Rok 2023 symbolizuje pre Ethereal Pandemonium 25 ročné jubileum od vydania ich debutového albumu A Winter Solstice Eve. Pri tejto príležitosti sme si zaspomínali recenziou na tento opus a oslovili členov skupiny na spomienkový rozhovor. O začiatkoch bratislavskej scény, histórií skupiny, pohanstve a mnohom inom si zaspomínali členovania skupiny Vidar a Herr Doktor. 

Zdravím vás páni. Ethereal Pandemonium má za sebou bohatú históriu, ktorú netreba do podrobna predstavovať. Preto by ma skôr zaujímalo, čo predchádzalo vzniku skupiny a ako ste sa dostali k metalovej hudbe.

Vidar: Ahoj a vďaka za záujem o archeologické relikty. Počiatky EP sa nachádzajú v lete roku 1996, boli sme štyria kamoši bez veľkých hudobníckych schopností, akurát ja som bol gitarový samouk a Mišo Danišovič, vtedy 11-ročný, začal chodiť na hodiny bicích k Ďusovi Petrusovi do jeho skúšobne. Ďuso dal zvolenie na to, aby si do skúšobne Mišo vodil aj kamošov a hrali spolu a tak sme začali hrávať. V tejto zostave sme odohrali prvý koncert Etherealu v máji 1997. Mišo s jeho bratom Tomášom potom založili bratislavskú hardcorovú legendu Cry Out, ja s Tiborom sme pokračovali s Etherealom a v zime nahrali debut A Winter Solstice Eve.

Herr Doktor: K metalovej hudbe som sa dostal cez album, alebo skôr obal albumu Iron Maiden Live After Death, ktorý mi niekedy v roku 1986 počas zimého zájazdu do socializmom a hnedým uhlím spľundrovaného Poľska spôsobil kultúrny šok, z ktorého som sa už nikdy nespamätal. O 12 rokov neskôr, presnejšie 16. mája 1998 som týždeň po nástupe do kvalitne rozbehnutej kapely Ethereal Pandemonium odohral v galérii Duna svoj prvý koncert. Bola to akcia, ktorú organizovali kámoši z goth-rockovej bandy The Last Days of Jesus pri príležitosti krstu nového časopisu Stigma a ak sa nemýlim, tak na tomto koncerte pokrstil Mary0, spevák TLDOJ kazetu EP A Winter Solstice Eve, ktorá vyšla predtým v marci. Len na dodatok, spolu s TLDOJ, kde hrám od roku 2016 na base, odohráme v zime úplne posledné štyri koncerty a uzavrieme tak jej 30 ročnú existenciu. Ak chcete byť súčasťou historického momentu, zastavte sa 11. novembra v Pink Whale.

Ako vyzerala bratislavská scéna v 90 rokoch, keď ste začínali? Spomínate si na mená ako Necrotos, Azatoth, Mean Geimhridh, Galadriel či iní?

Vidar: Necrotos iba podľa názvu. Azathoth sme poznali cez nášho vydavateľa Mikyho Dubjela, ja som dokonca chvíľu s Milanom aj hrával, keď kapelu neskôr vzkriesil, a odohral aj pár koncertov. Mean Geimhridh prišli po nás, vnímal som ich spoločne s kapelou Ravenarium, s ktorou myslím vydali splitko. No a s Galadriel sme mali vždy výnimočný vzťah. Začalo to síce tak, že ich vtedajší gitarista prišiel pozrieť na našu skúšku ešte v tej úplne prvej fáze a nakoniec sa rozhodol, že nás nezavolá na spoločný koncert, no potom ho vyhodili a my sme sa skamošili s Dodom a Tomaxom a boli z toho krásne časy. Vrcholom bola séria koncertov A Winter Solstice Eve a nejaké moje vokály v dvoch ich songoch.

