Rozhovor s Adamom (Remmirath, Malokarpatan, Stangarigel) (2023)

Naše spomienkové rozhovory by neboli kompletné bez najúspešnejšej slovenskej black metalovej skupiny Malokarpatan. Po deviatich rokoch sa vraciame s otázkami nie len o minulosti, ale aj k novému albumu Vertumnus Caesar. Na Blutkriegové otázky odpovedal Adam.


Zdravím ťa Adam v mene celej redakcie Besu. Rád by som hneď na úvod nadviazal na sériu spomienkových článkov a rozhovorov, ktoré sme riešili na našich stránkach.  Aj vďaka tebe som sa svojho času v jednom z Vašich zahraničných rozhovorov zoznámil s pomerne neznámou prvou vlnou black metalu na Slovensku. Narážam konkrétne na skupiny ako Toxic Trash či Necrotos. Ako si vlastne dostal k týmto skupinám?

Zdravím aj ja Vás! O Necrotos som myslím prvýkrát počul v Sparku v roku 1999, kde bola v demorubrike Tuzemské podhoubí recenzovaná ich nahrávka Ante Portas Tenebrum, ktorá bola akýmsi polo-prerobením starých demokaziet s novo dohratými klávesmi a pod. O nejaký čas neskôr sa mi tiež do rúk dostala kniha Ohlasy písní těžkých od Petra Korála a Jaroslava Špuláka (ten bol vtedy tuším aj šéfredaktorom zaniknutého Big Bengu), ktorá encyklopedicky zoradila československé metalové kapely po rok 93, kedy pôvodne vyšla. Tam boli spomenutí tiež aj Toxic Trash, ktorí dokonca vydali plnohodnotný album, o ktorom som dovtedy nechyroval. Za počiatky slovenského black metalu som dovtedy považoval Nemrael a ich rôzne inkarnácie, nakoniec ale vysvitlo, že prvé základné kamene boli ešte o pár rokov skôr položené tu u nás v Bratislave. Vyslovene len z dosluchu som ešte počul o pár kapelách ako napr. Truhla, ktoré vraj boli štýlovo cca čosi podobné, iba sa nedochovali žiadne nahrávky. Aj keď sa nejedná o black metal, nedá mi ešte nespomenúť raritu Trójska vojna od Cerberus, čo je podľa mňa jeden z najlepších metalových albumov, aké u nás (ne)vyšli. Tá história okolo jeho vzniku je pomerne komplikovaná, tak odporúčam si to skôr vygoogliť. Vytiahli to ľudia okolo skvelého youtube kanálu Heavy Metal of Eastern Bloc a ja som to neskôr trocha spropagoval na našej FB stránke a aj na zopár zahraničných underground fórach, kde to zaujalo ľudí trebárs z Nemecka alebo Škandinávie, ktorí majú akýsi fetiš na túto éru metalu na východ od Nemecka. Česká scéna bola vtedy neporovnateľne väčšia a pestrejšia, ale je dobre pripomenúť si takéto naše miestne rarity, lebo niekedy ide o fakt zaujímavú hudbu. Ešte som si spomenul jednu zabudnutú nahrávku, o ktorej sme sa spolu pred časom bavili. Nikdy som to žiaľ nepočul, ale v jednom z čísel slovenského Metal Hammeru okolo roku 1995 bolo recenzované demo From the Soul od kapely Apocalypsa, ktoré štýlovo zaradili ako black/death. To je raritka, ktorú by bolo skvelé keby niekto vyhrabal. MH to zvozili ako bordel a kritizovali používanie zvukových efektov ako zvony a búrka, vraj zastaralé prežitky. Bola k tomu aj kapelná fotka, myslím traja členovia a jeden alebo dvaja mali tričká Slayer. Celkom by ma zaujímalo ako to znelo.

 

Ako si spomínaš na scénu z obdobia tvojho dospievania? Boli niektoré slovenské metalové skupiny, ktoré ťa priamo ovplyvnili?

