Dnes Vám prinášame rozhovor s jednou z najstarších black metalových skupín domácej scény Nemrael. Príbeh členov skupiny je natoľko obsiahli a rôznorodý, že sme sa rozhodli pre lepšie čítanie rozdeliť tento rozhovor na dve časti. Ponorte sa do spomienok Alghorasa a Sargariela, ktorí stáli pri zrode black metalu u nás.
Zdravím Vás páni v mene celej redakcie Besu Webzine. Okolo Nemrael sa za tie roky vytvorili pomerne veľké fámy a rôzne nejasnosti. Začnem teda s úplne klasickou úvodnou otázkou. Kedy a ako vznikol Nemrael a koľko ste vydali regulárnych vydaní?
Sargariel: Ahoj! V prvom rade ďakujeme, že i po toľkých rokoch sa ešte stále nájde nejaký dobrodruh, ktorý má chuť a odvahu pretočiť ony pomyselné hodinové ručičky späť, vrátiť sa do minulosti a navštíviť priestory, kde sa pod prachom posiatym pavučinami na starých pergamenoch ukrýva nejedno prapodivné tajomstvo. Tomu sa hovorí výzva! …Vitaj teda v oddelení katedry black metalu, v komnate určenej pre dávno zašlé časy a nasleduj nás. Tam za rohom sa nachádza chodba, ktorá nás dovedie k točitému schodisku. Po ňom budeme chvíľu strmo zostupovať… Drž tú fakľu pevne, aby si videl kam šliapeš človeče, inak sa odtiaľ živý nedostaneš. Schody majú oporu len z jednej strany… Po chvíli, ktorá trvala večnosť sme odbočili do jedného z otvorov a prešli do ďalšej z chodieb v tomto zvláštnom labyrinte… Teraz doľava a rovno… I keď som tadiaľto šiel už mnohokrát, neubránil som sa dojmu, že tieto temné kamenné priestory v odrazoch svetla a tancujúcich tieňov pôsobili vždy dosť strašidelne… Konečne sme došli k cieľu. Alghoras popošiel dopredu a natiahol ruku s fakľou – pred nami stál klenutý oblúk, do ktorého bola zasadená železná brána plná hrozivej ornamentiky. V jej strede sa lesklo niečo, ako strieborný erb s okrídleným hadom…, a nad nim prepletený nápis: „NEMRAEL“. Tááák… (vyťahujem zväzok s deviatimi kľúčmi a piatimi z nich odomykám staré zámky…), sme na mieste. Šiestym kľúčom odomykám a otváram masívne dvere. Za nimi i cez skromnejšie svetlo faklí jasne vidieť halu s bohato zdobeným interiérom…
(rok 1993 Sargariel pozn. red.)
Hľa…, dávne archívy: Nemrael som založil 20. Januára 1992 – to je oficiálne datovanie vzniku názvu. Avšak korene histórie zrodenia kapely ako takej v skutočnosti siahajú ešte omnoho hlbšie…: Základný kameň všetkého som položil 25. augusta 1990, založením black metalového CATERPILLAR. Ten ale nemal dlhé trvanie a niekedy pred začiatkom jari roku 1991 sa pre vzájomne nezhody rozpadol. Z kukly Caterpillaru sa tak v zapätí liahne AHRIMAN. Na jar 1991 vydávame vo dvojici: Sargariel – gitara, vokál; Aramael – bicie, svoje prvé thrash black war metalové demo: Casualties Of War (8 skladieb) a koncom leta roku 1991 demo posledné: In Nomine Ahriman – Live (7 skladieb). Po tomto nepodarenom koncerte, nás postupne začala pohlcovať vše požierajúca ničota. S úderom roku 1992, sme už podľahli jej letargickému objatiu natoľko, že jediným východiskom bolo uložiť Ahriman k večnému spánku. Bolo to bolestné, ale dlho som nesmútil. Čoskoro vo mne totiž vzbĺklo nové odhodlanie, ktoré sa rozhorelo v priam spaľujúcu vášeň! Tak dňa 20. 1. 1992, so všetkými poctami, usadol na prázdny trón svojho predchodcu mocný Nemrael. Prirodzene kryštalizujúci štýl sa navrátil do pôvodného blacku…, avšak prvoplánované demo Time Slaughter (7 skladieb), ktoré sme vtedy s bratom Aramaelom pripravovali, sme po mnohých súženiach nakoniec nevydali. Všetko bolo v pohybe: V septembri 1992 sa k nám prichádza upísať svojou krvou nový nádejný bubeník a umelecky nadaná osobnosť – Chocky. Aramael, ktorý tým pádom prechádza na basgitaru, nás napokon po niekoľkých seansách opúšťa. Bola to nesmierna rana!!! Ale tá bola len predzvesťou toho, čo malo prísť… Rok 1993 bol rokom personálnych zmien, ktoré sa našou skúšobňou prehnali ako ničivé prietrže mračien.
