho názoru sa obe naťahujú nad hranicu svojho efektívneho vyznenia. Nie som fanúšikom trojminútových jednohubiek, ale ubratie niekoľkých opakovaní (a nahradenie stratenej minutáže napríklad intermezzom) by každej piesni, ale aj celému albumu len pridalo na celkovom dojme. Pozitívom je naopak využitie lead gitary. Jej harmonizácie a sóla znejú na podklade rytmickej gitary (často mi spôsobom hrania a výberom rytmov pripomínajú Anathemu či Katatoniu a v menšej miere aj posledný Burzum), veľmi vydarene. V podstate nič zložité, ale o to pôsobivejšie. Vokál je rovnako hysterický, rovnako silný a rovnako nezrozumiteľný ako na každom predchádzajúcom materiáli od tejto trenčianskej stálice. Niekomu môže vadiť, iní si ho budú pochvaľovať. Zvukovo ide o určite najlepší materiál kapely Korium. Všetko je primerane zrozumiteľné aj napriek využitiu značnej dávky skreslenia. Hlavne zvuk gitár je naozaj hutný. Menšími nedostatkami trpí automat, ktorý vo chvíľach, keď to Koronas trochu prestrelil s dvojkopákmi, znie rušivo a umelo. Aby som prikročil k poslednému súdu napriek všetkým vyššie uvedeným výčitkám, je to nespochybniteľný vrchol doterajšej Koronasovej tvorby a asi aj to najlepšie, čo na Slovensku doteraz vyšlo pod hlavičkou DSBM žánru. Ak by ma celý album oslovil tak ako záver druhej skladby tesne pred outrom, vytiahol by som ešte viac superlatív. Ale aj tak môžem povedať, že fanúšikovia DSBM a kapely Korium, obzvlášť tí so vzťahom ku kazetovému médiu, by nemali váhať.

Fucking depression, lost vigor
The pendulum of sorrow, tears in the heart
Constricted throat, smothering by mourning
The days without light
Apathy
Life is the dusk before Death

Tak ako pri predchádzajúcich demách necháme Silg Bora povedať niekoľko slov aj k The Pendulum of Sorrow. Ako teda vníma samotný tvorca hudby po rokoch tento album?

„Určite pozitívne – do tohto albumu sa mi podarilo dostať všetko, čo som tam dostať chcel – melanchóliu, s ňou zvolenú lyriku i samotný charakter hudby. Rovnako ako pri oboch demách z predošlej otázky, aj na front covery tohto albumu našli svoje miesto Strážovské vrchy – ide konkrétne o snehom pokrytú Lúku pod Strážovom. Ako zaujímavosť môžem spomenúť, že obe skladby boli v tom čase nahrávané s vedomím, že sú určené pre split s americkým Happy Days, ale naša komunikácia išla neskôr do stratena a v rovnakom čase prejavil záujem Slava Satan Rec. vydať prvý album Korium. Takže takto neplánovane bol prvý album na svete.“

Mare Crisium – Bolesť

V Trenčíne ešte ostaneme, konkrétne pri jednočlennom projekte Mare Crisium. Pôjde konkrétne o Venetara bývalého člena skupín Korium a Morana, ktorý v krátkej existencií skupiny vydal jedno demo a podieľal sa na jednom splitku. Dnes si rozoberieme práve debutové demo Bolesť vydané v roku 2006 v limitovanom počte 24ks cez české vydavateľstvo Tvrz Ledového Kruhu. Demo obsahuje tri skladby v krátkej dĺžke necelých 17 minút.

Opäť ako v predchádzajúcom prípade je mi ľúto, že materiálu nebolo dostatok na plnohrajúci album, nakoľko potenciál tu bol veľký. Hudba je energická bez zbytočných pomalých a zdĺhavých kompozícií. Skladby sú rýchle, energické s vynikajúcim vokálom a zaujímavými riffmi. Celkovou náladou mi album pripomína prvé materiály od nemeckých Nargaroth. Skladba More Sĺz dokonca znie podobným úvodom ako Seven Tears Are Flowing to the River z albumu Black Metal ist Krieg. Ide však len o podobné kompozície skladieb rozhodne toto demo nie je žiadnou kopírkou vyššie spomenutých Nemcov. Atmosféru si skladby držia od začiatku až po koniec a slabších momentov tu nenájdeme. Materiál neprekypuje prílišnou melodickosťou, vsádza na jednoduchosť a zúfalstvom popretkávanú kompozíciu. Je len veľká škoda, že sme sa opätovného vydania už nedočkali a tak toto demo navždy pohltil čas. Aspoň pre mňa predstavuje tento materiál spolu s vyššie spomínaným demom Hradby Samoty hudobnú symbiózu, ktorá svojou atmosférou zachytila prvé roky nového milénia v Trenčíne. Venetara sme sa v krátkom rozhovore spýtali ako si spomína na demo Bolesť po 17 rokoch.

„Demo Bolesť má pre mňa po rokoch nostalgický, osobný význam, kde sa pri vypočutí vrátim do rokov kedy vznikal tento projekt. Jedná sa o skúšobňovú nahrávku, ktorá vznikala ako projekt troch členov a jedného hosťa prirodzenou túžbou po hudobnom vyjadrení svojich pocitov v rámci svojich „technických“ možností. Určite sa stalo okolo projektu zopár chýb, ale na nahrávke nemám čo zmeniť.“

Caedo – Takto zhynul svetský čas / Oslobodenie

V prípade skupiny Caedo dnes spomeniem rovno dve vydania. Ide o debutové demo Takto zhynul svetský čas (2009) a nasledujúce demo Oslobodenie (2009). Oba materiály majú podobnú produkciu a stojí za nimi dvojica Nekros a HellCommander zo skupín Misty Forest a Freezing Moon. Svojou tvorbou sa tak Caedo zaradilo k skupinám ako Korium, Mare Crisium či Einsamtod. Ide teda o depresívny, melancholický black metal so všetkými atribútmi čo má mať. Atmosféra je skľučujúca, melódie ťahavé a spev dostatočne prekypujúci zúfalstvom. Prvé demo Tak zahynul svetský čas obsahuje iba dve skladby. Tempo automatu sa nesie v pomalých rytmoch, priestor dostávajú doprovodné vyhrávky a chladný, havraní škrek derúci sa spoza hradieb gitár a studeného vetra.

Oslobodenie ponúka osem skladieb. Produkcia je o čosi lepšia ako na predchádzajúcom deme. Skľučujúca atmosféra však ostala zachovaná. Ako prvé zaznie úvodné smútočné intro, ktoré otvára tento pomerne surový materiál. Vokál je podstatne viac skreslený, tempá bicích dynamické. Miestami zaznejú vhodne zakomponované tóny klávesov ako v skladbe Očistec. Tie však nedržia dominantné postavenie, ale dotvárajú úzkostnú atmosféru. Tá sa drží až do posledných tónov záverečnej skladby Brána. Caedo po týchto demách nekončí, ale mení vokalistu a vydáva ďalšie EP a split so skupinou Thornwire. Plnohrajúceho albumu sme sa však nikdy nedočkali a táto skupina patrí dnes už len do spomienkových článkov ako je tento. Na záver ešte niekoľko slov od speváka a textára HellCommandera, ktorý si spomína na obdobie Caeda a DSBM nasledovne.

„DSBM je o emóciách, o extrémoch v nich. Či už sa to niekomu páči alebo nie. V tej dobe sme obaja boli zasiahnutí svojimi vlastnými skúsenosťami a sklamaniami. Človek hĺba, rozmýšľa nad tým čo zmysel má a čo nie. Samozrejme tu sú do popredia postavené skôr tie skúsenosti zlé a myšlienky skôr na koniec ako k nejakému povzbudeniu. Je to istým spôsobom aj forma terapie, toto všetko zo seba dať do textu a vykričať to v sprievode hudby. Pre mňa to bol skvelý filter, no musím podotknúť že nie všetky texty na prvých dvoch Caedo demách boli moje, i keď väčšina áno.“

Einsamtod – Grey Days

Autorom recenzie na demo Einsamtod je N. KH. ktorý ju vypublikoval 4. septembra 2010. Nasledovné riadky sú skrátenou formou jeho textu.

