V nedeľu 26.11. 2023 sa v banskobystrickom Ústave na výkon trestu odňatia slobody Banská Bystrica – Kráľová konala veľmi špecifická udalosť a to koncert troch slovenských metalových kapiel: Besny, Solipsism a Brain Dealers. Tento koncert samozrejme nebol verejný, bolo to určené výhradne pre odsúdených s veľmi striktnými pravidlami týkajúcimi sa zachytávania akéhokoľvek videomateriálu priamo z väznice. Nakoľko tohto materiálu nie je veľa a žiaden civilný návštevník sa koncertu zúčastniť nemohol, Diavliv z kapely Solipsism nám poskytol reportáž z tohto koncertu z pohľadu jeho vlastnej osoby ako vystupujúceho umelca.
Úvodom asi vysvetlím, prečo som sa rozhodol napísať tento report – a to vysvetlenie je veľmi jednoduché. Každý sa na to pýta a chce vedieť podrobnosti a my teda dookola verklíkujeme tie isté vety. A ja to ľuďom nezazlievam, tiež by som sa pýtal na každý detail, však išlo o skutočne jedinečnú akciu nielen v rámci Slovenska, ale celkovo možno, v rámci nášho žánru… sveta. Asi to znie veľmi nadnesene, ale ja skutočne neviem povedať – okrem Metallicy – žiadnu kapelu, o ktorej by som počul, že šla hrať koncert do aktívneho, fungujúceho väzenia. Teraz sa nesnažím biť do hrude, pretože si za toto nikto z kapiel nemôže pripisovať žiadnu zásluhu, je to skôr len shout-out organizátorovi Petrovi Trepáčovi, ktorý okrem iného robieva aj super festival v Španej doline pri Banskej Bystrici – Montana Metal Fest. Takže tento priestor chcem využiť, aby som zosumarizoval priebeh, pocity a vôbec všetko, čo by mohlo zaujímať ľudí, ktorí sa tejto akcie nemohli zúčastniť.
Keď som sa s Peťom rozprával, tak hovoril, že on toto plánoval spraviť už dávnejšie, ale… pochopiteľne to nie je ľahké. Organizácia takéhoto podujatia zahŕňa kopu vybavovačiek a byrokracie, o ktorej ani my nemáme poriadne poňatia, hoci sme určitú dávku týchto procedúr museli zažiť. Peťo nás – Solipsism – oslovil v podstate s malou dušičkou, že či by sme chceli takéto niečo odohrať s tým, že nám nemôže zaplatiť ani cent lebo… však samozrejme, myslím si, že ľudí za financovanie v tejto sfére nejaký metal nezaujíma a už vôbec nechcú utrácať akékoľvek prostriedky, hoc i symbolické, na akciu takéhoto druhu. My sme samozrejme boli okamžite za, peniaze v takejto situácii nepredstavujú argument. V tom čase ešte Peťo line-up nemal dokončený, vedeli sme, že by mali ísť s nami deathmetalisti Brain Dealers z vedľajšieho Zvolena a tak som sa ponúkol, že skúsim nájsť ešte tretích do partie. Okamžite mi napadli Besna, nakoľko sú to naša spriaznená kapela a kamaráti, s ktorými už máme čo-to odskákané a odohrané. Okrem klasických kluboviek sme spolu už okupovali aj iné podivné miesta ako napríklad pamiatkovú zónu v Železníku, či opustený vojenský bunker v strede lesov pri Bratislave, takže som vedel, že oni si toto nenechajú ujsť. A tak aj bolo, besniaci už nechceli pridávať žiadne ďalšie koncerty do konca roka, ale tomuto nepovedali nie a tak náš line-up bol kompletný.