Ja som v tomto tak komplikovane „medzigeneračný! – som narodený v druhej polovici 80. rokov, čiže za normálnych okolností by som sa k metalu dostal niekedy možno na prelome tisícročí. Ale keďže mám podstatne staršieho brata a cez neho som spoznal aj ďalších jeho známych, plus som bol dosť svojské dieťa ktoré malo neobvyklé koníčky, tak som sa ku všetkému dostal už ako malý fagan na začiatku 90-tych. Samozrejme miera pochopenia tej hudby cca zodpovedala môjmu vtedajšiemu veku, ale ako vravím, bol som divné dieťa a tá „strašidelnosť“ metalu ma okamžite zaujala. Pamätám ešte keď v nedeľu poobede chodili na štátnej televízii reprízy Janaray Hard Show s Raymondom Kaňom, to sme vtedy s bratom nadšene hltali a slušne ma tam vydesili klipy typu Hřbitov od Root (čo je dnes dosť zábavná predstava, ale bol som fakt veľmi mladý) alebo Soon To Be Dead od Dismember. Krásne časy. Ono bol vtedy po revolúcii metal tak trochu mainstream a dalo sa ho vidieť aj v bežných televíznych hitparádach typu Triangel. Tam boli také nejaké úplne prvé kontakty, pamätám si klip Final Countdown od Europe a hrozne som žral Kreyson a Tublatanku. Od sesternice z Čiech som mal plagát Láďu Křížka a otca som na moju hračkársku gitaru nútil motať mašle ako ich nosil Ďurinda. Potom sa to raketovou rýchlosťou prehuplo do doby boomu death metalu, ktorý vo svete letel už niekoľko rokov, ale u nás tie trendy vždy chodili s oneskorením. Na našej ulici býval ďalší človek, ktorý bol fanatik do death metalu a hľadal tie najextrémnejšie možné nahrávky, čo ho spojilo s mojím bratom. Z tej doby spomínam na kazety od Dehydrated, Dementor, Dissonance, úplne nás odrovnal český Pathologist. Jeden z prvých kontaktov s black metalom potom bola kazeta Ultra Metal kúpená vo vtedajšom obchodnom dome Prior na Kamennom námestí, kde boli skladby od Master’s Hammer a Moriorr. Vtedy ten pojem black metal u nás ešte nebol veľmi zaužívaný, zvyklo sa všetkému hovoriť death metal, pripadne zabudnutý dobový pojem „brutal metal“, pod ktorý sa zmestilo všetko 🙂 Pamätám si, že veci od Blasphemy alebo Beherit sme vtedy považovali za čosi ako death/grind. Obsesia black metalom potom na nás prišla až niekedy okolo roku 1996, kedy v slovenskom Metal Hammeri vyšiel v lete trocha senzaciechtivý článok o severskej scéne – niečo ako ten slávny článok z Kerrangu 1993, ktorý vo svete spopularizoval veci okolo Mayhem a Burzum. Boli tam spomenuté tie dnes už tisíckrát otrepané fakty o zločinoch Inner Circle a to pre nás v tom veku bolo ako zjavenie. Death metal v tom bode prestal byť tým najzaujímavejším, lebo toto bola brána do úplne iného sveta. Na Slovensku vtedy dlho nebolo nič, pretrvávala death metalová doba, až potom prišiel Mystic Death a pár ďalších kapiel. Voices of the Obscure World si aj dnes občas vypočujem, bol to taký náš miestny Abigor. Za spomenutie určite stojí krátko existujúci fanzin Blackarter, ktorý robil človek menom Peter Perašin z Vrútok. Ten bol už vyslovene orientovaný iba na vtedajšiu prekvitajúcu vlnu škandinávskeho black metalu a aj keď mal skromný rozsah, človek si tam mohol prečítať preložené rozhovory s veličinami typu Darkthrone, Satyricon atď., prevzaté zo zahraničných zinov, vrátane kultového nórskeho Nordic Vision. Onedlho sa pridal aj Julo Gál s The True Thelema, kde človek ponachádzal veci z najhlbšieho undergroundu. No a oplatí sa ešte spomenúť program Headbangers Ball na britskom MTV, kde vtedy chodili klipy ako Dunkelheit alebo Blashyrkh a tiež nemecký Virus na stanici Viva – tam myslím pre zmenu dávali cenzurovanú verziu Mother North. To boli absolútne magické roky, na ktoré dodnes nesmierne rád spomínam.

 

Spomínaš staré slovenské ziny. True Thelema som mal možnosť držať v rukách a na svoju dobu to bolo celkom profi časopis. Spomínam si ešte na nitrianske Podsvetie a bratislavskú Bažinu. Napádajú ťa ešte iné ziny?

Tí ľudia zo spomínaného Blackarter sa neskôr po žánrovom rozšírení premenovali na Emerald a ešte myslím mali nejaký bočný Darkarter, ale ani jeden sa ku mne nedostal. Z tej doby si spomínam uz snáď len na Dark Night’s Sky a Dark Velvet od Doda z Galadriel, mal som este nejaký fanzin z východu kde som zabudol názov. Neskôr začiatkom nultých rokov bol Volchv zine, kde písal trebárs aj Mysticus. V 90. rokoch vyšlo aj zopár čísel SK verzie Grimoire of Exalted Deeds, to bol myslím Američan so slovenskými koreňmi s pseudonymom Bill Zebub, bol povestný neserioznými/zámerne trollujúcimi otázkami, tak to bolo občas celkom zábavné čítanie. Z takého hlbšieho praveku si spomínam na Uragán, Baranidlo a Metal Age (robili to tí istí ľudia, ktorí neskôr začali aj label Metal Age). Pre mnohých bol kultový Hallelujah zine, ale ten sa takisto ku mne žiaľ nedostal.

 

(rok 2005, fotografie z príprav klipu Remmirath – pozn. red.)

Mne sa vynárajú spomienky na dnes už pomerne mŕtve bratislavské metalové miesta ako Orient Bar, DK Lúky, DK Doombravka či dnes už neexistujúca krčma u Matúša alebo Funus. Spomínaš si na tieto miesta, prípadne si chodil niekde inam?

Krčma u Matúša je u mňa taký legendárny fenomén skôr z počutia, keďže kvôli nízkemu veku som tam vkročiť dlhý čas ani nemohol. Bol som tam myslím raz alebo dva razy, už v jeho konečnej ére v nultých rokoch, kedy pomaly zanikal. Starší brat ale patril medzi pravidelných návštevníkov a občas od niekoho doniesol nejaké veci nahraté na páskach. My sme chodili nakupovať najmä do Victory na Michalskej ulici, kde sa dali zohnať svetové albumy v kazetových verziách od poľských firiem typu Mystic Productions a Morbid Noizz. Pamätám si ako sme raz z našej babky vydolovali na vtedajšiu dobu veľký peniaz a rovno sa išlo do Victory nakupovať black metalové kazety od Mystic Prod. Zobrali sme ich vtedy myslím 12 a iba cca dve nestali za veľa, všetko ostatné boli absolútne klasiky typu prvý album vtedy štartujúcich Dodheimsgard. V tomto období sme sa spoznali aj s Temnohorom, ktorý o mnoho rokov neskôr figuroval aj ako spevák v Malokarpatan. On bol v listovom kontakte s človekom niekde z Martina, ktorý mal skvelé undergroundové bm veci, ale dopisoval si aj so zahraničím, trebárs s Kennethom zo Centinex. Tam už tie brány boli roztvorené dokorán a dostal som sa k veciam typu Toteslaut od Nåstrond, ktoré v predinternetovej dobe poznali takpovediac len skalní. Tá éra koncertov v Dúbravke, na Lúkach a návštevy v Oriente u mňa začali až o niečo neskôr, opäť kvôli nižšiemu veku. Vtedy už sa scéna vyvíjala trochu iným smerom, pretrvávali u nás veci ovplyvnené trebárs Theatre of Tragedy, čo nebola moja parketa. Takže to mám skôr spojené s takými tými prvými opíjačkami, ktorými si prejde každý tínedžer. Z domácich kapiel ma vtedy bavil asi len Majster Kat príklonom k 80s thrash metalu. No a prišla vtedy aj prvá väčšia vlna black metalu, ale to boli kapely, ktoré nie vždy vystupovali aj naživo, skôr to mám spojené s už iným životným obdobím. Úsmevný je zážitok z roku 2000, kedy som išiel na starú Vajnorskú pozrieť Mystic Death (po vytrvalom prehováraní doma, aby som tam bol pustený). Tí nakoniec po predkapelách vôbec nehrali, lebo prišiel akýsi strýco z kultúrneho centra a oznámil, že nastupuje nočný kľud a koncert sa končí 🙂

