Pokračujeme so seriálom rozhovorov a článkov o vojne na Ukrajine a metalovej scéne, o hudobníkoch, ale aj fanúšikoch metalovej hudby, ktorých sa vojna nejakým spôsobom dotkla. Dnes sa porozprávam s novým gitaristom slovenských pagan/black metalistov Krajiny Hmly – Volodymirom. S Voloďom sa rozprával šéfredaktor S.

Ahoj Voloďa! Nedávno si sa pripojil ako nový gitarista ku Krajinám Hmly a odohral si s už s nimi niekoľko koncertov. Ako začala vaša spolupráca?

Ahoj! S chalanmi som sa zoznámil cez kolegu v práci. V tom čase im chýbal basgitarista a dozvedal som sa, že hľadajú stáleho člena. Vypočul som si ich hudbu a páčila sa mi. Oslovil som preto bubeníka Sambora, stretli sme sa a prediskutovali spoluprácu. Vtedy som ešte nemal nástroj, ale chalani mi pomohli zohnať gitaru (som vďačný, že nemárnili časom a hneď ma zobrali a pomohli mi), tak som sa začal učiť ich skladby.

Ako ťa chalani prijali v kapele, bol nejaký uvítací rituál? Mimochodom vedel si predtým, že Krajiny Hmly hrali koncert na podporu Ukrajiny v roku 2022?

Prijali ma dobre, vieš, možno to bolo všetko tou hudbou a nejakým spoločným zmýšľaním hudobníkov, ale rýchlo sme našli spoločnú reč, napriek tomu, že moja slovenčina bola na začiatku veľmi slabá. Rituál? Počíta sa pitie na koncerte? (smiech)

Nie, vtedy som o tom nevedel. Bolo to príjemné prekvapenie. Viem, že si to bol ty, kto zorganizoval ten koncert a chcem sa ti za to poďakovať. Viem, že veľa ľudí na Slovensku podporuje Rusko a je dobré, že im dokážete názorovo oponovať.

Foto z koncertu Winter Pagan Feast 2024 (viac vo fotoreportáži tu)

Povedz nám niečo o tom, ako si sa dostal k metalovej hudbe, aké sú tvoje obľúbené skupiny a kedy si začal hrať na gitare?

Mal som 10 rokov, keď som si začal uvedomovať, že s hudbou, ktorú bežne počúvame v televízii, nie je niečo v poriadku. Vieš, také tie novoročné programy, volajú sa Modré svetlo, kde každý nový rok ukazujú známych popových hudobníkov v televízii a vždy spievajú pesničky, ktoré robia už 30 až 40 rokov. Pri nich som si všimol, že len otvárajú ústa a spýtal som sa rodičov. “Je toto normálne?”

Odpoveď bola veľmi vyhýbavá. Počul to môj brat, zobral ma k sebe a ukázal mi asi prvú skupinu nesociálneho formátu, tá kapela bola The Prodigy. Potom som začal hľadať hudbu, ale prvé, čo som našiel, bola prirodzene klasická hudba, veľmi sa mi páčila. No kto hľadá, ten vždy nájde. Keď som sa tomu začal venovať a začal som si všímať, že dobrá hudba je všade, len sa to neprejavuje, začal som sa pýtať na nejaké kapely na našom trhu a v predajniach. Cez priateľov, som sa dostal k metalu. Zúžim to na tri kapely Death, Decapitated a Canvas Solaris.

Na gitare som sa začal učiť, keď som mal asi 16 rokov a určite si pamätám, že na mňa veľmi zapôsobilo sólo Sepultury z piesne Mass Hypnosis. Mám rad takúto hudbu, keď ju počúvate, akoby ste lietali, čo vám dáva nejaké emócie a človek si predstaví, že naozaj vzlietol. Chcel som dokázať, že rovnakú krásu dokážem vytvoriť svojimi rukami. Otec mal starú gitaru. Bol to orchestrálny Orpheus. Ak sa nemýlim bulharská produkcia, ale je fakt, že v Suchodolsku bolo vtedy veľmi málo muzikantov a na gitare som sa učil hrať sám. Všetko, čo mi ukázal môj otec, to bola taká obyčajná bardská hra na tri akordy, a to mi prirodzene nevyhovovalo. Aj strýko sa ma snažil naučiť hrať na gitare. Pamätám si, že sme s otcom zobrali gitaru, vzali fľašu koňaku a išli k nemu cvičiť hru na gitaru. Vtedy som sa naučil, že byť hudobníkom je veľmi komplikovaná vec, treba pevné zdravie, treba byť neustále vo forme, pamätám si, že to bol náročný deň. Skončilo to tým, že ma na druhý deň bolela hlava. Vtedy som si uvedomil, že musím robiť všetko sám.