A teraz k samotnému priebehu: dohoda znela, že sa stretneme o 12:45 pred bránami Ústavu na výkon trestu odňatia slobody Banská Bystrica – Kráľová so všetkými zúčastnenými. Toto zariadenie sa radí k strednému stupňu stráženia, čiže dvojka. Samozrejme sme sa Peťa pýtali, čo očakávať a ten nám povedal, že z pohľadu druhov trestov sa v tejto väznici nachádza úplne všetko, ale tí nebezpeční nemajú povolené zúčastňovať sa takýchto podujatí. Takže to bude snáď v pohode. Začiatok koncertu bol naplánovaný na 15:00, ale pochopiteľne basa nie je klub, čiže tam žiadna aparatúra nie je nastavená, žiaden zvukár nachystaný, kedy sa vyložíme… všetko sme si museli doniesť sami od základov. S tým súvisela samozrejme ale aj byrokratická procedúra: okrem toho, že každý človek, ktorý mal vstúpiť za brány väzenia, musel vyplniť vopred svoje osobné údaje, tak sme museli vypísať aj všetky autá, ktoré idú dnu s technikou a s menovite vypísaným každým kusom danej techniky, samozrejme priradeným k autu, v ktorom sa vezie. Toto bolo za bránami podrobené kontrole. Samozrejme sme museli rátať s tým, že budú kontrolovaní aj individuálni ľudia, čo si až v takej situácii človek uvedomí ako podvedome ignoruje obsah svojich vreciek. Keď sme donakladali aparatúru zo skúšobne do áut a stáli sme pred nimi s tým, že už sa ideme pohnúť k base, tak sa Naer pýta:
„Ideme?“
Už som sa nadychoval, že poviem áno, ale načrel som do vrecka: „Boha však ja mám kaser vo vrecku.“
Porenut: „Ježiš, veď ja mám nôž.“
Nechali sme ich samozrejme v skúšobni, ale to sú predmety, na ktoré si nechceš spomenúť, keď rozprestieraš ruky pred väzenskou strážou.
Naspäť k téme. 12:45 sme sa stretávali všetky kapely aj s Peťom – organizátorom – pred bránami basy. Plní očakávaní, lebo sme skutočne netušili čo čakať. Ja som začal svoju skúsenosť tým, že ako sme sedeli v aute pred bránou väzenia na ďalšie inštrukcie, tak som si len natáčal video tej brány, aby som zdokumentoval to, že ideme dovnútra a na chvíľu budeme ticho. Zakrátko vyšiel strážnik a kráčal smerom k nášmu autu. Očakával som, že nám ide povedať, čo máme robiť ďalej, ale po tom, ako sme stiahli okienko povedal:
„To video vás rovno poprosím vymazať.“
Akože mohol som argumentovať, že sme vonku, pri hlavnej štvorprúdovej ceste kadiaľ bežne prechádzajú ako autá tak chodci a tú bránu si ktokoľvek môže fotiť a natáčať a nie je to nič utajované, ale neprišli sme tam na to, aby sme sa škriepili so strážnikmi. Navyše, Peťo nás viackrát varoval, že v tomto svete je to také, že sa kľudne z minúty na minútu môže niečo zmeniť a tá akcia sa proste nebude konať. Niekomu sa niečo znepáči, niečo bude vyzerať neisto – hotovo. Čiže moje mudrovanie by istotne nestálo za to.
Inštrukcie teda prišli a boli také, že v autách pôjdu dnu iba šoféri a autá pôjdu oddelene od ostatných členov perepúte – čiže šoférov sme nechali po jednom vchádzať za brány a my sme po štvoriciach postupovali ďalej na kontrolu a detektor.
V zásade veľmi podobná procedúra ako na letiskách s tým, že akúkoľvek elektroniku, telefóny, usb-kľúče, whatever, sme mali dať ešte pred detektorom do skrinky a nemohli sme s ňou vstúpiť za brány. Potom sme prešli klasickým detektorom kovov, tým statickým a ešte chlapi nás prebehli tým ručným a šli sme ďalej. Toto chvíľu trvalo, keďže nás bolo pomerne dosť. Tí, čo už boli skontrolovaní, tí čakali von z kabíny už na území väzenia, na takej akoby asfaltovej ploche. Ostatní boli v kabíne podrobovaní kontrolám.
