„Ak prijmem smrť do môjho života, uznám ju a budem jej čeliť, oslobodím sa od úzkosti zo smrti a z malichernosti života – a až potom sa budem môcť stať sám sebou.“ Martin Heidegger
Smrť bola vždy pevnou súčasťou ľudského života. Dalo by sa pragmaticky povedať, že ide o jedinú istotu s čím človek musí jednoducho počítať. Večný život sa stal výsadou mytologických bytostí a snaha zachovať po sebe nezmazateľnú stopu sprevádza ľudstvo od nepamäti. Rozlúčiť sa však dôstojne ako človek za života očakával nebolo vždy jednoduché. S pozostatkami „nesmrteľnosti“ sa stretávame v rôznych podobách počas celých stáročí. Vždy do veľkej miery záviseli od spoločenského postavenia človeka a jeho hmotnej situácie. Z tých zahraničných, najznámejších monumentov nesmrteľnosti možno spomenúť egyptské pyramídy. U nás sa skôr stretávame s bohatými kostrovými hrobmi, pripomínajúcimi zašlú slávu a postavenie bojovníka, či mohylami rozšírenými po celom Slovensku.
Smrť nás vždy fascinovala. Respektíve by sa dalo povedať, vytvárala množstvo otázok. Na tie sa snažili odpovedať svetové žido-kresťanské náboženstvá či tie predkresťanské každé po svojom. Každopádne so smrťou prichádzala bohatá kultúra pohrebných rituálov, funerálnej architektúry, ale aj nadprirodzených predstáv. Z toho vždy ťažila aj metalová hudba. Či už išlo o death metal, ktorý túto téma vyťažil asi najviac, alebo black metal, ktorý sa skôr oprel o nadprirodzeno, ktoré sprevádza smrť od jej počiatkov. V druhej časti Memento Mori predstavím dvojicu domácich cintorínov, ktoré zaslúžia pozornosť svojou krásnou a jedinečnou architektúrou. Jeden reprezentuje hlavne zámožnú nemeckú časť rakúsko-uhorskej Bratislavy a druhý skôr obyčajných mešťanov z mestskej časti. Nechajte sa sprevádzať poslednou cestou ľudského života, kedy pohyb svalov a teplo ľudského tela nahradil studený kameň a chladná zem.
Krásnym príkladom starého evanjelického cintorína, hlavne nemecky hovoriacej komunity v Bratislave, predstavuje Cintorín pri Kozej Bráne. Rozlohou nie veľký cintorín zasadený v kopcovitom teréne skrýva okolo štyritisíc hrobových miest. Zo všetkých spomínaných cintorínov ide o miesto s najkrajšími dobovými, náhrobnými kameňmi. Nachádza sa tu veľa významných hrobov bratislavských elít. Založený koncom 18. storočia bol tento cintorín používaný až do 50 rokov 20. storočia. Dnes predstavuje veľmi tiché, pokojné miesto, kde môžete obdivovať krásu dôb dávno minulých, keď práca a postavenie človeka ostalo naveky zhmotnené v kuse kameňa.
Posledným miestom odpočinku v Bratislave, ktoré nesie hodnotnú funerálnu architektúru, predstavuje Mikulášsky cintorín zasvätený podhradiu. Ide o skromný, malý cintorín bez veľkého množstva pompéznych krýpt či zdobených náhrobkov. Skryté pohrebisko v rušnej časti Bratislavy v blízkosti riečneho toku Dunaja. Najmenej nápadný cintorín z vyššie spomenutých, v listnatom zátiší reprezentuje skôr z dnešného pohľadu strednú vrstvu mestského obyvateľstva. Pútavé miesto, ktoré Vás naplno pohltí svojim tichom a večným spánkom. Zaujímavosťou tohto cintorína je aj veľké množstvo dochovaných, rodinných fotiek zosnulých ako posledných fragmentov života, dnes už rokmi zabudnutých ľudských osudov. Krásne sú aj jednoduché, dobové pomníky z 19. storočia a centrálna neogotická kaplnka známeho bratislavského architekta Kittlera a jeho rodiny.
Napísal: Blutkrieg
Použitá literatúra:
OBUCHOVÁ, V., HOLČÍK, Š.: Cintorín pri Kozej bráne, Bratislava : Marenčin PT, 2006, 238 s.
Súvisiace články:
Memento Mori I. – Cintorín Sv. Rozálie, Ondrejský cintorín (Košice, Bratislava)
Memento Mori III. – Kniežacie mohyly (Dolné Janíky, Dunajská Lužná, Čukárska Paka)
Memento Morti IV. – Ross Bay Cemetery & Ross Bay Cult