Stredoveké tóny a dobové nástroje, melódie a historické témy. Mám pocit, že renesancia nie je pojem len nejakého slohu. Skôr by som povedal, že to je konštantné vracanie sa ku koreňom – k pôvodu. Môže mať mnoho podôb a hudba je jednou z nich. Aj kapela Strigôň sa necháva ovplyvňovať rôznymi melodickými vplyvmi zo stredoveku. Viac už ale v našom rozhovore s členmi tohto zoskupenia.
Asi sa nedá povedať, že Strigôň je hudba pre väčšinového poslucháča. Čo Vás teda viedlo k založeniu takejto skupiny?
MICHAL: Asi taká vzrastajúca popularita tejto hudby. Najprv sme začínali na Witcherovských coveroch.
JAKUB: Už keď boli prvé trailery na Zaklínača, tak ľudia hľadali na YouTube, že čo je to za kapelu a to Lelelei, a tieto veci…
MICHAL: A to prispelo k tomu, že ľudí začala baviť takáto hudba. A potom sme si povedali, že poďme robiť vlastnú hudbu úplne mimo Zaklínača. Niečo možno zo slovenskej/slovanskej kultúry a niečo fakt vlastné.
Venujete sa nejakým historickým aktivitám? Niečo, čo s tým slovanstvom súvisí aj mimo kapely?
BARBORA: Ja som archeológ zamestnaním, takže mňa história zaujíma už dlho a vždy ma bavilo čítať takéto veci, staré povesti. Potom sa to trošku aj do tej hudby premieta, ale celkovo nás všetkých baví história.
JAKUB:Hej, hej… Nás troch (Jakub, Michal, Jano) tak trochu laicky. Sme len takí nadšenci.
MICHAL: Aj to, že Strigôň začal byť populárny na týchto šermiarskych akciách a na hradoch, tak sme do toho tak trošku vleteli. Najprv tiež tak amatérsky, že sme si poriešili len nejaké košele, ale kapela samotná bola takým vodítkom, že sme sa dostali k takýmto slovanským akciám.
JAKUB:No a potom, keď si už medzi týmito historickými šermiarmi, tak sa potom už aj niečo opýtaš a aj sa dozvieš.
MICHAL: Poniektorí ťa zdrbú, že nemáš dobré oblečenie, že si to mal urobiť lepšie, aby si viac zapadal do daného obdobia.
BARBORA: Väčšinou cez leto, keď sú akcie, tak sme s tými šermiarskymi skupinami celý čas. Na týchto včasno-stredovekých akciách spolupracujeme s tými ľuďmi, takže tou históriou už proste žijeme. To nie je len tak, že prídeš, odohráš si a ideš domov.
MICHAL: Niektorí sa chcú aj podieľať na aktivitách, tých šermiarskych a lukostreleckých. Je to v podstate ako keby životný štýl.
Ovplyvňujú takéto akcie nejako zvuk kapely Strigôň?
JAKUB: Je tam taká mixáž tej záľuby o históriu, a zároveň taká fascinácia pre rôzne nástroje – či už súčasné alebo tie z minulosti. Potom do toho ešte dáme melódie z tých hier – to dáš dokopy, a potom z toho vyjde taký ten mix ,,nás“.
MICHAL: Nie sme úplne stredoveko založená kapela, ale inšpirujeme sa tým.
JAKUB: Je to ošmahnuté históriou, ale nie je to vyslovene rekonštrukcia renesančnej, barokovej alebo staršej hudby, chceme dať tomu len taký feeling.
BARBORA: A ani nad tým cielene nerozmýšľaš, aby to znelo stredoveko. Znie to tak, lebo to hráš na takých nástrojoch, čo je inak celkom výhodné, lebo keď vymyslíš hocijakú melódiu a zahráš ju na týchto nástrojoch, tak to tak znie a to je na tom super! Otvárajú sa ti úplne nové veci, lebo je tam toľko možností. Keby si si zohnal akýkoľvek nástroj, tak tá hudba bude vždy úplne iná. Ten nástroj má iné možnosti, ako ten, na ktorom sa bežne hrá.
Zdá sa, že to beriete skutočne vážne a že téma histórie pre vás nie je cudzia. Nie je to póza na prilákanie poslucháčov. Čo si myslíte práve o takých telesách, ktoré to robia cielene?