Herr Doktor: Ja som tu v rokoch 1997-98 vnímal hlavne dvojicu kapiel Galadriel a Morgain (unikátny proto-DSBM, ktorý mám rád dodnes), ktoré hrávali v bratislavských kultúrnych domoch, a ktoré nás k sebe čiastočne prichýlili. Mean Geimhridh a Ravenarium boli kapely, ktoré vznikli trochu neskôr z osadenstva krčmy U Matúša, kde sme sa v tých rokoch hojne vyskytovali. Vnímal som to tak, že Ethereal Pandemonium bola prvá (v tom čase som o iných nevedel) UG blacková kapela v meste, ktorá viacerým ľudom otvorila oči v tom, že na rozdiel od teoretizovania a spriadania kapelných plánov pri pive prešli priamo k činom. Jednoducho chalani vo veľmi mladom veku založili funkčnú kapelu s vlastnými skladbami a radikálnym image … a pivo začali piť až neskôr. Čo sa týka bratislavskej scény, tak vzhľadom na to, že EP bola prvá viditeľnejšia BM kapela, nemala spočiatku scénu s kým tvoriť. UG BM kapely, ktoré vznikali neskôr mali syndróm mladších bratov, ktorí potrebujú predbehnúť najstaršieho a bolo komické sledovať preteky, ktoré tu niektorí interpreti zvádzali o počty návštevníkov na koncertoch, počet odohratých koncertov, o tzv. temnotu – kto je viac “trve kvlt” a podobné porovnávačky, ktoré ti mali dokázať, že ich kapela je lepšia ako tá tvoja. Čiže nič ako spriaznenosť príbuzných kapiel neexistovalo, skôr doberanie si tých druhých, či už v rovine kamarátskych podpichovačiek alebo častejšie úplnej ignorácie. 

Ku kapelám ktoré menuješ, Necrotos mi nehovoril nikdy nič, Azatoth som vnímal ako zvláštny projekt, do ktorého bol chvíľu namočený aj Vidar. Myslím že šlo skôr o recesiu, nevnímal som ich ako “serióznu” kapelu. Z tých čias by som z bratislavského metalového UG spomenul ešte Mortal Infected, Depossed Cross a neskôr samozrejme Orkrist a aj Sighisoara. Mimo Bratislavy to boli Mystic Death, s ktorými sme v roku 1999 odohrali pamätný koncert vo Vrútockom klube Mlyn, kde Simargl, spevák kapely nešťastnou náhodou pri fúkaní plameňa podpálil seba, celé pódium a nebyť nie až tak rýchleho zásahu už ani neviem koho, tak skoro aj celý drevený klub. 

Okrem toho, viem že tu na prelome tisícročia začala existovať aj paralelná mikro scéna, povedané žargónom Stranger Things, akýsi BM “upside-down”, ktorá sa vyžívala v pravicovom extrémizme, a vďaka ktorej bolo v očiach širších metalovo-alternatívnych subkultúr do jedného vreca hodených viacero kapiel, ktoré mali prienik napríklad v pohanských a slovanských témach. Našťastie môžem s čistým svedomím povedať, že membrána medzi nami a týmto svetom ostala neporušená hoci viem, že ich chápadlá sa načahovali aj za niektorými z nás, čo sa prinajhoršom pretavilo do drobných post-pubertálnych provokácií. Myslím, že aj na svetovej scéne extrémneho BM v tom čase panovala akási všeobecná akceptácia stierania hraníc medzi týmito dvoma svetmi, a to, že EP v istom momente definitívne odmietla radikálny postoj, ktorý imponoval zainteresovaným ľuďom, viedlo k vylúčeniu kapely z centra rodiacej sa, pomerne ortodoxnej domácej BM UG scény niekam do ťažko definovateľného spektra, v ktorom uzrel tmu sveta tretí album jesus.christ@hell.com.

Spomínaš koncert s Mystic Death vo Vrútkach. Ako vlastne táto dnes už pomerne legendárna akcia prebiehala? 

Herr Doktor: Akcia vo Vrútkach bol v ten deň náš druhý koncert. Cestou do Vrútok sme odohrali este jeden koncert tuším v Kysuckom Novom Meste alebo v Čadci. Potom sme išli do Vrútok. Tam sme hrali s Galadriel a Mystic Death. Mystic Death silne popíjali, Simargl mal košeľu z oceľových krúžkov a hrali ako poslední. Počas klávesového intra mal v jednej ruke fľašu s horľavinou, v druhej fakľu. My sme s Vidarom stali vzadu pri schodisku, backstage bol napravo od pódia. Zrazu Simargl pri fúkaní vypľul horľavinu na seba a začal horieť. Ako sa začal hasiť tak pustil fľašu s horľavinou a fakľu na zem, to už horelo pódium. Kapela utekala preč a nechali ho horieť. Dodo z Galadrielu im vzadu robil svetlá pri takom doma zmontovanom pulte. Niekto v tom momente hasil oheň pivom a oblial Dodovi svetelnú skrinku. Nastal skrat, tma v celom klube, len horiaci Simargl a pódium. Ľudia v panike utekali od pódia smerom ku nám s Vidarom, lebo len tadiaľ po úzkom schodisku sa dalo ísť preč. My dvaja sme mali gitary v backstage tak sme bežali proti ľuďom. Pamätám sa ako som s copom v ruke preskakoval vatru do backstage, kde na zemi ležali opití ľudia. Baby plakali v panike, nebolo kam utiecť nikde totiž neboli okna. Tak sme brali gitary, pod pazuchy opitých ľudí a utekali sme von. Myslím, že už tam boli nejakí požiarnici a hasili pódium, ale bolo to dosť drsné. Namalovaného Simargla brala sanitka. Mal popálenú tvár a spálené vlasy. Niekto to natáčal na kameru, bolo to na druhý deň v správach na Markíze. Niekoľko rokov to viselo aj na youtube. 