 

Nakoľko si rodený Bratislavčan zaujímalo by ma, ktoré  miesto z hlavného mesta by si odporučil našim čitateľom?

Z tých menej otrepaných mám rád trebárs Mikulášsky cintorín, tam väčšinou nestretnem živú dušu, nech tam idem v ktorýkoľvek čas. Rozlohou veľmi skromný, ale má skvelú atmosféru, najmä teraz na jeseň. Od neho sa potom Strmou cestou da prejsť až hore ku hradu, to schodisko zväčša poznajú len rodáci z BA a je to taký krásny polosvet zamrznutý čase, kde sa človek v strede mesta zrazu ocitne v absolútnom pokoji. V rámci nostalgie mám rád lužné lesy v Petržalke, tie sú ale posledné roky stále viac nepríjemne preľudnené. Príjemné sú niektoré staré ulice smerom od SAV hore ku Palisádam, keďže sú mimo hlavnej turistickej trasy. Ale inak mám rád aj veľa miest v bratislavskom lesoparku, ku ktorým sa mi viažu rôzne spomienky na akcie trebárs s Temnohorom. Mali sme jedno také dobré ukryté miesto, kde zväčša nevyšplhal nikto okrem pár hubárov, smerom akoby do Rače, ale žiaľ to už zapadlo prachom odkedy každý žijeme takpovediac vlastným životom.

 

Poďme na tvoju hudobnú tvorbu. Ak si pomyselne porovnám Vaše aktuálne hudobné počiny s Vašou prvou skupinou Helcaraxe je to teda riadny skok. Ako si z odstupom rokov spomínaš na Vaše začiatky? Čo sú projekty Lady Reaper či Vinator, ktoré figurujú pri Vás na metal-archives.

Hehe, no boli to vtedy riadne amatérske nahrávky, ale na to prvé oficiálne demo Helcaraxe spomínam rád, resp. skôr na samotnú jeho výrobu v zime 2003-2004. Nahrávali sme to s HV vo dvojici štýlom, že jeden hral na gitaru cez moju starú minibednu Marshall kúpenú kdesi v zástavarni a druhý simultánne tĺkol bicie na klávesoch – oboje „naživo“ priamo do vstupu vo veži. Do toho som v útrobách petržalského bytu (susedia istotne mali radosť) neškriekal vokály a hotovo. Výsledok zodpovedal samotnému procesu, ale je to pre mňa krásna nostalgia. Boli sme vtedy ovplyvnení hlavne A Blaze in the Northern Sky od Darkthrone, plus nejaké ďalšie veci typu dema Carpathian Forest či Graveland. Originality sme veľa nepobrali, ale ten samotný proces nahrávania, výroba obalu, fotenie a pod., bolo tam to čaro prvých pokusov. Viaceré nápady z toho dema sme inak neskôr, v značne vylepšenej podobe, použili u Krolok a Malokarpatan. Lady Reaper a Vinator boli dva rôzne názvy pre rovnaký projekt, pôvodne som to bol ja a môj brat, ktorý so mnou dnes hrá v Stangarigel, neskôr sa k nám mal pridať Temnohor. Stihlo sa urobiť ale iba jedno kratučké demo (ešte bez Temnohora) dakedy okolo 2003, ktoré sme šírili len medzi pár známymi a nikdy k tomu neexistoval ani obal. Kuriozitou možno je, že obe skladby som neskôr spracoval na prvý album Malokarpatan, v prearanžovanej podobe s novými textami. Štýlovo to bolo silno ovplyvnené black metalom 80tych rokov – Venom, Bathory, Sarcofago a pod.

 

 

Následne prišiel Remmirath. Prvé demo Smrť pútnikova (2005) bol naozaj vynikajúci old school atmospheric black metal. Potom prišlo k pomerne avantgardnej zmene v Polise Rouge (2008) a nasledujúci album Shambhala Vril Saucers (2015) experimentoval vo všetkých smeroch. Prečo tento obrat? Je Remmirath už uzavretá záležitosť?