Ešte otázka ohľadom tvojej súčasnej kapely. Aká je tvoja obľúbená skladba od Krajiny Hmly?

Syn Pustiny!

Poďme teda k tvojmu príbehu. Tento rozhovor som nazval z Luhansku až na Slovensko. Ako začala tvoja emigrácia a môžeš nám povedať o jej dôvodoch?

Bolo to skôr ako evakuácia. Narodil som sa v Suchodolsku na východnej Ukrajine, 40 km od Luhanska a 20 km od hraníc s Ruskom. Na jar 2014 som ukončil magisterské štúdium na Luhanskej univerzite, pracoval a býval som v študentskom domove. V tom čase už bol Krym obsadený Rusmi. Čo sa týka Luhanska, tam sa už na jar začali konať mítingy, boli tam mítingy za Ukrajinu, ale aj za Rusko. Veľmi dobre si pamätám na deň, keď sme sa s kamarátom vybrali na prechádzku po meste. Bol začiatok apríla, len jedného dňa sa mesto zaplnilo neznámymi ľuďmi. V centre boli všade autá s rozmazanými číslami a niektoré úplne bez nich. Bolo nám jasné, že sa udeje niečo ako na Kryme. A tak sa aj stalo. Faktom je, že moje ubytovanie sa nachádzalo hneď oproti budove luhanskej SBU (vnútorná bezpečnosť Ukrajiny).

6. apríla ho obsadili niektorí „bezdomovci“ vo vojenských a civilných uniformách (naozaj presne takto vyzerali). V ten istý večer tam zorganizovali zhromaždenie, ktoré trvalo viac ako mesiac, postavili stany, oplotili celé blízke okolie a dokonca zriadili kuchyňu. Tiež tam boli ruské vlajky a letáky. Vidíte, akí sú dôchodcovia v Luhansku organizovaní, nie každá armáda je taká dobrá (sarkazmus). Tak tento nezmysel začal. Celý čas tam hrala ruská vlastenecká hudba. „Bežní občania“ tam vystupovali približne každé 3 hodiny. Viete, čo povedali? Bola to typická Putinova rétorika. V skutočnosti celý Luhansk bol okupovaný ruskými exulantmi, ale oni hovorili, že všade boli ukrajinskí fašisti, ktorí chceli pozabíjať obyvateľov Luhanska len preto, že hovorili po rusky. Na tomto videu napríklad sám občan Luhanska hovorí, že to bolo divadlo.

Možno ste sa stretli s prípadom, ktorý v roku 2014 vysielali v ruskej štátnej televízii. Bola to údajná reportáž z mesta Slovjansk, kde ukrajinskí vojaci mali chytiť trojročného chlapca, vyzliecť ho do spodkov, pribiť na kríž ako Ježiša, začať ho rezať, a to všetko pred jeho matkou. Jeho matku mali potom priviazať k tanku a ťahali ju po námestí. Naozaj sa tam hovorili takéto absurdity. Táto správa bola odvysielaná na hlavnom ruskom televíznom kanáli. Jednoducho, čím je lož obludnejšia, tým ochotnejšie jej ľudia uveria. Potom sa na ich stránke objavilo ospravedlnenie, že táto správa bola falošná, no v televízii sa to už neodvysielalo.

Koncom apríla som sa vrátil do rodného mesta, situácia tam bola podobná. Začiatkom mája som sa rozhodol odsťahovať z tohto blázinca. Presťahoval som sa do mesta Kropyvnytskyi. V priebehu 5 rokov som vystriedal veľa zamestnaní, no nikde som nemal možnosť normálne ekonomicky existovať. V apríli 2019 som pricestoval do Žiliny.

Mimochodom aká bola metalová scéna v Luhanskej oblasti? Chodieval si bežne na koncerty? Ako sa postavili tvoji kamaráti a známy k tomu, čo sa tam v roku 2014 udialo?