A Winter Solstice Eve vyšiel v roku 1998 ako Váš debutový album. Ako vznikal materiál pre tento album, a ako prebiehalo nahrávanie? Boli ste spokojní s vydaním v Dark Night´s Sky?

Vidar: Songy sme skladali spoločne, vždy niekto priniesol nápad a ten sme nejako dali dokopy. Asi je to na tom dosť cítiť. Navyše taká Fields of Tombs vznikla v úplných začiatkoch kapely, keď sme počúvali veci ako Moonspell či The Gathering a naopak A Winter Solstice Eve je už dosť ovplyvnená nórskym black metalom. S vydaním sme spokojní boli, mať vonku vlastnú kazetu pre nás bola veľká vec, no zvuk a produkcia na tom albume je asi dosť príšerná aj po zohľadnení dobových okolností. Nahrávali sme to so zvukármi, ktorí metalu vôbec nerozumeli, a ešte k tomu na otrasných nástrojoch a aparátoch.

Spojenie black a doom metalu bolo signifikantným znakom Vašej tvorby. Z čoho ste čerpali inšpirácie pri skladaní hudby. Ako a kde sa dala zohnať undergroundová hudba koncom 90 rokov?

Vidar: My sme boli ako generácia dosť ovplyvnení tým stredom 90. rokov, keď metalová hudba zažívala totálnu renesanciu a rozmach. Nám to vtedy prišlo úplne normálne a ani sme sa nad tým nepozastavovali, to až s odstupom času si človek uvedomí, aké zásadné veci vtedy každý mesiac vychádzali, často prevratné albumy, ktorými sa započali úplne nové žánre. Tento pretlak inšpirácií bol vždy cítiť aj v Ethereali, niekedy dobrým, inokedy nie až takým dobrým spôsobom. Čo sa zháňania hudby týka, fungovalo to tak, že ty si si našporil na nejaké CD alebo kazetu a potom si si to požičiaval s kamošmi, robil si kópie a podobne. Asi to bolo celé o dosť komunitnejšie, keďže dobré vzťahy znamenali, že sa k tebe dostalo viac dobrej hudby.

Herr Doktor: V kapele boli traja aktívni skladatelia, ktorí chŕlili smršť nápadov a ideí, často na skúšky nosili skladby už v ich finálnej podobe. Medzi Vidarom a Nathurussom bola zdravá tvorivá súťaživosť, každú chvíľu doniesol jeden z nich jednu, ale aj dve hotové veci s veľmi konkrétnou predstavou čo mal kto hrať a spievať. Ja som sa do toho kreatívneho pretlaku snažil prispieť riffmi, ktoré si našli svoje miesto v niekoľkých skladbách. Inšpiráciami, ktoré sa v niektorých songoch v nejakých zdravých náznakoch prejavili boli určite Paradise Lost, Moonspell, Katatonia a Cradle of Filth, ale aj Emperor, Burzum, Satyricon a pod. Mne z pomalého black metalu učaroval hlavne Samael a ich album Blood Ritual. Extrémnu hudbu som v tých časoch „vo veľkom“ nakupoval v Poľsku na kazetách. S CDčkami to bolo biedne, boli drahé, ale od polovice 90s sa v Bratislave aj vďaka Gašpovi z Rock Extremum dalo zohnať skoro všetko. Nebol potrebný ani internet, stačil telefón (pevná linka), prípadne návšteva jeho obchodu na Vysokej ulici. Existovalo aj Victory na Michalskej, tam som sem-tam zablúdil tiež.