To bolo také moje obdobie hľadania vlastnej identity. Po Smrti pútnikovej mi prišlo, že ten klasický black metal severského strihu je už kompletne vyčerpaný a nie je šanca tam vymyslieť nič nové, resp. ani vyrovnať sa už existujúcim klasikám. Hľadal som cestu niekam inam a ovplyvnili ma vtedy experimentálnejšie kapely typu Fleurety alebo Solefald, ktoré do black metalových základov miešali prvky z rôznych iných žánrov. Keďže som mal s hudbou takú neobvyklú históriu, akú som spomínal v začiatku rozhovoru, prišlo u mňa akési obdobie vyčerpanosti metalom. Neprestal som ho nikdy počúvať, ale chcel som objavovať hudbu z iných žánrov. Niekedy vtedy som si konečne doma zaviedol internet a to bola brána do všetkých možných zákutí hudby. Hľadal som nejaké nové podnety, ktoré by ma inšpirovali – čokoľvek od modernej vážnej hudby typu Stockhausen a Xenakis, cez world music, progresívny rock, elektroniku, viacmenej čokoľvek zaujímavé. To bola éra rozširovania obzorov, ktorá mi v podstate dala veľmi mnoho. Spoznal som niektoré typy hudby, ktorým holdujem dodnes (najmä veci zo 70. rokov) a zároveň ma to časom utvrdilo v tom, že napriek záujmu o mnohé iné žánre moje srdce stále patrí metalovej hudbe. Prvý album Remmirath mám spojený s takým tým pocitom trápnosti nad mladíckym uvažovaním, ale sú tam aj niektoré momenty, ktoré mám rád. Iba to skĺbenie metalových a nemetalových elementov tam bolo urobené pomerne nešťastným spôsobom. S druhým albumom som naopak dodnes veľmi spokojný, lebo tam to už išlo takmer komplet do experimentálnej hudby, s čím nemám problém. Zároveň som si tam vtedy vybúril všetky tie experimentálnejšie tendencie a oblúkom som sa dostal ku založeniu Malokarpatan, kedy som začal túžiť po návratu ku koreňom. Ak by niekedy vyšiel nejaký ďalší Remmirath, zmysel by to asi malo iba ak by išlo o úplne nemetalovú hudbu, čo sa nedá vylúčiť. V Malokarpatan som našiel ten zlatý pomer medzi mojím tradicionalizmom a túžbou experimentovať, takže sa tam dokážem kreatívne dokonale vyžiť.

 

Rád by som sa vrátil  k starším vydaniam z diskografie Malokarpatan. Predpokladal si keď ste nahrávali album Stridžie dni (2015), že to tak vypáli? Aké boli pôvodne ambície s týmto vydaním/projektom?

Absolútne nie. Dá sa povedať, že ambície boli takmer nulové – nahrali sme si to pre vlastné potešenie, s tým, že možno to zaujme zopár ľudí v undergrounde. Pôvodne to mal byť môj samostatný projekt, ale už tak nejak behom samotného komponovania mi prišlo, že by to skvelo sadlo Temnohorovi, keďže sme mali spoločnú záľubu v black metale 80tych rokov. No a keďže sa to nahrávalo u HV (mimo vokálov, ktoré boli robené v skúšobni), požiadal som ho behom nahrávania, nech tam nahrá basu a už z nás bolo trio. Keďže tento štýl u nás prakticky nikto nehral (napadá mi snáď len projekt Oldblood z Čadce), prišlo mi, že máme čo povedať. Chcel som tomu ale dodať niečo svojské, tak sme to textovo hodili do cca podobných sfér ako albumy Temnohor, s tým, že som tomu dodal svoju vlastnú príchuť inšpirovanú trebárs Dobšinským, ale aj starými slovenskými filmami od Ťapáka alebo Hollého. Rokmi sa na ten koncept nabalilo viacero vplyvov, ale toto bol vtedy ten základný kameň. Bol som vtedy aktívnym prispievateľov na dnes už zaniknutom Nuclear War Now fóre, kde bolo združených mnoho zaujímavých ľudí zo svetového undergroundu a prakticky naša jediná propagácia bola, že som tam nahodil odkaz na album. Potom to celé nabralo raketový spád a behom pár dní alebo týždňov nám došli ponuky od vydavateľstiev, z ktorých sme zvolili Invictus Productions a o nejaký čas sme už hrali festivaly v zahraničí. Z našej strany v tom bol teda nulový kalkul, ale zrejme sme zaplnili dieru na scéne, ktorá vtedy bola presýtená kapelami lubujúcimi si v kapucniach a disharmonických riffoch 🙂 Treba ešte určite spomenúť starého priateľa Mysticusa a jeho Hexencave, ktorý nám to vydal ako prvý, ak nerátam extrémne limitovanú prvú kazetovú verziu.

 

Dobšinský a Malokarpatan majú k sebe veľmi blízko. Vieš o tom, že Popolvár je vlastne Popelvár a pôvodné rozprávky prešli toľkými dodatočnými jazykovými úpravami, že by ten text nespoznal ani Paľko Dobšinsky? Čo bol prvotný impulz čerpať z čarovných rozprávok?

Čo viem, tak to samotný Dobšinský písal aj v pôvodných nárečiach, podľa toho z akej oblasti našiel rozprávača. Škoda sú určite tie scenzurované drsnejšie elementy, ktoré to od rozprávky približujú viac mytológii, ale na druhej strane bez tých zásahov by sme to asi nečítali všetci už v detstve. Dobšinského zbierku som dostal ako jeden zo svojich prvých darčekov pod stromček, takže sa k ním viažu takmer najrannejšie spomienky v živote. Ako dieťa ma veľmi nezaujímalo pouličné hranie futbalu a iné aktivity rovesníkov, viacmenej som stále trčal doma ponorený do kníh a Dobšinský medzi ne patril. Je v nich zvečnená typicky slovenská poetika, ktorá je natoľko svojská, že sa líši trebárs aj od českých rozprávok, napriek ich blízkemu príbuzenstvu. Takže určite ideálny materiál na inšpiráciu pre slovenské kapely pohybujúce sa okolo nášho žánru.

 

 

Vychádzal si z televízneho spracovania alebo zo zbierok rozprávok? Aspoň pre mňa to bolo pomerne veľké prekvapenie, že televízne spracovania nedosahujú ani zlomok pôvodného obsahu rozprávok. Taký Nebojsa či Mahuliena Zlatá Panna je naozaj veľmi voľné spracovanie nekorešpondujúce s reálnou rozprávkou.