MICHAL: Tak každý ma nejakú cestu. Niektorí tú hudbu chcú robiť ako rekonštrukciu na pôvodných nástrojoch, niektorí to chcú presunúť do popu.
BARBORA: Niekto chce na tom zarobiť, a preberie hocijakú hudbu, ktorá sa ľuďom páči, ale ide aj o to, že či to má pre tých ľudí aj nejaký iný význam. Strigôň pre nás význam má, lebo tam vkladáme vlastné nápady, vlastné myšlienky. Je to proste náš jedinečný prejav.
JAKUB: Máme aj to šťastie, že tak, ako tú hudbu urobíme – ako nás to baví, súbežne to zaujme aj tých ľudí. Nemusíme tam dávať nejaké prvky, ktoré by potrebovali nalákať poslucháča.
BARBORA: Ale zase stalo sa aj nám v Rožnave, že jedna pani povedala starostovi, že už nechce aby sme tam hrali, lebo hráme hrozné pesničky. Ale akože, je to jej problém no… Na druhej strane, netreba to zatracovať, lebo treba takú muziku, ktorá ľudí zabaví a keď my nezabavíme, tak budeme radi, ak zabaví niekto iní.
MICHAL: A že sa to niekomu páči, tak to už je potom taký bonus.
BARBORA: Áno, taký bonus, lebo sme s tým nerátali (smiech).
Keď Vás teda história zaujíma, poďme nachvíľu zabrdnúť aj do histórie kapely. Spomínali ste, že ten prapočiatok kapely bol v cover verziách soundtrackov z Witchera. Čítali ste knihy, alebo ste skôr fanúšikovia hry?
MICHAL: Asi skôr tá… herná verzia.
BARBORA: No ty hej! Ale my traja sme čítali aj knihu.
MICHAL: Ale ja som ju už akože… (smiech)
JAKUB: Čo sa týka Zaklínača, tak bol taký poľský seriál, relatívne dosť dávno vyšiel. Nebol práve úplne top, ale mňa to chytilo a potom som sa dopracoval ku knihám. No a bolo to dobré, lebo tá kniha nie je také typické fantasy. Sapkowski tam rozoberá aj moderné témy – či to je xenofóbia, alkoholizmus, drogy a ďalšie, ktoré sú aktuálne, a premietol ich do drsného stredovekého prostredia.
MICHAL: Tak áno, vychádza to z toho Witchera. Kúpil som si írske Buzuki a snažil som sa tú tému z hry zahrať na jeden take, lebo tých coverov, čo to nahrávali ľudia v štúdiu a zostrihali si to, tých bolo plno. Nikto to nespravil naživo, na jeden pokus na jednom nástroji. No a zrazu to začalo byť strašne populárne na internete. Je to na YouTube – môj kanál je teraz oficiálnym kanálom kapely, takže tam si to môžeš pozrieť od začiatku, ako to začínalo – najskôr ja sám, potom sa pridal Janči aj s kamarátom, ale ten už s nami nehrá. Potom Barbora a hrávali sme v trojke – aj covery, ale aj vlastné, no prevažne covery. Nakoniec do kapely prišiel Kubo.
Tých fantasy hier je ale na trhu mnoho. Michal, čo ťa fascinovalo natoľko, že si sa rozhodol práve pre Witchera?
MICHAL: Ja nie som až tak veľký fanúšik fantasy.
BARBORA: On je jediný človek z nás, ktorý to nemá až tak rád, pritom by to malo byť naopak.
MICHAL: Ja som mal z fantasy rád len dve hry a to bol Diablo a Zaklínač, a hlavne ma bavila tá hudba.
JANO: Soundracky do hier vznikajú tak, že sa objednávajú dáki skladatelia. No ale tvorcovia Zaklínača si zavolali Percival. Stredovekú kapelu, ktorá to hrávala už predtým a v tom to bolo špeciálne, ak sa teda bavíme o tej poslednej hre.
MICHAL: Ale tých cover bandov je čím ďalej, tým viac a nechceli sme aby nás takto ľudia vnímali.
BARBORA: A asi by si aj vyhorel, keby máš hrať len také veci.
