K filmu Jerzyho Hoffmana som sa dnes dostal po rokoch opäť – tentokrát cielene. V redakcii Besu sme sa rozhodli vytvoriť ďalšiu sekciu venujúcu sa hlavne filmu, ale aj inej audiovízii (nájsť ju budete môcť na pravej strane v menu Perúnov háj). Táto rubrika bude, samozrejme, obsahovo korešpondovať so štruktúrou webzinu a primárne sa teda zameriame na filmy s pohanskou/slovanskou či naturistickou tématikou. Keďže Stará baśń – Kiedy słońce było bogiem bol jedným z prvých filmov s podobným obsahom, ktoré som mal možnosť vidieť, rozhodol som sa venovať mu prvú recenziu.

,,Nie jest godzien sprawowania wladzy ten, kto tej wladzy naduzywa.“ (Nie je hodný vládnuť ten, kto
svoju vládu zneužíva.) Wincenty Kadlubek – XIII. storočie

Týmto citátom sa začína tento poľský film s nádychom histórie. Obsahovo pripomína skôr rozprávku – boj dobra a zla, kde zlo je nakoniec potrestané a love story, ktorá má síce háčik, ale nakoniec všetko dobre skončí. Avšak, kvôli celkom dosť naturálnemu vykresleniu niektorých scén a artovej nahote, by som tento film asi deťom nepúšťal. Pre dospelých by to mohla byť taká oddychová kinematografia na nejaký sobotný večer pred televízorom.

Mňa osobne vždy na takýchto historických filmoch zaujme mystika. V tomto diele je síce zobrazená aj zosobnením postavy Jaruchy, ktorá vo filme lieči a čaruje, avšak pozornému oku diváka neuniknú ani detaily, ako je napríklad vienok na hlave hlavnej ženskej postavy. Kedysi nosili vienok len panny. Tieto čisté ženy sa mohli stať aj akýmsi médiom spájajúcim nebo a zem. Mohli byť kňažné v svätyniach.Nosenie vienku zosobňovalo čistotu v plnej kráse a paráde (ach, ako sme pri súčasnom módnom folklórnom boome klesli a vyprahli, keď teraz vienky na hlavách nosí kde ktorá, všakže 😉 ). Donútilo ma to sa zamyslieť, ako veľa toho ľudia ešte nevedia a ako na to sčasti aj kašlú a ignorujú tento symbolický význam, ale k tomu sa ešte dostanem.

Veľkolepá je aj scéna boja s vikingami. Je trochu chaoticky postrihaná, ale v boji sa to podľa mňa deje, že človek zostane dezorientovaný, keď vie, že je to boj na život a na smrť. Neberiem to teda za chybu, ale nejaký veľký celok na zorientovanie by sa tam podľa mňa predsa len uživil. Nie som si však istý, či kostými korešpondujú s reálnymi historickými odevmi.

Musím ale vypichnúť aj človeka, ktorý mal na starosti kasting. Okrem hlavného záporáka Popiela, by som osobne nepreobsadil nikoho. Archetypovo (vikingovia vyzerali skutočne ako severania), ale aj vizuálne zaujímaví herci (hlavne sa na herečky veľmi príjemne pozeralo).

Film Staré báje vikingů (pozn. redakcie: takto je film Stará baśń uvedený na ČSFD, čo je podľa môjho názoru trochu zmätočný a zavádzajúci názov), má svoju predlohu v knižnej podobe od autora J.I. Kraszewskieho. Prvýkrát bola táto historická povesť vydaná v roku 1876 a svojej filmovej adaptácie sa dočkala až v roku 2003. Nechcem vás nudiť rokmi, tých ste mali určite veľa na hodinách dejepisu, ale súvisí to s recenziou. Totiž samotný film, ako umenie, vznikol tiež ku koncu 19. storočia (podobne ako predlohová kniha). Stará baśń ako adaptácia je pomerne súčasného dáta, avšak vizuál, alebo skôr špeciálne efekty, sa zasekli niekde v medziobdobí. Nie je to síce americký blockbuster, ale takýto film by rozhodne zniesol trochu lepšie CGI.

Nech to však nikoho nemýli, nechcem tým nikoho odradiť, pretože na druhej strane mince tam sú krásne reálové scény s masívnym komparzom. Epické dedinské prostredia s pôvodnou architektúrou, krásne – doslova fotografické kompozície v obraze, voľne pobehujúce zvieratá dokresľujúce atmosféru slovanských usadlostí a spolužitie s prírodou, či zvyky a tradície, v ktorých naši predkovia nachádzali aj sakrálny význam, sú jednoznačne veľkým lákadlom pre divákov.

Keď som už spomenul tie tradície, nedá mi nespomenúť úslovie, že dejiny píšu víťazi. Myslím, že je to celkom téma na diskusiu – totiž na úplnom konci filmu aj odznela v naratíve komentátora myšlienka o prapravnukovi hlavného hrdinu tohto filmu, ktorý dal údajne posekať posvätné duby a prijal kresťanstvo. Nechcem útočiť na niekoho vieru, či presvedčenie, pretože je to, ako som už vyššie spomínal, téma na diskusiu, ale vo filme Stará baśń je krásne nakrútená scéna osláv letného slnovratu. Je to trochu, vzhľadom na dátum vydania tohto článku, aj akutálna tématika. Letný slnovrat sa totiž nezadržateľne blíži a mnohí ho poznáte aj pod názvom Kupalo. Keď sa pozrieme na etymologický základ slova Kupalo – wikipédia píše: ,,Kupadelné sviatky je označenie pre slovanské oslavy letného slnovratu. Boli viazané na cirkevný sviatok Jána Krstiteľa (rusky Иван Купала – Ivan Kupala).“  Vajany, Jánske ohne, Slnovrat, Kupalo… všetko označenie pre jednu jedinú vec, ktorá sa s príchodom kresťanstva síce zachovala, ale keď sa pozrieme na terajšie oslavy slnovratu, tak úplne vytratila svoj zmysel. To isté sa stalo s gréckym antickým divadlom. Je populárne dodnes, zmenilo síce formu a divadlo sa stalo prístupné pre široké masy. Avšak, aj táto teatrálna aktivita mala v antike svoj sakrálny význam, ktorý sa s príchodom moci Alexandra Veľkého vytratil, no zato dostal do sveta. Skutočne teda históriu píšu víťazi? Nie je hodný vládnuť ten, kto svoju vládu zneužíva. Platí to zrejme všade a s veľkou mocou prichádza aj veľká zodpovednosť. Myslím, že naša zodpovednosť je zachovať v zvykoch a tradíciách ich ducha a ich význam – aby sa aj z takých jednoduchých vecí, ako je nosenie venčeka nestal módny trend.

Napísal: Ad-mi-rall

Zdroje: imdb.com; en.wikipedia.org