Ja tie staré televízne spracovania milujem a každý rok ich pozerám znova, keď sa okolo Vianoc reprízujú, vrátane aj niektorých tých povedzme umelecky menej hodnotnejších. Textovo ma ale viac inšpirujú pôvodne literárne zdroje. Filmy skôr atmosférou, a kvôli zvukovým samplom. Ono bol s  fantasy prvkami vtedy problém v rámci nízkych rozpočtov a plus to nebola práve najobľúbenejšia oblasť komunistov v rámci ich svetonázoru, aj keď v tých 80. rokoch keď sa nakrúcal Popolvár alebo Plavčík a Vratko to už to s cenzúrou nebolo až tak horúce ako trebárs v stalinistických 50-tych. Filmy beriem ako samostatné výtvory, nečakám tam presnú kópiu pôvodných príbehov, akokoľvek by to bolo fajn. Je to u mňa komplet len o atmosfére, ktorú podľa mňa majú vynikajúcu a typicky slovenskú, v tom dobrom slova zmysle.

 

Pri prvých albumoch má napadá hlavne meno Svätozár Stračina. Jeho doprovodná hudba je jednoducho dokonalá a veľmi špecifická. Reflektuješ jeho tvorbu aj z iných filmov ako rozprávok? Mala jeho tvorba vplyv aj na Vás?

Nemali sme žiaľ nikdy vysloveného génia filmovej hudby, akého mali Česi v Zdenkovi Liškovi, ale trebárs aj v Lubošovi Fišerovi a Petrovi Hapkovi. Najbližšie k tomu mal Stračina, len je ho ťažké porovnávať, keďže on bol taký samostatný žáner. Kým vyššie spomínaní boli ovplyvnení skôr vážnou hudbou (v Liškovom prípade aj tou modernou), Stračina bol srdcom čistý folklorista. Tým pádom je možno aj trochu nespravodlivé ho porovnávať, lebo sa dobrovoľne obmedzil iba na určitý štýl. Patrí skôr do skupiny ľudí ako napr. pozabudnutý Tibor Andrašovan, ktorého hudbu tiež zbožňujem. Čo sa týka „nerozprávkovej“ tvorby Stračinu, popri známych kusoch typu Pacho alebo Sváko Ragan bol výborný trebárs v menej známom filme Krutá ľúbosť a nespomenúť sa samozrejme nedá Nevesta Hôl. Občas niektoré motívy opakoval, ale vyslovene nevydarenú hudbu som od neho nepočul nikdy. My sme od neho použili najmä sample na rôzne intrá, pre umocnenie takej tej starej slovenskej atmosféry z minulých dekád. Ale v niektorých prípadoch ta inšpirácia prešla aj do samotnej hudby, trebárs úvod skladby Filipojakubská noc… z predošlého albumu, alebo momentálne jedna skladba, ktorú pripravujem na ďalší Malokarpatan z neho opäť melodicky čerpá.

 

Pagan black metalová vlna, ktorú sme riešili v sérii článkov na našich stránkach Vás pomerne úspešne obišla. Kde sa nabralo toľko predkresťanských odkazov na Stridžie dni či Nordkarpatenland? Prečo Strigy, Vodníci, Čerti a iné mytologické bytosti?

Ja som tým pagan veciam holdoval kedysi dávno, keď som mal tak cca 13 až 15 rokov. Slovenské mi nevraveli nič (na druhej strane tu vtedy stále ešte takmer nič nebolo), tak som sledoval skôr Poľsko. S odstupom času si tých poľských albumov už tak veľa nevypočujem, ale má to svoje čaro a atmosféru. Čo som nikdy vyslovene nemusel bol ten typ kapiel s veselými flautami a prekombinovanými klávesmi, vždy mi to zaváňalo gýčom. Som v tomto trochu nepatriot a oveľa vkusnejšie mi príde, ako folklórne témy spracovali albumy typu Vinterskugge, The Shadowthrone, Fjelltronen… Slovanské kapely to často miešali s death metalovými riffmi a produkciou, čo mi príde ako veľmi nešťastná kombinácia. Ale každopádne to sa bavíme už skôr o folk metale, ktorý všeobecne nemusím. Inak samozrejme o predkresťanskú kultúru našej krajiny mám odjakživa záujem, nikdy som ale nebol v tých pohanských obradových kruhoch (zúčastnil som sa raz, a veľa mi to nedalo). V našich textoch je to skôr taká primitívnejšia ľudová mágia, z obdobia kedy už tie zvyky boli do istej miery pokresťančené. Príde mi to zaujímavejšie na spracovanie ako samotná mytológia, ktorá je už dosť otrepaným námetom a vzhľadom na veľmi obmedzené zdroje o tej slovanskej aj tak dodnes vieme žalostne málo.

 

 

Inak nahrávanie Nordkarpatenland je Vaše prvé zoznámenie s profi štúdiom?

Dá sa to tak povedať. V štúdiu bol robený aj prvý album Remmirath, ale neviem či by som ho nazval profesionálnym. So Zdenkom v Hostivaři sme veľmi spokojní, lebo je to extrémne kľudný a nekonfliktný človek, s ktorým je radosť spolupracovať. Máme od labelu ponuku nahrávať ďalší album v Írsku, čo ma vcelku láka, tak možno pri ďalšej nahrávke porušíme túto tradíciu. Inak sa ale na nahrávanie do Prahy vraciam vždy rád.

 

Krupinské ohne ponúkli obraz bosoráckych procesov v okolí Krupiny. Z akých zdrojov si čerpal? Narazil si aj na Trenčianske procesy, ktoré popisuje Jozef Ľudovít Holuby vo svojich knihách?