Ak sa spätne obzriete za Vašou bohatou, hudobnou kariérou, ktorý moment (album, skladba, koncert) ostane najviac v pamäti? Ako sa z odstupom rokov pozeráte na Vaše albumy?

Vidar: Neviem, či mám jeden takýto moment, no s odstupom času si uvedomujem, že najlepšie obdobie sme mali po vydaní Arcanum Lunae, tvorivo aj ľudsky. Za mňa to je aj najpodarenejší počin, ktorý drží koncepčne pokope a sú na ňom najlepšie songy, čo sme zložili.

Herr Doktor: Veľmi rád som na našich koncertoch hrával skladbu Last Phoenix Rising z albumu Arcanum Lunae, ktorej atmoška klávesového intra, gitarového nástupu a refrénu mi vyvolá zimomriavky aj dnes. Pri pohľade späť sa mi pri štvorici albumov EP potvrdzuje moja krčmová kvázi teória švorfázového životného cyklu kapely, ktorá sa dá aplikovať na množstvo UG zoskupení, ktoré mám rád: jednotka – špinavá, zvukovo nedokonalá, ale úprimná a priamočiara, dvojka – potvrdenie ducha jednotky v ambicióznejšom prevedení, trojka – poľavenie v tvrdosti a náznaky experimentovania (v našom konkrétnom prípade hlavne čo sa týka image a tém – kapela prestala používať corpse paint a začala koketovať s cyber-pagan vplyvmi) a štvorka – únava, depresia a predzvesť zániku vo všetkých aspektoch. 

Na Arcanum Lunae (1999), ale i ďalších albumoch ste siahli po domácom folklóre a upravili ste ho do metalovej podoby. Z akých dôvodov došlo na folklórne skladby ako Ide Furman Dolinou, Páslo dievča pávy či Pod Telgártom?

Vidar: Je to hrozne dávno, ale myslím, že Furmana sme ešte s úplne prvou zostavou nacvičili ešte predtým, než sme objavili všetky tie folk metalové kapely, na ktoré sa podobá. Proste to nejako vzniklo na skúške, rýchlo sme sa to naučili a bavilo nás to hrať, pričom to samozrejme ani nie je verná prerábka piesne Ide furman dolinou, ale skôr nejakej trampskej verzie, ktorú som poznal z nejakého skautského tábora alebo niečoho takého. No ľuďom sa to zapáčilo a keďže som mal aj ďalšie inšpirácie, vznikla z toho tradícia mať na každom ďalšom albume vždy jednu “ľudovku”.

Paromova Dúbrava bola spätá s niektorými členmi Ethereal Pandemonium. Viete nám povedať bližšie podrobnosti o tejto občine? Kto z Vás bol do nej zapojený? Ako a kde prebiehali obrady?

Vidar: “Zapojený” je asi silné slovo, no pár rekonštrukcií obradov som sa zúčastnil ja. Bol som ovplyvnený nórskym black metalom a lákalo ma objavovať svet môjho “vlastného” pohanstva, o ktorom vtedy neexistovali skoro žiadne dostupné informácie. Treba povedať, že to malo ďaleko od dnešných nadšencov pre slovanstvo, ktorí sú na môj vkus často príliš rusofilní, ale hej, tie nočné žúrky v lesoch a rekonštrukcie starých obradov mali svoje čaro.

Ethereal Pandemonium malo vždy tematicky rôznorodé texty. Ako však došlo spojeniu s pohanstvom? Ako sa z odstupom rokov pozeráte na texty ako A Winter Solstice Eve, An Autumnal Equinox či Il pagano.

Vidar: Ako som naznačil, boli sme značne ovplyvnení nórskymi black metalovými kapelami a pohanskou tematikou, ktorej sa venovali. No hoci môj pseudonym Vidar je ešte z germánskej mytológie, prišlo nám hlúpe mať texty o Odinovi a Thorovi. Oveľa zaujímavejšie pre nás bolo spievať o starých slovanoch, aj keď väčšinou sme si tie príbehy a texty museli vymýšľať. An Autumnal Equinox ale nie je pagan text, to už sú skôr také osobnejšie veci, ktoré som vtedy prežíval.

Nedá mi nezastaviť sa pri pomerne populárnej akcií A Winter Solstice Eve. Máte spomienky na niečo špeciálne z týchto ročníkov? Čo obnášalo organizovať koncerty v 90 rokov?