V Luhansku bola veľmi dobrá scéna a bola tam veľmi široká škála metalu, pre každého niečo. Koncerty boli veľmi často, takmer každé dva týždne. Celkovo sme mali v meste asi štyri miesta na Donbase. Luhansk a Doneck boli na Ukrajine nazývané ako vyhňa metalu. A môj prvý koncert mal veľký úspech. Mal som už asi 18 rokov a do Luhanska som išiel sám, samozrejme bez toho, aby som o tom povedal rodičom. Koncert bol však výborný, boli tam veľmi silné skupiny Brillian Coldness, Datura a Epicrise. Ja sám som v Luhansku tiež vystupoval, mal som tri skupiny, moja úplne prvá skupina, keď sme boli ešte malí chlapci hrali sme rôzne veci. Potom som niekoľko rokov dlho hral porno grindcore. Bola to vtipná hudba a nie až taký grindcore, kde sú témy plné násilia. Boli sme skôr vtipní, energickí, veľa ľudom sa to páčilo, asi to bolo jedno z najzábavnejších období môjho hudobného života. Posledná moja kapela na Ukrajine bola Sediment, hrali sme death metal a vydali aj album, ale len v digitálnom formáte. No v roku 2014 sme sa jednoducho rozišli. Oni rozumeli, že príbehy o nacionalistoch sú kraviny. Logika bola v ich prípade ešte jednoduchšia – ak budeme súčasťou Ruska, budeme mať vyššie platy. Keď sa začali boje v samotnom Luhansku, polovica kapely odišla do Ruska so svojimi vecami. Prečo nemohli ísť pracovať do Ruska bez vojny – neviem.

Myslel si si niekedy predtým, že môže začať „full scale“ invázia? Aké boli tvoje prvé myšlienky ráno 24. februára 2022?

Ak sa pozriete na históriu vzťahov medzi Ruskom a jeho susedmi, vojna je veľmi bežná a dokonca nevyhnutná vec. Len od rozpadu Sovietskeho zväzu Rusko viedlo dve vojny v Čečensku, dve vojny v Gruzínsku, konflikt v Litve (obsadenie rozhlasu vo Vilniuse13. januára 1991, pozn. redaktora), v Moldavsku a plnohodnotnú vojnu na Ukrajine, Sýria, a to nehovorím o „Wagnerovcoch“, tam by sme mohli ešte nejakých 5-6 konfliktov pridať. Samozrejme chápete, že vo všetkých týchto vojnách bol vlastne jeden nepriateľ. Určite viete, že to boli nacisti a Amerika. (sarkazmus). Vždy si pri tom predstavím opilca, ktorý sedí v kuchyni, potom vypije pohár, odgrgne, udrie rukou do stola a kričí – sakra Američania, suky! Netreba zabúdať aj na to, že takíto ľudia pijú kvôli Amerike. Samozrejme za to môžu všetci židovskí slobodomurári, ktorí špecificky vyhladzujú slovanské národy, pretože sme najmúdrejší a najkrajší a závidia nám (smiech). Žiaľ veľakrát som videl takých ľudí aj na Slovensku.

Táto vojna pre mňa nebola prekvapením, ale musíte pochopiť, že také veci ako niečo normálne človek nemôže podniknúť a v každom prípade príde šok. Mnoho ľudí však po rokoch stále verilo v mierový výsledok udalostí. Neviem, čím to bolo, ale musíme vziať do úvahy obrovskú propagandu, ktorú Rusko vedie. Viete, od môjho narodenia ste mohli z každej ruskej televízie počuť jednu vetu: „Sme bratia“. Teraz je však na Ukrajine ustálený frazeologizmus: „ak niekde započujete, že sme bratia, tak strieľajte po zvuku“. Samozrejme, naša vláda nás chcela ubezpečiť. Aspoň ja chcem veriť, že nás v skutočnosti len chceli upokojiť. Pred plnohodnotnou vojnou nás šesť mesiacov takmer všetky krajiny sveta varovali, že Rusko začne proti nám vojnu, a áno, v poslednej chvíli 22. februára naši politici stále hovorili, že nevedeli, že Rusko buduje jednotky alebo sa pripravuje na útok. Teraz už si ťažko spomeniem, aké boli moje prvé myšlienky, keď som sa to dozvedel na začiatku vojny. Viem, že som bol vtedy na nočnej v práci a dozvedel som sa o tom v správach, jediné, čo si asi pamätám je, že som chcel zavolať niekoľkým blízkym a rôznym príbuzným, aby som zistil, či sú v poriadku. Asi poznáš ten pocit, keď sa stane niečo veľmi zlé a nedá sa s tým nič robiť, v tej chvíli sa chceš buď postaviť a niekam utiecť, aby si jednoducho neostal na jednom mieste, ale problém je, že to nebolo možné. Bol to veľmi ťažký deň.