Krupinské procesy mi prišli najlepšie zdokumentované, to bol viacmenej hlavný dôvod. Nechcel som si tam priveľa domýšľať a chcel som čerpať najmä zo skutočných udalostí. Prakticky jedine, čo je na albume domyslené, je ta menšia mytológia okolo skál na Stangarigli. Je to veľmi magické miesto a cítil som potrebu ho tam zapracovať. Ako zdroj mi teda bohaté vystačila skvelá kniha Krupinské prísne právo od Majtanovcov, ktorú som najprv krvopotne zháňal niekoľko mesiacov cez bazáre, lebo je dávno mimo tlače. Niečo som myslím ešte čerpal od Andreja Kmeťa, ktorý prvý popísal to okolie krupinských bralcov. Má to tam veľmi čarovnú atmosféru a výlet za kapelnými fotkami bol nezabudnuteľný. Dokonca sme pár ľudí inšpirovali a boli tam na výlete inšpirovanom našim albumom, čo je skvelý pocit. O trenčianskych procesoch som čítal behom hľadania informácií, ale z vyššie uvedených dôvodov zvíťazila svojou jedinečnosťou Krupina. Tie veci od Holubyho, ktoré spomínaš, som ale myslím nečítal, musím sa k tomu niekedy prehrabať. Pamätám si zbežne, že zaujímavé postrehy z oblasti ľudovej mágie boli trebárs aj u Fándlyho.

 

Pri počúvaní zatiaľ zverejnených skladieb Vertumnus Caesar na mňa dýchol poriadny závan starého nefalšovaného heavy metalu, respektíve musím povedať, že nie len heavy metalu, ale rôznych prímesí čierneho kovu a starého Törru. Nakoniec to je Vaša „poznávacie značka“. Vynára sa mi starý Slayer Show No Mercy, či starý Runnig Wild a iní. Oproti Krupinským Ohňom mi však príde novinka pomerne dravejšia, energickejšia a celkovo melodickejšia. Pláva Malokarpatan pomaly do pokojných vôd heavy metalu?

Ja to vidím všetko cez seba prepojené, takže mi príde vcelku prirodzené to kombinovať. Odkedy bol black metal spopularizovaný nórskou scénou, tak nimi vyvinutý štýl sa stal akýmsi synonymom black metalu ako takého, čo je škoda. Mám ich pôvodnú scénu rád asi ako väčšina z nás a tiež som na tom vyrastal, ale dosť sa zabudlo na rôzne regionálne scény, ktoré vo väčšine prípadov existovali ešte pred Inner Circle. Naša československá, dosť sa toho dialo v Južnej Amerike, Grécku, ale trebárs aj v juhovýchodnej Ázii. Práve pre ten tzv. československý black metal bola typická silná inšpirácia klasickým metalom z 80. rokov, najviac to asi cítiť na demách od Fata Morgana. V okolných krajinách potom trebárs u Tormentor na 7th Day of Doom alebo na vynikajúcom albume 666 od poľských Kat. Práve tým obdobím sa dosť inšpirujeme, lebo ma tieto rôzne ”vyhynuté” ranné smery black metalu veľmi zaujímajú. Myslím, že u nejakého čistého heavy metalu neskončíme, aj keď je jeho vplyvov na novom albume určite viac než povedzme na debute. Black metal je u mňa najmä o atmosfére a textoch a tie zložky tam stále máme.

 

 

Všetky Vaše albumy zajmú prepracovanou grafikou. Vertumnus Caesar nie je výnimkou. Prezradíš nám pozadie grafického spracovania? Čo predstavuje obal a kto ho nakreslil?

Snažíme sa vždy, aby to všetko fungovalo ako celok – hudba, texty, obal, a minimálne od čias Krupinských ohňov sa snažím aj o dostatočné atmosférické fotky. Vždy oslovím nejakého iného umelca, aby sme sa neopakovali. Tentokrát to bola švédska maliarka Astrid Bergdahl. Má nejaké korene v metalovom svete, ale skôr sa pohybuje okolo umenia a dizajnu. Z takých metalovejších veci robila asi len na klipe od Tribulation. Zaujal ma jej originálny štýl ovplyvnený secesiou a hnutím prerafaelitov, nakoľko oba tie smery mám veľmi rád aj ja. Obal je do veľkej miery symbolický, je to niečo ako náhľad do kabinetu kuriozít Rudolfa II., zároveň sú tam alchymistické pomôcky, armilárna sféra od Braheho, hora Monserrat súvisiaca s Rudolfovou mladosťou strávenou na španielskom kráľovskom dvore, atď. Akýsi náhľad do jeho zvláštneho sveta, s tým, že divák je v perspektíve samotného cisára a pozerá dnu do skrytých útrob hradných komnát.

 

Čo texty nového albumu? Cítim alchýmiu, čiernu mágiu, astrológiu, či prebúdzanie hlineného golema. Na druhej strane mi počúvanie skladieb evokuje Milana Lasicu ako kráľovského astrológa a hlavnú zapornú postavu v rozprávke Plavčík a Vratko.

Je to cele založené na reálnom živote Rudolfa II. Od detstva, kedy som videl film Císařov pekař ma fascinovala jeho osobnosť, neskôr okolo puberty som o ňom začal čítať aj biografické knihy. Dodatočnou inšpiráciou boli návštevy rôznych kútov Prahy, alebo trebárs kunsthistorické múzeum vo Viedni, kde na človeka dýchne ten magický duch jeho doby. Zopár skladieb je potom inšpirovaných rôznymi osobami pohybujúcimi sa na jeho dvore – Edward Kelley, rabín Löw spojený s legendou o Golemovi, alebo alchymista Michael Maier. Rád robím albumy, ktoré poslucháča prenesú komplet do iného sveta a toto bol jeden zo svetov, kde som sa chcel už dlhšie hudobne pozrieť. Tá slovenská televízna atmosféra je tam možno umocnená aj tým, že sme zapracovali nejaké sample zo skvelého seriálu Lekár umierajúceho času, ktorý je zasadený práve do tejto pohnutej doby medzi renesanciou a barokom. Cisár Rudolf historicky „patrí“ skôr Čechom a Rakúšanom, ale keďže o ňom zatiaľ nikto neurobil koncepčný album, podujali sme sa na to my. Koniec koncov jeho moc dosahovala až ku nám a bol aj korunovaný v Bratislave za uhorského kráľa.