Vidar: WSE akcie boli už nulté roky, prvá myslím v Dune na Vianoce 2002 a posledná v MMC, vtedajšom Babylone, v 2005. Organizáciu vtedy riešil za našu kapelu najviac bubeník Demogorgon, väčšina ročníkov bola taká spoločná trojorganizácia medzi našou kapelou a kapelami Galadriel a Orkrist. Za mňa to už bola taká praktická éra, tri známe kapely, tým pádom aj veľa ľudí. Myslím, že posledným ročníkom sme vtedy dokonca naplnili MMC. Zaujímavejšie historky asi máme skôr z tých 90. rokov, keď sme robili výmenné koncerty, ale vtipnejšie veci sa stávali skôr na tých výjazdoch. V Bratislave sme ako domáca a organizátorská kapela mali priveľa zodpovednosti, aby to mohlo byť zaujímavé a zábavné.

Herr Doktor: AWSE koncerty boli okrem iného jedinečné aj tým, že sme na nich mali doprovodných inštrumentalistov, ktorí hrali na gajdy a píšťaly. Ako som písal vyššie, prvé tri koncerty boli fáza číslo tri a záverečný by som už radil do fázy štyri, minimálne z pohľadu úplnej rezignácie na image. Celkom príjemným pripomenutím týchto koncertov je kompletný video záznam vystúpenia EP na AWSE2 a zvukový zázam štyroch skladieb z koncertu EP na AWSE4 na Youtube. 

Lost ‚n‘ Sound (2007) bol posledný album z Vašej strany. Následne došlo k pomalému rozpadu Ethereal Pandemonium. Viete mi po rokoch objasniť dôvody Vášho konca? Neuvažovali ste po tak dlhom čase spraviť reunion aspoň kvôli koncertnej činnosti, ako je to v poslednej dobe populárne?

Vidar: Takto spätne mám pocit, že Ethereal sa začal rozpadať už po Arcanum Lunae, akurát tie prvé roky sa v ňom našli ešte ľudia, čo to chceli udržať pokope. Dôvody sú v podstate nudné, ľudia skrátka rástli a dospievali, menili sa im životy a pre kapelu v nich mali čoraz menej miesta. Obdobie okolo druhého albumu to ešte bolo ešte o tom, že kapela bola v životoch väčšiny z nás prioritou, pri poslednom albume to umrelo totálne. So Zuzanou, z ktorou som vtedy žil, sme sa to ešte pokúsili reštart nového projektu, s ktorým by sme si neťahali priveľa tradičného a povinného a založili sme kapelu Sever, spolu s Mišom z projektu Metrom. To bolo ešte celkom fajn kreatívne obdobie, vzniklo aj pár zaujímavých songov, no dochoval sa iba Machines tu: https://sever.bandcamp.com/track/machines Potom sa na to vykašľal bubeník a prišli sme o skúšobňu a ja som si povedal, že ďalej už túto realitnú a personálnu stránku hudobnej skupiny už riešiť nemienim.

Herr Doktor: Okrem dôvodov súvisiacimi so zmenami v osobných životoch členov, ktoré popísal Vidar, u mňa došlo aj k dočasnému vyhoretiu z metalu (aj kvôli dôvodom, ktoré som opísal v odpovedi o lokálnej scéne). Dekáda 2000-2009 bola pre mňa najmenej zaujímavou čo sa týka extrémnej hudby a hoci dnes už viem, že na domácej scéne vtedy vznikali základy dnešných medzinárodne úspešných kapiel, čaro obdobia 90s, ktoré som prežil v reálnom čase so všetkým čo k nemu patrilo, bolo definitívne za nami. Niekoľko rokov som nemohol počúvať žiadny nový metal a ponoril sa do gotickej a EBM scény. K “novému” metalu som sa vrátil v roku 2012 aj vďaka objaveniu trendu retro doomových kapiel očistených od ideologických nezmyslov, ale to je už úplne iný príbeh. S myšlienkou reunionov nie som stotožnený. Som sebakritický človek a myslím si, že za pokusmi oživiť, prípadne prežiť znovu svoju minulosť je často mindrák nakopnutý krízou stredného veku, a že málokedy tieto pokusy neskončia úplnou trápnosťou.

Ďakujeme za odpovede a želáme veľa síl a úspechov v osobnom živote. Posledné slová patria Vám.

Vidar: Luboš Blaha fajčí ruské kokoty.

Herr Doktor: “Had I not known that I was dead already I would have mourned my loss of life.” Ota Dok