Nechceli ste teda skončiť ako kapela, ktorá hrá len Witchera…
MICHAL: Áno, a hlavne každý má nejaký potenciál. Napríklad Barbora vie skladať texty a melódie. Každý ovláda ten svoj nástroj, alebo skupinu nástrojov. Kubo…
BARBORA (skáče do rečí): Kubo si zasa veľa vecí kupuje. Kupuje také superdrahé nástroje, ktoré stoja viac než moje auto (smiech).
JAKUB: Pre mňa bola táto kapela taký katalizátor, lebo mňa veľmi fascinovali rôzne gajdy, ninery a píšťaľky. Keď už máš kapelu, kde to môžeš použiť, že nemusíš si to hrať doma sám, tak ťa to tak viac nakopne a nebojíš sa minúť taký veľký peniaz.
MICHAL: Ale je to aj taká tvorivá sila kapely. Každý donesie nejaký nový nástroj, vyskúša sa, a vytvorí sa niečo vlastné.
JAKUB: Barbora chcela do jednej pesničky zakomponovať niečo ako trúbu alebo roh. Tak som z býčej rohoviny a nerezovej trubky spravil takýto ,,tento vec“ (trúbi na domácky vyrobenom rohu).
Načreli ste do tej témy tvorby. Pred pár mesiacmi sme recenzovali Váš album Dunaj (prečítať si môžete -> TU <- ), ktorý vyšiel v apríli. Zima sa nám pomaličky kráti a preto sa chcem spýtať, aký druh kapely ste? Niektoré zoskupenia produkujú album každý rok a chcú vyťažiť z tvorivého potenciálu maximum, kým ich kope múza. Iné kapely zase čakajú, kým skladby “vykvasia“ alebo dozrejú ako dobré víno. Ako ste na tom vy? Plánujete na apríl niečo nové, alebo to nechávate zrieť?
MICHAL: Pôvodný plán bol taký, že každý rok dáme niečo vonku. Ale potom sa to skomplikovalo tým, že je tam napríklad pol skladby, ktorá je celkom fajn, ale niečo tomu chýba a nechceli sme to tam nasilu tlačiť. Tak sme nechali tie skladby trošku dozrieť, takže termín tohto roku nevieme naisto povedať.
BARBORA: Niečo je rozrobené, ale do apríla to zrejme nestihneme.
Ja osobne som človek, ktorého zaujíma aj audiovizuálna stránka veci. Neplánujete nejaký videoklip?
JAKUB: Plánujeme, ale rozmýšľame ešte ako to urobiť, aby to bolo efektívne – časovo aj finančne. Máme nejaké nápady. Už sme chceli niečo skúsiť cez leto a chceli sme na to využiť napríklad Utgard (najväčší festival, čo sa týka včasného stredoveku), kde je veľa ľudí so zbraňami a v bojových kostýmoch, ale organizačne to padlo. No aspoň sme si užili festival (smiech).
MICHAL: Do viacerých klipov by sme chceli ísť, ale musíme to ešte domyslieť. Lebo zlý klip je horší, ako žiadny. Špekulujeme nad tým, na akú skladbu? Aké prostredie? Či príbeh, alebo nie?
BARBORA: Niektorým skladbám stačí aj to, že tam tú skladbu zahráme. Niekoho možno zaujíma ako tá kapela vyzerá, lebo oni si pustia iba CD a to je len zvuk. Potom sú zase také veci, ktoré by sa dali spraviť nie ako príbeh, ale skôr ako také obrazy.
MICHAL: Na skladbu Kartár plánujeme jeden taký – to by boli zábery len na kapelu. A potom na Dunaj, lebo to je taký najepickejší song.
BARBORA: Na tom by sa dal spraviť ten príbeh. S tým, že ešte rozmýšľame spraviť aj Kolovrátok, ale ten by sa spravil tak úplne ináč. Mali by sme záujem niekedy spraviť animovaný klip a na ten Kolovrátok by sa to hodilo.
JAKUB: A budeme mať aj animovaný seriál
BARBORA: ÁNO! Strigôňček.
To fakt, alebo si teraz robíte srandu?