(rok 1993 Sargariel a Chocky pozn. red.)
Počas tejto spúšte, nahrávame 28. augusta v dvoj zostave: Sargariel/Chocky, svoje prvé black metalové demo: For His Glory (11 skladieb). V septembri 1993 prichádza posilniť náš kult skvelý gitarista a človek – Alghoras. O pár týždňov neskôr, kvôli rôznym úskaliam končíme v skúšobni a presúvame svoj tábor do jeho brlohu. V novembri, v ňom nahráva Nemrael druhé demo: Devil Nemrael (6 skladieb). V Marci 1994 vydávame tretie demo: Goodbye In Hell (8 skladieb), ktoré obsahuje niektoré revidované skladby z predchádzajúcej tvorby, plus tri úplne nové. Po dvoch mesiacoch od tretieho dema, v máji 1994, púšťame do éteru štvrté demo: Bewitched (4 skladby). V júny sa k nám pridáva ďalší, veľkým nadaním obdarený muzikant – Gorghoth. Jeho príchodom sa tak definitívne spevnila štruktúra kapely do podoby v akej ju poznáte dodnes. To bola tá povestná štvorka vyvolených: Sargariel – gitara, vokály; Alghoras – gitara, basgitara, vokály; Gorghoth – gitara, klávesy a Chocky – bicie. V tom čase sme začali nahrávať nové (v poradí piate) demo s pracovným názvom: Mystical Forest (6 skladieb). Akurát miesto Chockyho, ktorý bol tou dobou vo výkone základnej vojenskej služby, nám pri nahrávaní hosťoval na bicie starý známi Mantus. Vďaka nášmu osobnému zlyhaniu a následnej zákernej zrade techniky v jeho skúšobni, sme však toto dielo už nikdy nedokončili. Bola to veľká škoda, pretože sme tak prišli o jedinečnú príležitosť nahrať kazetu s kvalitnejším záznamom…
Píše sa január 1995. Natáčame a vydávame piate demo: Black Mass (6 skladieb), v ktorom sa nachádzajú i niektoré podklady z nikdy nenatočeného Mystical Forest. Black Mass tvorili štyri prekopané staré skladby a dve nové. A vtedy sme sa jak si rozhodli, že anulujeme všetky predošlé nahrávky pre ich príšernú kvalitu a budeme signovať Black Mass, ako svoje prvé demo. No, spätne uznávam, že to teda bola pekná blbosť! Nielenže Black Mass nebolo o nič extra kvalitnejšie, ale ešte tým vznikol zbytočný zmätok v pochopení toho, čo do tej doby bolo/nebolo a tak ďalej… Ale čo už? Na históriu môžeš spomínať, rozjímať o nej, krútiť nad ňou hlavou, smiať sa i plakať, ale nič z toho, čo sa udialo, už nikto nikdy nevráti späť. Jediné, čo z nej môže pre rozumného človeka plynúť, je ponaučenie… Približne po roku a pol, v máji 1996 vydáva Nemrael svoje posledné, v chronologickom poradí šieste (inak, vtedy teda druhé) demo: Tute Rege Satanas (20 skladieb), ktoré v zapätí ešte v tom istom roku vychádza pod hlavičkou labelu Osiris Productions. Len skromne podotýkam, že všetky tieto záznamy sú predovšetkým výsledkom urputne zanieteného úsilia vychádzajúceho z hlbín našich metalových sŕdc. Sú mohylou neuveriteľne plodnej tvorby, ktorá pre nás má i s odstupom času nesmiernu historickú hodnotu…, a v neposlednom rade, sú skutočnou pamiatkou jedného veľkého nerozlučného priateľstva… Žiaľ, po technickej, či umeleckej stránke, sú tieto nahrávky – i keď na podklade veľmi zaujímavých a vskutku osobitých nápadov, plné nedostatkov a amaterizmu s absenciou živých bicích. (*pozn. na For His Glory sú Chockyho živé bicie.)