Pomerne netradične začnem celú recenziu grafickou stránkou počinu. Takmer tridsať minútové demo bolo vydané na kazetách v papierovom obale. Tento nápad ako aj veľmi vkusné obrazové spracovanie obalu navodzujúce melancholickú atmosféru (ale bez nejakej sirupovej vtieravosti a nadbytočného pátosu) majú šancu už na prvý pohľad zaujať fanúšika prezerajúceho si ponuku distra tak, ako zaujali mňa. Hudba následne zodpovedá nielen grafickému spracovaniu, ale aj názvu kapely (Samosmrť) a jednotlivých piesní. Celkom dobre tu môžeme hovoriť o takzvanom depressive-suicidal black metale. Melancholické gitarové linky podfarbované klávesmi sa nesú v pomalších tempách a celkový prejav dopĺňa vokál, ktorý je farbou typický pre vyššie uvedený žáner. Možno nie som práve znalcom DSBM, no domnievam sa, že výsledok možno pomerne vhodne prirovnať k dvom novším výtvorom americkej kapely I Shalt Become s albumom Requiem a Pendle Which Trials. A to je vlastne aj problémom celého predloženého materiálu – okrem silnej hudobnej podobnosti s I Shalt Become sa do Grey Days akosi dostala aj chyba spomínaných dvoch albumov americkej kapely: pocit statickosti vychádzajúci z minimálneho kompozičného vývoja skladieb.

Všetky tri plnohodnotné skladby sú v podstate položené na jedinej nosnej melódii, ktorú dopĺňajú a obohacujú buď akustické gitarové pasáže, alebo klávesové motívy. Pri prvých vypočutiach to nemusí byť na škodu, no bojím sa či takto skomponovaná hudba dokáže zaujať, povedzme aj desiaty krát. Záchranou a najsilnejším článkom hudby sú výborne zakomponované klávesy, ktoré sú aj vďaka využitiu viacerých druhov ich nazvučenia príjemným spestrením a ukazujú, kde je silná stránka ich tvorcu. S trochou irónie však musím dodať, že klávesové intro Haunting Fate mi až neuveriteľne pripomína klávesovú skladbu od ďalšej americkej hordy Krieg, ak sa nemýlim išlo o Reunion of the Ancients a outro mi zas navodilo akýsi mix ambientných skladieb od Burzumu a klávesových albumov Ildjarna. Zvuk je kvalitný, vyvážený a určite vysoko nad štandardom žánru a v podstate mu niet čo vytknúť.

Et Cetera – 0pustenie

K skupine Et Cetera som sa dostal pomerne dávno, keď som sa stal vlastníkom ich úvodného EP After Dawn (2014). Už vtedy ma zaujali ich melodické kompozície v jemne post-black metalovom šate z ktorých vyžaroval chlad a melancholické nálady. Debutový album Nowhere (2015) posunul laťku vyššie a naznačoval zdarnú budúcnosť tohto projektu. Všetko sa nakoniec skončilo rozpadom skupiny v roku 2018 a vydaním posledného dema 0pustenie (2018). Dnes sa hlavný, tvorivý mozog pod skratkou M. angažuje v spriatelených skupinách Atanas a Tujarot. Z tohto hľadiska musím povedať, že tvorba Et Cetera mi vo viacerých aspektoch pripomína práve skupinu Atanas. A to myslím len v dobrom nakoľko práve gitarové postupy, ale aj akustické pasáže, ktoré počuť v 0pustení môžeme nájsť aj v debutovom albume Atanas Enitharmon (2019).