MICHAL: Ono je tam určitý level…
BARBORA: ….debilizmu (smiech)
MICHAL: Ale nie, plánujeme to takto a popri tom si z toho ešte robíme srandu.
BARBORA: Ten klip animovaný áno, Strigôňček nie.
Cez tie klipy som sa chcel dostať aj k jednej Vašej koncertnej šnúre, ktorú ste mali spolu s kapelou Deloraine, ktorá už svoje klipy má. Mám taký pocit, že toho máte celkom dosť spoločného – fascinácia Witcherom, stredovekom, spoločné koncerty. Ako vnímate túto kapelu? Beriete ju ako konkurenciu? Je tam nejaká rivalita, alebo aké máte vzťahy?
JAKUB: Za mňa osobne – zo začiatku trochu hej, možno takú konkurenciu… Ale potom postupne keď som to tak počúval a vnímal, tak tam už ten strach nebol. A hlavne teraz, keď sme mali spolu tie koncerty a akcie – skôr také kamarátstvo.
MICHAL: A oni majú tú hudbu postavenú tak trošku do toho popíku.
BARBORA: Ale to je dobre, lebo my hráme proste niečo celkom iné. Iný pocit máš z nich, keď ich vidíš, a to je dobre, lebo keď máš spoločný koncert, tak si prídu na svoje napríklad aj moji rodičia, alebo takí starší ľudia. Keď sa boli teraz v Námestove na nich pozrieť, tak vraveli – Jéj aká super kapela – lebo tam nie sú žiadne také ťažkopádne tóny. Proste sa im to páči, lebo je to také veselšie. Naše skladby sú skôr taká divočina, také… no… nie pre každého. Deloraine je taký uhladenejší a myslím, že to je práve dobre, že máme spoločné koncerty a máme ich radi, veď oni sú fajn.
Keď spomínam inú kapelu, tak Michal – ty hráš aj v kapele Eagleheart. Ak sa nemýlim, tiež je to iná šálka kávy. K čomu máš teda bližšie? A dá sa to vôbec porovnať?
MICHAL: Vzdialenosťou ku Strigôňu, to mám za kopcom (smiech). Vždy je to iné. Keď s Eagleheartom funguješ už deväť rokov, tak je to už viac menej ako rodina. Poznáš ich mamy, otcov, deti. Tak isto keď hrávaš s kapelou každý deň, tak ti už sem tam lezú aj na nervy a potrebuješ si od nich oddýchnuť a ujsť do niečoho úplne iného…
JAKUB: Takže to sme pre teba… Rekreácia, hej?! (smiech)
MICHAL: Hej hej, a potom keď vy mňa serete tak idem zase tam (smiech).
V kapele Strigôň hráš na dobové strunové nástroje. Ako si sa k tomu dostal?
MICHAL: Najprv som si kúpil írske buzuki, potom arabský úd a dostal som sa k tomu asi…. skôr z videí. Ale napríklad írske buzuki aj kvôli írskej hudbe. Plánujem si dokúpiť ešte aj iné nástroje, ale tieto boli cenovo dostupnejšie.
Skús čitateľom, ktorí sa možno s týmito nástrojmi nestretli v praxi, priblížiť, že čo je takým najväčším rozdielom medzi gitarou a týmito dobovými záležitosťami.
MICHAL: Buzuki napríklad má len štyri struny, ktoré sú zdvojené, takže má síce osem strún, ale hmatník má oveľa tenší a je to vlastne v súboroch po dve struny. Ja používam úplne iné ladenie, ako sa používa na gitare. Idem skôr do toho východného ladenia, ako sa ladí saz alebo baglama (tiež dobové nástroje, pozn. redakcie) a potom to aj znie úplne inak ako gitara.
A aké ladenie teda používaš?
MICHAL: Toto je celkom frekventovaná otázka aj na internete. Všetci sa ma to pýtajú. Niekto mi povedal, že to je ladenie pre sprostých.
JANO: Ale na tom nástroji fakt čo chytíš, všetko znie dobre.
MICHAL: Odspodu je to D – dve struny, tak isto naladené v unizóne. Potom je ďalšie melodické A a potom tieto ďalšie štyri struny sú D a o oktávu nižšie D, a to isté D a ešte o oktávu nižšie D.