Alghoras: No, ja v tých vydaniach mám stále tak trochu chaos.
Ktoré hudobné skupiny Vás formovali v začiatkoch? Ako ste sa dostávali k hudobným nosičom? A ako reagovalo Vaše okolie na hudbu, ktorú ste počúvali?
Sargariel: Hmm…, metalovú, vlastne vtedy ešte skôr rockovú, či hard-rockovú muziku, som začal počúvať asi niekedy okolo roku 1986. V tej dobe som sa v podstate okamžite zamiloval do zvuku elektrickej gitary. A aké kapely som hltal? Boli to pamätné roky, keď vychádzali také srdcovky ako: Tublatanka – Skúsime to cez vesmír, Citron – Radegast, demokazety Vitacit s Milošom DODO Doležalom, ktorý som mal tú česť zažiť i osobne na koncerte v Michalovciach v 1989, Europe – The Final Countdown, Queen, Accept, Judas Priest, Scorpions atď.
S postupne rozširujúcou sa scénou, som začal viac inklinovať ku kapelám tvrdších a temnejších žánrov: Arakain, Törr, Debustrol, Kryptor, Master’s Hammer, Root… Zo zahraničných skupín to boli trebárs Iron Maiden, Helloween, Metallica, Annihilator, Megadeth, Kreator, Sodom, Sepultura, Death, Destruction, Bathory, Paradise Lost, Amorphis, Acheron, Moonspell, Samael, Marduk, Immortal, Satyricon, Impaled Nazarene, Cradle Of Filth a mnoho, mnoho ďalších… Proste, ako sa tavil ťažký kov, tavilo sa i moje srdce…, a nakoniec sa ten kov zakalil do blacku. Tak sa sformovalo moje čierne vnímanie v rámci štýlu hudby, ktorý som si toľko obľúbil a neskôr prezentoval vo vlastnej tvorbe. Nahrávky týchto kapiel som vtedy získaval od kamarátov a známych, ktorým táto hudba učarovala rovnako ako mne. Vlastnil som ich na magnetofónových kazetách a opatroval, ako oko v hlave. Keď sa nejaká páska častým prehrávaním predsa len poškodila, pretrhla, či nebodaj zničila pokrčením v magneťáku, bola to tragédia… O to viac som si týchto vzácnych relikvií cenil, staral sa o ne a snažil sa, aby k týmto nežiadúcim udalostiam dochádzalo čo najmenej. Metal som počúval s absolútnym nadšením…, v každej voľnej chvíli, pri každej príležitosti, doma, vonku, všade… Nasával som ho do seba celou svojou bytosťou! Bol mojím životom… To sebou samozrejme prinášalo časté nepochopenie a nie vždy príjemné reakcie nielen zo strany blízkeho okolia… Pre ľudí, ktorým tento hudobný smer príliš nelahodil, znamenal metal iba rámus a rev vlasatých grázlov z ktorých šiel strach. Boli sme pre nich hold tak trochu zvláštna sorta – takzvaní „satanáši“.