 

Určite by som nerád v tomto rozhovore obišiel Stangarigel. Ak sa nemýlim od prvého dema v Remmirath je to opäť spojenie kreatívnej sily dvoch bratov. Ako vzniká vlastne materiál pre Stangarigel?

Hudbu aj texty väčšinou skladám ja, ale brat (alias Stalagnat) má svoj vlastný kreatívny podiel. Bicie a vokály sú jeho doména, kde sa mu snažím nechať voľný priestor, až na pár základných inštrukcií kde by som cca chcel akú rýchlosť a pod. Tiež robil aj celkový mix na albume a minialbume. Na minialbume Metafyzika barbarstva je ale vcelku kuriózna skladba (v poradí prvá), ktorá je založená na melódiách z jeho ambientného dema, ktoré nahral ešte koncom 90. rokoch a šírilo sa to len medzi známymi. Je to už dávno stratená nahrávka, ale melódie z nej som si za tie roky pamätal a pretavil ich do gitarových riffov. Takže pri tejto skladbe sa podieľal aj kompozične, myslím že tam tie staré melódie vyzneli skvelo.

 

 

Debutový album ale aj aktuálne EP prinieslo black metal v jeho rýdzej podobe 90 rokov. Myslím, že nebudem jediný kto počuje starý Satyricon či Ulver vo Vašej tvorbe. Je Stangarigel pomyselnou poctou týmto dnes už sprofanovaným kultom?

Je to celkovo veľmi nostalgický projekt. Je inšpirovaný práve tým obdobím okolo polovice až konca 90. rokov, kedy sme spolu vyrastali na tých starých nórskych albumoch. Dozvuky toho štýlu boli ešte na Smrti pútnikovej od Remmirath, potom mi ale prišlo že je to už absolútne vyčerpaný štýl a nedá sa tam vymyslieť nič nové, čo by bolo lepšie než už to dávno vymyslené. To prakticky platí stále, ale ako išli roky, rástla moja nostalgia k tomu obdobiu, až som v roku 2020 vyhrabal kopu „suflíkových“ nápadov, ktoré sa mi za tie roky v tomto štýle nahromadili, pridal k nim nové skladby a tak vznikol album Na severe srdca. Nič lepšie ako starý Satyricon alebo Ulver už v dnešnej dobe nevymyslíme, ale aspoň sme pripomenuli tú úžasnú atmosféru a pridali do nej náš slovenský nádych. Nápadov máme zatiaľ stále dosť a budúci rok by som rád nahral ďalší dlhohrajúci album.

 

Vždy mi prišlo celkom unikátne použitie vokálu na Vašich nahrávkach. Temnohor mal špecifický nárečový prejav. HV zas brúsi v UG vodách 90 rokov. Stalagnat zas prekvapil úplne iným posadením vokálu. Čím to je, že sa orientuješ na takýto štýl spevu?

Keby som tam hľadal nejaké pojítko, napriek tomu, že podľa mňa má každý z nich odlišný spôsob spevu, asi je to nižšie položenie hlasu. Nikdy sme v našom malom kruhu nemuseli taký ten extrémne vysoký jačavý spev, aký hojne používali trebárs Nemci. Znie to skvelo na starom Gorgorothe, ale vo väčšine iných prípadov vyznie skôr komicky. Takže je tam to nižšie položenie, konkrétne HV-ho vždy žiadam, aby to položil nižšie než trebárs v Krolok. A druhou pôsobnosťou by mohol byť akýsi naratívny štýl spevu, že je často skôr vyrozprávaný, než vyspievaný. To bude zrejme spôsobené mojimi textami, keďže zvyknem písať dlhé okrídlené vety.

 

Pri Temnohorovi ešte ostaneme. Použitie západoslovenského nárečia je unikátna vec vo Vašej tvorbe. Nečakám, že tomu porozumejú niektorí Slováci z východných kútov tobôž ľudia zo zahraničia. Koho to bol prvotne nápad? Nestretávaš sa s úsmevnými príhodami okolo názvov Vašich skladieb či textov?

Hej, ono to pôvodne prišlo od Temnohora. Za starých čias trávil veľa času u jeho dnes už nebohého deda na dedine kdesi v trnavskom kraji a tam sa na neho nalepil ten prízvuk, až ním začal rozprávať sám. Vždy sa mi veľmi páčilo, ako to vedel využiť vo svojich textoch, tak ma pri vzniku prvého albumu Malokarpatan napadlo použiť to aj tam, keď už mal byť spevákom. Bol to zároveň aj príjemný spôsob ako sa vyhnúť používaniu spisovnej slovenčiny, lebo tá svojou mäkkosťou nie je úplne najideálnejším jazykom pre black metal. S tým dosť bojujem v Stangarigli, lebo tam používame bežný slovenský jazyk. Tých vtipných príhod sa stalo viacero, nejaký človek z východu nám napr. ”opravil” názvy skladieb na Metal Archives do spisovnej podoby v poniektorých slovách, tak som im tam musel viacnásobne písať, aby to dali ako to ma byť 🙂 Skvelé bolo aj keď sa jeden známy z Fínska pýtal Toma z Cult of Fire, či by mu nemohol ozrejmiť o čom sú naše texty, na čo mu následne vysvetlil, že to prakticky ani nie je po slovensky a nech sa radšej obráti inam 🙂

 

 

Inak čo je vlastne s Temnohorom ak to nie je tajomstvo? Ževraj už nadobro zavesil black metal na klinec.

Vždy bolo jeho snom presunúť sa trvalo na vidiek, čo sa mu konečne zopár rokov dozadu podarilo. Venuje sa pestovaniu paprík, paradajok, lúšteniu krížoviek a rôznym iným dôchodcovským kratochvíľam a má z toho veľkú radosť 🙂 Ja sa teším spoločne s ním, akurát mi chýbajú spoločné výlety do Karpát, ktoré sme dlhé roky robievali, keďže je teraz tak nejak od ruky. Stále sa ale zvykneme vidieť aspoň raz do roka, keď sa spolu s HV pridáme trebárs na jednu z jeho hubárskych výprav. Teraz znova začína hubárske obdobie, tak by aj bolo načase zas niečo podniknúť. Minulý rok sme sa stretli na Záhorí, rok predtým na hrade Korlátka.