BARBORA: Takže tam máš tri Déčka a jedno Áčko.
MICHAL: Ale tam nie je ten akordový systém hrania ako na gitare. Tam na spodných strunách hrám melódiu a vrchné struny mi slúžia rezonančne – ako napríklad basová píšťaľa na gajdách. Ale môžu sa na tom hrať aj barové akordy. Ale mám ešte ďalšie verzie toho nástroja, kde používam úplne iné ladenie. Bassouka – tam sú dve struny z basgitary a dve melodické. Takže to zase hrá úplne inakšie a dizajnované je to na to, že keď Barbora hrá na Kemence, tak tam treba tú basovovú linku trochu potiahnuť.
Barbora, promo fotka, ZDROJ: facebook.com/pg/strigonban
Barbora, ty máš tiež viacero hudobných projektov, ako to zvládaš manažovať?
BARBORA: No, už jedna padla tento rok. S Crossbreeds sme skončili, lebo už nikto časovo nemohol. Tento rok sme mali posledný koncert v decembri…. Mám už len dve kapely, ale stále rozmýšľam nad treťou. Ešte hrávam so Žiarislavom, to už hrávam od svojich šestnástich rokov a už som aj chcela skončiť, ale voľáko sa nie a nie zbaviť toho. Dá sa to všetko, len musíš mať mierne schizofrenickú povahu. Na druhej strane je to aj dobre, lebo ja veľa pracujem a aj vo voľnom čase musím robiť okolo toho, takže keď mám voľný víkend, idem na dáky koncert a je to úplne iný svet. Je to taká veľmi dobrá psychohygiena. Energie je dosť, dá sa…. Len niekedy je problém, že sa to kryje.
MICHAL: A Strigôň má aj tú výhodu, že sa vieme zobrať z jedného miesta naraz a ísť na ten koncert, ale u Barbory, tam… za Žiarislavom musí dochádzať.
BARBORA: A niekedy keď ideš k nemu, on býva na lazoch, úplne v lese – tak to ideš pol dňa a ak ťa nevezme niekde v meste, tak sa tam nedotrepeš ani do večera.
A keďže si jediný taký ženský element, tak ako ťa tvoji kolegovia vnímajú? Máš tam nejaký hlas, alebo ťa prehlasujú, keď prídeš s nejakým nápadom?
BARBORA: Noo, by ma skúsili prehlasovať (smiech). Ja si myslím, že tu je to také vyrovnané, čo sa nápadov týka. Keď sa všetci nezhodneme, dohodneme sa… Každý z nás si dá povedať, aj keď sme tvrdohlaví. Takže nejde o pohlavie.
MICHAL: Dakedy musíme Barboru nasrať, vyhecovať, keď od nej potrebujeme výkon, ale ona to má rada. Vie, že ho z nej dokážeme dostať von. A tá tvorba Strigôňu je tak urobená, že napríklad niekto niekde v inej kapele spraví songu a povie – takto to budete hrať, ako som ju ja spravil. Strigôň je viac o takej kolaborácii medzi nami, muzikantmi. Prídem napríklad s nápadom, hodí sa to tu do éteru, na tom jammujeme a každý povie, tuto by sa niečo hodilo, niekto pridá text, Barbora niečo zaspieva a je to super… aj dnes sme takú skladbu urobili. Spolu varíme tie skladby.
JANO: Hlavne tu má každý iné projekty a každý z úplne iného žánru prišiel sem. Každý tomu dáva niečo iné.
JAKUB: A je to dobre, lebo potom každý do toho dá niečo špecifické.
MICHAL: My sme sa potom aj smiali, že sme jak 4 elementy – Jano, pán bubnov, čiže zem; Kubo (earofónne nástroje) je vietor, a my dvaja s Barborou dva ohne.
BARBORA: Lebo voda tu nie je nikde, ani v pohári. (smiech)
V recenzii na DUNAJ som spomínal aj pieseň Kolovrátok. Hovoril som, že mi tá pieseň propomína rovnomennú báseň od K. J. Erbena. Vyšla teda inšpirácia z tejto poézie? Koho to bol nápad?