Alghoras: Ja som k metalu prišiel asi ako 11 ročný. Nezabúdajme, že vtedy tu ešte vládol Gustáv Husák. Keď som tú hudbu prvýkrát počul, nevedel som čo to je, ale vedel som, že to je presne to, čo potrebujem. Bol to mimoriadny pocit! Hneď som sa aj za tým začal oháňať a dostal som sa k prvým nekvalitným kópiám na kazetách. Bol to pre mňa kult už od začiatku. Albumy ako The Headless Children od W.A.S.P., Powerslave od Iron Maiden a kopa iných, sa mi nikdy neopočúvali, mám ich vždy so sebou, nechýbajú v žiadnom telefóne, pamäťovej karte, usb, v počítači a ani na originálnom nosiči. Neskôr som objavil také klenoty, ako Physicist (Devin Townsend), potom to boli čoraz progresívnejšie veci a z temnejšej muziky Ancient, Master’s Hammer a podobne. Musím ale povedať, že záber hudby, ktorú som počúval, bol naozaj široký a nikdy sa ani na chvíľu neohraničil na jediný štýl. Pre mňa bol dobrý ako King Diamond, tak aj Infernal Torment. Nerobil som rozdiely a z každého pod žánru som si vybral pre moje uši to najlepšie. Vadilo mi, keď sa sem-tam našiel nejaký obmedzený idiot a vysmieval sa z ofinky Bruca Dickinsona z roku 1985. A začiatkom deväťdesiatych rokov som si ťažko zvykal, keď nákaza komercie začala zasahovať už aj môj obľúbený hudobný žáner. Ale aj tak, vždy to bol metal. Teraz po rokoch sa teším z môjho syna. Ako som sledoval ako rastie, jedného dňa si doma začal púšťať Suicide Silence, Sadness atď. Nikto ho nikdy nenútil, nikto mu nikdy nevravel, že metal je najlepší, začal s tým jednoducho sám od seba. Som naňho hrdý. Keď sa už bavíme o hudbe, asi by ma veľmi mrzelo, keby som nespomenul geniálny slovenský album Vlnobytie od Lunatic Gods. Čo sa týka black metalu, nemám až taký prehľad, ale spomeniem Inferno a album Paradeigma, ak by toto mal byť black metal budúcnosti, tak za mňa určite ÁNO, lebo je to jedna z najkrajších hudieb, aké som kedy počul.
(rok 1993 Sargariel & Chocky)
V 80 rokoch bol black metal ešte formujúci sa žáner. V 90 rokoch začal nadobúdať už celkom jasné kontúry. Kedy prišiel impulz začať hrať tento štýl hudby?
Sargariel: Keď som v lete roku 1990 zakladal Caterpillar, mal som ohľadom hudobného nasmerovania jasno – jednoznačne black metal! Takže, povedal by som, že ten prvopočiatočný impulz prišiel v tom období – začiatkom deväťdesiatych rokov, podľa vzoru obľúbených kapiel. Niekto síce môže namietať – no, ale Ahriman už potom nebol čistý black!? Áno, je tomu tak. Ale ten zvláštny temný sediment podivne napučiaval už pri rozpade Caterpillaru… Potom som ním trochu zatrepal v Ahrimanu a primiešal do neho substancie štýlov thrash/black/war, death/war/core, black/death, ale nebolo to ono…, nič z toho ma nenaplňovalo…, až do času, než ona usadenina v Nemraeli opäť klesla, sčernela a stvrdla. Proces bol dokončený!
Ak sa nemýlim ste z Michaloviec prípadne z okolia. Ako sa partia mladých ľudí rozhodla hrať metalovú hudbu? Boli aj iné skupiny pred Nemraelom?
Sargariel: Áno, všetci pochádzame priamo z Michaloviec. A ako sme sa rozhodli hrať túto hudbu? No, predsa úplne jednoducho… sám „METAL“ si nás povolal! Keď som začul tento žáner po prvýkrát, zostal som ako paralyzovaný a zhypnotizovaný zároveň! Od toho okamihu som už nebol schopný myslieť na nič iné, než na metal – Metal – „METAL!!!“, na čarovne podmanivý zvuk elektrickej gitary, hutnú basu a energické bubny… Tá hudba mala neuveriteľný náboj. Bol som ňou natoľko unesený, že som už netúžil po ničom inom – chcel som sa stať jej súčasťou…! Pamätám, ako sa mi kedysi na úplnom začiatku podarilo kúpiť za stopäťdesiat korún od jedného spolužiaka starú „španielku“. To bolo niečo! Mala síce len tri hrdzavé struny, ale bola to nádhera (!) a ja som bol v tej chvíli šťastný ako blcha v košeli. Nemal som síce ani poňatie o tom, ako sa to ladí, nevedel som vôbec nič, ale drtil som ich o sto šesť, hhh… Neskôr som si kúpil od iného spolužiaka už elektrickú gitaru značky Jolana (tfuj…, tak strašne sa mi nepáčila, že až, ale na inú som žiaľ nemal…) a tak nejako postupne sa to začalo rozbiehať… Páni, to boli časy. Poznával som nových ľudí, objavoval nové možnosti… Vlastne všetko, čo zo mňa vychádzalo, povstalo z neskrotnej vôle vyživovanej touto túžbou…
Ako som už spomínal, najprv som založil Caterpillar, po ňom Ahriman a potom Nemrael. Sám som v iných kapelách nikdy nepôsobil. Mal som vlastné vízie a myslím, že by som sa pravdepodobne nedokázal prispôsobiť iným… Podľa mňa, takzvaný zlatý vek Nemraelu nastal, keď sa naša zostava sformovala do konečnej podoby: Ja, Alghoras, Gorghoth a Chocky, pretože títo skvelí ľudia dokázali moje vízie nielen podporiť, či usmerniť, ale ešte ich znásobili svojim vlastným kreatívnym prispením. Ani oni predtým nikdy nehrali v žiadnej inej horde. Do Nemraelu sme vložili úplne všetko!
Alghoras: U mňa to bolo jednoznačné. Po tom, ako som sa zoznámil s metalovou hudbou, nedostal som ju z hlavy. Už v školskej lavici som búšil do stola, vymýšľal názvy kapely, písal texty. Jedného dňa som po škole stlačil nahrávanie, hral na gitare tie štyri akordy čo som vedel, búšil nohami a do tretice ešte vrieskal nejaký primitívny text a následne bežal s polhodinovou nahrávkou za mojou sestrou, aby to posúdila. Bolo to srandovné, ale našiel som si vtedy takýto zmysel existencie. Neskôr, po pár rokoch, som sa ako 15 ročný túlal lesom a ako som začul pekelné Chockyho bicie a Sargarielovu ponurú gitaru, šiel som za tými zvukmi a objavil skúšobňu. Hneď vedľa lesa – no krása! Obaja práve pofajčievali vonku cigaretku a tak sme stáli vonku, traja vlasáči pred dverami skúšobne a ja, vo vytržení som sa rovno „na drzovku“ spýtal. No a bolo to. Toho dňa sa môj sen, ktorým som si bol istý že sa stane, splnil. Ale splnil by sa tak či tak, pretože by sa jednoducho splniť musel.
(Nemrael ziny pre fanúšikov a archiváciu histórie skupiny pozn. red.)
Ako prebiehalo nahrávanie Vašich demáčov a ako ste ich šírili? Mali ste niekde dáku skúšobňu, prípadne Vám niekto pomáhal s nahrávaním?
Alghoras: Pre mňa doslova bolestivá otázka…
Sargariel: No, pre mňa tiež, starý priateľu… Popravde, nie je sa čím chváliť, ani čo závidieť. V tých časoch totiž nikto z nás nedisponoval skoro žiadnymi finančnými prostriedkami a podpory sme sa nedočkali ani z okruhu najbližších. To všetko sa samozrejme odrazilo i pri následnej realizácii – chýbala nám poriadna zvuková technika… Mohli sme operovať len s tým, čo sme mali k dispozícii. Za takýchto podmienok vzniklo prvé demo For His Glory, ktoré sme nahrávali prosto – priamo cez mikrofón na obyčajný kazeťák v našej skúšobni na Hrádku. Všetky ostatné demokazety boli nahrané dosť obdobným spôsobom doma u Alghorasa a Goghotha. Tie sme potom všemožne šírili v rámci undergroundu, to znamená buďto ako dar priateľom, známym, alebo rozosielaním do všelijakých fanzinov. Staré zvitky histórie hovoria trebárs i o takých zázračných úspechoch, ako napríklad uznanie od Big Bossa (Root) z roku 1994, ktorý nám poslal pochvalu na tretie demo Goodbye In Hell a následne pozval Chockyho do rádia v Brne rozšíriť Nemraelovu zvesť – to bola pocta!
Východ Slovenska je známy aktívnou death metalovou scénou. Ako Vás brali ostatné skupiny? Mali ste dáke spriaznené duše s ktorými ste spolupracovali?
Sargariel: No, spočiatku nás nikto nejako extra nemusel, tobôž aby si myslel, že by sme to mohli niekam dotiahnuť. Až na pár jednotlivcov nám takmer nikto neveril… Svoju úlohu v tom v tej dobe zohralo viac súbežných línií: V prvom rade sme sa negatívne zapísali do povedomia domáceho metalového prostredia dvoma predchádzajúcimi neúspešnými projektami Caterpillar a Ahriman. To nás úplne odsunulo na vedľajšiu koľaj, čo bolo samozrejme pochopiteľné. Pokiaľ ide o samotný štýl, východ v tej dobe ovládal skôr thrash/death. My sme si zvolili blackovú cestu…, ale nemyslím, že by nás to nejako poznamenalo. Svoju budúcu pozíciu sme si však deň čo deň tvrdo vydobýjali sebazdokonaľovaním a trpezlivým úsilím… Bola to doslova mravenčia práca. Miestami nám prišla skoro marná…, ale s postupujúcim časom sme sa dočkali obratu a Nemrael si postupne získaval nielen uznanie, postavenie, ale i rešpekt domáceho metalového podsvetia. Bolo to pre nás ozajstným zadosťučinením a prínosom… Začali nás kontaktovať i jedinci a kapely mimo Michalovce, takže sme sa vzájomne navštevovali, nadväzovali priateľstvá, predávali si skúsenosti…, ale s nikým sme vyložene nespolupracovali na nejakej spoločnej tvorbe, ani kompilácii, pokiaľ to myslíš tak. Každá kapela mala svoje.
Alghoras: No…, párkrát sme navštívili nejakú kapelu v ich skúšobni, v tejto chvíli si spomínam na jedno zaujímavé stretnutie u trashmetalovej kapely v susednom meste Strážske. Zaujali ma ich originálne riffy a celkovo jedinečnosť, ale aj ich zápal bol podobný ako ten náš. Celá návšteva bola vo všetkých momentoch iba o tom – o hudbe a o hraní a presne takým kapelám som to vždy prial. Asi ma vtedy dosť prekvapil práve ich záujem o tie naše riffy a o ten náš spôsob hrania. Bolo to obojstranne inšpirujúce. Okrem toho sme pravidelne raz za mesiac vbehli aj niekam medzi ľudí. S cieľom jasným, rozbiť sa…, pokiaľ možno, tak poriadne a hlavne rýchlo… Neviem, asi sa nám v tom svete až tak nepáčilo (smiech). Mali sme vtedy ten náš, boli sme skôr uzavretí a ešte aj akoby zahalení nejakou temnou aurou. V tom čase stretnúť nejakú nám podobnú bytosť bolo ako zjavenie…, myslím, že black metal nám aj osobnostne celkom dobre sedel. V onom normálnom svete sa našli aj ľudia, ktorí nám chceli pomôcť. Napríklad ostrieľaný zvukár a hudobník Martin Očenáš z Uroboricu.
(rok 1994 Alghoras, Sargariel a Chocky pozn. red.)
V skratke: To je v regióne človek, ktorý vie na tomto poli všetko. Možno tušil, že v nás niečo je a určite vedel, že potrebujeme odbornú pomoc. Zlyhanie bolo vtedy na našej strane… Keď už hovorím o nezištnom pomáhaní, pamätám si aj jednu skúsenosť, kedy sa na nás obrátila jedna miestna kapela s prosbou požičania aparatúry. Chudáci na tom boli ešte horšie ako my a tak sa prejavil náš pravý charakter. Pomohli sme im tým, čo sme mali, na týždeň. Ale už o tri dni k nám dorazila správa o vykradnutej skúšobni. Po našich nástrojoch už viac neštekol ani pes… Ale určite toto nie je situácia, ktorá by zlomila kapele väz a aj Nemrael pokračoval a tvoril v zvláštnom režime, poprípade si dal niekto z nás na chvíľu pauzu. Ale toto sú už veci, ktoré si asi každý pamätá trochu inak a so spätným pohľadom by sa možno mohlo zdať, že to bol začiatok konca, alebo jedna z osudových situácií. Zakrátko sa dvaja členovia ocitli na jeden rok na nútenej základnej vojenskej službe, medzi nimi aj ja. Na jej konci nás Sargariel listom informoval o tom, že dospel k ťažkému záveru a definitívne sa rozhodol spraviť s Nemraelom naveky a nenávratne koniec.
Bolo to úplne v poriadku v tom zmysle, že bez vtedajšieho Sargariela a jeho textov by to už aj tak nikdy nemohol byť Nemrael. Ten bol totiž s plnou vážnosťou extrémne satanistický a pre Sargariela bol od začiatku až bytostne ako kult. Nikto z nás by pod týmto názvom nepokračoval a z poznania tejto podstaty by to ani nikoho z nás nenapadlo. Sargariel tiež opísal dôvody ako k tomu rozhodnutiu dospel. Poviem to už len mojimi slovami: Jedným z hlavných bola jeho osobnostná premena, zbavenie sa temnoty, zmena svetonázoru a teda – zmena viery. To sú veci, ktorým človek bez viery nemôže rozumieť…, skôr by ich mohol pokladať za šialené. Preto to bol tak trochu šok, väčší ako pozerať sa na čoraz diabolskejší Nemrael, alebo vidieť, že Nemrael je pomaly satanskejší ako Satan…. Po návrate z vojny sme pokračovali bez Sargariela pod názvom Estuary. Chceli sme hrať a bavilo nás to, lenže bolo to bez nejakých ambícií. Hovorím to za seba, v tom čase som počúval viac progresívnejší metal a nutne som potreboval aj ja nejaký posun. Ak som na sebe niekedy cvičil, tak práve v tej dobe asi najviac. Vystriedali sme tri skúšobne a nacvičili asi pol hodinu hudby. Skladby neboli zlé, na to že vznikali kompletne v skúšobni. Bral som to zatiaľ ako vývoj. Ak by som nepotreboval pracovať, bolo by všetko inak. Ale nebolo, tieto podmienky na východe Slovenska mi stále pripadali ako pre psa a to sa nakoniec aj podpísalo na našom rozlúčení, ktoré malo byť iba dočasné. Ale… som rád, že sme si aspoň zahrali.
Na internete figuruje informácia o deme In Nomine Ahriman – Live (1991). Prišlo niekedy k živému vystupovaniu s Nemrael?
Alghoras: Pre mňa je to nová informácia. Čo sa týka Nemraelu, žiadne live nebolo, zato máme živé a hlučné spomienky aspoň zo skúšobne.
Sargariel: Ako som už spomenul v úvodnej retrospektíve, demo In Nomine Ahriman – Live z roku 1991 je záznam z vystúpenia, keď sme hrali pod názvom Ahriman. Nemrael v tej dobe neexistoval a s Chockym, Alghorasom a Gorghothom sme sa ešte nepoznali. Pamätám sa síce, že kedysi v začiatkoch som im o tom vyprával…, ale chápem, že po tridsiatich rokoch sa na to nespomína ľahko, hhh… Pravdou však je, že čo sa týka Nemraelu (keď nepočítam tých pár komorných vystúpení v skúšobni na Hrádku pre úzky okruh priateľov a známych), žiadne oficiálne live nebolo. Na poriadnu live show podľa našich predstáv sme nemali dostatok prostriedkov… Pozerám, ako je to na stránkach metal-archives. Myslím, že tento rozhovor vnesie dostatočné svetlo do tejto témy…
Pokračovanie v ďalšej časti o týždeň
Súvisiaci rozhovor:
Rozhovor s Nemrael časť II. – Od satanizmu po kresťanstvo (2024)
