Krajiny Hmly sú na Slovensku už etablovaná black metalová kapela a minulý rok si do svojej diskografie pripísali už tretí štúdiový album. Ten nesie názov Cez ostrie skál a vydal ho poľský label Werewolf promotion. Kapelu sledujem od jej počiatkov či už štúdiových alebo živých vystúpení a v úvode tejto recenzie môžeme zosumarizovať niekoľko zásadných zmien. Počas vývoja Krajín Hmly do súčasnej podoby – k plnohodnotnej (rozumej hrajúcej naživo) sa v kapele vymenilo niekoľko stálych či hosťujúcich členov. Tou najzásadnejšou zmenou bolo tragické úmrtie speváka Wolkogniva (rozhovor ohľadom jeho osobnosti si môžete prečítať tu), ktorý nahral debutový album Na konci ciest (2016) a staral sa o grafickú stránku kapely. Ďalším bodom bolo poskladanie živej zostavy pre koncertné príležitosti od roku 2020 (reportáž z prvého koncertu) a následné nahranie albumu Poza čierne hory (2021) aj s prispením nových členov (Wyrd – vokál, Felgor – gitara).

Rok po druhom štúdiovom albume prichádza na rad ďalšia štúdiová nahrávka, ktorá názvom tematicky nadväzuje na predchádzajúci album. Podľa bookletu sa na skladaní podieľali viacerí členovia a textovú časť už z väčšej časti napísal Wyrd, aj keď rukopis je pravdupovediac stále Namtarov. Grafickú stránku albumu vypracoval už veľmi dobre známy umelec Svjatogor. Typ grafického drevorytu sa pre kapely podobného rázu hodí výborne a Svjatogorovi sa podarilo zachytiť dobre aj atmosféru albumu.

Minuloročnú novinku zahajuje ambientné intro, ktoré pripomína ambientové a dungeon synth piesne Mortiisa v jeho prvotnej ére. Intro je predohra piesne Do priepasti a vytvára zaujímavý kontrast k nej samotnej. Celé to začína v poriadne melodickom duchu, vlastne už tak ako sme mohli byť zvyknutí na Namtarov rukopis v minulosti. Pri tejto piesni sa pristavím o čosi viac, pretože v nej dominuje niekoľko silných motívov a vyniká oproti zvyšku albumu. Ešte pred tým než začne spev, zaznie v prvej časti gitarové sólo, za ktoré by sa nemuseli hanbiť ani Destroyer666. Popravde nečakané, svieže a výborne skomponované. Spev prichádza až o čosi neskôr, približne v polovici skladby a solídne zapadá do konceptu, prejavom aj frázovaním (spolu s introm ide o najdlhšiu skladbu celého albmu). Naturistické a mýtické motívy prevládajú v tvorbe Krajín od počiatkov ich tvorby a zažitej tematike sa nevymyká ani titulná skladba albumu Cez ostrie skál, ale aj ďalšie piesne ako Lesovik, či Z tisícich trónov. Popravde nebol som si istý, či sa im nevyčerpajú nápady, ak budú pokračovať v písaní skladieb v tomto tempe. Na novom albume však môžeme badať aj ambientné vsuvky ako v skladbe Legenda o Sitne, ktoré pravdepodobne priniesol do kapely Wyrd. Pokým sa mi v skladbe Cez ostrie skál zdal vokál pomerne mdlý a nezaujímavý, tak v piesni Legenda o Sitne je to odlišné a frázovanie tu je zaujímavejšie. Legenda o Sitne a Lesovik majú celkovo viac nádych pagan/folk metalových postupov, ktoré neboli v tvorbe Krajín Hmly tak veľmi prítomné. Rád by som sa ešte venoval viac spevu a textom, pretože lyrika Krajín je na vyššej úrovni a nesnaží sa byť len akousi pohanskou rebéliou a má v sebe čosi viac.

Víchor padá z hôr.
Ja vstávam, prebudil ma hrom.
Už viac nie som hluchý ani slepý.
V diaľke vidím jasný Svarožicov trón.

Spev je jasne zrozumiteľný aj bez textov v booklete, čo môže byť pre niektorých poslucháčov plusom. Krajiny Hmly na celom albume jasne vystupujú z hraníc žánrového štandardu, či už gitarovými postupmi švédskej death metalovej školy, ale aj snahou zapojiť hymnické pasáže a čisté/chrapľavé vokály speváka Wyrda. Najviac sa to prejavuje v piesni Na krížnych cestách s refrénom, ktorý ťaží z umne napísaného textu, avšak pri hlasovom prejave som si istý, že sa dalo vytiahnuť ešte viac.

Na krížnych cestách týči sa vysoký strom k nebesiam,
Perúnov trón, „Dýka a hrom“, nech trikrát ozve sa.

Posledné dve skladby Pustina II a Plameň už tíchne II sú z albumu Na konci ciest a splitka s Misty Forest. Keďže tento album naspievali pôvodne iní členovia a hostia, ide o celkom dôležitú zmenu. Pokým skladba Pustina II sa od originálu v zásade tak veľmi nelíši, iná situácia nastáva pri skladbe Plameň už tíchne II, ktorá bola nahratá už v troch rôznych verziách (prvá verzia, druhá verzia), pričom poslednú považujem za asi najslabšiu, aj napriek tomu, že nové intro jej skutočne sedí. Možno je to však nostalgiou, ktorá sa vo mne viaže k tejto skladbe a pôvodným členom.

V závere nebudem hodnotiť album číselne ako to býva zvykom, ale s istotou môžem povedať, že Krajiny Hmly priniesli nové prvky v ich hudobnej tvorbe. V albume najviac vyčnieva prvá skladba svojím sólom a celkovým nápadom. Je to však trochu škoda, keďže ide o úvodnú skladbu a zvyšok nemusí naplniť očakávania vysoko nastavenej latky. Je treba však dodať, že posledný album je na vyššej úrovni od predchádzajúcich nahrávok aj po zvukovej stránke. Cez ostrie skál je však nie len na slovenské, ale aj európske pomery nadpriemerným albumom, ktorý stojí za pozornosť.

Napísal S.