BARBORA: Bolo to v Erbenových kyticiach a práve preto som chcela, aby sa to spravilo. Pretože keď si vezmeš tú filmovú adaptáciu kytíc – keď som videla to spracovanie, tak ma to nahnevalo. Táto jedna báseň… no… vôbec sa s ňou nestotožňujem. Keď to pozeráš tak z toho ide taká pohodička, strašne pozitívne to pôsobí, pritom to vôbec také nie je. A táto povesť, ktorú vtedy Erben spracoval, nie je vyslovene česká – on tiež vychádzal z tej ľudovej tvorby a ona sa nachádza aj na Slovensku v miernej obmene. Podľa mňa je dosť strašidelná a creepy. Je tragická, aj keď v podstate skončí happyendom.
MICHAL: A bola to prvá skladba, ktorú Strigôň napísal vlastnú. A zábavné na tom je, že keď nám Barbora poslala text, tak nám ho nahrávala pod paplónom na internáte a úplne potichučku na telefón a my sme si všetci povedali, že – JÓ! To je ono!!!
Mohol to byť taký ten prvotný podnet, k tej pasáži v piesni, kde je Barborin hlas mierne modifikovaný? Ide z toho až mráz po chrbte, viete, na čo narážam?
BARBORA: Asi hej, lebo ja som to nahrávala fakt potichučky.
MICHAL: Ale viac menej aj veľa experimentov v štúdiu. S tým efektom, s tým nápadom prišiel štúdiový zvukár – Jančiho brat. Keď sme to počuli, hneď sa nám všetky chlpy postavili. Pamätám si, že do Kolovrátku som hľadal doma všetko, čo buchálo, škrečalo, hrkalo, trúbilo a tak nejako sme to dávali dokopy. Dokonca sme raz s Janom boli na koncerte, kde bubeník použil efekt škrabania po činely a keď sme to videli, tak hneď sme si s Janom vraveli – toto tam musí byť. A aj didgeridoo je tam napríklad.
JAKUB: Hej, sú tam také haluze kadejaké, ponahrávané a v pozadí trošku.
MICHAL: Ale je to potlačené do úzadia, aby to nepôsobilo zas moc austrálsky.
Jančiho brat sa Vám teda postaral o nahrávanie. Máte radšej taký ten DIY štýl, kde chcete mať všetko podľa seba, alebo ste ten výsledný zvuk nechali na ňom?
JAKUB: Odviedol dobrú prácu, samozrejme… len potom ten finálny zvuk, ten master sme už dolaďovali spoločne. Bolo tam trošíčka napätia, ale išlo len o to, aby sme sa pochopili, že čo chce jedna strana, čo druhá. Nakoniec sme to dotiahli dobre, si myslím. Vyzerá to tak, že budeme nahrávať aj ten ďalší album znova u neho.
MICHAL: Najväčšia výhoda nahrávania uňho je, že on je brutálny a vie zachytiť ten nástroj mikrofónom v rôznych efektoch. Čo sa týka akustiky a zachytávania akustických nástrojov, tak je úplný macher. A čo sme radi, tak že žiadny sampel tam nie je – všetko je poctivo nahrávané.
JANO: A brat študoval aj v Prahe dva semestre nahrávania, zvukáriny, takže tam tiež nachytal strašne veľa inšpirácie a skúseností.
V booklete pri albume je napísané, že vokály k skladbám ste nahrávali všetci. Síce to nie je pravidlom, ale bubeníci alebo perkusionisti sa väčšinou vokálnym prejavom vyhýbajú. Ako si vnímal túto polohu ty, Janči?
JANO: Akože, ja som mal aj predtým punkovú kapelu Lampions a niektoré skladby som aj spieval za bicími, a strašne som to nemal rád. Bolo to hrozne nepraktické, keď si mal mlátiť do bicích a do toho sa sústrediť ešte na mikrofón.
MICHAL: Ale musím povedať, že Jano pôvodne nie je bubeník, on je gitarista. Jeho hudobné zmýšľanie nie je len rytmické, ale aj melodické a harmonické. Najväčší borec, čo sa týka harmónií je podľa mňa Jano. Konzervatoristi sa ho chodili pýtať, ako sa robia harmónie.
Kde sa teda cítiš istejšie? Gitara? Vokál alebo tie bicie?