Keď sme už všetci úspešne prešli, tak nás Peťo viedol cez areál do toho objektu, v ktorom sa mal odohrávať koncert. Celý objekt bol na prvý pohľad prázdny, počuli sme len nejaký krik z ciel a videli zvedavých väzňov, ktorí sa nacapili na zamrežované okná, keď nás videli prechádzať cez veľkú prázdnu plochu. To väzenie je rozdelené na niekoľko budov a my sme šli práve do takej, ktorú nazývali… „školská“…? alebo také niečo. Tam sa práve odohrávajú kultúrne podujatia a ak som to správne pochopil, tak aj rôzne pedagogické aktivity, vyučovania, kreslenie a podobne. Prišli sme k budove a privítali nás štyria väzni oblečení v modrosivých uniformách, ktorých nám Peťo vybavil, aby nám pomáhali s vynosením aparatúry do budovy. Všetci sme skonštatovali, že sme roadies pomáhajúcich nám s aparatúrou nikdy nemali a je to luxus, na ktorý by sme si vedeli zvyknúť.
Ten priestor nebol vôbec nič dlžný svojmu „školskému“ menu, vyslovene pripomínal budovy bežných vzdelávacích inštitúcií. Po schodoch sme vyšli do akejsi chodby lemovanej kresbami odsúdených, kde boli rôzne miestnosti, akoby triedy a ten priestor, v ktorom sa náš koncert mal odohrávať, mal taktiež charakter takej akejsi väčšej triedy, alebo obdĺžníkovej zasadačky, kde boli už nachystané stoličky pre obecenstvo. Tam sme vykladali aparatúru. Oproti dverám do tejto našej koncertnej sály boli druhé dvere, do akejsi ďalšej triedy, ktorú sme využívali ako backstage. Tá miestnosť zrejme bola bežne využívaná ako trieda na výuku, keďže tam bola tabuľa na fixky, s napísanými rôznymi písmenami, základnou gramatikou, veľké drevené počítadlo, nejaké počítače. Mali sme tam nachystaný catering v podobe chlebíčkov, vody, chlapi nám doniesli kávu so slovami:
„Odsúdení vám ešte nerobili kávu, čo?“
Bolo veľmi zaujímavé sledovať ostych všetkých členov kapiel, nachádzajúcich sa vo svojej podstate vo veľmi bežnom priestore, okrem mreží na oknách, ničím nevybočujúcom od akéhokoľvek úradu, alebo… školy. Za seba môžem povedať, že bolo pre mňa veľmi zvláštne byť konfrontovaný, či vôbec byť v bezprostrednej blízkosti s odsúdenými a rozprávať sa s nimi. Nemal som z nich strach, ale mal som akýsi divný pocit, že nemôžeme debatiť ako s kýmkoľvek druhým, lebo disponujem luxusom, ktorý oni nemajú, slobodou a preto je medzi nami akási iná energia. To som si ja samozrejme varil v hlave, pretože chlapi boli úplne normálni a objektívne na našich interakciách nebolo nič divné: „Tuto toto teraz vezmeme… prišlo ďalšie auto, pome to vyhodiť hore… heeej, toto je naše, to nechaj tu…“ úplne ako kdekoľvek inde.
Tak sme sa pomaly rozkladali, chystali veci a keď sme boli nachystaní, koncert mohol začať. Ten koncert bol ale v podstate pre „prihlásených hostí“. Totiž nejaký čas vopred išiel po väznici papier a odsúdení sa mohli prihlásiť, že sa chcú tejto akcie zúčastniť. Čiže nebolo to také, že sme to proste otvorili pre verejnosť a kto príde, ten príde. Účastníci boli vopred nahlásení a zhruba okolo tej tretej dvaja členovia väzenskej stráže priviedli asi 40 väzňov, ktorí si posadali na bežné konferenčné stoličky do našej sály a koncert sa mohol začať.