 

Nakoľko si na domácej scéne aktívny už skoro dve desiatky rokov máš dosť veľký prehľad. Máš pocit, že tu máme prípadne sme mali skupiny, ktoré majú/mali potenciál osloviť zahraničie ako Váš Malokarpatan či Krolok?

Dosť ťažká otázka, lebo sa nezvyknem nad podobnými vecami príliš zamýšľať. U nás samotných ten úspech prišiel bez toho, že by za tým bola nejaká kalkulovaná stratégia. Myslím, že šancu zaujať majú kapely, ktoré sú samé sebou a nesnažia sa príliš otrocky napodobniť západné trendy. Toto je skôr doménou death metalu a iných žánrov, ale veľa slovenských kapiel má také rôzne pre mňa nepochopiteľné úchylky – snaha čo najviac skúšať, hrať čo najviac regionálnych koncertov kade tade, byť čo najviac technicky zdatný… To sú všetko veci, na ktoré sa dá komplet vykašľať, dôležité je keď má kapela čo povedať svojím obsahom. Keď je za tým cítiť silnú autorskú dušu tvorcov a dá sa tomu veriť. Takže dávať nejaké konkrétne tipy na kapely je možno aj nad moje sily, ale myslím že trebárs Aeon Winds u Avantgarde Music je na naše pomery veľmi pekný úspech. Slušne v zahraničí uspeli aj Autumn Nostalgie, čo hudobne nie je práve moja šálka čaju, ale keď som videl ich koncert, prišlo mi, že by sa nestratili na väčších zahraničných festivaloch. Mne osobne sú sympatickí napr. Krajiny Hmly, majú v sebe tú slovenskú poetiku a nesnažia sa opičiť po zahraničí. Zaujímavý fíling majú aj Obšar s ich veľmi neotrepaným rusínskym konceptom. Kvalitatívne sú najvyššie asi Algor, ktorých nejakí ľudia v zahraničí už za tie roky aj poznajú, stretol som sa s tým, že o nich vedeli napr. aj v USA. U nich vznik albumu vždy zaberie dosť času, ale verím že tie nápady, ktoré mal Aldaron zložené sa časom pretavia v tretí album. Aktívna bola svojho času aj scéna v Čadci, tam ale netuším či sa deje niečo nové.

 

Posledné roky je po Malokarpatane koncertne ticho. Určite to nebude nedostatkom ponúk 🙂 Uvidíme Vertumnus Caesar niekedy naživo?

No vlastne som ti už odpovedal v predošlej otázke. Koncerty kvôli logistickým komplikáciám nebudú, ale v horizonte 2-3 rokov by sme sa k ním pri troche šťastia mohli vrátiť. Ono ten čas v dnešnej dobe beží tak šialenou rýchlosťou, že sa ani nenazdáme a budeme kdesi v 2025.

 

 

Ušli ste dlhú cestu, ktorá vyvrcholila pomerne úspešnou hudobnou kariérou ak to tak môžeme voľne nazvať. Je ešte niečo, čo si umelecky nedosiahol? Má sa kam ešte Adam ako hudobník posunúť?

No kariéra je prisilné slovo, haha. Asi nás v ďalekejšej budúcnosti čaká pozrieť sa koncertne do kútov sveta, kde sme ešte neboli. U mňa sú tie koncerty vždy až na druhom mieste, radšej mám samotné komponovanie a nahrávanie albumov, ale bola by škoda sa nepozrieť znova do sveta. K aktuálnemu albumu som sa rozhodol ostať koncertne neaktívny, lebo je tam priveľa logistických komplikácií. Mali sme ponuky všade možne, aj znova navštíviť Severnú Ameriku a pod., čo by bolo všetko skvelé, ale tým že máme momentálne bubeníka zo Švédska a nové skladby navyše obsahujú kopec prídavných aranžmá, bola by jedna veľká organizačná nočná mora dávať to všetko dokopy. Potrebovali by sme aspoň jedného alebo dvoch výpomocných hráčov, nejaký spôsob ako všetci spoločne skúšať, atď. Tak si to nechávam až niekedy k ďalšiemu albumu, snáď o dva-tri roky. Musím len zložiť niečo menej preplácané, aby sa to dalo jednoduchšie zahrať naživo 🙂 Nejaké sny už veľmi ani nemám, je pre mňa skvelé vôbec to, že sme mohli trocha zviditeľniť Slovensko vo svete, pokojne to stačí aj v takomto underground merítku. Ak by som mal spomenúť nejaký patrične prehnaný a nereálny sen, veľmi ma láka filmová hudba, ale to už by som bol prehnane ambiciózny. Rád by som si to ale niekedy vyskúšal, možno keď budem na dôchodku 🙂

 

Náš rozhovor sa blíži k záveru. Ako štandardne patria posledné slová tebe.

Myslím, že sme toho vyčerpali tak veľa, že už snáď ani neostáva čo dodať. Zdravím čitateľov a tých ľudí zo Slovenska, ktorí si k nám našli cestu. V minulosti sme to mali skôr tak, že ohlasy chodili viac zo zahraničia, ale za posledné roky sa stretávam s mnohými pozitívnymi správami od Slovákov, tak mám z toho vcelku radosť. Choďte zatiaľ pozrieť Krolok, ktorí sú teraz aktívni naživo a o pár rokov sa snáď vidíme na nejakom koncerte aj my.

Author: Blutkrieg

1 thought on “Rozhovor s Adamom (Remmirath, Malokarpatan, Stangarigel) (2023)

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *