Rok 2020 sľubuje okrem kométy, moru a vojny aj veľa nových vydaní na slovenskej black metalovej scéne. V polovici marca ako jedno z prvých vyšlo v zabehnutom rumunskom vydavateľstve Sun &Moon debutové EP spolku Solipsism. V recenzii sa pozriem na to, aké má album šance získať pozornosť na domácej i medzinárodnej scéne.

Trojčlenná zostava Solipsism pochádza priamo zo stredu našej krajiny. Podľa vševediacich Archívov sú zúčastnení hudobníci bez predchádzajúceho členstva v iných kapelách, aspoň teda nie v spolkoch, ktoré za sebou majú nejaké vydanie. Známejšie je meno Svjatogora, inak bubeníka kapiel Ceremony of Silence a Porenut a svojho času aj Nevalothu, ktorý sa postaral o grafickú stránku vydania. V tmavomodrej farbe vyvedený booklet jednoznačne nesie pečať svojho tvorcu a Solipsism určite neurobili zle, že si ho vybrali.

Zaraz stojím v centre môjho vnútra,
Kde krv je voda a je kalná a mútna.

Na nahrávke s dĺžkou nejakých 26 minút sa nachádza päť skladieb. EP-ko otvára intro Ozveny minulosti postavené na jednoduchej melódii akustickej gitary, ktorú dopĺňa klavír. Nasleduje skladba Posledný nech zhasne a snivá atmosféra intra prechádza do niečoho oveľa ťaživejšieho a znepokojujúcejšieho. Pieseň bola zverejnená ako promo nahrávky, a tak je určite nejednému čitateľovi známa. Osobne sa mi táto 8 a pol minútová skladba veľmi páči. Skladba je postavená na pomerne jednoduchých elementoch, no výstavba riffov i celá kompozícia si zaslúžia pochvalu. Dynamika aj gradácia piesne, v ktorej strede je akustické intermezzo s prvkami známymi už z intra, sú pôsobivé. Pozitívny dojem dopĺňa dobre nafrázovaný vokál, ktorý je v tejto piesni aj najlepšie zrozumiteľný. Pokračujem trojkou zvanou Negalomania. Tá je len o málo kratšia ako predchádzajúca, agresívnejšia (až punkovejšia) a priamočiarejšia. Zároveň však pôsobí opočúvanejšie a musím skonštatovať, že sa mi v druhej polovici vlečie. Znova je tu krátka akustická pasáž, ale záver už neprináša nič nové, len recykluje už počuté. V porovnaní s predchádzajúcim číslom pociťujem značné sklamanie.

Ideál…
A jeho emblém, čo na práporoch klamu vial
V rukách blázna, čo slepého viedol a vpred hnal

Štvrtá skladba pomenovaná Krst rozbitým sklom začína melancholickým akustickým vstupom. Toto opakovanie podobných prvkov vo viacerých skladbách kapele kvitujem, dáva to nahrávke dojem jednoliateho celku, nie náhodného zhluku. Znova sa vraciame k dlhším, komplexnejším melódiám a v druhej polovici koncu pieseň celkom dobre graduje. Posledná Ozveny budúcnosti je už akýmsi outrom, ktoré je postavené na melódiách založených na rozklade akordov. Ešte raz akustická gitara a klavír a máme hotovo!

Na rade je zhodnotenie zvuku. Ten podľa mňa predstavuje slušný štandard, zvlášť ak zvážime, že ide o debutovú nahrávku. Občas je zvuk nevyrovnaný a niektoré vokálové linky  sú ako keby na okraji, ale väčšinou je dobre počuť všetko, čo sa na nahrávke deje. Asi najväčšou chybou je v podstate absencia basy v mixe. Aj pri basovejších slúchadlách tento nástroj len občas tuším v pomalších pasážach. V rýchlejších ako keby ani nebola. Škoda.

Zobuď sa a pozri vôkol,
Na svet zaplavený stokou,
Na svoj obzor, nestojaci ani za groš deravý,
Na ktorý čaká Cháron meravý,
Odmietajúc ťa zaň prepraviť.
Klauní život nebol dar,
Keď prázdne telá mŕtvych schránok
Utlmujú žiaru žiar.

Významnú časť hudobného celku tvorí v Solipsism spev, ktorý je počas nahrávky vlastne všadeprítomný. To potvrdzuje aj pohľad booklet s možno až neobvykle dlhými textmi. Vokál je väčšinou chrapľavý s alternatívnou „zahuhľanejšou“ polohou. Slová sú pomerne dobre zrozumiteľné (najlepšie práve v skladbe Posledný nech zhasne), občas si je potrebné pomôcť bookletom. Na prvý pohľad je jasné, že sa do písania investoval čas i nejaký ten um. Kapela chcela iste povedať viac než len „…smrť…bla bla…Satan..bla bla…“ Ako už názov albumu i piesní naznačili, témou textov je zmysel (či nezmyselnosť) života, ku ktorému sa kapela stavia zjavne pesimisticky. Je to tak, že každá nová generácia mladých (mužov) vyprodukuje isté množstvo jednotlivcov, čo sa kriticky až pochybovačne postavia k hodnotám a zmyslu života a spoločnosti. Každej generácii sa to zdá fantasticky originálne, ale tieto pochybnosti možno vystopovať prinajmenšom do antiky. Gréci sa s otázkou nezmyselnej(?) tragiky života vyrovnali po svojom, keď krásu postoja a odhodlanie čeliť tyranii osudu povýšili na zmysel života. Solipsism nám ale servírujú skôr takú obvyklú sebaubíjajúcu mizériu a marazmus. Text Negalomanie so svojim prehodnocovaním zmyslu a významu slov mi už nejako príliš pripomína postmodernú filozofiu s jej rozkladom jazyka. Ku koncu albumu sa síce hovorí o zhodení okov, ale ak sa z všeobecného rozkladu podarí autorovi textu vyčariť a nastoliť nejaké nové ohromujúce hodnoty, tak je priamo kúzelník.

Je zjavné, že sa s obsahom textov nijako nestotožňujem, formou však určite presahujú bežný štandard našej scény. To isté možno povedať aj o celej nahrávke napriek istým deficitom (napr. zvuk). S ohľadom na to, že ide o debutovú nahrávku, tak si ňou kapela nastavila latku slušne vysoko. Istou nevýhodou z môjho pohľadu je, že ide vydanie postavené na jednej skutočne skvelej skladbe, ktorej zvyšok materiálu až tak úplne nedokáže sekundovať. Trhliny v (ne)skutočnosti však majú potenciál rezonovať doma i v cudzine aj dlhší čas po svojom vydaní. Uvidíme, ako dlho ostane pozitívny dojem s EP, a predovšetkým kam sa Solipsism posunú v budúcnosti.

Hodnotenie: 7/10

Napísal: NKH

English overview

Trhliny v (ne)skutočnosti is debut EP by Solipsism. Despite some flaws in the sound of the release including virtually inaudible bassguitar, this release represents a solid standard due to good songwriting. The highest point of the release is song „Posledný nech zhasne“, other compositions pale in comparison with this one. EP is more than above average release especially considering it is debut and can be seen as promise for the things to come.