Začali Brain Dealers so svojou deathmetalovou kanonádou. Peťo mal nápad, že začneme od tých najtvrdších vecí, prejdeme cez Solipsism a na záver zahrá Besna. Dáva to samozrejme zmysel, ale nemohol som sa ubrániť myšlienke, že tam nepochybne sedelo množstvo ľudí, možno väčšina z nich, ktorá nikdy predtým nepočula akýkoľvek metal. Keď ich prvý kontakt s touto hudbou boli práve Braindealerovské chlievy, tak to musel byť zážitok. Každopádne, ja sa musím priznať, že som bol tak trochu rád, že to poradie vydalo takto, lebo som si nevedel predstaviť ako to obecenstvo túto hudbu bude prijímať. Nie, že by som Braindealerom prial zle, ale oni išli ozaj s kožou na trh, že predvedú o čom tento koncert vlastne bude. Strach ale nebol na mieste, lebo po každej piesni zožali potlesk a krik a keď som sa prechádzal medzi sálou a backstageom, tak som videl, že mnohí väzni kyvkali hlavami a ich vystúpenie si užívali. Setlisty sme mali striktne nastavené na cca 35 minút a po tom Braindealerskom bolo počuť žiadosti o prídavok, kde to šalamúnsky chlapi uzavreli vetou:
„Ešte máte dosť hudby, na ktorú sa môžete tešiť.“
Len na okraj spomeniem pre mňa celkom silný moment, keď sme sa rozcvičovali v backstagei počas Braindealerovského setu a pozrel som sa von tým zamrežovaným oknom a uvidel som takú akúsi vychádzkovú plochu. Tam väzni dostávali zrejme tú svoju hodinu denne mimo cely, pretože sme tam videli kráčať dvojice väzňov do kruhu, apaticky z nohy na nohu. Veľmi zvláštny pocit.
Potom teda prišiel čas na náš set. Z môjho pohľadu môžem povedať asi len toľko, že to bolo pomerne náročné hrať, nakoľko ten priestor nie je uspôsobený na hudbu, čiže tam nie je žiadne odhlučnenie ani podobne. S tým sme samozrejme rátali, čiže sme hrali tak nejak intuitívne. Pre mňa ako speváka bolo navyše ťažké robiť akúkoľvek choreografiu. Nechcel som robiť žiadne zvolávačky, alebo čosi podobné, plus vždy keď s Besnou hráme, tak Samo dobehne odspievať so mnou jednu pieseň, počas ktorej sa vždy začneme akože biť, zápasiť a podobne, čo sme hneď vedeli, že zrejme nebude v tomto prostredí dobrý nápad. A takisto, toto platí aj o ich sete, kde ja zas pribehnem so Samom odspievať skladbu, kde sa taktiež jašíme. Skrátka, nevedel som ako mám vystupovať. Stál som pred pár desiatkami sediacich ľudí s myšlienkou, že nechcem vyvolať vzburu.
V konečnom dôsledku sme to ale zvládli bez ujmy a nastal čas na koncert Besny. Kto niekedy videl vystupovať Besnu, tak vie, že Samo pred každou skladbou robí krátky príhovor, čím uvedie tematiku danej skladby. Toto opäť nebolo niečo, čo sme vyhodnotili, že môže byť vhodné a tak Besna hrala ich set bez príhovorov, až na poslednú skladbu – Neha. To sme tiež už predtým so Samom preberali, že ako to uchopiť, lebo sme si nevedeli predstaviť ako téma podpory LGBTI+ komunity môže byť pochopená na takomto mieste. Samo ten príhovor ale šikovne preklopil do solidarity s ľuďmi, ktorí sa nachádzajú na okraji spoločnosti, čo mohlo byť aplikovateľné aj na odsúdených.
Keď koncert skončil, stáli sme vo dverách nášho backstageu a návštevníci sa pomaly presúvali do ich ciel. Bol to zvláštny pocit, lebo väčšina z nich sa pristavila a poďakovala za to, že sme prišli. Bolo zrejmé, že tí ľudia si vážili, že sme pre nich prišli zahrať. To je niečo, čo na bežných koncertoch nezažívaš, tí ľudia si platia za to, že ťa vidia, nikto ti neďakuje, že si prišiel. Bolo evidentné, že sme z toho všetky kapely boli trochu rozčarovaní.