JANO: V podstate to je asi jedno. Začínal som s gitarou kedysi strašne dávno. Potom som sa nejakým spôsobom dostal k bubnom, už ani neviem ako. Vyštudoval som konzervatórium…
MICHAL: Tiež neviem ako (smiech).
JANO: …vo Zvolene a tam ma presvedčili, aby som si tam dal rovno aj gitaru. S Mišom učíme aj na ZUŠke. V Strigôni som začínal hrať aj na píšťalke, kým nebol Kubo, tak som dačo popískal ja.
Keď spomínaš Kuba – jemu pribudol do zbierky nový nástroj Hurdy gurdy. Videl som, že ste už preň našli aj využitie a hral si na ňom v Levoči, na nejakom vystúpení. Na Facebooku sa objavilo video, kde ste hrali cover na Rammstein. Počuť Du Hast Mich v takomto novom šate bol pre mňa zážitok.
JAKUB: Kupoval som ho v septembri, ale to bol taký začiatočnícky, aby som sa naučil hrať. Do Levoči sme dostali pozvanie od Peťa Marcinka a on sa zaujíma tiež o gajdy, írske gajdy, ninery a takúto hudbu. Bolo to podujatie zamerané na tých gajdošov a ninerášov. Myslím, že sme tam celkom zapadli, bolo to pekné podujatie a Levoča je krásne mesto.
Bol to len jednorázový počin alebo sa budú môcť fanúšikovia tešiť z tohto nástroja viac?
JAKUB: Určite, lebo napríklad máme to aj teraz v týchto skladbách – v Kartárovi je napríklad ten úvod nahrávaný na ninere, ešte na tej starej – mojej prvej. Aj na koncertoch na tom hrávam stále, takže bude určite.
Ty si najnovším prírastkom v kapele. Tak aké boli tvoje začiatky s kapelou?
JAKUB: Dozvedel som sa o nich z YouTube, lebo som si hľadal a pozeral piesne zo Zaklínača. Pozeral som a vravel si – týchto ľudí poznám, oni hrávajú na Oravskom hrade. To bol nejaký september a ja som akurát došiel z montáže z Ruska a vravel som si – to by bola pecka, len tak si s nimi dakedy zahrať. Páčilo sa mi to, ako hrajú… bol som vlastne fanúšik. V zime sme hrali jeden benefičný koncert a tam sa Barbora pripojila do zoskupenia, v ktorom sme vystupovali, lebo sme hľadali violončelistku a tak sme si celkom rozumeli. Potom prišiel nový rok a ja som bol na jednej dedinskej zábave a tam sme hrali s takou ľudovou hudbou. Od Jančiho som mal telefonát, že – Čau. Čo robíš? A vravím – pijem pivo s borovičkou. Oni sedeli v skúšobni a sa tak na seba pozreli a iba že – Prijatý! Spýtali sa, že či by som nedošiel na skúšku, tak som prišiel a to bola moja prvá skúška. Zo začiatku som sa trošku hanbil.
BARBORA: Si sa hanbil? Veď si bol opitý! (smiech)
JANO: S Mišom sa zoznamoval a podal mu miesto ruky pivo.
KUBO: Nemôžem prísť len tak nadarmo, bez piva.
Takže kruh sa hermeticky uzavrel a Strigôň dosiahol svoj výsledný tvar, ktorý pevne verím, že Vám vydrží veľmi dlho. Budú si Vás môcť poslucháči vypočuť v dohľadnej dobe?
KUBO: V apríli máme Blavicon. To je taká väčšia akcia v Čechách zameraná na Witcherovskú tématiku.
MICHAL: A budú tam všetky kapely, ktoré nahrávali soundtracky do Witchera. Potom ešte zahráme koncert aj s nemeckou folkovou legendou Faun v Bratislavskom MMC 23. júna. To sú asi také highlighty tejto sezóny.
(pozn. redakcie – aktuálne pripravované koncerty nájdete na FACEBOOKU KAPELY, starajú sa o tieto informácie hošani a devucha, takže si to kontrolujte ak ich kapelu chcete zažiť aj naživo)
Tak ja dúfam, že sa s Vami na niektorom z nich stretnem a vychutnám si Váš koncert. Ďakujem za rozhovor.
KAPELA: Ďakujeme aj my.