Čo teda ukrýva záverečná hudobná rozlúčka skupiny Et Cetera? Záverečné demo predstavuje jednu dlhú skladbu, pomyselne rozdelenú akustickými pasážami a doprovodnými zvukmi. Či išlo o viacero skladieb umne pospájaných v jeden celok, alebo premyslená kompozícia je vlastne úplne jedno. Zvuk je veľmi obstojní až na občasne výkyvy hlasitosti sa veľmi dobre počúva. Gitarové linky vsádzajú na post-black metalové postupy aké môžeme počuť napríklad u domácich Autumn Nostalgie. Pocitovo z tejto nahrávky necítiť vyslovene depresívne nálady skôr istú dávku melanchólie a smútku zosobnenú jesennou scenériou chladných novembrových dní. Ako celok táto nahrávka funguje dokonale. Pozastavovať sa nad jednotlivými postupmi nemá zmysel, skôr to jednoducho nechajte celé znieť a ponorne sa do chladných tónov gitár, bicích alebo záverečného klávesového outra. Podobne ako debutový album Atanas aj toto demo si podľa mňa zaslúži pozornosť.

Na rozdiel od pagan black metalovej vlny sa u nás depressive black metal dočkal aj súčasných nasledovníkov. Bolo by na mieste spomenúť niektoré mená a ich nahrávky, ktoré držia tento subžáner stále pri živote. Cryptic Vampire a ich demo Necrophony of Decay (2020). Bočný projekt pomerne neznámej slovenskej skupiny Spectral Corruption za ktorou stojí jediný člen Verminitar. Necrophony of Decay ponúka kakofóniu tónov nepreniknuteľného rachotu gitár a šialeného spevu. Pomerne jednoduchú produkciu s ostrým zvukom a spevom ničiacim akúkoľvek melodiku. Zaujímavé gitarové postupy, akustické pasáže v kombinácií s rýchlymi tempami bicích a prenikavý black metalový škrek. Demo vyšlo pred troma rokmi a jeho dosah bol minimálny, čo je naozaj veľká škoda nakoľko potenciál tu určite bol. Ďalším nasledovníkom je skupina Svor a ich album Sleepwalking Through Life (2022). Ak by sme mali použiť jednoznačnú charakteristiku tohto materiálu ide o ťahavé, jednoduché melódie s výraznými bicími a apatickou, depresívnou atmosférou. Položenie vokálov pripomína vyššie spomínaný Korium a skupiny podobného razenia. Gitarové kompozície však nenudia, riffy sú vystavané pomerne disharmonicky, niekedy pritlačia na poslucháča v pomalých kompozíciách, inokedy zas rozbehnú tempo. Album atakuje skoro hodinu času takže Vaše emócie po dopočúvaní rozhodne klesnú na bod mrazu. Obe skupiny vystihujú podstatu toho, čo tento subžáner priniesol do black metalu. Okrem iného svojou tvorbou držia depressive black metal a domácu scénu stále pri „živote“. Na záver možno ešte pár slov z rozhovoru so Silg Borom, ktorý perfektne vystihuje myšlienku DSBM a tým uzatvára náš šiesty historický exkurz do slovenského black metalu.

Má dnes DSBM ako subžáner black metalu ešte čo povedať?

„To osobne neviem posúdiť, a ani si nemyslím, že je môj názor v tomto nejako podstatný – pokiaľ niekoho takáto tvorba napĺňa ako autora, či oslovuje ako poslucháča, tak áno. Napokon samotný underground je sféra, ktorá by mala byť bez hraníc, tak nech sa každý realizuje ako chce. Myslím, že práve z tohto subžánru začali neskôr vznikať dosť vymäknuté kapely, ktorých hudba sa podobala viac na mainstreamový rádiový rock ako black metal, ale toto už nebolo niečo, čo by som obľuboval. Ash z Nargaroth v jednom rozhovore vyslovil myšlienku, ktorú si významovo, no nie presne odcitovanú pamätám dodnes, že „black metal má byť ako rozbité sklo, ktoré ťa pri počúvaní reže do kože“. Pri depressive subžánry by to malo platiť obzvlášť. Ale to píšem už o svojom subjektívnom vkuse a platí, čo som uviedol vyššie – nech sa každý realizuje ako chce. Osobne sa ako poslucháč vraciam už len ku niekoľkým dielam viac-menej troch interpretov – Suicidal Emotions od Abyssic Hate, Hoffnungstod od Wigrid a niekoľkým nahrávkam od Xasthur.

„Ohromujúce obrazy zimy sú galériou skutočného sna.“