No a teda sme začali baliť veci a chystať sa na odchod, keď Peťo povedal:
„Ako vďaku vám tu odsúdení pripravili…“ a tí naši pomocníci ešte s jednou zamestnankyňou nám priniesli vyrobené drevené sošky v podobe gitarky s názvom Ústavu a dátumom koncertu pre každého účinkujúceho člena. Ja osobne som toto vnímal veľmi silne, keď som videl akí boli na to hrdí a ono je to ozaj veľmi pekná pamiatka, ktorá jednak aj esteticky vyzerá pekne a jednak reprezentuje veľmi silný zážitok, ktorý nepochybne každý z nás mal. Podpísali sme sa všetci do akejsi pamiatkovej knihy a začali sme nosiť veci opäť do áut.
Čo mi utkvelo v pamäti je, že ja som sa okolo odsúdených správal možno trochu opatrne, alebo ako to nazvať. Myslel som aj na také veci ako, či sa rozprávať s ostatnými o tom, čo budeme robiť potom alebo čosi podobné, keďže som si bol vedomý toho, že tým väzňom to môže byť blbé. Ale pobavilo ma ako sú evidentne tí väzni voči akýmkoľvek narážkam obrnení, respektíve už na to zvyknutí. Napríklad, keď sme si robili záverečnú spoločnú fotku, tak jeden z chlapov, čo nám aj pomáhal s nosením vecí, bol už starší. A organizátor Peťo sa ozval (nespomínam si na meno väzňa, tak pre účely tohto textu bude Feri):
„Čo, Feri, vtedy foťáky ešte neboli, čo?“
Alebo keď sme balili veci a Samovi z Besny väzni hovorili, že:
„Tu každý vie hrať na bicie, tu je strašne veľa bubeníkov!“
A Samo na to bez ostychu:
„Hej? Aj basistov, čo?“
Skrátka, odsúdení na takéto žartíky vôbec neboli citliví. A s tým súvisí aj taký môj dojem z tohto celého: celý tento koncert mal po mnohých stránkach kopu podobných charakteristík s absolútne bežným koncertom. Po skladbe ľudia kričali, pískali, tlieskali, pýtali si prídavky. Nebyť toho priestoru a toho, že sedia tak počas vystúpenia by som možno ani nemal pocit, že hrám vo väzení pre odsúdených. Môžeme sa tváriť, že sme šli hrať do nejakej totálne inej dimenzie a možno z určitého pohľadu áno, ale z mnohých vôbec. Jeden z našich väzenských pomocníkov nám v jednom bode ukazoval svoj setup, kde sa učí hrať na gitaru, kde mal efekty, kde si pozeral videá, taby nejakých skladieb Metallicy a hovoril o tom, že keď vyjde von, tak chce nájsť ľudí a založiť kapelu tiež.
Všetkým nám bolo jasné, že tí ľudia na tom mieste nie sú za dobré skutky, ale v tento konkrétny deň sme hrali pre ľudí, ktorí si prišli užiť kultúru rovnako ako ktokoľvek iný. Iba sme si s nimi po vystúpení nemohli ísť dať pivo, pretože my sme šli domov a oni šli do svojich malých ciel.
Ako nám znova tí istí štyria chlapi pomohli ponakladať veci, rozlúčili sme sa s nimi, poďakovali im, oni nám a šli sme svojou cestou. Autá opäť cez svoje individuálne kontroly a my zas pešo cez areál nazad na kontrolu, späť k svojim mobilným zariadeniam a slobodnému svetu. Nechcem krivdiť, ale myslím, že hovorím za všetkých členov všetkých kapiel, keď poviem, že sme dnu šli kvôli tomu, aby sme mali zážitok z hrania vo väzení. Odišli sme však s tým, že sme možno spravili niečo dobré, lebo sme niekomu urobili radosť v jeho zamrežovanom sivom svete. Možno si to zaslúžia, možno nie, ale sú to ľudia a umenie je pre všetkých bez rozdielu.
Diavliv, Solipsism