Mnoho ľudí má na Slovensku žiaľ pro-ruské názory, avšak stále je tu mnoho takých, čo aktívne pomáhajú. Aké máš pocity, keď na Slovensku počuješ názory, o tom „ako u vás vojna nie je“ a na druhý deň padajú po celom území rakety?

Chcel by som im veľa vecí povedať, ale už som si zvykol. Necítim však pri tom nič dobré. Keďže žijeme v post-pravdivých časoch, na faktoch ľudom nezáleží, človek najprv zaujme stanovisko a až potom vyberá vhodné fakty, aby mu sedeli do jeho reality. Už boli prípady, keď som povedal, že som z Luhanska, povedal som im, že tam neboli žiadni fašisti ani ultranacionalisti. Môžem uviesť 100 príkladov, môžem dať kontakty na tam žijúcich ľudí, ktorí to potvrdia. Mnoho ľudí však svojej realite jednoducho neoblomne verí. V takýchto prípadoch hovorím: „No, z pohovky lepšie vidíte, čo sa tam deje.“

Fotografia z hasičského zásahu po raketovom útoku na Kyjev z dňa 20. 3. 2024 (zdroj Hasičský zbor Kyjeva)

Niektorí argumentujú tým, že by ste mali ostať doma a bojovať za svoju krajinu, pritom nechápu, že nie každý je vojakom a môže pomáhať ekonomicky alebo osvetou o tom, čo sa u vás deje. Máš nejakú organizáciu, poprípade tip, komu je najlepšie pomáhať?

Poviem to takto, sú kamaráti, ktorí sedia v zákopoch a hovoria, že bude užitočnejšie, ak si zaobstarajú termovíziu, dron alebo zameriavač, ako posielať nevycvičených ľudí do boja. Nech si pozrú tie stovky videí z vojny, čo myslíte, môže samotný človek teraz veľa zmeniť? Nikto nechce byť len spotrebným materiálom. Teraz je rok 2024, ak máte v rukách iba guľomet, nestačí to.

Najlepšie je pomáhať priamo ľuďom, ktorí sú v bojovej zóne. Vždy vám povedia aktuálnu situáciu. Podporné fondy majú oneskorenie a prechádzajú ďalšími rukami. Ale nehovorím, že je to zlé alebo že peniaze idú na nesprávne miesta. Takmer každý tím má kontakty na sociálnych sieťach, kde nájdete podrobnosti. Ak chcete pomôcť, pomôžte tým, ktorí sú teraz v prvej línii.

Si zmierený s tým, že ti jedného dňa môže z domova prísť povolávací rozkaz do armády?

Počas tejto doby sa ľudia zmierili s mnohými vecami. Celkovo jeden kus papiera nezmení situáciu, len musíte prevziať zodpovednosť za seba, svoj život a za svoje činy. Dám vám dobrý príklad ohľadom týchto vojenských dokumentov z roku 2014. Mnohí moji priatelia a ja sme sa ocitli v rovnakej pozícii: buď sme mohli zostať v Luhansku, alebo, ako hovorím, prevziať zodpovednosť. Odišiel som, ale mnohí z mojich priateľov zostali z rôznych dôvodov. A keď začala vojna a začali byť povolávaní do ruskej armády, viete, čo povedali? – Toto je osud, nemôžete ho oklamať.

Ďakujem ti za tvoj čas a ochotu a baviť o ťažkých témach. Posledné slová sú tvoje. Je niečo čo by si chcel odkázať našim čitateľom?

Ďakujem za tvoje otázky a za pokrytie dôležitých tém. Všetkým môžem len poradiť, aby sa snažili pochopiť, čo je pre nich dôležité a život bude jednoduchší. Dvakrát som začal svoj život od nuly a môžem povedať, že nie je strašidelné prísť o prácu, nie je strašidelné stratiť dom, je strašné stratiť niečo, čo už nikdy nevrátite. Mnoho problémov vás len posilní.  Nestarajte sa o maličkosti. Ďakujem S.